znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 52/08-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   októbra   2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti A. V., P., A. M., P., a S. M., P., zastúpených advokátom JUDr. P. H., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 19/93 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 132/06 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo A.   V.,   A.   M.   a S.   M. na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 19/93 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 132/06 p o r u š e n é   b o l o.

2. A.   V.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   80 000   Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), A. M. a S. M. p r i zn á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré sú Okresný súd Prešov a Krajský súd v Prešove p o v i n n é vyplatiť im spoločne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. A. V., A. M. a S. M.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 15 324 Sk (slovom pätnásťtisíctristodvadsaťštyri slovenských korún), ktoré sú Okresný súd Prešov a Krajský súd v Prešove p o v i n n é vyplatiť im spoločne na účet advokáta JUDr. P. H., K., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 52/08-11 zo 7. februára 2008 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť A.   V., A.   M. a S.   M.   (ďalej   len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 19/93 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 132/06.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia v postavení žalobcov v spore „už vyše 14   rokov   (od   r.1992)   sa   domáhajú   ochrany   svojich   zákonných   a ústavou   zaručených vlastníckych   práv,“ pričom „hodnota   nehnuteľností   v ich   vlastníctve,   ktorá   súvisí so spomínanými   súdnymi   spormi,   je   niekoľko   desiatok   miliónov   korún“. Súčasne sťažovatelia   poukazujú   na   fakt,   že: „Konanie   12C   19/93   sa   začalo   už   v roku   1992 a Okresnému súdu v Prešove trvalo 10 rokov, kým vyniesol rozsudok vo veci v 1. stupni. Následným podaním odvolania žalovaným v 1. rade bola vec postúpená Krajskému súdu Prešov, ktorý rozhodol tak, že rozsudkom vrátil vec v časti na prejednanie späť na Okresný súd Prešov (2 Co 25/03-296.)“ Sťažovatelia podali viacero sťažnosti na prieťahy v konaní (naposledy 26. mája 2003), ako aj žiadosti adresované krajskému súdu (posledná z 19. júla 2007), aby vo veci konal a rozhodol. Z obsahu sťažnosti vyplýva aj ich obava, podľa ktorej: „V prípade, že súd bude pokračovať v rozhodovaní tak, ako doteraz, je otázne, či by sa žalovaní dožili výsledku uplatnenia si svojich práv. Žalobcovia však aj naďalej veria v jeho rýchle ukončenie, deklarujú vôľu riešiť danú situáciu a poskytujú svoju súčinnosť, to všetko v čo najkratšom čase.“

Podstata   námietok   sťažovateľov   smerovala   do   sféry   prehodnocovania   existencie prieťahov v konaní spôsobených tak okresným súdom, ako aj krajským súdom. Sťažovatelia v prvom   až   treťom   rade   podali   prostredníctvom   právneho   zástupcu   okresnému   súdu a krajskému   súdu   viacero   sťažnosti   na   prieťahy   (28.   októbra   1998,   28.   januára   2002 a 26. mája 2003) a krajskému súdu taktiež dve žiadosti z 27. decembra 2006 a z 19. júla 2007, aby vo veci konal a rozhodol čo najskôr.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli: „Podanie na súde prvého stupňa v tejto veci bolo urobené žalobou o zaplatenie nájomného dňa 30. 11. 1992. Voči rozsudku súdu prvého stupňa 12 C 19/93-266 zo dňa 13. 9. 2002 bolo zo strany žalovaného v 1. rade podané odvolanie, o ktorom Krajský súd Prešov rozhodol rozsudkom zo dňa č. k.2 Co 25/03-296 zo dňa   15.   10.   2003   tak,   že   rozsudok   Okresného   súdu   potvrdil   v napadnutej   časti a v prevyšujúcej   časti   vrátil   na   konanie   Okresnému   súdu   Prešov.   Ten   o veci   rozhodol rozsudkom 12 C 19/1993 zo dňa 30. 08. 2005. Proti tomuto rozhodnutiu bolo v zákonom stanovenej lehote podané odvolanie viacerými žalovanými. Odvolania boli podávané od 3. 11.   2005.   Krajský   súd   rozhoduje   o odvolaniach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Co 132/06. Do podania tejto sťažnosti nebolo vytýčené pojednávanie ani určený termín rozhodnutia o podanom odvolaní.“

