znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 52/2011-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. apríla 2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 288/2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 288/2009 p o r u š i l základné právo JUDr. P. P. podľa čl. 48 od. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 288/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr.   P.   P. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 000   €   (slovom dvetisíc   eur),   ktoré j e   Krajský   súd   v   Bratislave p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania JUDr. P. P. v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. K. M. P., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. I. ÚS 52/2011 z 10. februára 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   JUDr.   P.   P.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 288/2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) vo veci žaloby o ochrane osobnosti sťažovateľa podanej 29. decembra 2000 rozhodol rozsudkom   č.   k.   15 C 29/2002-517   z   19.   decembra   2007   (ďalej   len   „rozsudok z 19. decembra 2007“). Žalovaný v uvedenej veci podal odvolanie. Konanie v predmetnej veci je vedené od 28. augusta 2009 pod sp. zn. 8 Co 288/2009.

Sťažovateľ v predmetnej veci podal sťažnosť na prieťahy z 22. júna 2010 podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov.   Podpredsedníčka   krajského   súdu   na   túto   sťažnosť   odpovedala podaním sp. zn. Spr. 2146/2010 z 18. augusta 2010 (doručeným 25. augusta 2010), z obsahu ktorého vyplýva, že jeho sťažnosť považuje za dôvodnú, predpokladá vybavenie predmetnej veci v mesiaci september – október 2010 a zároveň sa sťažovateľovi za vzniknuté prieťahy ospravedlnila. Podľa zistenia sťažovateľa predmetná vec však do 13. januára 2011 nebola „vybavená žiadnym spôsobom“.

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že krajský súd „nevyužil možnosť nápravy po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní sťažovateľom a prieťahy v konaní neodstránil, naopak tieto pretrvávajú a rozhodnuté nebolo ani v období oznámenom v odpovedi na sťažnosť“.

Krajský súd svojou nečinnosťou v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 288/2009, ktorá trvá už viac ako 19 mesiacov, porušuje sťažovateľovo základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Prieťahy v predmetnom konaní nie   sú   dôsledkom   zložitosti   predmetu   konania,   ktorým   je   žaloba   o   ochranu   osobnosti patriaca do bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, navyše v tomto prípade už ide o odvolacie konanie. Sťažovateľ svojím správaním vznik prieťahov v predmetnom konaní neovplyvnil.

Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 288/2009 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal krajskému súdu, aby v tomto konaní konal bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril krajský súd prostredníctvom   predsedníčky.   Predsedníčka   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení chronologicky   opísala   priebeh   konania   v   predmetnej   veci   od   vyhlásenia   rozsudku z 19. decembra 2007 a následne uviedla: «Podotýkam, že senát „8 Co“ pracoval počas celého roka 2007 a čiastočne v aj roku 2008, v neúplnom zložení (len predsedníčka senátu JUDr. J. G. a stážisti) s počtom vecí 560, predovšetkým reštančných. V druhom polroku 2009 bol senát bez predsedu senátu z dôvodu dlhotrvajúcej práceneschopnosti JUDr. J. G., ktorá od 01. 01. 2011 dočasne prerušila výkon funkcie sudcu a senát od toho času vedie podpredseda tunajšieho súdu – JUDr. Ľ. S. ako poverený predseda senátu. Aj napriek tejto nepriaznivej   situácii   a   pri   plnom   nápade   vecí   do   uvedeného   senátu,   sa   podarilo rozhodovacou činnosťou znížiť počet vecí v senáte na 237 ku koncu roku 2010 s tým, že veci vybavoval podľa poradia ich nápadu, s prihliadnutím na veci, ktoré sa musia vybavovať s osobitnou,   prípadne   výnimočnou   rýchlosťou   konania   v   zmysle   platného   Rozvrhu   práce Krajského súdu v Bratislave, pričom uvedená vec sp. zn. 8 Co 288/2009 k takýmto veciam, podľa jej povahy nepatrila, a preto sa vybavovala podľa poradia.

