znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 52/09-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť H. S., B., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci   namietaného   porušenia   základných   práv,   aby   nebola   podrobená   ponižujúcemu zaobchádzaniu   podľa   čl.   16   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv,   aby   nebola   podrobená   ponižujúcemu   zaobchádzaniu   podľa   čl.   3   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, domáhať   sa zákonom   ustanoveným postupom svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na rešpektovanie jej súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn. 8 Co 158/2008 z 24. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   b o l o   p o r u š e n é   uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 158/2008 z 24. októbra 2008.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 158/2008 z 24. októbra 2008 z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove   j e   p o v i n n ý uhradiť H. S. trovy právneho zastúpenia v sume   438,57 € (slovom   štyristotridsaťosem   eur   a päťdesiatsedem   centov)   na účet   jej právnej zástupkyne JUDr. I. R. do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

4. Sťažnosti H. S. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 19. februára 2009 č. k. I. ÚS 52/09-22 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť H. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenia   základných   práv,   aby   nebola   podrobená   ponižujúcemu   zaobchádzaniu   podľa čl. 16   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   na   ochranu   pred neoprávneným   zasahovaním   do súkromného   života   podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   a   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv, aby nebola podrobená ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na rešpektovanie jej súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 8 Co 158/2008 z 24. októbra 2008.

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tvrdí, že 15. augusta 2008 podala na Okresnom súde   Vranov   nad   Topľou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   „návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia o dočasnom zákaze vstupu do rodinného domu proti odporcovi V. S. Toto konanie sa viedlo pod sp. zn. 4 C 161/08.

Okresný súd... uznesením sp. zn. 4 C 161/08 zo dňa 2. 9. 2008 vydal predbežného opatrenie,   ktorým   okrem   iného   zakázal   odporcovi   dočasne   vstupovať   do   predmetného domu. Proti tomuto uzneseniu podal odporca... odvolanie. K odvolaniu odporcu... sa sťažovateľka vyjadrila vyjadrením zo dňa 9. 10. 2008. Krajský súd... uznesením sp. zn. 8 Co 158/2008 zo dňa 24. 10. 2008, ktoré bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 18. 11. 2008, zmenil uznesenie tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.“.

Sťažovateľka   k uvedenému   stavu   považuje   za   potrebné   uviesť,   že „V   priebehu manželstva   sťažovateľky   s   odporcom   V.   S.   dochádzalo   zo   strany   jej   bývalého   manžela k neustálym fyzickým a psychickým atakom...

Z lekárskej správy Nemocnice s poliklinikou vo V. zo dňa 8. 12. 1996 vyplýva, že sťažovateľku včera sotil manžel na schodoch. V správe sú uvedené zranenia, ktoré utrpela sťažovateľka.

... sťažovateľka urobila ústne oznámenie o týraní a fyzickom napádaní jej a jej detí zo strany manžela (na Obvodnom oddelení Policajného zboru H. 27. augusta 2007, pozn.)... Okresný súd... trestným rozkazom sp. zn. 10 T 79/2008 zo dňa 23. 6. 2008 uznal vinným V. S., pretože v období od roku 1999 do 21. 7. 2007 vo svojom rodinnom dome v obci   B.   v   presne   nezistených   dňoch   niekoľkokrát   sa   voči   svojej   rodine   a   to   voči... sťažovateľke, a ich štyrom synom... dopúšťal fyzického násilia naposledy dňa 21. 7. 2007 a to   tak,   že   pod   vplyvom   alkoholu   im   bezdôvodne   vulgárne   nadával,   vyvoláva   hádky, naťahoval sa so synmi a fyzicky napádal svoju manželku, ktorú synovia bránili a odťahovali ho od nej, čím spáchal prečin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi... za čo bol odsúdený... na trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov a... súd výkon uloženého trestu odňatia   slobody   podmienečne   odložil   s   tým,   že   určil   skúšobnú   domu   podmienečného odsúdenia na 2 roky...

