znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 52/2012-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2012 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti Ing. F. L., CSc., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   II   a Okresnej prokuratúry Bratislava II v trestnom konaní vedenom pod ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM   v   období   po   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. I. ÚS 98/2010 z 11. novembra 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. F. L., CSc., podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresnej prokuratúry Bratislava II v konaní vedenom pod ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 98/2010 z 11. novembra 2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. F. L., CSc., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur),   ktoré j e   Okresná   prokuratúra   Bratislava   II p o v i n n á   vyplatiť   mu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresná   prokuratúra   Bratislava   II j e   p o v i n n á   uhradiť   Ing.   F.   L.,   CSc.,   trovy právneho zastúpenia v sume 485,24 € (slovom štyristoosemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri centov) na účet jeho advokáta JUDr. S. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. V zostávajúcej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 52/2012-11 z 8. februára 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. F. L., CSc., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II (ďalej len „OR PZ BA II“) a postupom Okresnej prokuratúry Bratislava II (ďalej len „okresná prokuratúra“) v trestnom konaní vedenom pod ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM (ďalej len „predmetné konanie“ alebo „napadnuté konanie“) v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 98/2010 z 11. novembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že „proti sťažovateľovi ako obvinenému na základe Uznesenia o začatí trestného stíhania obvineného zo dňa 09. 11. 2004 a zo dňa 18. 07.   2005,   ktoré   boli   vydané   OR   PZ   v   Bratislave   I   pod   ČVS:   ORP-1398/OEK-B1- 2002...“, je v súčasnosti OR PZ BA II vedené trestné stíhanie pod ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:«Dňa 7. 8. 2000 bolo poškodeným spoločnosťou B., spol. s r. o... podané trestné oznámenie na sťažovateľa vo veci podozrenia z krádeže, sprenevery a podvodu.

Dňa 18. 09. 2000, dňa 02. 10. 2000 a dňa 06. 12. 2000 bolo trestné oznámenie podané poškodeným doplnené písomnými podania poškodeného.

Dňa 19. 11. 2002 bolo začaté trestné stíhanie vedené pre OR PZ v Bratislave I pod ČVS: ORP-1398/OEK-B1-2002

Dňa 09. 11. 2004 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie Uznesením OR PZ v Bratislave I pod ČVS: ORP-1398/OEK-B1-2002 pre trestný čin sprenevery a trestný čin podvodu.

Dňa 18. 07. 2005 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie Uznesením OR PZ v Bratislave I pod ČVS: ORP-1398/OEK-B1-2002 pre trestný čin zneužívania informácií v obchodnom styku a trestný čin sprenevery.

Dňa 4. 6. 2009 vydal Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ, Odbor justičnej polície, Osvetová č. 4, 827 49 Bratislava II „Písomné upozornenie o zmene právnej kvalifikácie“ v konaní ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM podľa dôkazu č. 4, ktorým o. i. rozčlenil skutok 2 obvinenia z 18. 7. 2008 na 3 skutky.

Dňa   15.   06.   2009   sťažovateľ   požiadal   vyšetrovateľa   o   ukončenie   vyšetrovania návrhom   podľa   dôkazu   č.   5.   Pretože   vyšetrovateľ   na   tento   návrh   nijak   nereagoval, sťažovateľ   podal   po   márnom   uplynutí   3   mesiacov   dňa   25.   9.   2009   generálnemu prokurátorovi sťažnosť na prieťahy v prípravnom trestnom konaní ČVS: ORP-770/OEK- B2-2009-TM vedenom na Úrade justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ, Odbore   justičnej   polície,   Osvetová   č.   4,   827   49   Bratislava   tak,   ako   je   to   preukázané dôkazom č. 6 tejto sťažnosti.

Dňa   30.   09.   2009   Generálna   prokuratúra   SR   doručila   sťažovateľovi   oznámenie o odstúpení sťažnosti na prieťahy v konaní Krajskej prokuratúre Bratislava. V predmetnom oznámení   nebolo   Generálnou   prokuratúrou   zaujaté   žiadne   stanovisko   k   sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní.

Dňa 08. 10. 2009 bolo sťažovateľovi doručené vyrozumenie Krajskej prokuratúry Bratislava   o   vyhodnotení   podnetu   sťažovateľa   zo   dňa   25.   09.   2009   ako   podnetu   na preskúmanie   zákonnosti   postupu   prokurátora   a   vyšetrovateľa,   ktorým   sa   Krajská prokuratúra Bratislava bude zaoberať a sťažovateľa písomne informovať.

Dňa 11. 12. 2009 sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť z dôvodov prieťahov v konaní pred   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní,   ktoré   prebieha   už   od   roku   2002   resp.   voči sťažovateľovi ako obvinenému od roku 2004. Sťažnosť sťažovateľ podal voči Generálnej prokuratúre SR a Okresným riaditeľstvám policajného zboru v Bratislave I a Bratislave II. Dňa 21. 12. 2009 sťažovateľ prevzal list Krajskej prokuratúry Bratislava z 16. 12. 2009..., ktorým mu prokurátorka oznámila, že vec je skutkovo a právne zložitá a že uložila prokurátorovi, aby vec ukončil.

Dňa 31. 3. 2010 Ústavný súd SR svojim uznesením č. k. I. ÚS 98/2010-14 rozhodol, že sťažnosť sťažovateľa... prijíma na ďalšie konanie v časti, ktorou sa táto týka Okresných riaditeľstiev policajného zboru v Bratislave I a Bratislave II. Vo zvyšnej časti sťažnosť súd odmietol s odôvodnením, že Generálna prokuratúra SR do sťažovateľových práv nemohla zasiahnuť.