Z obsahu sťažnosti je taktiež zrejmé, že „Sťažovateľ v 1. až 3. rade vyčerpal všetky iné opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a lebo slobôd účinne   poskytuje,   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov“.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti ďalej uviedli: „V prípade, že súd bude pokračovať v rozhodovaní tak, ako doteraz, je otázne, či by sa žalovaní (správne má byť žalobcovia – pozn.) dožili výsledku uplatnenia si svojich práv. Žalobcovia však aj naďalej veria v jeho rýchle ukončenie, deklarujú vôľu riešiť danú situáciu a poskytujú svoju súčinnosť, to všetko v čo najkratšom čase.“

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti sa sťažovatelia domáhali, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti vydal tento nález:

„Okresný súd Prešov v konaní sp. zn. 12 C 19/93 a Krajský súd Prešov v konaní sp. zn. 2 Co 132/06 porušili základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48/   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a č.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane základných práv a slobôd. Ústavný súd konštatuje, že k prieťahom konaní došlo (správne má byť „prieťahom v konaní došlo“, pozn.) Ústavný súd prikazuje Krajskému súdu Prešov, aby vo veci sp. zn. 2 Co 132/06 konal bez zbytočných prieťahov.“

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zároveň   sťažovateľovi   v 1. (správne   má   byť „v 1. rade“, pozn.) priznáva 300.000,- Sk a sťažovateľovi v 2. a 3. rade každému priznáva po 150.000,- Sk ako primerané finančné zadosťučinenie, ktoré sú Okresný a Krajský súd Prešov spoločne povinní zaplatiť v lehote do dvoch mesiacov a trovy právneho zastúpenia vo výške 21.656 – Sk, spočívajúce v zmysle ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. v dvoch úkonoch právnej služby po 10.650,- Sk a dvoch režijných paušáloch po 178,- Sk, ktoré sú Okresný a Krajský súd povinní zaplatiť v rovnakej lehote k rukám právneho zástupcu sťažovateľa.“

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd požiadal okresný súd a krajský súd o vyjadrenie k sťažnosti, ako aj k otázke vhodnosti ústneho pojednávania vo veci. Na základe výzvu ústavného súdu sa predseda okresného súdu vyjadril k sťažnosti a ku konaniu sp. zn. 12 C 19/93 podaním sp. zn. 1 SprO 682/08 doručeným ústavnému súdu 5. mája 2008, v ktorom okrem iného uviedol:

«v konaní 12 C 19/93 bolo v registri „C“ začaté dňa 9. 2. 1993 po odstránení vád žaloby   konanie.   Zákonná   sudkyňa   pred   nariadením   pojednávania   oboznamovala   sa s obsahom spisu 8 C 210/01 a so súvisiacim sporom 16 C 304/97. V priebehu konania konajúca sudkyňa sa zúčastnila odbornej stáže na Krajskom súde v Prešove v rokoch 200- 2001. Po tomto období boli vytýčené pojednávania, na ktorých bolo vypočutých spolu 80 účastníkov   konania   a v rámci   tohto   konania   a v rámci   tohto   konania   vykonávalo   sa   aj znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti súd považuje za časovo náročné procesné postupy súdu   v tomto   konaní.   Po   vykonanom   dokazovaní   Okresný   súd   v Prešove   rozhodol rozsudkom   12   C   19/93-592   dňa   30.   8.   2005.   Vec   v dôsledku   odvolania   žalovaných   aj žalobcov,   bol   postúpený   spis   na   Krajský   súd   v Prešove,   ktorý   rozhodol   rozsudkom 3 Co 88/07-1114   z 28.   9.   2007   s tým,   že   zrušil   rozsudok   vo   vzťahu   k žalovanému v 4. a 22. rade vo výroku o trovách konania, o splatnosti pohľadávky a vo vzťahu k ďalším žalovaným vo vzťahu k trovám konania. Ostatné výroky boli potvrdené, resp. odvolanie žalovaných v 1., 3., 36., 47. a 57. rade bolo odmietnuté. Následne Krajský súd v Prešove rozhodol ešte dopĺňacím rozsudkom 3 Co 88/07-1121 dňa 19. 10. 2007, ktorým rozhodoval o trovách konania medzi žalobcami a žalovanými v 2., 5., 6., 8., 9., 10., 11., 14., 24., 33., 39.,   41.,   46.,   48.,   50.   až   53.,   56.,   58.,   61.   až   65.   a 67.   rade.   Potom   bola   vyznačená právoplatnosť vo veci.

