znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 52/05-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. júla 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. Ž., bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. M. Ch., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 91/97 v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 68/02-23 zo 17. októbra 2002 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 91/97 v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 68/02-23 zo 17. októbra 2002 p o r u š i l   základné   právo   J.   Ž.,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   28   C   91/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. Ž. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 23. marca   2005   č.   k.   I.   ÚS   52/05-7   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. Ž., bytom T., (ďalej len „sťažovateľ“) zastúpeného advokátom JUDr. M. Ch., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 91/97.

2. Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 27. augusta 1997 podal okresnému súdu návrh na priznanie mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Okresný súd dosiaľ o návrhu meritórne nerozhodol aj napriek skutočnosti, že ústavný súd na základe predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa nálezom č. k. I. ÚS 68/02-23 zo 17. októbra 2002 (ktorý nadobudol právoplatnosť 23. októbra 2002) vyslovil, že okresný súd v konaní sp. zn. 28 C 91/97 porušil sťažovateľovo právo, aby sa jeho vec prerokovala bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   a súčasne   okresnému   súdu prikázal konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pokračovanie v konaní sťažovateľ urgoval podaniami doručenými okresnému súdu 3. septembra   2002   a 27.   januára   2005.   Taktiež   7.   novembra   2002   a 20.   januára   2004 sťažnosťami adresovanými predsedovi okresného súdu namietal prieťahy v posudzovanom konaní.

Sťažovateľ „s ohľadom na zdĺhavý postup súdu opätovne namieta porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR...“.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva, prikázal okresnému súdu „aby vo veci neodkladne konal a rozhodol“ a priznal mu finančné zadosťučinenie „vo výške 150 000 Sk“.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho podpredsedom, vyjadrením č. Spr. 3395/05 z 3. júna 2005   a sťažovateľ   prostredníctvom   stanoviska   svojho   právneho   zástupcu   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 28. júna 2005.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za   nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci,   t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 28 C 91/97.

A.

Ústavný súd nálezom č. k. I. ÚS 68/02-23 zo 17. októbra 2002, ktorý nadobudol právoplatnosť   23.   októbra   2002,   vyslovil,   že   okresný   súd   v konaní sp.   zn.   28   C   91/97 porušil základné právo sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy. Okresnému súdu bolo prikázané konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie   prejednaná a rozhodnutá   a sťažovateľovi   bolo   priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk.

Okresný súd 28. marca 2003 vyzval sťažovateľa na upresnenie a doplnenie návrhu. Okresný   súd   3.   apríla   2003   odpovedal   sťažovateľovi   na   jeho   sťažnosť   zo 7. novembra 2002 na prieťahy v konaní.

Sťažovateľ   9.   apríla 2003 predložil   okresnému   súdu   zmenu „žalobného   návrhu“ v 4 exemplároch.

Právny zástupca sťažovateľa 7. júna 2004 nahliadol do súdneho spisu.Okresný súd 2. júna 2004 uznesením č. k. 28 C 91/97-165 pripustil, aby do konania pristúpilo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ako ďalší účastník na strane odporcu.Okresný   súd   22.   júna   2004   odpovedal   na   sťažovateľovu   sťažnosť   na   prieťahy v konaní z 20. januára 2004.

Sťažovateľ 28. januára 2005 urgoval pokračovanie v konaní.Právny zástupca sťažovateľa 23. februára 2005 nahliadol do súdneho spisu.Okresný súd 1. marca 2005 stanovil termín pojednávania na 25. apríl 2005. Súčasne vyzval   Slovenskú   kanceláriu   poisťovateľov   v Bratislave,   aby   oznámila,   či   má   záujem vstúpiť   do   konania   ako   vedľajší   účastník   na   strane   odporcu   (pozitívna   odpoveď   bola doručená súdu 21. apríla 2005).

