znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 52/07-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2007 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť R. B., L., prechodne bytom N., zastúpenej advokátom JUDr. S. J.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v konaní   vedenom   pod sp. zn. Ro 23713/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. Ro 23713/97 p o r u š e n é   b o l o.

2.   R.   B. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000   Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Prešov p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. R. B. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 10 633 Sk (slovom desaťtisícšesťstotridsaťtri   slovenských   korún),   ktorú   je Okresný súd Prešov p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. S. J., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 52/07-13   z 24. mája   2007   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť R. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Ro 23713/97.

2. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v nasledovne opísanom skutkovom stave.

Sťažovateľka 25. augusta 1997 doručila okresnému súdu návrh na začatie konania vo veci na zaplatenie istiny 38 000 Sk s príslušenstvom ako živnostníčka pod obchodným menom   R.   Č.,   R.   N.,   umelecká   agentúra   N.   Súčasne   podala   návrh   na   oslobodenie od platenia súdnych   poplatkoch a predložila aj návrh na vydanie predbežného opatrenia. Predmetné súdne konanie sa vedie pod sp. zn. Ro 23713/97 a od podania žaloby do podania ústavnej   sťažnosti   okresný   súd   vo   veci   nerozhodol,   vykonal   len   niekoľko   procesných úkonov, nevydal platobný rozkaz a ani nenariadil termín pojednávania.

Podľa názoru sťažovateľky nejde o zložitú vec. Samotné vydanie platobného rozkazu tvorí   bežnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a   predstavuje   samostatnú formu   rozhodovania   vo   veci   samej   v skrátenom   konaní,   ktorého   účelom   je   urýchlenie súdneho konania v skutkovo a právne jednoduchých veciach. Nečinnosťou okresného súdu vznikli zbytočné prieťahy v konaní, ktoré trvajú ku   dňu   podania sťažnosti deväť rokov a štyri mesiace, aj keď sťažovateľka navrhla využitie procesnoprávneho inštitútu – platobný rozkaz   (ktorého   účelom   je   zhospodárniť,   zrýchliť   a zjednodušiť   konanie   vo   veciach, v ktorých možno spor rozhodnúť vydaním platobného rozkazu), návrh je stále pridelený „Ro“ kancelárii.

Sťažovateľka   je toho   názoru,   že   postupom   okresného   súdu   sa   porušuje   základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   v konaní okresného   súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   Ro   23713/97   a   prikázal   okresnému   súdu   konať v uvedenej   veci   bez   prieťahov.   Zároveň   sťažovateľka   žiada   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Svoju   žiadosť   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľka odôvodnila   tým,   že: „Napadnuté   prieťahy   v konaní   Okresného   súdu   v   Prešove u sťažovateľky vyvolali psychický stav neistoty a očakávania, ako bude vo veci rozhodnuté, ako   aj   či   bude   v prípade   jej   úspechu   vo   veci   možné   ešte   uspokojenie   jej   pohľadávky. Prieťahmi v konaní sa neustále zvyšuje neistota sťažovateľky a zmenšuje pravdepodobnosť, že   uplatnená   pohľadávka   bude   v budúcnosti   uspokojená.   Tento   psychický   stav   neistoty umocnila aj skutočnosť, že Okresný súd v Prešove nerozhodol do dnešného dňa o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom mal rozhodnúť v 30-dňovej lehote.“

4. Na základe žiadosti   ústavného súdu sa k veci 20. júna 2007 písomne vyjadril okresný súd (sp. zn. 1SprO/765/06, SprU 3012/2007) a k jeho vyjadreniu zaujal 27. júla 2007 stanovisko právny zástupca sťažovateľky.

4.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol: „(...) Dôvodom, prečo nebolo rozhodnuté vo veci až do súčasného obdobia je šetrenie právneho nástupníctva, pôvodne označeného žalovaného v podanej žalobe. V rokoch 1997 a 1998 bol nápad v odd. Ro niekoľkonásobne vyšší ako po iné roky predtým, čo spôsobil nápad veci, týkajúcich sa nárokov   Fondov   voči   občanom   SR.   O tomto   svedčí,   že   aj   v tomto   konaní   je   spisová značka 23713, to znamená, že v priemere v rokoch 1997, 1998 napadlo až 25 000 vecí, ktoré bolo potrebné na Okresnom súde v Prešove vybaviť. V predmetnej veci máme za to, že nedošlo   k zbytočným   prieťahom   pri   prejednávaní   veci   Ro   23713/1997   a preto navrhujeme vysloviť, že nedošlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľky...“

4.2   Právny   zástupca   sťažovateľky   na   toto   vyjadrenie   okresného   súdu   reagoval písomným stanoviskom, v ktorom uviedol: „ vysoký nápad vecí a nedostatočné personálne obsadenie súdu nemôže byť na ujmu sporových strán a ich ústavného práva podľa článku 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z písomných   vyjadrení účastníkov   konania   a zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   Ro   23713/97   ústavný   súd   zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Sťažovateľka   v postavení   navrhovateľky   a označení:   R.   Č.   –   R.   N.,   N.,   doručila 25. augusta 1997 okresnému súdu žalobu proti Základnej organizácii odborového zväzu pri Primárna oblasť telekomunikácií P. o zaplatenie spolu 38 000 Sk s prísl., z dôvodu úhrady faktúry za odpredaj miesteniek, ktorú okresný súd vedie pod sp. zn. Ro 23713/97. V žalobnom   návrhu   sťažovateľka   uplatnila   žiadosť   o oslobodenie   od   platenia súdnych poplatkov.