Po   vykonaní   potrebných   procesných   úkonov   v   rámci   prípravy   tejto   veci   na prerokovanie a rozhodnutie odvolacím súdom, je vec sp. zn. 8 Co 288/2009 pripravená na rozhodnutie v mesiaci apríl 2011.

Na základe uvedeného mám za to, že k výrazným prieťahom vo vybavovaní tejto veci nedošlo a ak, tak boli spôsobené okolnosťami objektívnej povahy, predovšetkým výraznou preťaženosťou a personálnym neobsadením senátu „8 Co“.»

Právna zástupkyňa sťažovateľa k vyjadreniu predsedníčky krajského súdu z 2. marca 2011   zaujala   stanovisko   podaním   z   11.   marca   2011,   v   ktorom   okrem   iného   uviedla: „Odporca vo vyjadrení z 02. 03. 2011 konštatuje fakty, ktoré sú sťažovateľovi čiastočne známe.   Bolo   povinnosťou   v   základnej   veci   žalovanej   strany   riadne   doručiť   v   zákonom stanovenej lehote dôvody svojho odvolania konajúcim súdom a preto sťažovateľovi nie je známy   dôvod,   pre   ktorý   zabezpečuje   odvolací   súd   dôvody   odvolania   žalovanej   strany. Sťažovateľovi ku dňu tohto vyjadrenia neboli doručené na vyjadrenie žiadne doplňujúce dôvody odvolania žalovanej strany. Pri sťažnosti zo 17. 01. 2011 vychádzal sťažovateľ z obsahu   odpovede   na   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   z   18.   08.   2010,   podľa   ktorého predpoklad vybavenia veci bol v mesiacoch september – október 2010. Faktom ale zostáva, že k dnešnému dňa sa vec nachádza na odvolacom súde 19 mesiacov (týmto opravuje sťažovateľ nesprávny údaj v sťažnosti) bez rozhodnutia.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V   dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov   a   obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 10. februára 2011 I. senát ústavného súdu v zložení Milan Ľalík (predseda senátu), Marianna Mochnáčová a Peter Brňák (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011 účinného od 1. marca 2011 I. senát ústavného súdu pracuje v zložení: Peter Brňák (predseda senátu), Marianna   Mochnáčová   (sudkyňa)   a   Milan   Ľalík   (sudca).   Z   uvedeného   dôvodu   vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

-   28.   augusta   2009   bol   krajskému   súdu   predložený   spis   okresného   súdu   sp.   zn. 15 C 29/2002,

-   9.   septembra   2009   bolo   krajskému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa z 2. septembra   2009   s prílohou,   okresnému   súdu   bolo   doručené   7.   septembra   2009 (označené ako: „Vyjadrenie k odvolaniu žalovaného v rade II. z 22. 07. 2009“),

- 23. augusta 2010 krajský súd vyzval žalovaného v II. rade – Z., aby v lehote 7 dní zaslali ich písomné podanie z 21. novembra 2008, ktorým odstránili nedostatok podaného odvolania z 11. augusta 2008 jeho doplnením o dôvody odvolania spolu s dokladom o jeho doručení okresnému súdu, pretože sa v spise v tejto veci nenachádza (výzva doručovaná na adresu v K. bola vrátená neprevzatá v odbernej lehote 22. septembra 2010, následne bola zaslaná   na   adresu   odporcu   v   II.   rade   v B.,   odkiaľ   bola   vrátená   2.   novembra   2010   s poznámkou na obálke adresát neznámy, a napokon bola 4. novembra 2010 zaslaná priamo na adresu pracoviska štatutárneho zástupcu odporcu v II. rade),