Poukazujeme v celom rozsahu na náročnosť tohto sporu po procesnej stránke, keďže v priebehu konania bol jednak opakovane upravovaný okruh účastníkov konania, vo vzťahu k žalovaným bola robená identifikácia sporných nehnuteľností, znaleckým posudkom časovo náročným a jednak s poukazom na to, že išlo o jednotlivé nároky žalobcov v 1. až 5. rade voči žalovaným v 1. až 78. rade. Náročnosť tejto veci spočívala aj v matematickom prepočte týchto nárokov.

Z týchto dôvodov žiadame, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyhlásil, že nedošlo k zbytočným prieťahom   pri   prejednávaní vecí 12 C 19/1993 a že nedošlo k k porušeniu ústavného práva sťažovateľov(...)zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR.»

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   sťažovateľov   podaním   sp.   zn. Spr. 10059/08 z 21. apríla 2008 vyjadril predseda krajského súdu, ktorý súhlasil s upustením od verejného ústneho pojednávania v tejto veci a okrem iného uviedol: „Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove na odvolacie konanie dňa 18. 4. 2006 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn. 2 Co 132/06.

Po   naštudovaní   veci   a zvládnutí   jej   skutkovej   a právnej   náročnosti   bolo   vo   veci rozhodnuté dňa 7. 2. 2007 a po napísaní rozhodnutia a jeho kontrole bola vec zaslaná Okresnému súdu Prešov.

Z uvedeného vyplýva, že k prieťahom v konaní nedošlo v predmetnej veci. Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol tak, že žalobu voči žalovanému v 1.   rade   zamietol,   žalovaným   uložil   povinnosti   tak,   ako   je   v ňom   uvedené.   Zároveň v prevyšujúcej časti konanie zastavil a žalobný nárok voči žalovaným v 15., 16., 20., 25., 28., 38., a 40. rade vylúčil na samostatné konanie.

V zákonom stanovenej lehote podali proti rozsudku odvolania niektorí žalovaní, ktorí požiadali na základe podaní z 13. 11. 2006 (čl. 997) žalovaná v 43. rade A. T., z 16. 11. 2006 (čl. 1002) žalovaná v 45. rade V. J. a žalovaný v 54. rade Ing. J. L. (čl. 1004), z 14. 11.   2006   (čl.   1020)   žalovaná   v 59.   rade   A.   O.,   o priznanie   oslobodenia   od   súdnych poplatkov.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd vrátil vec súdu prvého stupňa na rozhodnutie o žiadosti žalobcu podľa § 138 O.s.p.

Preto   okolnosti   uvádzané   navrhovateľom   v ústavnej   sťažnosti   považujeme   za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.“

Sťažovateľ   v prvom   rade   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   reagoval   na výzvu   ústavného   súdu   podaním   zo   16.   septembra   2008   doručeným   ústavnému   súdu 17. septembra 2008, v ktorom oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní, a uviedol stručný chronologický prehľad súdneho sporu sp. zn. 12 C 19/93:

1.) V roku 1959 boli predmetné pozemky zlúčené do J. P. V roku 1961 bolo J. P. zlikvidované a pôdu prevzal do užívania Š. n. p. S. – P., ktorý ju bez vysporiadania s členmi J. bezplatne užíval do 23. 05. 1983, kedy pôdu zveril do užívania S., zákl. organizácii 36-76, K., ďalej len S. Pretože aj po účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. o pôde S. odmietal platiť nájomné za užívanie pôdy, podľa platných cenových predpisov, na moje výzvy o uzavretie zmluvy   alebo   dohody   o výške   nájmu   nereagoval,   podal   som   dňa   20.   01.   1993   žalobu, v petite ktorej som sa domáhal uzavretia zmluvy o platení nájomného od 24. júna 1991 do výšky 3,50 Kčs/m2 ročne, ktorú som spresnil podaním zo dňa 4. 9. 1993 na 3,50 kčs/m2 ročne.

2.) Od tejto doby prebehlo:

a) 14 pojednávaní na Okresnom súde v Prešove. Z toho bolo 5 pojednávaní odročené na neurčito bez uvedenia dôvodu ( 14. 9. 1993, 19. 4. 1994, 29. 10. 1997, 15. 12. 1999 a 4. 4. 2000) a na 3 pojednávania sa žalovaný nedostavil bez akéhokoľvek ospravedlnenia. Následne boli dve pojednávania v odvolacom konaní na Krajskom súde v Prešove.

b) Zomrel jeden žalobca (I. M.) a nastúpili dedičia A. M. a S. M.

