SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 52/2016-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosťv zastúpeníJUDr.LadislavomPotockým,Mydlárska187/19,Žilina,vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žilineč. k. 1 Tpo 300/2015-1730 z 23. septembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušeniesvojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súduv Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Tpo 300/2015-1730 z 23. septembra 2015 (ďalej aj„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľaKrajského riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície pod ČVS: KRP-159/2-VYS-ZA-2014 z 28. augusta 2015 v spojení s uznesením prokurátora Krajskej prokuratúryv Žiline č. k. KV 22/15/5500-58 z 19. septembra 2015 vznesené obvinenie pre pokračovacíobzvlášť závažný zločin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 221 ods. 1a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov(ďalej len „Trestný zákon“). Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súduRužomberok sp. zn. 0 Tp 17/2015 z 20. septembra 2015 bolo rozhodnuté o nevzatísťažovateľa do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z.Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Krajský súdv Žiline na sťažnosť prokurátora Krajskej prokuratúry v Žiline rozhodol uznesenímč. k. 1 Tpo 300/2015-1730 z 23. septembra 2015 o zrušení predmetného prvostupňovéhorozhodnutia a vzatí sťažovateľa do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť na ústavnom súde.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti brojí proti jeho trestnému stíhaniu, ktoré považujeza nedôvodné vrátane jeho väzby/väzobného stíhania. V merite podanej sťažnostikonštatuje, že„Mám za to, že Krajský súd Žilina, ako aj prokurátor Krajskej prokuratúry a vyšetrovateľ Policajného zboru Žilina rozhodli v rozpore s ust. § 176 ods.2 Trestného poriadku a to v neprospech obvineného ⬛⬛⬛⬛. Uznesenia trpia podstatnými formálno - procesnými nedostatkami, pretože sú neodôvodnené“. K dôvodom väzby namietal, že „Nie je daný ani dôvod väzby obvineného ako uvádza Krajská prokuratúra podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por., neboli doposiaľ preukázaný žiadny dôkaz, o tom, že by sa obvinený úmyselne vyhýbal trestnému stíhaniu., že by sa skrýval. resp., že by sa pokúsil utiecť. Dva prípady, na ktoré poukazovala prokuratúra, sa mal obvinený dostaviť k podpísaniu protokolu o vykonaní domovej prehliadky, svoju neprítomnosť odôvodnil, že v tento deň vycestoval za obhajcom, ktorého zvolil svojmu bratovi, v prípade druhej neúčasti tu existuje objektívny lekársky nález, podľa ktorého v čase naplánovaného úkonu trestného konania, bol obvinený práceneschopný, dochádzal na injekcie a nemal povolené vychádzky.
K dôvodom po väzby podľa § 71 ods.1 písm. c/ Tr. por. aj sudca pre prípravné konanie uviedol, že obaja spoluobvinení sú vo väzbe a zo žiadnych relevantných skutočností nevyplýva, že by obvinený ⬛⬛⬛⬛ sám alebo s inými osobami v trestnej činnosti pokračoval. Ani osoba obvineného, jeho doterajšia kriminálna minulosť nenasvedčuje, že by práve ⬛⬛⬛⬛ bol takou osobou, ktorá by bola schopná pokračovať v tejto trestnej činnosti.“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, abyústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1./ Základné právo sťažovateľa na spravodlivé zákonné a objektívne súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, uznesením Krajského súdu v Žiline 23.9.2015 sp. zn. 1 Tpo 300/201531730 (pravdepodobne mal na mysli č. k.1 Tpo 300/2015-1730, pozn.) bolo porušené.
2./ Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 23.9.2015 sp. zn. 1Tpo/300/2015-1730 sa zrušuje v celom rozsahu.
3./ Krajský súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislýma nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
9. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecnýchsúdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniamio občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu právzaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravujevo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivýproces a zásadne sa teda nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšiaprávna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť(III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05). Procesné pravidlá týkajúce sa skúmaniadôvodnosti ďalšieho trvania väzby súratione materiaesúčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru.Ústavný súd v tomto smere rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len„ESĽP), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ideo zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súladeso zákonom upraveným postupom, keď dohovor odkazuje primárne na vnútroštátne právnepredpisy a upravuje povinnosť dodržiavať ich hmotnoprávne aj procesné právne normya požaduje, aby zbavenie slobody jednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1 dohovoru).Ďalej chráni právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzbanebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušnýchorgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru). A napokon,chráni právo jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadaťo prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4 dohovoru)[rozsudok ESĽP de Wilde at al v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, body 65, 67 a 71 77 etc.,̶ako aj novšia judikatúra Khudoyorov v. Rusko, rozsudok ESĽP č. 6847/02 z 8. 11. 2005,body 124 –125, 172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko, č. 46221/99, rozsudok Veľkej komoryESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko, č. 59696/00, rozsudok ESĽPz 26. 10. 2006, body 103 a 115].
10. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že s prihliadnutím na svoju judikatúruuž opakovane konštatoval (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08, II. ÚS 23/05,II. ÚS 65/05, II. ÚS 60/08, II. ÚS 151/09, IV. ÚS 397/2010), že ide o všeobecnéustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniuvo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanoveniečl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a súv ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnúslobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobodyväzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdnehokonania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konaniea rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavyo osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
10. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (bod 9 a 10) teda vyplýva, žesťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, mal v petite podanej sťažnostiv okolnostiach predmetnej trestnej veci namietať porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5ods. 3 dohovoru v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, a nie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru, pretože tieto články nemajú príčinné uplatnenie v okolnostiachsťažovateľovho väzobného stíhania, ktoré boli predmetom rozhodovania krajského súduv jeho uznesení sp. zn. 1 Tpo 300/2015 z 23. septembra 2015. Z uvedených dôvodovrozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnostisťažovateľa pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2016