K žalobe boli pripojené prílohy preukazujúce nárok: zmluva, faktúra, potvrdenie o majetkových pomeroch, potvrdenie S. pobočky N., čestné vyhlásenie.

Spolu so žalobou bol podaný samostatný návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým   sa   navrhovalo,   aby   okresný   súd   nariadil   odporcovi   zdržať   sa   akéhokoľvek nakladania a pohybu finančnej hotovosti na svojom účte do výšky 38 000 Sk až do doby právoplatného skončenia konania vo veci samej.

V priebehu   súdneho   konania   navrhovateľka   zmenila   21.   augusta   2003   miesto podnikania a svoje procesné označenie 13. júla 2004, a zároveň jej 12. novembra 2004 zaniklo oprávnenie na živnostenské podnikanie.

Dňa 9.   decembra   1997 navrhovateľka požiadala okresný   súd,   aby vo veci   vydal platobný rozkaz a oznámil jej číslo spisovej značky, pod ktorou je vec evidovaná.

Okresný súd 7. apríla 1998 vyzval navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku.Okresný   súd   4.   februára   1999   vyzval   navrhovateľku   na   doplnenie   petitu a predloženie živnostenského listu.

Navrhovateľka 16. apríla 1999 doplnila žalobný petit a predložila živnostenský list okresnému súdu.

Okresný   súd   29.   januára   2001   vyzval   navrhovateľku   na   dokladovanie   právnej subjektivity odporcu.

Navrhovateľka 13. februára 2001 oznámila okresnému súdu, že právna subjektivita odporcu sa dá zistiť na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, kde sú uložené listiny o registrovaní odborových zväzov.

Okresný   súd   10.   apríla   2001   požiadal   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej republiky o výpis z registra občianskych združení na meno odporcu.

Okresný   súd   15.   novembra   2006   vzhľadom   na veľký   časový   odstup   od   podania návrhu   a neúmerne   vysoký   nápad   sporov   v oddelení   Ro   vyzval   navrhovateľku,   aby oznámila, či naďalej existuje právny záujem zo strany žalobcu na vedení sporu a zároveň

- či trvá na žalobnom návrhu a vydaní platobného rozkazu vo veci,

- či trvá na oslobodení od súdnych poplatkov,

- ak trvá na podanom návrhu, nech upresní označenie odporcu a predloží potvrdenie o osobných a majetkových pomeroch.

Navrhovateľka   prostredníctvom   svojej   advokátky   14.   decembra   2006   oznámila okresnému   súdu,   že   trvá   na   podanom   žalobnom   návrhu   a vydaní   platobného   rozkazu, a zároveň   predložila   potvrdenie   o osobných   a majetkových   a zárobkových   pomeroch na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Ďalej   oznámila,   že   presné   označenie   odporcu vzhľadom   na   dlhé   časové   obdobie   od   podania   návrhu   je   potrebné   zistiť   v súčinnosti s organizáciou, ktorá vedie evidenciu odborov.

Okresný   súd   23.   novembra   2006   požiadal   Konfederáciu   odborových   zväzov Slovenskej republiky v B. o poskytnutie informácie o odporcovi.

Navrhovateľka   prostredníctvom   svojej   advokátky   16.   marca   2007   oznámila okresnému súdu, že odporca stále existuje a jeho predsedom (štatutárnym zástupcom) je J. R., S.

Okresný súd následne overoval majetkové pomery navrhovateľky v Geodetickom a kartografickom   ústave   B.   (či   navrhovateľka   vlastní   nehnuteľnosti)   a na   Okresnom riaditeľstve   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky,   Dopravný   inšpektorát   I. (či navrhovateľka vlastní motorové vozidlo).

Okresný   súd   prijal   25.   apríla   2007   odpoveď   Konfederácie   odborových   zväzov Slovenskej republiky v B., v ktorej bolo uvedené, že nevie identifikovať označenie subjektu.Okresný súd prijal 27. apríla 2007 odpoveď z Okresného riaditeľstva Policajného zboru   Slovenskej   republiky,   Dopravný   inšpektorátu   I.,   v ktorej   bolo   uvedené, že navrhovateľka nemá zaevidované žiadne motorové vozidlo.

Okresný   súd   23. mája 2007 požiadal   o informáciu   Odborový   zväz SPOJE B.,   či odporca existuje a uvedenie jeho aktuálneho sídla.