c) Dvakrát došlo k zmene podielového vlastníka a následne na zmenu žalobcu, a to: z M. V. rod. Z. na vnuka Ing. R. V. ml. a vnučku A. V., rod. V. a následne z A. V. na maloletú O. V.

d)   V priamej   nadväznosti   vznikli   dva   nové   súdne   spory,   spis.   zn.   16   C   304/97 o neplatnosť výpovede nájomného vzťahu a spis. zn. 9 C 121/01 o vypratanie nehnuteľnosti a o vydanie   bezdôvodného   obohatenia.   V   spore   16   C   304/97U   sa   uskutočnili   3 pojednávania bez účasti žalobcu, (na OS Prešov bez následkov), právoplatnosť vydaného rozsudku   bola   nesprávne   označená   a následne   po   odvolacom   konaní   vydal   KS   Prešov rozsudok 2 Co 109/02-182 zo dňa 14. 2. 2003 právoplatný dňom 9. 6. 2003. V spore 9 C 121/01 o vypratanie nehnuteľnosti a vydanie bezdôvodného obohatenia podanej 2. 04. 2001 sa uskutočnili 4 pojednávania na OS Prešov a jedno odvolacie na KS Prešov.

e)   Doteraz   bolo   v predmetnej   veci   alebo   s ňou   priamo   súvisiacej   vydaných   9 rozsudkov, z toho jeden vykonaný, jeden čiastočne vykonaný a dva nevykonané ani cestou exekúcie.

f)   Vo   veci   prieťahov   v súdnom   konaní   som   doteraz   podal   6   sťažností,   a to   dňa 20.3.2000, 7.2.2001, 3.9.2001, 7.2. 2002, 7. 11.2002 a 22.4.2004 a obdržal som 6 rôznych odpovedí. Nakoľko sa nepatrí mne hodnotiť činnosť súdov a ani nijak zasahovať do ich činnosti   zasielam   v prílohe   fotokópie   týchto   dokumentov   na   zváženie   ich   činnosti. Poukazujem   však   na   rozpory   a kolízne   stanovisko   súdov   v jednotlivých   odpovediach o vybavení sťažnosti.“

Prehľad   úkonov   vykonaných   okresným   súdom   a krajským   súdom   uvedený v písomnom   vyjadrení   predsedu   okresného   súdu   a predsedu   krajského   súdu   sa   zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu. Pri celkovom hodnotení prieťahov konania však   ústavný   súd   bral   do   úvahy   kompletnú   dokumentáciu   obsiahnutú   v predložených spisoch a všetky okolnosti, ktoré z nej vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov“,   a   práva   podľa čl.   6   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II.   ÚS   157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6 dohovoru,   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je občianskoprávne konanie,   ktoré   sa   začalo   na   okresnom   súde   podaním   žaloby   o zaplatenie   nájomného 30. novembra 1992 (resp. 9. februára 1993 po odstránení nedostatkov žaloby), teda pred viac ako 15 rokmi, avšak vzhľadom na to, že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a že neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo, alebo nedošlo k tzv. zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začalo len 15. februára 1993 (mutatis mutandis I. ÚS 3/97).

Obdobie, ktoré v dôsledku toho bude ústavný súd brať do úvahy, prekročilo teda 15 rokov a 7 mesiacov. K tomu však ústavný súd považuje za potrebné upresniť, že ak nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základných práv podľa ústavy pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára   1993   uplynulo,   došlo,   alebo   nedošlo   k porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu.

Ku konaniu vedenému na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 19/93 a na krajskom súde pod sp. zn. 2 Co 132/06:

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a   platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I. ÚS 92/97) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci, pričom na základe týchto hľadísk predmetné konanie oprávnených (sťažovateľov) proti žalovaným o zaplatenie   nájomného vedené   pod   sp.   zn.   12   C   19/93   možno   čiastočne   hodnotiť   ako právne zložité.

Predmetom konania vedeného na okresnom súde pod uvedenou spisovou značkou je žaloba o plnenie v zmysle ustanovenia   § 80   písm.   b) OSP. Právnym   dôvodom   podanej žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia žalovanými v tomto konaní.

Predmet konania má základnú právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), ako aj v   ďalších   občianskoprávnych   predpisoch   regulujúcich   tzv.   pozemkové   právo.   Aplikácia príslušných   ustanovení   uvedených   právnych   predpisov   upravujúcich   sťažovateľmi uplatňované nároky je ustálená aj v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov.