Dňa 11. novembra 2010 ústavný súd SR svojim nálezom č. k. I. ÚS 98/2010-51 rozhodol, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva policajného zboru Bratislava I a Bratislava II v trestnom konaní vedenom   pod   ČVS:   ORP-770/OEK-B2-2009-TM   porušené   bolo.   Okresnému   riaditeľstvu policajného   zboru   Bratislava   II   súd   prikázal   konať   bez   zbytočných   prieťahov a sťažovateľovi priznal celkom 1.500,- € finančného zadosťučinenia, k úhrade ktorého súd zaviazal obe policajné riaditeľstvá.

Od tohto času uplynul už ďalší rok a dva mesiace. Obžaloba však do dnešného dňa podaná nebola a ani samotné trestné konanie nebolo dodnes žiadnym spôsobom ukončené. Sťažovateľ   nemá   žiadnu   možnosť   pokračovanie   konania   dosiahnuť,   pretože   podaním sťažnosti podľa dôkazu č. 6 vyčerpal všetky prostriedky nápravy, ktoré mal k dispozícii. Takto sa sťažovateľ domnieva, že došlo k prieťahom v trestnom konaní, ktoré sú evidentné, nakoľko trestné stíhanie pred orgánmi činnými v trestnom konaní prebieha už od roku 2002 resp. voči sťažovateľovi ako obvinenému od roku 2004. Z uvedeného je evidentné, že lehoty stanovené zákonom č. 301/2005 Z. z., Trestný poriadok pre prípravné konanie t. j. pre skončenie vyšetrovania a skráteného vyšetrovania boli niekoľkonásobne prekročené. Ani kladné vybavenie sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom nedosiahlo predpokladaný účinok a sťažovateľ sa domnieva, že tak je to z toho dôvodu, že povinnosť konať ústavný súd uložil policajnému zboru, ale žiadnemu orgánu prokuratúry. Z toho dôvodu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd konštatoval aj voči vyššie uvedeným orgánom prokuratúry, že vo veci dochádza   k   neprimeraným   prieťahom   v   trestnom   konaní,   ktoré   nielenže   predstavujú porušenie ústavou priznaného práva ale zároveň porušenie jednej zo základných zásad trestného konania a zároveň, aby im prikázal v danej veci konať.»

Podľa   sťažovateľa „Vyššie   popísaným   konaním   Krajskej   prokuratúry   Bratislava a Okresnej   prokuratúry   v   Bratislave   II   dochádza   k   porušovaniu   základného   práva sťažovateľa   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   bez   zbytočných   prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

V trestnej veci sťažovateľa sa napádané konanie,   ktoré sa aj po 11 rokoch od začatia trestného stíhania a viac než siedmich rokoch od vznesenia obvinenia sťažovateľovi nachádza v prípravnom konaní. V skutočnosti v tomto konaní nebolo vykonané ani žiadne dokazovanie,   odlišné   od   dôkazov,   ktoré   vyšetrovateľ   zhromaždil   už   pred   vznesením obvinenia – tieto dôkazy (výsluch podnecovateľov) vyšetrovateľ po vznesení obvinenia len zopakoval. Z uvedeného je odôvodnené predpokladať, že predmetná trestná vec nebude v dohľadnej   dobe   v   prípravnom   konaní   ukončená   či   už   podaním   obžaloby   resp.   iným prípustným rozhodnutím v prípravnom konaní, napríklad zastavením trestného stíhania.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukázal na aktuálnu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje tri kritériá – právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup orgánov činných v trestnom konaní.

K uvedeným kritériám sťažovateľ uviedol, že posudzované konanie vedené OR PZ BA   II „nepredstavuje   z   hľadiska   zložitosti   dokazovania   a   vyšetrovania   a   závažnosti trestných činov trestnú vec, ktorú je možné považovať za právne a fakticky zložitú. Nejedná sa   o   obzvlášť   závažné   zločiny   vyžadujúce   niekoľkoročné   zdĺhavé   dokazovanie.   Všetky potrebné   dôkazy,   predovšetkým   listinné   dôkazy sú od   počiatku   súčasťou vyšetrovacieho spisu.   Trestné   činy   spadajú   do   kategórie   ekonomickej   trestnej   činnosti   a   po   skutkovej stránke sa jedná o jednoduché a nie závažné trestné činy.   To okrem iného potvrdil   aj Ústavný   súd Slovenskej   republiky   vo   svojom   náleze   zo   dňa   11.   11.   2010   sp.   zn. I. ÚS 98/2010-51.“. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania možno podľa jeho názoru počas celej doby konania „hodnotiť ako aktívne a súčinné s ohľadom na okolnosť, že to bol on,   kto   založil   všetky   vecné   dôkazy   do   spisu.   V   dôsledku   toho   nemohlo   správanie sťažovateľa   prispieť   k   zdĺhavosti   konania   a   nevykazuje   znaky,   ktoré   by   mali   byť v neprospech sťažovateľa pri posudzovaní zbytočných prieťahov v tomto konaní.“. Pokiaľ ide   o   postup   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   v   posudzovanom   konaní,   podľa sťažovateľa sa daná trestná vec 9 rokov po podaní podnetu na začatie trestného konania stále nachádza v prípravnom konaní, nebola podaná obžaloba ani iné rozhodnutie v rámci prípravného konania. K zbytočným prieťahom došlo podľa sťažovateľa aj na strane okresnej prokuratúry a Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“), pretože napriek   uznaniu   niekoľkoročného   neodôvodneného   trvania   trestného   stíhania   toto   do dnešného dňa žiadnym spôsobom ukončené nebolo.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   uznesením   prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Základné   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, bolo porušené postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II v období od vydania nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 98/2010-51 zo dňa 11. novembra 2010 a postupom Okresnej prokuratúry v Bratislave II a Krajskej prokuratúry Bratislava v období od začatia trestného stíhania, v prípravnom trestnom konaní, ktoré je dnes vedené pod ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM.

