znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 52/2010-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. B., N., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 14 C 206/2004 z 26. novembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co 23/2009 z 24. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2009 faxom   a 22.   júla   2009   poštou   doručená   sťažnosť   P.   B.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 206/2004 z 26. novembra 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 23/2009 z 24. marca 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti   a pripojených príloh vyplýva, že: «Okresný súd Nitra (ďalej v texte ako „okresný súd“ alebo aj „prvostupňový súd“) v konaní o náhradu škody na zdraví a o mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vedenom pod sp. zn. 14C 206/2004 vydal dňa 26. novembra 2008 rozsudok, ktorým žalobu zamietol, žalovaným v 1., 2., 3., 4. a 5. rade nepriznal náhradu trov konania.

Dňa 11. mája 2009 bol sťažovateľovi doručený rozsudok Krajského súdu v Nitre (ďalej v texte ako „krajský súd“ alebo aj „odvolací súd“) zo dňa 24. marca 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 23/2009, ktorým krajský súd potvrdil sťažovateľovým odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14C 206/2004 zo dňa 26. novembra 2008 a nepriznal odporcom v 1. - 5. rade náhradu trov odvolacieho konania. Proti rozsudku krajského súdu... podal sťažovateľ v zákonnej lehote dňa 10. 06. 2009 cestou   svojho   právneho   zástupcu   v   zmysle   ust.   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dovolanie, a to v časti výroku, ktorým súd potvrdil rozsudok okresného   súdu   zo   dňa   26.   novembra   2008   spis.   zn.   14C   206/2004,   ktorým   tento   súd zamietol žalobu voči žalovaným v 2. a 3. rade, z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP.».

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   uvádza: „Rozhodnutiami...   krajského   súdu... a... okresného   súdu...   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne konanie zaručené:

- v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 13 a čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky... a

- v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

nakoľko   okresný   súd   a   krajský   súd   sa   pri   výklade   zákonných   ustanovení (predovšetkým ust. § 106 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník), na ktorých svoje rozhodnutie založili, natoľko odchýlili od ich znenia, že zásadne popreli ich účel a význam.“

V dovolaní z 10. júna 2009 podanom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sťažovateľ uviedol:

„Nesprávnym   právnym   posúdením   veci...odvolací   aj   prvostupňový   súd   odňali žalobcovi možnosť konať pred súdom, čím obe napadnuté konania trpia vadou v zmysle § 237 písm. f) OSP...

žalobca   navrhuje,   aby   dovolací   súd   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu a prípadne prvostupňového súdu zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo P. B..., N., na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Okresného súdu Nitra, spis. zn. 14C 206/2004 zo dňa 26. novembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre, spis. zn. 6Co 23/2009 zo dňa 24. marca 2009 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Nitra, spis. zn. 14C 206/2004 zo dňa 26.novembra 2008 ako aj rozsudok Krajského súdu v Nitre, spis. zn. 6Co 23/2009 zo dňa 24. marca 2009 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Nitra a Krajský súd v Nitre sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce z odmeny za právne služby vo výške 4.065,90 €, zahŕňajúce odmenu za dva úkony právnych služieb: prevzatie veci a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd - sťažnosť (jeden úkon á 1.701,41 € + DPH) a náhradu režijných paušálnych výdavkov za dva úkony (1 úkon á 6,95 € + DPH), na účet právneho zástupcu sťažovateľa č. ú. 4050041407/3100, vedený vo VOLKSBANK Slovensko, a. s. do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu.

Proti rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ možnosť podať odvolanie a túto svoju možnosť   aj   využil.   Z   toho   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   k   dispozícii   účinný   právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z   uvedeného   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie a rozhodnutie veci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie rozhodnutia krajského súdu najmä z hľadiska rešpektovania jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu (resp. práva na spravodlivé   súdne   konanie),   v   dôsledku   porušenia   ktorých   sa   domáhal   v   konaní   pred ústavným   súdom,   tak   aj   podaním   dovolania   najvyššiemu   súdu   zrušenia   rozhodnutia krajského súdu a ďalšieho konania v jeho občianskoprávnej veci.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   uvádza: „Okresný   súd... odmietol   vykonať   sťažovateľom   navrhované   dôkazy   z   dôvodu,   že   v   dôsledku   vznesenia námietok premlčania... by bolo nehospodárne vykonávať aj tieto sťažovateľom navrhované dôkazy... teda rozhodnutie o tom, že námietky premlčania žalovaných v 2. a 3. rade sú oprávnené,   a že žalobu treba voči nim zamietnuť, však podľa nášho názoru založil na nesprávnom právnom posúdení veci, čím v konečnom dôsledku odňal sťažovateľovi možnosť ďalej konať pred súdom a domôcť sa svojich Ústavou a zákonmi chránených práv súdnou cestou.

Uvedené   pochybenie   nenapravil   ani   odvolací   súd,   pričom   odôvodnením   svojho rozsudku   neodstránil   pochybnosti   sťažovateľa   o   správnosti   prvostupňového   rozsudku vyjadrené v podanom odvolaní. Týmto svojim postupom a... rozhodnutím... odvolací súd takisto odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a tým realizovať svoje základné právo na spravodlivé súdne konanie...“

V   dovolaní   adresovanom   najvyššiemu   súdu   sťažovateľ   uvádza: „Nesprávnym právnym posúdením... v otázke premlčania nároku... odvolací aj prvostupňový súd odňali žalobcovi konať pred súdom, čím... napadnuté konania trpia vadou v zmysle § 237 písm. f) OSP.“

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   rovnaké   námietky   uplatnil   v   sťažnosti podanej   ústavnému   súdu,   ako   aj   v   dovolaní   podanom   najvyššiemu   súdu,   musela   byť sťažnosť   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane   práv,   ktorých   porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podania sťažnosti ústavnému súdu je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu   (porovnaj tiež   rozsudok   Európskeho súdu   pre   ľudské   práva z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd ani touto časťou sťažnosti meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010