Ústavný súd pri posudzovaní prvého kritéria pripúšťa, že vzhľadom na protichodné stanoviská   účastníkov,   početnosť   uplatnených   nárokov,   pluralitu   subjektov   na   strane žalovaných   a   nutnosť   posúdenia   skutočností,   na   ktoré   treba   odborné   znalosti,   konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia vykazuje určitú zložitosť. Ani v tom prípade, že sporné nároky   vyžadovali   samostatné   odborné   posúdenie   vrátane   prípadného   znaleckého dokazovania, nemôže táto skutočnosť sama osebe odôvodniť trvanie konania v celkovej dĺžke presahujúcej pätnásť rokov. Ústavný súd pripúšťa, že ide o konanie, ktoré je svojou povahou   náročné   na dokazovanie - zistenie   skutkového   stavu   (určenie   výšky   nájomného znalcom) potrebného na rozhodnutie o merite veci, avšak vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho priebehu a doteraz dosiahnutých výsledkov ústavný súd konštatuje, že nezistil také   okolnosti,   ktoré   by odôvodňovali   viac ako pätnásťročné   trvanie   konania faktickou zložitosťou   prerokovávanej veci.   Takáto dĺžka   konania je aj za predpokladu   akceptácie skutkovej náročnosti veci celkom zrejme neprimeraná.

Navyše,   ako   vyplýva   z vyjadrenia   sťažovateľa   v 1.   rade   zo   7.   septembra   2008: „Konanie 12 C 19/93 sa začalo v roku 1992 a k rozšíreniu okruhu účastníkov konania na strane žalovaných došlo až v roku 2005, a teda, ak sa súd odvoláva na náročnosť sporu s ohľadom na počet žalovaných,   je potrebné dôrazne upozorniť,   že žalovaný bol počas prvých 12-tich rokov len jeden subjekt, a preto je takáto argumentácia Okresného súdu Prešov neprípustná.“

Na   základe   uvedeného   zložitosťou   veci   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu ospravedlniť doterajšie trvanie konania.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov tohto súdneho konania. Ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľov ako v zásade aktívne a súčinnostné, keďže v preskúmavanej veci nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali spôsobovaniu prieťahov zo strany sťažovateľov.

Čo sa týka správania sťažovateľov ako účastníkov konania, ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia nemajú podiel na vzniku zbytočných prieťahov v konaní. Toto správanie sťažovateľov bral ústavný súd do úvahy pri ustálení celkovej doby zbytočných prieťahov v konaní.

Sťažovatelia (konkrétne sťažovateľ v 1. rade) sa opakovane obrátili na okresný súd a krajský súd so sťažnosťami na prieťahy (20. marca 2000, 7. februára 2001, 3. septembra 2001, 7. februára 2002, 7. novembra 2002 a 22. apríla 2004), výsledkom čoho bolo podľa tvrdenia   sťažovateľa   „6   rôznych   odpovedí“   a   „rozpory   a kolízne   stanovisko   súdov v jednotlivých odpovediach o vybavení sťažnosti“. Tieto skutočnosti ústavný súd vyhodnotil v prospech   sťažovateľov,   ktorí   sa   svojím   konaním   nepodieľali   na vzniku   zbytočných prieťahov v konaní, čo ústavný súd zohľadnil pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   a postup   krajského   súdu   v posudzovanom konaní, vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie   začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   k zbytočným   prieťahom   v predmetnom konaní došlo. Vec pôvodne napadla na okresný súd, po podaní odvolania prešla na krajský súd a po vrátení veci na opätovné prerokovanie prešla opäť na okresný súd. Okresný súd nariadil vo veci do momentu podania sťažnosti ústavnému súdu celkovo 14 pojednávaní, z ktorých   bolo   päť   pojednávaní   odročených   na   neurčito   bez   uvedenia   dôvodu (14. septembra 1993, 19. apríla 1994, 29. októbra 1997, 15. decembra 1999 a 4. apríla 2000) a na   tri   pojednávania   sa   žalovaný   nedostavil   bez   ospravedlnenia.   Následne   boli   dve pojednávania v odvolacom konaní na krajskom súde.

Na   základe   argumentácie   predsedu   okresného   súdu   v jeho   vyjadrení   sp.   zn. 1 SprO 682/08   z   23.   apríla   2008   existencia   zbytočných   prieťahov   v konaní   vyplýva   aj zo skutočnosti,   že   „zákonná   sudkyňa   pred   nariadením   pojednávania oboznamovala   sa s obsahom spisu 8 C 210/01 a so súvisiacim sporom 16 C 304/97. V priebehu konania konajúca sudkyňa sa zúčastnila odbornej stáže na Krajskom súde v Prešove v rokoch 2000- 2001.“.