Ústavný súd prikazuje Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Bratislave II, Okresnej prokuratúre v Bratislave II a Krajskej prokuratúre Bratislava, aby v prípravnom trestnom konaní, ktoré je dnes vedené pod ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM konali bez zbytočných prieťahov v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   Ing.   F.   L.,   CSc.   primerané   finančné zadosťučinenie   v   sume   10.000,-   €   (slovom:   desaťtisíc   EUR),   ktoré   mu   je   Okresné riaditeľstvo   Policajného   zboru   v   Bratislave   II   povinné   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   Ing.   F.   L.,   CSc.   primerané   finančné zadosťučinenie   v   sume   10.000,-   €   (slovom:   desaťtisíc   EUR),   ktoré   mu   je   Okresná prokuratúra v Bratislave II povinná zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   Ing.   F.   L.,   CSc.   primerané   finančné zadosťučinenie   v   sume   10.000,-   €   (slovom:   desaťtisíc   EUR),   ktoré   mu   je   Krajská prokuratúra   Bratislava   povinná   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   Ing.   F.   L.,   CSc.   náhradu   trov   právneho zastúpenia vo výške 323,49 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J. vedený vo V...“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   v   predmetnej   veci   vyjadrilo   OR   PZ   BA   II prostredníctvom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave podaním č. KRPZ- BA-VO-277/2012   z   5.   marca   2012,   v   ktorom   sa   okrem   iného   uvádza: „K   predmetnej sťažnosti je potrebné uviesť, že v čase vydania nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky spis. zn.: I. ÚS 98/2010-51, ešte nebol vyčerpaný celý rozsah vyšetrovania. Dňa 17. 01. 2011 a dňa 20. 01. 2011 sťažovateľ využil svoje zákonné právo a nazrel do hore uvedeného vyšetrovacieho spisu. Spisový materiál bol na základe žiadosti sťažovateľa dňa 27. 01. 2011 zaslaný na Okresnú prokuratúru Bratislava II na preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku. Sťažovateľ vo svojej žiadosti okrem iného žiadal o zopakovanie výsluchu svedka a navrhol výsluch ďalších svedkov, ako aj namietal nezákonnosť výsluchov osôb bez   prítomnosti   svojej osoby ako obvineného.   Prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava II svojím listom zo dňa 15. 04. 2011 vyhodnotila namietaný postup vyšetrovateľa ako   zákonný   (viď.   strany   1917-1920   a   1925   trestného   spisu).   Do   doby   rozhodnutia prokurátorky vo veci žiadosti o preskúmanie zákonnosti postupu vyšetrovateľa, vyšetrovateľ dňa 17. 03. 2011 vydal uznesenie o vylúčení veci podľa § 21 ods. 1 Trestného poriadku, ktorým   z   konania   v   trestnom   spise   ČVS:   ORP-770/OEK-B2-2009   vylúčil   časť   konania kvalifikovanú ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Proti uzneseniu o vylúčení veci podal sťažovateľ dňa 28. 03. 2011 sťažnosť, ktorá bola uznesením prokurátorky   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   II   zo dňa   15.   04.   2011   zamietnutá. Prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava II okrem vyššie uvedených rozhodnutí dňa 09.   02.   2011   vydala   uznesenie,   ktorým   sa   nevylúčila   z vykonávania   úkonov   trestného konania. Sťažovateľ si dňa 18. 2. 2011 podal sťažnosť aj proti tomuto uzneseniu a sťažnosť bola uznesením okresného prokurátora v zastúpení námestníkom okresného prokurátora zo dňa 20. 04. 2011 zamietnutá.

Vyšetrovateľ   vo   veci   vypočul   po   doručení   uvedeného   nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky nasledovné osoby: dňa 24. 03. 2011 vypočul svedka JUDr. B. B., dňa 19. 04. 2011 svedkov Ing. R. F. a Ing. arch. P. O., dňa 29. 04. 2011 svedkov – poškodených Ing. R. L. a Ing. O. O. Následne vyšetrovateľ umožnil v dňoch 16. 05. 2011 a 18. 05. 2011 preštudovanie vyšetrovacieho spisu podľa § 208 ods. 1 Trestného poriadku obvinenému, ktorým je sťažovateľ a zástupcovi poškodeného. Dňa 27. 05. 2011 vyšetrovateľ spracoval návrh na podanie obžaloby podľa § 209 ods. 1 Trestného poriadku a návrh bol spolu so spisom   zaslaný   na   Okresnú   prokuratúru   Bratislava   II.   Do   dnešného   dňa   nebol   vyššie zmieňovaný trestný spis vrátený na doplnenie a Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave II neobdržalo ani kópiu obžaloby a ani rozsudok súdu v predmetnej trestnej veci. Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   je   možné   konštatovať,   že   vyšetrovanie vykonávané v trestnom spise ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009 bolo na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Bratislave II ukončené dňa 27. 05. 2011. Zastávame názor, že v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky spis. zn.: I. ÚS 98/2010-51 (nález bol vyšetrovateľovi doručený dňa 08. 12. 2011) do 27. 05. 2011 t. j. do dňa spracovania návrhu na podanie obžaloby a jeho zaslania na Okresnú prokuratúru Bratislava II, boli v spise priebežne vykonávané procesné úkony. Urýchliť skončenie vyšetrovania neumožnila ani skutočnosť, že sťažovateľ podával vyššie uvádzané sťažnosti a žiadosť o preskúmanie zákonnosti   postupu   a   do   rozhodnutia   prokurátorky   v   týchto   veciach   nebolo   možné predmetné vyšetrovanie skončiť.