Okolnosť,   že   odporca   je   v   dobe   podmienečného   odsúdenia,   nijako   túto   hrozbu neznižuje, pretože aj v čase, keď sa odporca voči sťažovateľke dopúšťal správania, za ktoré bol   uznaný   vinným   z   trestného   činu,   vedel,   že   jeho   konanie   nie   je   v   súlade   s   právom a napriek tomu ho to neodradilo od takéhoto konania.

Sťažovateľka chce poukázať na skutočnosť, že odporca sa jej ešte aj dňa 28. 3. 2008 pri čakaní na rozsudok v konaní o rozvod nášho manželstva, v prítomnosti jej právneho zástupcu, vyhrážal s úmyslom odradiť ju od užívania predmetného domu dôvodiac, že ide o jeho majetok.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka uvádza, že „je zrejmé, že... bola od roku 1999 vystavovaná zo strany svojho bývalého manžela fyzickému násiliu, nadávkam, napádaniu. Z uvedeného dôvodu bol bývalý manžel sťažovateľky uznaný vinným z trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a jednotlivcovi...

Právoplatným rozhodnutím súdu je pritom súd, v súlade s ustanovením § 135 ods. 1 O. s. p., viazaný.

Rovnako...   je   nesporné,   že   sťažovateľka   spolu   so   svojim   bývalým   manželom   sú bezpodielovými   spoluvlastníkmi   rodinného   domu,   vo   vzťahu   ku   ktorému   sa   dožadovala vydania   predbežného   opatrenia   a   vo   vzťahu   ku   ktorému,   I.   stupňový   súd   aj   predbežné opatrenie vydal.“.

Ďalej poukázala na arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, pričom namietala   záver   krajského   súdu, „že   by   sťažovateľka   neosvedčila   naliehavosť   potreby úpravy   pomerov   účastníkov   konania.   Naliehavosť   tejto   potreby   vyplývala   práve z dlhoročného správania bývalého manžela voči nej, ktoré bolo uznané tým istým súdom právoplatne za trestný čin, a zo skutočností, že bez vydania predbežného opatrenia nič nebránilo   jej   bývalému   manželovi   zdržiavať   sa   v   predmetnom   dome   a   pokračovať v uvedenom konaní.“

V súvislosti   s požiadavkou   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia   uviedla: „So zreteľom na v predchádzajúcej časti uvedené skutočnosti, sťažovateľka zažívala a zažíva pocity   strachu,   dezilúzie,   a   sklamania   nad   tým,   že   orgán   štátu,   ktorý   jej   mal   a   mohol poskytnúť ochranu, jej túto ochranu neposkytol.

Napriek tomu, že sťažovateľka sa dožaduje v tomto konaní predovšetkým zrušenia rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   sklamanie   z   postupu   odvolacieho   súdu   zostane   pre   ňu navždy trpkou skúsenosťou spojenou s pocitom beznádeje a bezmocnosti.

So   zreteľom   na   tieto   skutočnosti   považuje   za   primerané,   aby   jej   bolo   priznané primerané finančného zadosťučinenie vo výške 3 320 Eur...“

3. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:

„Právo sťažovateľky H. S. - na rešpektovanie jej súkromného života zakotvené v článku 8 ods. 1 Dohovoru, -   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   života zakotvené v článku č. 19 ods. 2 Ústavy SR,

- právo, aby nebola podrobená ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa článku č. 16 ods. 2 Ústavy SR,

-   právo,   aby   nebola   podrobená   ponižujúcemu   zaobchádzaniu   podľa   článku   3 Dohovoru,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, - domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru,

bolo uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 158/2008 zo dňa 24. 10. 2008 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 158/2008 zo dňa 24. 10. 2008 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 3 320 Eur...

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

4. K prijatej sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyjadril predseda kolégia krajského súdu podaním č. Spr. 10020/2009 z 3. marca 2009 a k jeho stanovisku zaujala postoj sťažovateľka v podaní z 25. marca 2009 a sťažnosť doplnila o súvisiace písomnosti podaním z 8. júna 2009.

