znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 52/2015-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2016 v senátezloženom z predsedu Milana Ľalíka (sudca spravodajca), zo sudkyne MariannyMochnáčovej a sudcu Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť

, zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20,Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôdrozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 57/2014 z 25. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo ⬛⬛⬛⬛ zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a právo zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 57/2014 z 25. septembra 2014p o r u š e n é n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola15. decembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ vo veci namietanéhoporušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajskýsúd") sp. zn. 3 Co 57/2014 z 25. septembra 2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).Sťažnosť sťažovateľky bola doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 21. mája 2015.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkoukonania vedeného pred Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) podsp. zn. 17 C23/2010v procesnejpozíciižalobkyneo zaplatenie3 353,33€s príslušenstvom. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol rozsudkom z 12. novembra 2013,ktorým žalobu sťažovateľky zamietol. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podalasťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, žeodvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil.

3. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že napadnutý rozsudok krajského súdu jenedostatočne odôvodnený, konkrétne uviedla, že„v napadnutom rozsudku sa žiadne právne hodnotenie nenachádza“.Takisto sťažovateľka nesúhlasila s právnym záverom uvedenýmv napadnutom rozsudku krajského súdu o neunesení dôkazného bremena a v sťažnostiuviedla, že nemá prístup k dokladom, ktorými chcela preukázať absenciu vážneho úmyslužalovaného vykonať rekonštrukciu bytu ako predmetu ústnej zmluvy údajne uzavretejmedzi sťažovateľkou a žalovaným. V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti uviedla ajďalšie skutkové tvrdenia, na základe ktorých dospela k záveru, že„rozsudok odvolacieho súdu ani proces, ktorý mu predchádzal nezodpovedá kritériám, predpokladaným v článkoch 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru“.

4. Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že rozsudkomkrajského súdu boli porušené označené práva garantované ústavou a dohovorom, napadnutýrozsudok krajského súdu zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trovkonania pred ústavným súdom.

5. Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesenímč. k. I. ÚS 52/2015-10 zo 4. februára 2015 ju prijal na ďalšie konanie.

6. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda krajského súdupodaním sp. zn. 1 Spr V/495/2015 z 12. mája 2015, v ktorom uviedol:

«V ústavnej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že ju súdy neprimerane zaťažili „takým“ dôkazným bremenom, ktoré nielen zasahuje do spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu, ale jej aj znemožnili preukázať skutkový stav, na základe ktorého mohli zákonne a spravodlivo rozhodovať.

V predmetnom spore žalobkyňa tvrdila, že medzi ňou a právnym predchodcom žalovanej ( ⬛⬛⬛⬛ ) došlo k uzavretiu zmluvy o rekonštrukciu bytu na Svätoplukovej ulici č. 7 v Košiciach. Z listinného dôkazu, ktorý žalobkyňa predložila vyplýva, že sumu 240 000,- Sk prevzal ⬛⬛⬛⬛, ako majiteľ za firmu Uvedený dôkaz nepriamo nasvedčoval tvrdeniu žalovanej, že zmluva nebola uzavretá so žalovaným ako fyzickou osobou, ale spoločnosťou

Súd žalobu zamietol z dôvodu (žalobkyňou) neunesenia dôkazného bremena v preukázaní svojho tvrdenia, že došlo k uzavretiu zmluvy medzi ňou a právnym predchodcom žalovanej ako fyzickej osoby. Povinnosťou žalobkyne bolo preukázať existenciu zmluvného vzťahu, z ktorého si uplatňovala nárok na zaplatenie rozdielu sumy medzi prevzatou zálohou a hodnotou vykonaných prác...

V prejednávanej veci mala žalobkyňa bremeno tvrdenia, že s pôvodne žalovaným ⬛⬛⬛⬛ uzavrela zmluvu o „rekonštrukcii bytu“, a že na túto rekonštrukciu mu poskytla sumu 240 000,- Sk.

Z tohto bremena tvrdenia mala žalobkyňa dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu s pôvodne žalovaným ( ⬛⬛⬛⬛ ). Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, lebo nepreukázala svoje tvrdenie o uzavretí predmetnej zmluvy medzi ňou a právnym predchodcom žalovanej ako fyzickou osobou. Nepatričné je tvrdenie sťažovateľky, že jej súdy „znemožnili“ preukázanie skutkového stavu

7. Krajský súd v závere svojho vyjadrenia vyjadril súhlas s upustením od ústnehopojednávania v danej veci.

8. Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom 23. apríla 2015 súhlasils upustením od verejného prerokovania veci a v podaní doručenom 27. mája 2015 rozšírilsvoju argumentáciu v prospech vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky, keďuviedol:

«Vo veci ⬛⬛⬛⬛ som v sťažnosti (a popravde aj v priebehu konania) opomenul uplatniť neplatnosť (absolútnu neplatnosť) „zmluvy“ o rekonštrukcii bytu..