Na   základe   uvedených   dôvodov   neboli   podľa   nášho   názoru,   po   obdržaní spomínaného   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   spôsobené   prieťahy   vo   veci a tým nedošlo k porušeniu ústavou garantovaných základných práv a slobôd sťažovateľa. Nakoľko   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   oslovené   Okresné   riaditeľstvo Policajného   zboru   v   Bratislave   II   nemá   právnu   subjektivitu   (je   len   preddavkovou organizáciou   štátnej   rozpočtovej   organizácie   Krajské   riaditeľstvo   Policajného   zboru v Bratislave)   a   nemôže   na   seba   brať   práva   a   povinnosti,   teda   nemôže   byť   účastníkom súdneho konania, vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa Vám zasielame z úrovne Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadrila okresná prokuratúra podaním sp. zn. 2 Pv 238/09 z 9. marca 2012, v ktorom okrem iného uviedla: «Sťažovateľ bol v konaní vedenom na Okresnej prokuratúre Bratislava 2 pod sp. zn. 2Pv 238/09 stíhaný

- pre trestný čin zneužívania informácií v obchodnom styku podľa § 128 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 pre tri samostatné skutky sčasti štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona,

- trestný   čin   sprenevery   podľa   § 248 ods.   1,   ods.   4   písm.   c/   Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a

- trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005.

Po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 98/2010 zo dňa 11.   novembra   2010   boli   urýchlené   vykonávané   dôkazy,   ktoré   odôvodňovali   ukončenie prípravného konania, ktoré bolo ukončené dňa 28. februára 2012 podaním obžaloby na Okresný súd Bratislava II.

Sťažovateľ sa dopustil viacerých trestných činov majetkovej povahy, kde dôkazná situácia bola sťažená tou skutočnosťou, že výška spôsobenej škody sa musela preukázať na podklade   účtovných   dokladov   právnických   osôb.   Usvedčujúce   výpovede   svedkov   boli zadovážené z Českej republiky a z Rakúskej republiky, čo taktiež si vyžiadalo značnú časovú náročnosť. Rozsiahlosť spisového materiálu cca 2 000 strán sa podieľalo na dodržaní práv na oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania sťažovateľa a poškodených osôb trestnou činnosťou.   Sťažovateľ   si   naviac   vyhotovoval   fotokópie   mnohých   dôkazov   vykonaných v rámci prípravného konania...

Od vydania nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 98/2010 zo dňa 11. novembra 2010 sťažovateľ adresoval orgánom činným v trestnom konaní nasledované podania

1/ dňa   22.   decembra   2010   bola   na   Okresnú   prokuratúru   Bratislava   II   doručená žiadosť sťažovateľa podľa § 69 ods. 2 zák. č. 301/2005 Z. z. o preskúmanie závažnosti dôvodov,   z   ktorých   orgán   činný   v   trestnom   konaní   (vyšetrovateľ)   odmietol   právo   na nahliadame do spisu, súčasťou podania bol i návrh na vylúčenie dozorujúceho prokurátora z konania

2/ dňa   27.   januára   2011   bola   dozorujúcemu   prokurátorovi   žiadosť   sťažovateľa o preskúmanie postupu policajta,

3/ dňa 29. januára 2011 bol na Okresnú prokuratúru Bratislava II doručený podnet sťažovateľa, ktorý adresoval Krajskej prokuratúre Bratislava na preskúmanie zákonnosti postupu okresného prokurátora

4/ dňa 31. januára 2011 podal na Krajskú prokuratúru Bratislava sťažovateľ podnet, o ktorom konal dozorujúci prokurátor,

5/ dňa 21. februára 2011 podal sťažnosť voči uzneseniu dozorujúceho prokurátora sp. zn. 2Pv 238/09 zo dňa 9. 2. 2011, pričom k jeho vydaniu sám podal podnet dňa 22. 12. 2010, 6/ dňa 28. februára 2011 bol doručený Okresnej prokuratúre Bratislava II podnet sťažovateľa od Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislave,

7/ dňa   3.   marca   2011   bol   doručený   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   II   podnet sťažovateľa z Krajskej prokuratúry Bratislava,

8/ dňa 17. marca 2011 bola doručená Okresnej prokuratúre Bratislava II žiadosť sťažovateľa o nariadenie povinnosti sprístupniť dôkazy zabezpečené v prípravnom konaní, hoci v konaní boli jeho práva riadne akceptované,

9/ dňa 17.   marca 2001 bolo doručené prvostupňovej prokuratúre ďalšie podanie sťažovateľa o preskúmanie postupu vyšetrovateľa