4.1 Predseda kolégia krajského súdu okrem iného uviedol, že „... navrhovateľka... netvrdí také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali skúmanie toho, či je daná naliehavosť, to znamená   nutnosť   dočasnej   úpravy   pomerov.   Táto   nutnosť   dočasnej   úpravy   pomerov účastníkov   nemôže   vyplývať   len   z   toho,   že   podľa   názoru   navrhovateľky   odporcovým správaním   pred   rozvodom   manželstva,   jeho   vyjadreniami,   aby   sa   neopovážila   vstúpiť do jeho domu a na jeho pozemok (naposledy dňa 28. 3. 2008) je ohrozené jej právo užívať byt bez toho, aby bola vystavená fyzickým a psychickým útokom z jeho strany. Nutnosť dočasnej úpravy pomerov a obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré je zaručené Ústavou SR môže prísť do úvahy len vtedy, ak by navrhovateľka tvrdila a aspoň osvedčila, že z konania odporcu jej hrozí bezprostredne ujma. Také tvrdenie však z návrhu na predbežné opatrenie nevyplýva. Nebolo preto ani povinnosťou súdu zaoberať sa tým, či sú tu okolnosti, pre ktoré by nariadenie predbežného opatrenia bolo dôvodným. Takých tvrdených skutočnosti totiž niet. Z uvedeného vyplýva, že neboli vôbec splnené podmienky preto, aby bolo nariadené predbežné opatrenie...“.

4.2 Sťažovateľka k uvedenému stanovisku uviedla, že „Podstatou rozhodnutia, aj vyjadrenia Krajského súdu...   je názor,   že sťažovateľka neosvedčila naliehavosť   potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania.

S týmto právnym názorom nie je možné súhlasiť... Krajský súd... zaujatím takéhoto stanoviska obišiel ustanovenie § 76 ods. 1 písm. g) a § 74 ods. 1 O. s. p. v znení platnom v čase vydania predbežného opatrenia.

Sťažovateľka poukazuje na uznesenie Okresného súdu vo Vranove nad Topľou sp. zn. 4 C 161/08 zo dňa 2. 9. 2008, ktorým tento súd... považoval za nesporne preukázané, že odporca sa v konaní dopúšťal fyzického a psychického násilia voči navrhovateľke...... sťažovateľka nie celkom chápe, čím iným než právoplatným rozhodnutím súdu o tom, že odporca sa voči nej dopúšťal psychického a fyzického násilia, by mala preukázať potrebu dočasnej úpravy pomerov...

Sťažovateľka...   trvá   na   stanovisku,   že   zamietnutím   jej   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia jej krajský súd odmietol poskytnúť ochranu, ktorú jej so zreteľom na ustanovenie § 74 O. s. p., § 76 ods. 1 písm. g) O. s. p., v spojení s článkom 19 ods. 2, článkom 16 ods. 2 Ústavy SR a článku 3 Dohovoru poskytnúť mal.

Sťažovateľka trvá na názore, že pokiaľ sú v právnom poriadku Slovenskej republiky upravené prostriedky ochrany pred porušovaním práv zo strany iných osôb, je štát povinný prostredníctvom svojich orgánov tieto prostriedky na ochranu osôb, ktorým hrozí porušenie ich   práva,   zasiahnuť.   V opačnom   prípade   by   ochrana   obetí   násilia   bola   abstraktná a akademická a obetiam, teda aj navrhovateľke, by z nej nevyplývali žiadne reálne možnosti domôcť sa ochrany pred násilím zo strany jej bývalého manžela...“.

4.3 Sťažovateľka následne ústavnému súdu doručila rozhodnutia Obvodného úradu V.   sp.   zn.   2009/000031   z 26.   januára   2009   a Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky sp. zn.   SVS-230/2009/00937/TKL   z 5.   mája   2009,   z obsahu   ktorých   vyplýva,   že v priestupkovom konaní bol obvinený V. S. uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu   spolunažívaniu,   ktorého   sa   dopustil   tým,   že 17. novembra   2008   vulgárne nadával sťažovateľke, za čo mu bolo uložené pokarhanie. Na odvolanie obvineného toto rozhodnutie potvrdil aj odvolací správny orgán.

5. Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd prerokoval túto vec na neverejnom zasadnutí, pretože účastníci vyslovili súhlas s tým, aby sa v tejto veci upustilo od ústneho pojednávania.

II.

6. Z obsahu pripojených písomností a spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 161/08 ústavný súd zistil, že:

6.1 Sťažovateľka   v procesnom   postavení navrhovateľky   návrhom zo 14. augusta 2008   žiadala   okresný   súd,   aby   vydal   predbežné   opatrenie,   ktorým zakáže   odporcovi dočasne vstupovať do spoločného obydlia (bližšie vymedzeného domu, pozn.), a to až do skončenia konania o vylúčenie z užívania domu. V návrhu sťažovateľka tvrdila, že 21. júla 2007 bola nútená na základe psychického a fyzického týrania zo strany manžela opustiť spoločnú   domácnosť   (dom   patrí   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov) a 27. novembra 2007 z uvedených dôvodov podala trestné oznámenie. Na jeho základe bolo proti jej (vtedy) manželovi vznesené obvinenie pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby a 23. júna 2008 bol vydaný v tejto veci trestný rozkaz, ktorým bol obvinený uznaný vinným a bol mu uložený trest. S exmanželom je sťažovateľka rozvedená od 20. mája 2008, pričom tento jej bránil vstúpiť do ich spoločného domu už pred rozvodom. V návrhu ďalej uvádzala, že potom, ako ju exmanžel vyhnal z domu, vymenil aj zámky na dome, pričom 28. marca 2008 pri čakaní na rozsudok v budove okresného súdu sa jej exmanžel v prítomnosti jej právneho zástupcu vyhrážal, aby sa neopovážila vstúpiť do jeho domu a na jeho pozemok. Na základe uvedeného navrhovateľka (sťažovateľka) tvrdila, že jej právo užívať dom je ohrozené fyzickým a psychickým útokom zo strany jej exmanžela.

6.2   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   4   C   161/08-24   z 2.   septembra   2008   nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal odporcovi dočasne vstupovať do spoločného (bližšie identifikovanému)   domu,   a   to   až   do   právoplatného   skončenia   konania   o   vylúčenie z užívania domu. Zároveň uložil navrhovateľke v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia podať na okresnom súde návrh na začatie konania o vylúčenie z užívania domu. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že po preskúmaní návrhu, predložených listinných   dokladov   a   najmä   vykonaným   dokazovaním   považoval   za   preukázanú   tú skutočnosť, že je jednoznačne osvedčená danosť nároku navrhovateľky a medzi účastníkmi je osvedčená potrebnosť dočasnej úpravy. Vyplýva to zo správania odporcu, ktorý bráni navrhovateľke vstupu do domu, čo je preukázané nielen výmenou zámkov v dome, ale aj trestným rozkazom vydaným tunajším súdom, ktorý odporcu uznal za vinného za prečin násilia   voči   skupine   obyvateľov   a   jednotlivcom,   ktorú   predstavovala   jeho   rodina. Z uvedeného vyplýva, že odporca sa správal násilne k členom rodiny, čo len preukazuje dôvodnosť dočasnej úpravy. Okresný súd uvedený návrh považoval za preukázaný, ako aj dôvodný,   keďže   bola   preukázaná   hrozba   násilia   zo   strany   odporcu   voči   jeho   rodine a dôvodom   rozvodu   manželstva   boli   nezhody   v   manželstve   spôsobené   fyzickým a psychickým násilným správaním odporcu. Súd vec právne posúdil podľa § 74 ods. l a § 76 ods. 1 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