Okresný   súd   prijal   8.   júna   2007   odpoveď   z Odborového   zväzu   SPOJE   B., že Základná organizácia odborového zväzu pri Primárna oblasť telekomunikácií P. zanikla v dôsledku poklesu jej členov pod stanovený počet päť.

Okresný súd vydal 12. júna 2007 uznesenie sp. zn. Ro 23713/97, ktorým konanie vo veci zastavil a nepriznal náhradu trov konania účastníkom konania.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej a druhej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

1. Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníkov konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.1   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia je občianskoprávne konanie (rozhodovanie o návrhu na peňažné plnenie), ktoré sa začalo 25. augusta   1997,   nebol   vydaný   platobný   rozkaz,   uskutočnili   sa   v ňom   určité   procesné úkony   nie   však   súdne   pojednávania,   vec   sa   nachádza   na   I.   stupni,   ktorý   uznesením sp. zn. Ro   23713/97   z 12.   júna   2007   konanie   vo   veci   zastavil   z dôvodu,   že   označený odporca zanikol.

1.2 Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu sp. zn. Ro 23713/97 a postupu okresného súdu   v predmetnom   konaní   ústavný   súd   konštatuje,   že   právna   a ani   faktická   náročnosť neboli príčinou doterajšej dĺžky konania.

1.3   V správaní   sťažovateľky   nezistil   ústavný   súd   skutočnosti,   ktoré   opodstatňujú konštatovanie   o   ich   vplyve   na   vznik   zbytočných   prieťahov   v   posudzovanom   konaní. Sťažovateľka síce v konaní nevyužila právne prostriedky nápravy prieťahov v konaní podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (resp. podľa predchádzajúcej zákonnej úpravy), ale ešte 9. decembra 1997 požiadala okresný súd, aby vo veci   vydal   platobný   rozkaz   a oznámil   jej   číslo   spisovej   značky,   pod   ktorou   je   vec evidovaná.

Ústavný súd ale pri určení výšky priznaného finančného zadosťučinenia (pozri bod 4 tejto   časti   odôvodnenia)   nemohol   nezohľadniť   predovšetkým   skutočnosť,   že   v čase absolútnej nečinnosti   okresného súdu   od 10.   apríla   2001 do   15.   novembra 2006   (pozri nižšie),   čo   predstavuje   najväčší   prieťah   zo   strany   okresného   súdu,   bola   sťažovateľka rovnako pasívna a na prieťah v trvaní viac ako päť rokov a sedem mesiacov primeraným spôsobom nereagovala.

1.4   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej občianskoprávnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Konanie vedené okresným súdom zatiaľ trvá menej ako 10 rokov. Žaloba mu bola doručená 25. augusta 1997 a konanie vo veci bolo zastavené uznesením okresného súdu z 12. júna 2007.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval zbytočné prieťahy v období od 7. apríla 1998 do 16. apríla 1999 v trvaní jeden rok a deväť dní. Ďalej prieťahy nasledovali od 17. apríla 1999 do 29. januára 2001 v trvaní jeden rok, deväť mesiacov a dvanásť dní.

Ďalšie prieťahy v konaní boli od 10. apríla 2001 do 15. novembra 2006 (absolútna nečinnosť okresného súdu) v trvaní viac ako päť rokov a sedem mesiacov.

Celková doba prieťahov v konaní bola viac ako osem rokov a štyri mesiace.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý by   mal   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III.   ÚS   17/02)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie,   ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

2. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

3. Keďže okresný súd po podaní ústavnej sťažnosti (28. decembra 2006) vo veci rozhodol   (uznesením   z 12.   júna   2007),   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   prikázať okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, čoho sa sťažovateľka taktiež domáhala, preto v tejto časti návrhu sťažovateľky nevyhovel tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 4.

4. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

4.1   Sťažovateľka   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 100 000 Sk z dôvodov uvedených v bode 3 v I. časti odôvodnenia nálezu.

4.2   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím aj na povahu veci a na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky (pozri body 1.1 až 1.4 tejto časti odôvodnenia) považuje za primerané v sume 40 000 Sk.

4.3 Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešnej sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom. Advokát vykonal tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie sťažnosti 21. decembra 2006 a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu.

Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov,   je   1/6   z   výpočtového základu. Za dva právne úkony v roku 2006 prináleží advokátovi odmena z výpočtového základu 16 381 Sk, t. j. dvakrát 2 730 Sk a režijný paušál dvakrát 164 Sk, teda spolu 5 788 Sk. Za jeden právny úkon v roku 2007 prináleží advokátovi odmena z výpočtového základu 17 822 Sk, t. j. 2970 Sk a režijný paušál 178 Sk, teda spolu 3 148 Sk. Odmena advokátovi za poskytnuté služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje celkovú sumu 8 936 Sk. Keďže   advokát   je   platcom   dane   z pridanej   hodnoty,   suma   bola   zvýšená   o 19   %   DPH, čo predstavuje celkovú sumu 10 633 Sk.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   v tejto   časti   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2007