Okrem   uvedených   podaní   sťažovateľ   návrhom   z   17.   júla   2005   podľa   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov uplatnil na Okresnom súde Bratislava I svoj nárok „na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom zásahom do práva na ochranu osobnosti“, o   ktorom   sa   koná   pod   sp.   zn.   22C   59/09.   V   súvislosti   s   týmto   návrhom   dozorujúci prokurátor predložil spisový materiál (vyšetrovací spis, dozorový spis) organizačnému a kontrolnému odboru Generálnej prokuratúre Slovenskej republike k sp. zn. XV/2 Spr 16/11 dňa 30. mája 2011, keďže táto zložka je povinná k žalobe sťažovateľa podať vyjadrenie. Vzhľadom   na   uvedené   podania   sťažovateľa   dozorujúci   prokurátor   bol   povinný v každom   podaní   sťažovateľa   vyžiadať   si   celý   spisový   materiál,   oboznámiť   sa   s   ním a o výsledku   preskúmania   vždy   sťažovateľa   informovať   a   ako   je   z   prehľadu   podaní sťažovateľa i zákonným spôsobom rozhodnúť (uznesenie o nevylúčení) a v rámci konania o sťažnosti predložiť kompletný spisový materiál nadriadenej prokuratúre...

Prokuratúra zastáva názor,   že svojím postupom neprispela v rozhodujúcej miere k dĺžke prípravného konania. Ako je zrejmé z prehľadu podaní sťažovateľa, tento svojimi opakovanými a neopodstatnenými podaniami výrazným spôsobom a mierou sa podieľal na neúmernom predĺžení ukončení prípravného konania. Je pravdou, že po predložení spisu Okresnej prokuratúre Bratislava II dňa 30. mája 2011 s návrhom vyšetrovateľa na podanie obžaloby,   táto   bola   podaná   až dňa 28.   februára   2012.   Túto   lehotu   významnou mierou ovplyvnil nielen rozsah vyšetrovacieho spisu (cca 2 000 strán), ale i povinnosť predložiť vyšetrovací spis na určité obdobie nadriadenej zložke pre účely iného civilného konania, ktoré inicioval sťažovateľ...

S poukazom na konkrétne okolnosti v trestnej veci sťažovateľa, dôkaznú náročnosť ako i správanie sťažovateľa napriek značnej dĺžke prípravného konania navrhujem vysloviť, že za obdobie od nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 98/2010 zo dňa 11. novembra 2010 základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky   a   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   porušené nebolo.»

Podaním z 26. marca 2012 sťažovateľ zaujal stanovisko k vyjadreniam zostávajúcich účastníkov   tohto   konania.   Podľa   sťažovateľa   je   vyjadrenie   okresnej   prokuratúry vo viacerých bodoch nepravdivé a vo vzťahu k odôvodneniu vzťahujúcemu sa k otázke zložitosti veci uviedol:

«1. Nie   je   pravdivé   tvrdenie   v   bode   2.1   vyjadrenia   Okresnej   prokuratúry,   podľa ktorého   výšku   spôsobenej   škody   vyšetrovateľ   musel   preukazovať   účtovnými   dokladmi právnických   osôb.   Zisťovanie   výšky   spôsobenej   škody   neustále   navrhoval   sťažovateľ a vyšetrovateľ   ich   sústavne   odmietal.   Tieto   návrhy,   podané   v   rámci   ochrany   práv sťažovateľa,   ako   i   sťažovateľove   sťažnosti   pre   ich   odmietanie,   prokuratúra   v   ďalšom sťažovateľovi považuje za dôvody, ktorými mal sťažovateľ zdržiavať konanie. Naposledy o takéto dokazovanie sťažovateľ požiadal pri štúdiu spisu dňa 16. 05. 2011 podľa str. 2, posl. odsek dôkazu č. 2., pričom vyšetrovateľ tento návrh na dokazovanie odmietol v celom rozsahu vyjadrením z 26. 05. 2011 podľa dôkazu č. 3.

2. Nie   je   pravdivé   tvrdenie,   podľa   ktorého   prieťahy   v   konaní   boli   spôsobené nutnosťou zadovažovať výpovede svedkov z Českej republiky. Českí občania, ktorí v tejto veci   vypovedali,   podnikajú   v   Slovenskej   republike,   a   preto   vypovedali   v   Slovenskej republike.   Pred   orgánmi   Slovenskej   republiky   vypovedali   v   ten   deň,   na   ktorý   ich vyšetrovateľ predvolal, pričom všetci piati sú členmi predstavenstva B., a. s., väčšinového spoločníka spoločnosti B., spol. s r. o., ktorá je v konaní označená za poškodenú. Z tohto dôvodu nemôže obstáť tvrdenie, že dôvodom prieťahov bolo práve ich vypočutie. Navyše tvrdenia   týchto   osôb   neboli doložené   ani jediným listinným dôkazom,   napriek   tomu,   že sťažovateľ o takéto dôkazy opakovane žiadal.

3. Nie je pravdivé ani tvrdenie,   podľa ktorého prieťahy v konaní boli spôsobené nutnosťou zadovažovať výpovede svedkov z Rakúska. Z Rakúska nebola zadovážená žiadna svedecká výpoveď. Ani pred slovenskými orgánmi nevypovedal žiaden svedok z Rakúska – žiaden občan Rakúska a ani nikto, kto sa v Rakúsku zdržuje prechodne, či trvalo. Toto tvrdenie je preto v celom rozsahu účelové.