Takto formulovanú obranu okresného súdu spočívajúcu v personálnych problémoch a v pracovnom zaťažení sudcov, ktoré mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval. Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietaná   zložitosť procesných úkonov vo veci (oboznamovanie sa zákonnej sudkyne s obsahom spisu sp. zn. 8 C 210/01 a so súvisiacim sporom sp. zn. 16 C 304/97, vykonávanie časovo náročného znaleckého   dokazovania),   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohla   len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, že sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS   52/99,   III.   ÚS   17/02)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že predmetné konanie trvalo do meritórneho rozhodnutia vo veci samej vyše 15 rokov a je stále neukončené. Je síce   pravda,   že   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   nemožno   presne   časovo   ohraničiť (II. ÚS 26/95),   avšak   treba   upresniť,   že   konanie,   ktoré   trvá   od podania   žaloby na súde prvého stupňa viac ako pätnásť rokov bez rozhodnutia vo veci samej, možno spravidla už len   na   základe   jeho   posúdenia   v   globále   považovať   za   nezlučiteľné   s   imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.

Ústavný súd uzavrel, že od samotného podania návrhu na začatie konania v roku 1992 okresný súd a ani krajský súd ako súd odvolací, v konaní nesmerovali k sústredenému vyhodnoteniu dôkaznej situácie a k prijatiu rozhodnutia vo veci samej a zbytočné prieťahy v konaní vznikli spôsobom,   ktorým túto vec prerokovával (II. ÚS 61/98). Celková   doba zbytočných prieťahov, ktorú možno pripísať na ťarchu okresného súdu v tomto konaní, predstavuje viac ako 10 rokov.

Z uvedených skutočností ústavný súd zistil, že z celkovej dĺžky označeného konania pred   okresným   súdom   a pred   krajským   súdom,   ktorá   už v čase   konania pred   ústavným súdom dosahovala celkovo viac ako 15 rokov, vyplýva, že okresný súd a krajský súd konali so   zbytočnými   prieťahmi   v období   od   začatia   konania   podaním   žaloby   o zaplatenie nájomného 30. novembra 1992 dosiaľ, t. j. priebežne počas celého obdobia trvania sporu. Nečinnosť   konajúcich   súdov   charakterizuje   konanie   vedené   pod   sp. zn.   12 C 19/93 a konanie vedené pod sp. zn. 2 Co 132/06 ako celok, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť sporadické úkony súdu.

Vychádzajúc z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   19/93   a postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 132/06 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie práva na prejednanie veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   dohovoru   okresným   súdom   a krajským   súdom, rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 300 000 Sk pre sťažovateľa v 1. rade a v sume po 150 000 Sk pre sťažovateľov v 2. a 3. rade z dôvodov uvedených v ich sťažnosti. Poukázali v nej najmä na to, že vec vedená pod sp. zn. 12 C 19/93 nebola okresným súdom právoplatne skončená ani po viac ako 15 rokoch z dôvodu podania odvolania žalovaným v 1. rade.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so zreteľom na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 12 C 19/93, berúc do úvahy i dĺžku konania krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12   C   19/93, konkrétne   okolnosti   prípadu,   absenciu   podielu   sťažovateľov   na vzniku zbytočných prieťahov v konaní, predovšetkým to, o čo sťažovateľom v tomto konaní ide,   a   v neposlednom   rade   aj   s prihliadnutím   na   skutočnosť,   že konanie   v predmetnej právnej   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   v úplnom   rozsahu   právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 80 000 Sk sťažovateľovi v 1. rade a sumy 40 000 Sk každému zo sťažovateľov v 2. a 3. rade za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. H., uplatnených v podaní doručenom ústavnému súdu 25. septembra 2007. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007 v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007 patrí   odmena   po   2   970   Sk,   preto   trovy   právneho   zastúpenia   pre   jedného   sťažovateľa predstavujú sumu 5 940 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 % na sumu 4   752   Sk,   pretože išlo   o spoločné   úkony   pri   zastupovaní troch   osôb.   Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (2 x 178 Sk) v prípade troch sťažovateľov predstavuje náhrada trov konania za dva úkony vykonané v roku 2007 sumu 15 324 Sk.

Ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu a krajskému súdu povinnosť uhradiť sťažovateľom spoločne trovy právneho zastúpenia na účet ich právneho zástupcu (§ 149 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde) do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou   nálezu“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2008