Na pojednávaní konanom 25. apríla 2005 (za účasti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu a právnych zástupcov odporcov a vedľajšieho účastníka), bol sťažovateľ vypočutý ohľadne predmetu   sporu.   Prítomní   zástupcovia   odporcov   navrhli   vykonať   znalecké dokazovanie   na   zistenie   sťažovateľovho   zdravotného   stavu   a stupňa   jeho   poškodenia znalcom   z odboru   chirurgia   –   neurológia   –   psychiatria.   Pojednávanie   bolo   odročené   na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania.

B.

1.   Podpredseda   okresného   súdu   v odpovedi   č.   Spr.   2159/02   z 3.   apríla   2003   na sťažovateľovu sťažnosť doručenú predsedovi okresného súdu 7. novembra 2002 uviedol: „Vec sp. zn. 28 C 91/97 prejednáva a rozhoduje sudkyňa Mgr. I. P., ktorá úpravou zo dňa 21. marca 2003 Vás vyzvala na jednoznačné označenie účastníka na strane odporcu. Ide o prvý   úkon   sudkyne   po   vrátení   spisu   veci   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   dňa 23. augusta   2002.   Ide   o určité   zdržanie   v konaní,   ktoré   však   možno   pripočítať   480 nevybaveným veciam v oddelení sudkyne podľa stavu ku dňu 31. 03. 2003. (...)

V zásade   musím   konštatovať,   že   počet   nevybavených   vecí   v oddeleniach   všetkých sudcov je neprimerane vysoký, čo bráni systematickej práci sudcov s vecami a je živnou pôdou pre vznik prieťahov v konaniach vecí. (...)“

2.   Podpredseda   okresného   súdu   v odpovedi   č.   Spr.   2002/04   z 22.   júna   2004   na sťažovateľovu sťažnosť doručenú 20. januára 2004 predsedovi okresného súdu   uviedol: „(...) Konštatujem prieťah v konaní v období od 9. 4. 2003, kedy bolo súdu doručené Vaše podanie zo dňa 8. 4. 2003 ako reakcia na výzvu zo dňa 28. 3. 2003, do 2. 6. 2004, kedy súd uznesením pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka do konania. (...)“

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k opodstatnenosti   sťažnosti z 3. júna   2005   podal   chronologický   prehľad   úkonov   súdu   v posudzovanom   období a uviedol: „... v odpovedi na sťažnosť zástupcu navrhovateľa listom Spr. 2002/04 zo dňa 22. 6.   2004,   prieťah   v konaní   trval   v období   od   9.   4.   2003,   kedy   bolo   súdu   doručené uvedené   podanie   zástupcu   navrhovateľa,   do   2.   6.   2004,   kedy   súd   pripustil   pristúpenie ďalšieho účastníka do konania.

Úpravou zo dňa 1. 3. 2005 súd nariadil pojednávanie na deň 25. 4. 2005, takže opäť došlo k určitému zdržaniu v konaní od 2. 6. 2004, kedy súd pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka do konania, do 1. 3. 2005, kedy súd nariadil pojednávanie na deň 25. 4. 2005. Pojednávanie   dňa   25.   4.   2005   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   vykonania znaleckého dokazovania.

Na záver poukazujem na to, že sudkyňa má v oddelení viac ako 500 nevybavených vecí, čo jej prakticky znemožňuje vo veciach riadne konať, podotýkam, že takýto stav je prakticky   vo   všetkých   oddeleniach   občianskoprávneho   úseku   súdu,   čo   je   dôsledkom preťaženosti súdu, ktorú však štát nie je ochotný riešiť. “

Právny   zástupca   sťažovateľa   k predmetnému   vyjadreniu   okresného   súdu   uviedol: «... Podpredseda OS Bratislava III   vo svojom vyjadrení k sťažnosti v podstate uznal, že postup súdu možno aj po vydaní nálezu Ústavného súdu SR č. I. ÚS 68/02 zo 17. 10. 2002 považovať za prieťahy vo veci aj keď to pomenoval miernejšie „určité zdržanie v konaní“. V tomto   smere   poukazujem   aj   na   písomné   stanoviská   súdu   obsiahnuté   v listoch č. Spr. 2159/02 z 3. 4. 2003 a Spr. 2002/04 z 22. 6. 2004 priložené k sťažnosti.