4. Nie je pravdivé ani tvrdenie prokuratúry v bode 2.2. bod 8 jej vyjadrenia, podľa ktorého boli práva sťažovateľa na sprístupnenie dôkazov akceptované. Moci je sťažovateľ spoločníkom spoločnosti B., spol. s r. o. a hoci ide o dôkazy použité v spise proti nemu, vyšetrovateľ mu odmietol viaceré z požadovaných dôkazov vydať. Podľa dôkazu č. 4. tak napr. odmietol učiniť tiež pri výpisoch z bankových účtov spoločnosti B., spol. s r. o. za inkriminované obdobie, v ktorom bol sťažovateľ konateľom spoločnosti. Toto odmietnutie potvrdila   svojim   uznesením   i   dozorujúca   prokurátorka,   ktorá   odmietla   sťažnosť sťažovateľa, ktorou sa svojho práva domáhal...

5. Sťažovateľ   nesúhlasí   ani   s   tvrdením   prokuratúry,   podľa   ktorého   k   zdržaniu konania prispel on samotný tým, že si vyhotovoval fotokópie mnohých dôkazov zo spisu. Niektoré fotokópie si skutočne vyhotovil, tak učinil dvakrát pri dvoch nahliadnutiach do spisu. Vyhotovovanie týchto kópií nikdy netrvalo dlhšie ako dve hodiny a všetkých takto vyhotovených strán iste nebolo viac než 20. Je vylúčené, aby takto spôsobil nutnosť 11, resp. 7 rokov konania. Navyše vyhotovovanie fotokópií zo spisu je právo sťažovateľa, ktoré mu nemožno odoprieť.

6. Sťažovateľ   konštatuje,   že   spis   je   skutočne   rozsiahly,   avšak   ani   tento   rozsah vyšetrovateľa   nezbavuje   zodpovednosti   za   prieťahy   v   konaní.   Tento   rozsah   je   totiž spôsobený tým, že do spisu boli z neznámych dôvodov založené všetky listiny obchodných partnerov spoločnosti B., spol. s r. o., ktoré sa týkajú obchodných prípadov spoločnosti B., spol.   s   r.   o.   Takto   je   v   spise   založená   napr.   každá   listina   k   dodávke   projektu...,   akou disponuje odberateľ projektu. Sú tam založené aj všetky existujúce výpisy z bankových účtov spoločnosti B., spol. s r. o. Nemožno však zistiť, z akého dôvodu sú v spise založené tieto irelevantné listiny, ale ani ich rozsah nespôsobil žiadne zdržanie konania. Vyšetrovateľ si ich vyžiadal od tretích osôb, tie ich v stanovenej lehote doručili a vyšetrovateľ ich len založil   do   spisu.   Z   hľadiska   zbytočnosti   takto   vykonanej   činnosti   vyšetrovateľa   však sťažovateľ opäť zdôrazňuje, že nemožno zistiť, prečo vyšetrovateľ uvedené listiny vôbec zhromažďoval, pretože z údajne trestných skutkov týmito listinami, nie je preukázané nič. Doklady spoločnosti B., spol. s r. o., ktorými by mohlo byť preukázané, či vôbec nejaká škoda vznikla, vyšetrovateľ do spisu založiť sústavne odmietal a aj odmietol tak, ako to preukazuje dôkaz č. 3.

7. Sťažovateľ sa zoznámil so spisom za jediný deň, v ten deň, kedy mu vyšetrovateľ oznámil, že tak učiniť môže, a preto ani toto nemožno pokladať za príčinu konania v trvaní 7,   resp.   11   rokov.   Poškodené   osoby   neexistujú,   pričom   za   poškodenú   je   považovaná právnická osoba, v mene ktorej koná jediná fyzická osoba. Preto zdržanie štúdiom spisu mohlo trvať, a ak netrvalo, tak malo trvať, len jediný deň. Ani toto štúdium nemohlo byť žiadnou príčinou konania v trvaní 7, resp. 11 rokov. Pokiaľ vyšetrovateľ umožnil štúdium spisu   viacerým   osobám,   ktoré   nie   sú   poškodené,   bol   sťažovateľ   takýmto   postupom poškodený vo svojom práve na prezumpciu neviny a ochranu osobnosti. Poškodený bol najmä s ohľadom na okolnosť, že sám sťažovateľ sa svojho práva na nahliadanie do spisu musel dožadovať rok. Tak musel činiť sústavou sťažností, kým konečne zmienené právo mohol aj reálne vykonať.

V   časti   2.2   svojho   vyjadrenia   prokuratúra   dôvodí   prieťahy   kverulantstvom sťažovateľa ako základnou príčinou zdržania konania. Sťažovateľ bol skutočne v záujme uchovania   svojich   práv   donútený   podať   množstvo   podaní,   tie   ale   bol   povinný   podávať výlučne z toho dôvodu, že mu príslušné oprávnené osoby – t. j. prokuratúra ako garant zákonnosti – odmietli priznať tie práva, ktoré mu priznáva Trestný poriadok.»

