znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 52/06-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. J. D., bytom K., ktorou namietal porušenie čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom pred S. p., pobočkou   K.,   pod   sp.   zn.   7013-2636-6023/2003-283,   pred   Krajským   súdom v Košiciach pod   sp.   zn.   1   S 40/04   a pred   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod sp. zn. 1 Sž-o-KS 270/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. J. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   zo   17.   januára   2006   doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“) 19. januára 2006 RNDr. J. D., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), namieta porušenie čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   v konaní   vedenom   pred S.   p.,   pobočkou   K.   (ďalej   len   „S.   p.“),   pod sp. zn. 7013-2636-6023/2003-283, pred Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   pod   sp. zn. 1 S 40/04   a pred   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Sž-o-KS 270/2004.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 2 ods. 3 a čl. 12 ods.   1 ústavy S. p.,   ako aj čl. 46   ústavy krajským súdom   a najvyšším   súdom. Požaduje aj priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré však presne nešpecifikuje.

Zo   sťažnosti   a z priložených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   rozhodnutím   S.   p. sp. zn. 7013-2636-6023/2003-283 z 12. novembra 2003 bol zaviazaný zaplatiť nedoplatok poistného   na   nemocenskom   poistení   a dôchodkovom   zabezpečení   v celkovej   výške 7 610 Sk. Proti rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, avšak rozhodnutím ústredia S. p. v B.   sp. zn.   332-1328-GC-04/2004/RR   z 9.   júna   2004   bolo   jeho   odvolanie   zamietnuté a prvostupňové   rozhodnutie   potvrdené.   Následne   sťažovateľ   podal   proti   právoplatnému rozhodnutiu   žalobu 21. septembra 2004,   ktorou   sa   domáhal preskúmania právoplatného rozhodnutia.   Uznesením   krajského   súdu   č.   k.   1   S 40/04-18   z 29. novembra   2004   bolo konanie   zastavené,   keďže   rozhodnutie   ústredia   S.   p.   z 9.   júna 2004   sťažovateľ   prevzal 23. júla   2004,   avšak   žalobu   podal   až   24. septembra   2004,   teda   jeden   deň   po   uplynutí zákonnej   lehoty.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 270/2004 z 28. júla 2005 bolo uznesenie krajského súdu potvrdené.

Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutia S. p. a ústredia S. p. sú v rozpore so zákonom a s ústavou. Ani postup krajského súdu a najvyššieho súdu nie je správny, lebo zmeškanie lehoty na podanie žaloby sťažovateľ ospravedlnil potvrdením o lekárskom ošetrení, pričom podľa § 58 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd odpustí zmeškanie lehoty, ak ju účastník zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu.

Z uznesenia krajského súdu č.   k. 1 S 40/04-18 z 29. novembra 2004 vyplýva, že konanie o žalobe sťažovateľa bolo zastavené. Krajský súd poukázal na to, že 13. októbra 2004   sťažovateľa   vyzval   na   oznámenie,   kedy   mu   bolo   rozhodnutie   ústredia   S.   p. doručené. Sťažovateľ   listom   z 15.   novembra   2004   uviedol,   že „posledné   rozhodnutie č. 332-1328-GC-04/2004/RR zo dňa 9. 6. 2004 ako aj oprava rozhodnutia zo dňa 14. 7. 2004   bolo   prevzaté   dňa   23.   7.   2004“. Na   preukázanie   tejto   skutočnosti   predložil   aj fotokópiu „Potvrdenia dodania“ od Pošty K. Vzhľadom na túto skutočnosť dvojmesačná lehota na podanie žaloby skončila 23. septembra 2004. Sťažovateľ podal žalobu osobne na krajskom   súde   až   24.   septembra   2004,   pričom   podľa   ustanovenia   §   250b   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 270/2004 z 28. júla 2005 vyplýva, že najvyšší súd potvrdil uznesenie krajského súdu o zastavení konania. Najvyšší súd v celom rozsahu poukázal na správne dôvody uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05).

Na   prejednanie   a rozhodnutie   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   voči   S.   p.   a voči krajskému súdu, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak   túto   ochranu   neposkytujú   všeobecné   súdy.   Keďže   voči   právoplatnému   rozhodnutiu ústredia S. p. bola prípustná žaloba na všeobecnom súde, právomoc poskytnúť ochranu označeným   právam   sťažovateľa   mal   všeobecný   súd.   To   zároveň   vylučuje   právomoc ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   to,   že   voči   rozhodnutiu   krajského   súdu   bolo   prípustné odvolanie ako riadny právny prostriedok, bolo v právomoci najvyššieho súdu poskytnúť ochranu sťažovateľovi v súvislosti s uznesením krajského súdu. Aj v tomto prípade je preto právomoc ústavného súdu vylúčená.

Odlišná je situácia   vo   vzťahu k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   voči   uzneseniu najvyššieho súdu. Keďže ide o konečné rozhodnutie, je právomoc ústavného súdu daná. Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v   tejto   časti   treba   považovať   za   zjavne neopodstatnenú.

Nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že sťažovateľ podal žalobu na krajskom súde jeden deň po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty. To napokon ani sťažovateľ nepopiera, len tvrdí, že sa tak stalo v dôsledku jeho zdravotného stavu. Rovnako je po právnej stránke jednoznačné, že ustanovenie § 250b ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku vylučuje odpustenie zmeškania lehoty na podanie žaloby. Toto ustanovenie je v pomere špeciality voči ustanoveniu § 58 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, uplatnenia ktorého sa   sťažovateľ   domáha.   To   znamená,   že   na   konanie   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy Občianskeho súdneho poriadku treba použiť špeciálne ustanovenie § 250b ods. 1 druhej vety   Občianskeho   súdneho   poriadku,   nie   teda   všeobecné   ustanovenie   §   58   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku, ako sa mylne domnieva sťažovateľ.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2006