6.3   Na   odvolanie   odporcu   krajský   súd   uznesením sp.   zn.   8   Co   158/2008 z 24. októbra 2008 zmenil prvostupňové uznesenie tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. V podstatnom uviedol, že „... preskúmal napadnuté uznesenie a zistil, že odvolanie odporcu je dôvodné... Odvolací súd poukazuje na to, že navrhovateľka, ktorá podala návrh na predbežné opatrenie   netvrdí   také   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   skúmanie   toho,   či   je   daná naliehavosť, to znamená nutnosť dočasnej úpravy pomerov. Táto nutnosť dočasnej úpravy pomerov   účastníkov   nemôže   vyplývať   len   z   toho,   že   podľa   názoru   navrhovateľky odporcovým   správaním   pred   rozvodom   ich   manželstva,   jeho   vyjadreniami,   aby   sa neopovážila   vstúpiť   do   jeho   domu   a   na   jeho   pozemok   (naposledy   dňa   28.   3.   2008) je ohrozené   jej   právo   užívať   byt   bez   toho,   aby   bola   vystavená   fyzickým   a   psychickým útokom z jeho strany. Nutnosť dočasnej úpravy pomerov a obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré je zaručené Ústavou SR môže prísť do úvahy len vtedy, ak by navrhovateľka tvrdila a aspoň osvedčila, že z konania odporcu jej hrozí bezprostredne ujma. Také tvrdenie však z návrhu na predbežné opatrenie nevyplýva. Nebolo preto ani povinnosťou súdu zaoberať sa tým, či sú tu okolnosti, pre ktoré by nariadenie predbežného opatrenia bolo dôvodným. Takých tvrdených skutočnosti totiž niet.

Z uvedeného vyplýva, že neboli vôbec splnené podmienky preto, aby bolo nariadené predbežné opatrenie.“. Iné krajský súd v namietanom rozhodnutí neuviedol.

III.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku 1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo, ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku 1   boli porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl. 19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa § 74 ods. 1 OSP pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa   §   76   ods.   1   písm.   g)   OSP   predbežným   opatrením   môže   súd   nariadiť účastníkovi, aby nevstupoval dočasne do domu alebo bytu, v ktorom býva osoba, vo vzťahu ku ktorej je dôvodne podozrivý z násilia.

Podľa   §   1   OSP   tento   upravuje   postup   súdu   a účastníkov   v občianskom   súdnom konaní   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a oprávnených   záujmov účastníkov,   ako   aj   výchova   na   zachovávanie   zákonov,   na   čestné   plnenie   povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerané ustanovenia o rozsudku.

IV.

8. Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   (napr.   II.   ÚS   81/07, II. ÚS 198/05) vyslovil, že rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie v súdnom konaní možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však len také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl., § 102 OSP), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami.

9. Sťažovateľka v sťažnosti (tiež) namietala arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia krajského   súdu   v spojitosti   s jeho   záverom,   že   neosvedčila   naliehavosť   potreby   úpravy pomerov účastníkov konania. V tomto smere sťažovateľka uviedla, že „... naliehavosť tejto potreby vyplývala práve z dlhoročného správania bývalého manžela voči nej, ktoré bolo uznané   tým   istým   súdom   právoplatne   za   trestný   čin,   a   zo   skutočností,   že   bez   vydania predbežného opatrenia nič nebránilo jej bývalému manželovi zdržiavať sa v predmetnom dome a pokračovať v uvedenom konaní“.

10. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil právny názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 114/08 a mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02).

11.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   predovšetkým   zobral   do úvahy,   že sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádzajú do úvahy (zo   strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad   a ani   také   formálne   interpretačné   postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie.

12.   V okolnostiach   danej   veci   námietku   sťažovateľky   (bod   9)   o arbitrárnosti namietaného uznesenia krajského súdu ústavný súd posúdil v súvislosti s tým, čo bolo v hre medzi účastníkmi súdneho konania (poskytnutie ochrany pred násilím proti osobe blízkej, resp. zverenej), aké dôkazy účastníci v tomto smere predkladali a boli v tom čase známe, a samotnými závermi (ich ne/náležitým vyhodnotením) namietaného uznesenia krajského súdu (bod 6.3).