V ďalšom texte svojho vyjadrenia sťažovateľ podrobne špecifikoval procesné úkony (žiadosti, sťažnosti), ktoré bol podľa neho nútený v predmetnom konaní využiť v záujme ochrany svojich práv (predovšetkým práva nahliadnuť do spisu, práva navrhovať dôkazy, práva na prezumpciu neviny, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena). Táto sťažovateľova oprávnená obrana v napadnutom konaní nemohla mať podľa neho žiadny vplyv na rýchlosť vyšetrovania, rovnako ako ani konanie, ktoré inicioval na Okresnom súde Bratislava I vedené pod sp. zn. 22 C 59/2006. V závere svojho vyjadrenia sťažovateľ uviedol, že na podanej sťažnosti trvá v celom rozsahu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavom súde“) vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v trestnom konaní prípravnom, na rozdiel od trestného konania súdneho, je podľa názoru ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba stíhaná na základe uznesenia   o   vznesení   obvinenia   voči   nej. Právna   neistota   sa   týka   toho,   či   orgán   činný v prípravnom konaní (spravidla vyšetrovateľ) navrhne podanie obžaloby, alebo v závislosti od   výsledkov   dokazovania   v   prípravnom   konaní   navrhne   iný   spôsob   konečného rozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania.

Trestný   poriadok   predpokladá,   že   v   prípravnom   konaní   môže   dochádzať   aj k prieťahom.   Preto   je   v   Trestnom   poriadku   počas   konania   v   trestnej   veci   sťažovateľa ustanovené, že obvinený   a poškodený   majú právo kedykoľvek v   priebehu vyšetrovania žiadať prokurátora, aby boli odstránené prieťahy vo vyšetrovaní alebo chyby v postupe vyšetrovateľa alebo policajného orgánu. Žiadosť nie je viazaná lehotou. Túto žiadosť, ktorú treba prokurátorovi ihneď predložiť, musí prokurátor bez meškania vybaviť. O výsledku preskúmania musí byť žiadateľ upovedomený.

K odstráneniu   právnej neistoty v trestnom konaní prípravnom preto dochádza až takým rozhodnutím, ktorým sa toto konanie končí bez toho, aby pokračovalo v trestnom konaní súdnom, alebo sa vydá rozhodnutie, na základe ktorého trestné konanie prípravné právoplatne končí bez podania návrhu na obžalobu trestne stíhanej osoby.

Otázku existencie zbytočných prieťahov v trestnom konaní prípravnom a porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd   skúmal   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   s   prihliadnutím   najmä   skutkovú a právnu zložitosť veci (1), správanie sťažovateľa (2) a postup OR PZ BA II a okresnej prokuratúry (3).

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (II. ÚS 32/03). Nemožno pochybovať o tom, že aj povaha predmetných závažných trestných činov si vyžaduje osobitnú starostlivosť orgánov činných v trestnom konaní a všeobecného súdu   o   naplnenie   účelu   trestného   konania,   čo   okrem   iného   znamená,   že   orgány   činné v trestnom konaní a všeobecný súd majú povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov konania vrátane poškodených strán.

1.   Ústavný   súd   v   trestnej   veci   sťažovateľa   už   v   náleze   sp.   zn.   I.   ÚS   98/2010 z 11. novembra 2010 konštatoval, že v danom prípade nejde o vec právne zložitú, avšak po skutkovej stránke ide o vec vyžadujúcu si vykonanie rozsiahleho dokazovania na účely zistenia skutočností dôležitých pre trestné konanie. Na druhej strane z priebehu konania v predmetnej veci je zrejmé, že po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 98/2010 z 11. novembra   2010   vykonanie   zostávajúcich   dôkazov   nezabralo   taký   časový   priestor, ktorý   by   mohol   významnejším   spôsobom   predĺžiť   konanie,   resp.   stav   trestnej   veci sťažovateľa v prípravnom konaní.

2.   Pri   hodnotení   preskúmavanej   veci   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania sťažovateľa, ústavný súd zo sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania a vyšetrovacieho spisu zistil,   že   sťažovateľ   aj   po   vydaní   nálezu   ústavného   súdu   z   11.   novembra   2010 v predmetnom konaní vyžíval svoje procesné práva.

O tejto skutočnosti svedčí to, že 22. decembra 2010 bola OR PZ BA II doručená sťažovateľova žiadosť o preskúmanie postupu policajta spojená s návrhom na vylúčenie dozorujúceho prokurátora z konania, 27. januára 2011 bola dozorujúcemu prokurátorovi doručená jeho žiadosť o preskúmanie postupu policajta, 26. januára 2011 bolo OR PZ BA II doručené   podanie,   v   ktorom   navrhol   vypočuť   v   predmetnej   veci   viacerých   svedkov, 29. januára 2011 bol okresnej prokuratúre doručený podnet sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti postupu okresného prokurátora, 21. februára 2011 sťažovateľ podal sťažnosť proti   uzneseniu   dozorujúceho   prokurátora   z   9.   februára   2011,   ktorým   rozhodol   o   jeho návrhu z 22. decembra 2010, 28. februára 2011 bol doručený okresnej prokuratúre jeho podnet   od   Vojenskej   obvodnej   prokuratúry   v   Bratislave,   3.   marca   2011   bol   doručený okresnej   prokuratúre   podnet   sťažovateľa   z   krajskej   prokuratúry,   17.   marca   2011   bolo doručené   okresnej   prokuratúre   ďalšie   podanie   sťažovateľa   o   preskúmanie   postupu vyšetrovateľa a 28. marca 2011 bola OR PZ BA II doručená sťažnosť proti uzneseniu OR PZ BA II zo 17. marca 2011 (o vylúčení veci v časti kvalifikovanej ako trestný čin podvodu na samostatné konanie). V dôsledku týchto právnych úkonov sťažovateľa došlo k predĺženiu predmetného konania, ktoré však nemožno pripísať na vrub OR PZ BA II alebo okresnému prokurátorovi, ako ani na vrub sťažovateľovi.