Prezentované dôvody, ktoré podľa vyjadrenia súdu znemožňujú vo veci riadne konať spočívajúce   v počte   nevybavených   vecí   v oddelení   zákonnej   sudkyne   nepokladáme s ohľadom na skutočnosť, že predmetný žalobný návrh bol podaný takmer pred ôsmimi rokmi a doterajší postup súdu vo veci za opodstatnené.

Od   podania   ústavnej   sťažnosti   sa   prakticky   po   4   a pol   roku   uskutočnilo   dňa 25. 4. 2005 pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania.   Do   dnešného   dňa   sťažovateľovi   napriek   urgencii   z 28.   5.   2005   nebolo doručené uznesenie o nariadení tohto dokazovania a jeho obsahovom zameraní.»

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 91/97 v období po vydaní vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako navrhovateľ, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3. 1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že zložitosť veci (právna, prípadne faktická) nie je vzhľadom na doterajší priebeh konania okolnosťou, ktorá by ovplyvnila doterajšiu dĺžku konania.

3. 2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria (správania sťažovateľa v preskúmavanej veci) ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľa pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľ sa o priebeh konania zaujímal (viacnásobné urgovanie pokračovania v konaní, nahliadnutia do súdneho spisu 7. júna 2004 a 23. februára 2005, sťažnosti   na   prieťahy   v konaní)   a promptne   reagoval   na   výzvu   okresného   súdu   na upresnenie a doplnenie návrhu.

3. 3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol:

- od 23. októbra 2002 (nadobudnutie právoplatnosti nálezu) do 28. marca 2003 (výzva okresného súdu sťažovateľovi), t. j. v trvaní piatich mesiacov;

- od   9.   apríla   2003   (predloženie   zmeny   návrhu   sťažovateľom)   do   2.   júna   2004 (uznesenie o pripustení ďalšieho účastníka do konania), t. j. v trvaní takmer štrnástich mesiacov;

- od 2. júna 2004 do 1. marca 2005 (vytýčenie termínu pojednávania), t. j. deväť mesiacov;spolu takmer dvadsaťosem mesiacov bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, teda vyše dvoch rokov neboli vykonané vo veci žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádza. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne   príčiny   spôsobiť   tieto   prieťahy,   nemožno   akceptovať.   Vysoká   zaťaženosť sudcov   nemôže   byť   na   ťarchu   účastníka   konania   a   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci   bez zbytočných   prieťahov,   pretože vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   ústavný   súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je žiadnou garanciou toho, že okresný súd nebude pokračovať v nečinnosti v napadnutom konaní.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   z dôvodu „... niekoľkoročného   trvania   súdneho   konania,   ako   aj   v dôsledku   pokračujúcich neodôvodnených prieťahov v konaní na OS Bratislava III,   resp. jeho nečinnosť napriek opakovaným   urgenciám   a žiadostiam   o nápravu   požadujem  ...   priznanie   finančného zadosťučinenia vo výške 150 000 Sk“.

Keďže iba konštatovanie porušenia označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa, ústavný súd uznal za odôvodnené priznať mu finančné zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti prípadu (najmä vzhľadom na dlhodobú a bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu), ako aj skutočnosti pretrvávania protiústavného stavu aj po prikázaní vo veci konať bez prieťahov citovaným nálezom považuje za primerané vo výške 40 000 Sk.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde, ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Keďže sťažovateľ náhradu trov konania nepožadoval, ústavný súd sa jej eventuálnym priznaním nezaoberal.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júla 2005