13. „Významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov (§ 132 OSP) zohráva vnútorné presvedčenie súdu. Toto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale   naopak,   malo   by   sa   vytvárať   na   základe   starostlivého   uváženia   a   zhodnotenia jednotlivých   dôkazov   jednotlivo   aj v   ich   komplexnosti   tak,   aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Jej kontrola sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov,   ako   sa   vo   veci   vyjadril   odporca   (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a ako   vec   právne   posúdil.   Súd   dbá   na   to,   aby odôvodnenie   rozsudku   bolo   presvedčivé.   Pretože   inštitút   odôvodnenia   je   jednou z podstatných záruk kontroly výkonu súdnej moci, súdu je priamo uložená povinnosť dbať na   to,   aby   odôvodnenie   rozsudku   bolo   presvedčivé“   (I.   ÚS   114/08).   Uvedené sa v primeranom rozsahu týka tiež odôvodnenia uznesenia súdu.

14.   V podobnom   duchu   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) v súvislosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru formuloval viacero zásad odôvodňovania rozsudkov, z ktorých napr. vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých   sú   založené (H.   c.   Belgicko   z 30.   novembra   1987),   rozsah   tejto povinnosti sa však   môže   meniť s   ohľadom   na   povahu   rozhodnutí   a   musí   byť posudzovaný   podľa okolností každého prípadu (Ruiz Torija a Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994). Právna   teória   civilného   procesu   tiež   vymedzila   niekoľko   ďalších   požiadaviek na kvalitatívnu   správnosť   odôvodnenia.   Odôvodnenie   musí   vyhovieť   najmä   základnej požiadavke   preskúmateľnosti.   Táto   má   svoje   opodstatnenie   nielen   z   hľadiska   možného použitia opravných prostriedkov, ale tiež preto, že hoci zákonné ustanovenia týkajúce sa spôsobu odôvodňovania rozsudkov samy osebe nepožívajú ústavnoprávnu ochranu, súvisia ale s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivý proces.

15. „Z formulácie § 132 OSP možno vyvodiť, že súd je povinný dôkazy navzájom si odporujúce   hodnotiť   a   ďalej   zdôvodniť,   napr.   prečo   niektoré   z nich   pokladá za nevierohodné,   prečo   niektoré   odmietol   vziať   pri   formulovaní   rozhodnutia   do   úvahy, prípadne   aj   prečo   sa   niektorými   dôkaznými   návrhmi   odmietol   vôbec   zaoberať.   Tieto nedostatky   odôvodnenia   spolu   s   tzv.   opomenutými   dôkazmi   (o   ktorých   súd   v   konaní nerozhodol vôbec, pozn.) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Všeobecný súd je pri   hodnotení dôkazov   viazaný tiež   skutkovým   stavom   veci,   a teda   nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného   hodnotenia   dôkazov   je   totiž   limitovaná   tiež   požiadavkou   nadväznosti   medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi“ (I. ÚS 114/08).

16. K rovnakým   záverom   dospel   ústavný   súd   tiež   v iných   rozhodnutiach,   keď napr. uviedol:   „Všeobecný   súd   musí   vychádzať   z toho,   že   súdy   majú   poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Občianske súdne konanie   sa   musí   v každom   jednotlivom   prípade   stať   zárukou   zákonnosti   a slúžiť na jej upevňovanie   a rozvíjanie   (§   3   OSP)   (napr.   IV.   ÚS   1/02).   V občianskom   súdnom konaní   súd   rozhodne   na   základe   skutkového   stavu   zisteného   z vykonaných   dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1 OSP). Rozhodnutiu súdu vo veci   samej   musí   teda   predchádzať   činnosť   súdu   zameraná   na spoľahlivé   zistenie skutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve   na kontradiktórne   konanie“   (I.   ÚS   52/03). Ústavný   súd   formuloval   požiadavku rovnosti zbraní tiež v tom zmysle, že „žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní veci“ (I. ÚS 59/00).