3.   Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom OR PZ BA II a okresnej prokuratúry v preskúmavanom konaní.

3.1   Pokiaľ ide o postup OR PZ BA II v konaní vedenom pod ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM,   ústavný   súd   zistil,   že   v   období   po   vydaní   nálezu   ústavného   súdu z 11. novembra 2010 do 27. mája 2011, keď bol spisový materiál v predmetnej veci spolu s návrhom   na podanie   obžaloby doručený   okresnej   prokuratúre,   OR PZ   BA II   v rámci vykonávania   dokazovania,   resp.   zabezpečovania   podkladov   pre   rozhodnutie   v   trestnom konaní   uskutočnilo   viaceré   výsluchy   svedkov,   zabezpečilo   potrebné   listinné   podklady a zároveň   rozhodlo   o   mnohých   procesných   návrhoch   samotného   sťažovateľa.   Podľa ústavného súdu postup OR PZ BA II v predmetnom konaní po vydaní nálezu ústavného súdu z 11. novembra 2010 smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa a nebol poznačený prieťahmi alebo neefektívnym postupom OR PZ BA II.

3.2   V období od 27. mája 2011 až do 28. februára 2012, keď bola v predmetnej veci   podaná   obžaloba   proti   sťažovateľovi,   sa   spis   v   tejto   veci   nachádzal   na   okresnej prokuratúre.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   (identické   zistenie   možno   vyvodiť   aj zo samotného   vyjadrenia   okresnej   prokuratúry   v   tejto   veci)   okresná   prokuratúra v uvedenom období nevykonala žiaden procesný úkon okrem zapožičania spisu v tejto veci Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky v súvislosti s konaním vedeným Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 22 C 59/2009 (predmetom tohto konania bola žaloba o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom iniciovaná sťažovateľom). Z uvedeného je zrejmé, že okresná prokuratúra počas obdobia trvajúceho deväť mesiacov nevykonávala   v tejto   veci   žiadne   úkony   smerujúce   k   odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľa spôsobom, ktorý možno označiť za postup bez prieťahov.

V okolnostiach prípadu, keď v predmetnom trestnom konaní od vznesenia obvinenia proti   sťažovateľovi   uplynulo   takmer   12   rokov,   a   navyše   ústavný   súd   už   raz   nálezom konštatoval,   že   označené   práva   sťažovateľa   v   tomto   konaní   boli   porušené,   okresná prokuratúra   nebrala do   úvahy   skutočnosť,   že sťažovateľ   je v   celom   priebehu   trestného konania na základe pomalého postupu tohto štátneho orgánu v stave dlhodobej právnej neistoty (podobne III. ÚS 183/05).

Okrem   uvedeného   hodnotenia   veci   podľa   troch   základných   kritérií   ústavný   súd prihliadol aj na predmet sporu (povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľa. Z hľadiska hodnotenia povahy veci sa ústavný súd oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP,   podľa   ktorej   sa   primeraná   lehota   na   konanie   v   trestných   veciach   v   dôsledku mimoriadne   citlivého   zásahu   do   sféry   osobných   práv   a   slobôd,   ktorý   je   s   priebehom trestného konania spravidla spojený, musí posudzovať prísnejšie.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k záveru, že doterajším   postupom okresnej prokuratúry v predmetnom konaní v období po vydaní nálezu ústavného súdu z 11. novembra 2010 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa   zistenia   ústavného   súdu   bola   v   predmetnej   veci   okresnou   prokuratúrou   proti sťažovateľovi podaná 28. februára 2011 obžaloba. S ohľadom na to sa sťažovateľov návrh, ktorým   ústavný   súd   požiadal,   aby   okresnej   prokuratúre   v   trestnej   veci   vedenej pod ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM   prikázal   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   stal bezpredmetným, a preto mu ústavný súd nevyhovel.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj o   priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   v   sume 10 000 € od okresnej prokuratúry z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva. Podľa názoru ústavného súdu nemožno pripustiť, aby sa takým spôsobom, aký bol zistený v tejto trestnej veci, nerešpektovali a porušovali základné práva sťažovateľa.

Ústavný súd preto na dovŕšenie ochrany porušeného základného práva podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   považoval   za   potrebné   priznať sťažovateľovi aj finančné zadosťučinenie v celkovej sume 500 €, ktoré je odôvodnené tým, že ako trestne stíhaná osoba bol vystavený účinkom trestného stíhania počas dlhšej doby (takmer 12 rokov) a navyše k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv dochádzalo aj po vydaní nálezu ústavného súdu z 11. novembra 2010. Primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 € je povinná sťažovateľovi vyplatiť okresná prokuratúra.

Podľa   § 36   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom pozostávajúce   z   odmeny   advokáta   za   tri   úkony   právnej   služby   vykonané v   roku   2012 (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu, písomné vyjadrenie k stanovisku zostávajúcich účastníkov konania).

Vychádzal   pritom   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 1/6 z výpočtového základu zo sumy 763 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál. Podľa § 18 ods. 3 vyhlášky ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje   sa   odmena   a   náhrady   podľa   tejto   vyhlášky   o   daň   z   pridanej   hodnoty,   ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu.

V   predmetnej   veci   teda   odmena   predstavuje   spolu   sumu   485,24   €   vypočítanú ako súčet odmeny za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2012 (127,16 x 3 + 7,63 x 3 = 404,37 x 1,20 = 485,24).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresná prokuratúra povinná vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012