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vo veci sťažnosti sťažovateľaupustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskamik opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávaťďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojomzasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti, len na základe písomnepodaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzickýchosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať saochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávislea nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutáochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnuochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

14. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, žeúčastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite,pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahurešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právona spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

15. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavnýsúd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnymorgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak ibaz hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05,II. ÚS 127/07). Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdovpri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavnéhosúdu, boli relevantné aj v danej veci.

16. Ústavný súd zo sťažnosti a z príloh, ktoré sťažovateľka pripojila k sťažnosti, akoaj súvisiaceho súdneho spisu, ktorý mal zapožičaný, zistil, že krajský súd svoje rozhodnutiezaložil na argumentácii, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno v súvislostis tvrdením, že uzavrela zmluvu s právnym predchodcom žalovanej, teda pôvodnýmžalovaným. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že z listinnéhodôkazu, ktorý predložila sama sťažovateľka, vyplývalo, že sumu 240 000 Sk„prevzal ⬛⬛⬛⬛ ako majiteľ za firmu ⬛⬛⬛⬛ “.Keďže žalovaná poprela tvrdeniasťažovateľky, krajský súd dospel k záveru, že uvedený dôkaz za absencie inýchrelevantných dôkazov„nepriamo nasvedčuje tvrdeniu žalovanej, že zmluva nebola uzavretá so žalovaným ako fyzickou osobou“.Krajský súd v závere odôvodnenia uviedol, že„súd prvého stupňa preto správne rozhodol, ak žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej ako právnej nástupkyne ⬛⬛⬛⬛ “.

17. Ústavný súd po preskúmaní obsahu súdneho spisu a dôkazov ktoré okresný súdvykonal konštatuje, že právne závery krajského súdu v spojení s právnymi závermiokresného súdu korešpondujú s vykonaným dokazovaním.

18. Ústavný súd ďalej nezistil, že by závery krajského súdu nadväzujúce na záveryokresného súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani takáaplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bolapopretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdunestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavnéhosúdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožnoprávo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecnýsúd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konaniavrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súdza protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od vecisamej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právneskutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

19. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku, ako aj súvisiaceho súdnehospisu presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorýpostačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetkypodstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súdnemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktorémajú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivésúdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto nietžiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré súdostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

20. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, že napadnutý rozsudok neobsahuje žiadneprávne hodnotenie, ústavný súd sa s týmto tvrdením sťažovateľky nestotožňuje. Krajský súdv rámci odôvodnenia uviedol, že sťažovateľka v konaní okrem už uvedeného listinnéhodôkazu, ktorý súd vyhodnotil v jej neprospech, neoznačila žiadne relevantné dôkazy, ktoréby preukazovali uzavretie zmluvy o rekonštrukcii bytu so žalovaným ako fyzickou osobou.Za danej dôkaznej situácie krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia správne poukázalna súvisiace procesné ustanovenie týkajúce sa dôkaznej povinnosti účastníkov konania, akoaj ustanovenie, ktoré určuje, čo tvorí podklad pre rozhodnutie súdu. Pri absenciirelevantných dôkazov, ktoré by bolo možné hodnotiť, krajský súd za aplikácie predmetnýchprocesných ustanovení dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena sťažovateľkyv súvislosti s tvrdením sťažovateľky o uzavretí zmluvy so žalovaným ako fyzickou osobou.Vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola podaná proti žalovanému ako fyzickej osobe, bolov nadväznosti na tento záver nutné konštatovať v okolnostiach prípadu aj nedostatokpasívnej legitimácie žalovaného. Skutočnosť, že sťažovateľka bola v napadnutom konanív dôkaznej núdzi, nemožno pripísať na vrub konajúcemu súdu a tento stav ani nespôsobujeporušenie označených práv sťažovateľky.

21. Pokiaľ ide o doplnenie sťažnostnej argumentácie podaním doručeným27. mája 2015 o tvrdenie o absolútnej neplatnosti zmluvy o rekonštrukcii bytu medzisťažovateľkou a žalovaným, ústavný súd konštatuje, že táto je za už uvedených okolnostíprávne irelevantná pre posúdenie veci sťažovateľky, keďže v konaní nebolo preukázanétvrdenie sťažovateľky, že skutočne došlo k uzavretiu takejto zmluvy so žalovaným akofyzickou osobou, ako nutný predpoklad pre prípadné posúdenie platnosti zmluvy.

22. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutýmrozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručenéhov čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016