17. V posudzovanej   veci   krajský   súd   neodôvodnil   namietané   rozhodnutie dostatočným spôsobom, a táto vada je o to výraznejšia, že namietaným uznesením bolo zmenené prvostupňové uznesenie, ktoré bolo postavené na úplne opačných záveroch. Bolo povinnosťou   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   aby   sa   v okolnostiach   danej   veci vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia s dôkazmi produkovanými navrhovateľkou (sťažovateľkou), ktoré uvádzala v samotnom návrhu (a tiež ich doložila písomne), z ktorých napr. vyplýva, že proti odporcovi bolo v súvislosti s agresívnym (ohrozujúcim) správaním vedené trestné stíhanie a bol vydaný trestný rozkaz, čo prvostupňový súd verifikoval priamo z pripojeného trestného spisu. Ak potom krajský súd bez ďalšieho konštatoval iba to (bod 6.3), že „... navrhovateľka... netvrdí také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali skúmanie toho, či je daná naliehavosť, to znamená nutnosť dočasnej úpravy pomerov...“, takéto tvrdenie nezodpovedá   zistenému   skutkovému   stavu. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína, že krajský súd napriek tomu, že o trestnej veci odporcu nepochybne mal vedomosť, nijakým spôsobom   na   ňu   nereagoval,   hoci   práve   uvedená   skutočnosť   mala   vážny   význam pre (opačné) rozhodnutie prvostupňového súdu. V neposlednom rade (aj keď v inej časovej súvislosti) ústavný súd poukazuje na bod 4.3, z obsahu ktorého vyplýva, že odporca bol v neskoršom čase v rámci priestupkového konania uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu (vulgárne nadával sťažovateľke).

18.   Krajský   súd   uvedeným   správaním   porušil   citované   procesné   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   (§   1,   §   6   a   §   157   ods.   2   v spojitosti   s   §   167   ods.   2) v súvislosti   s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedených   dôvodov   treba považovať právne závery krajského súdu (o zamietnutí návrhu) za predčasné. Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušil namietané rozhodnutie krajského súdu (bod 1 a 2 výroku tohto nálezu).

19.   Ústavnému   súdu   vzhľadom   na   „procesné“   pochybenia   krajského   súdu (nedostatok dôvodov rozhodnutia, pozn.), pre ktoré jeho uznesenie zrušil, ani neprináleží v tejto fáze konania zaujať postoj k „hmotnoprávnej“ stránke veci, preto zároveň nevyhovel tej časti sťažnosti (bod 4 výroku nálezu), v ktorej sťažovateľka namietala porušenie čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 3 a čl. 8 ods. 1 dohovoru. Z rovnakých dôvodov (keďže neposudzoval hmotnoprávnu stránku) ústavný súd nevyhovel tej časti sťažnosti (bod 4 výroku nálezu), v ktorej sťažovateľka žiadala vysloviť zákaz porušovania označených práv   (pokiaľ   ide   o porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   zrušenie namietaného   rozhodnutia   a vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie,   ako   aj záväznosť   právneho názoru ústavného súdu dostatočným prostriedkom nápravy).

20. Sťažovateľka sa v súvislosti s namietaným porušením svojich práv domáhala tiež priznania   finančného   zadosťučinenia   v   sume   3   320   €.   Pri   rozhodovaní   o ne/priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vzal do úvahy všetky okolnosti danej veci. Vzhľadom na to, že dôsledkom kasačného následku tohto nálezu sa pre sťažovateľku znova   otvorila   cesta   pre   uplatnenie   svojho   nároku   pred   všeobecným   súdom,   bola   jej požiadavka   na   priznanie   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   odmietnutá.   Ústavný   súd   tiež zohľadnil   skutočnosť,   že   sa   „hmotnoprávnou“   stránkou   veci   nezaoberal,   a v tejto   časti sťažnosti nevyhovel.

21.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s právnym zastupovaním   advokátkou   v konaní pred   ústavným súdom. Úhradu   priznal za tri   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenia k stanovisku odporcu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov,   a   to   každý   úkon po 115,90 €, k tomu   3 x 6,95 €   režijný   paušál   (§ 16   vyhlášky)   a 19   %   DPH,   čo   spolu predstavuje sumu 438,57 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

22. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009