- 3. decembra 2010 bola krajskému súdu doručená odpoveď odporcu v II. rade na jeho výzvu z 23. augusta 2010, v ktorej uviedol, že na základe uznesenia okresného súdu z 21.   apríla   2009   (prevzaté   28.   mája   2009)   doplnil   chýbajúce   náležitosti   odvolania písomným podaním z 2. júna 2009 (podané na pošte 5. júna 2009), doplnil tak odvolanie z 11.   augusta   2008   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   31.   augusta   2007   a   rozsudku okresného   súdu   z   19.   decembra   2007   (obe   uvedené   rozhodnutia   okresného   súdu   boli žalovanému v II. rade doručené 29. júla 2008, podanie z 21. novembra 2008 doplňujúce odvolanie z 11. augusta 2008, na ktoré sa žalovaný v II. rade odvoláva v podaní z 2. júna 2009, bolo v prílohe tejto odpovede zaslané, avšak bez dokladu o jeho doručení),

- 1. marca 2011 bol daný pokyn súdnej kancelárii doručiť podanie odporcu v II. rade (doplnenie dôvodov odvolania z 21. novembra 2008) právnemu zástupcovi sťažovateľa na vyjadrenie v lehote 10 dní.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48 ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 288/2009.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

A.   Predmetom   napadnutého   občianskoprávneho   konania   je   žaloba   o   ochranu osobnosti, t. j. ide o vec týkajúcu sa osobného statusu sťažovateľa, ktorej by mali všeobecné súdy   venovať zvýšenú   starostlivosť.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už vyslovil, že v konaní o ochranu osobnosti je efektívnosť súdnej ochrany neodmysliteľne spojená s jej poskytnutím v primeranej dobe, teda s rýchlosťou a plynulosťou   postupu   súdu   v   prejednávanej   veci,   kde   časové   hľadisko   môže   zohrávať významnú úlohu (III. ÚS 30/03, III. ÚS 178/04).

Podľa   ústavného   súdu   v   predmetnom   konaní   možno   konštatovať,   že   doterajší zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   nebol   ovplyvnený   skutkovou   alebo   právnou zložitosťou prerokovávanej veci, ale je dôsledkom postupu krajského súdu v predmetnom konaní.

B.   Pri   hodnotení   druhého   z   kritérií,   ústavný   súd   v   správaní   sťažovateľa   nezistil žiadne také okolnosti, ktoré by mohli byť pri jeho rozhodovaní zohľadnené na jeho ťarchu a v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k výraznejšiemu spomaleniu postupu krajského súdu v predmetnom konaní.

C. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   v   preskúmavanom   konaní   zistil   dlhé   obdobie   nečinnosti   v   postupe krajského súdu, ktoré malo vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Uvedené obdobie nečinnosti trvalo od 7. septembra 2009, keď bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa k odvolaniu odporcu v II. rade, až do 23. augusta 2010, keď krajský súd vykonal v tejto veci prvý   procesný   úkon   smerujúci   k   prerokovaniu   merita   veci   (zaslanie   výzvy   odporcovi v II. rade predložiť podanie z 21. augusta 2008). Nečinnosť krajského súdu v už označenom období   trvajúca   spolu   takmer   jeden   rok   bez   toho,   aby   jeho   postupu   bránila   zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočný prieťah   v konaní v zmysle čl. 48 ods.   2 ústavy.

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), argumenty   predsedníčky   krajského   súdu   súvisiace   s   organizačnými   a   personálnymi problémami ústavný súd neakceptoval.

S   ohľadom   na uvedené nemožno dobu   predmetného   konania vedeného   krajským súdom považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom, prikázal tomuto súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 4 000 € z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   pred   krajským   súdom   a   berúc   do   úvahy konkrétne okolnosti prípadu (predovšetkým povahu predmetu konania a skutočnosť, že vec je podľa krajského súdu pripravená na rozhodnutie v apríli 2011), ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € pre sťažovateľa za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby uskutočnený v období od 1. januára 2011 v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 123,50 € a hodnota režijného paušálu je 7,41 €.

Ústavný   súd   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   za   dva   úkony   právnej   služby uskutočnené   v   roku   2011   (príprava   a   prevzatie   veci,   písomné   podanie   na   súd)   priznal odmenu vo sume spolu 247 € (2 x 123,50 €) vrátane úhrady režijného paušálu v sume 14,82 € (2 x 7,41 €), spolu teda 261,82 €.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011