znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 52/03-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2003 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Mikuláš Práznovský, s. r. o., N. Z., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., Advokátska kancelária, N. Z., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu v Nových   Zámkoch   č.   k.   13   C   64/01-120   z 18.   októbra   2001   v spojení   s uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 7 Co 441/01-129 z 30. novembra 2001 a uznesením Okresného súdu   v Nových   Zámkoch   č.   k.   13   C   64/01-136   z 15.   mája 2002   v spojení   s uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 7 Co 241/02-146 z 28. júna 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Mikuláš Práznovský, s. r. o., N. Z.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra 2002 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Mikuláš Práznovský, s. r. o., N. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. J. D., Advokátska kancelária, N. Z., v ktorej sťažovateľ namietal porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu v Nových Zámkoch (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 64/01-120 z 18. októbra 2001 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 441/01-129 z 30. novembra 2001 a uznesením okresného súdu č. k. 13 C 64/01-136 z 15. mája 2002 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 241/02-146 z 28. júna 2002 a žiadal tieto rozhodnutia zrušiť a zároveň priznať mu „finančné zadosťučinenie“ vo výške 200 000 Sk.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uvedenými uzneseniami okresného súdu bola sťažovateľovi ako „žalovanému“ uložená podľa § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) poriadková pokuta vo výške 3 000 Sk, resp. 5 000 Sk, s odôvodnením v prvom prípade, že sťažovateľ „bez dôvodu neuposlúchol príkaz súdu, pričom je zrejmé, že žiadané doklady musí mať k dispozícii, iným spôsobom nie je možné ich zadovážiť a toto konanie   súd   považuje   zároveň   za   hrubé   marenie   postupu   súdu   v konaní“,   a v druhom prípade, že sťažovateľ „opakovane a napriek tomu, že mu musí byť zrejmé, že povinnosť predložiť požadované doklady je povinný splniť (viď rozhodnutie KS Nitra z 30. 11. 2001), bezdôvodne a hrubým spôsobom sťažuje postup súdu a jeho rozhodnutie vo veci, ktorú nie je   možné   bez   predloženia   uvedených   dokladov   posúdiť“.   Krajský   súd   rozhodujúc   na základe   odvolania   podaného   sťažovateľom   tieto   uznesenia   okresného   súdu   označenými uzneseniami potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľ   porušenie   označených   základných   práv   videl   predovšetkým   v tom,   že okresný súd napadnutými uzneseniami „uložil sťažovateľovi poriadkovú pokutu za to, že odmietol   predložiť   doklady   proti   sebe   a proti   jeho   vôli“   a krajský   súd   tieto   uznesenia okresného   súdu   potvrdil   „napriek   tomu,   že   a)   podľa   nálezu   pléna   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky   č.   43/95   je   výsostným   právom   účastníka   konania   v občianskom súdnom   konaní   rozhodovať   o tom,   aký   procesný   materiál   súdu   dodá,   pričom   s týmto dôvodom v odvolaní sťažovateľa sa nevysporiadal, b) podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva kto je obvinený z trestného činu, nie je povinný prispievať k obviňovaniu vlastnej osoby predkladaním dokumentov, čo primerane platí aj pre ukladanie poriadkovej pokuty v sporovom občianskom súdnom konaní“. Sťažovateľ poukázal v tejto súvislosti na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Funke c. Francúzsko.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že uznesenie krajského súdu z 30. novembra 2001 mu bolo doručené 5. februára 2002 a uznesenie krajského súdu z 28. júna 2002 mu bolo doručené 4. októbra   2002.   Nakoniec   sťažovateľ   v súvislosti   s odôvodnením   výšky   požadovaného „finančného zadosťučinenia“ uviedol, že „je v dôsledku rozhodnutí v tiesni a nemá dôveru v súd, ktorý by podľa zákona mal nestranne rozhodovať o jeho veci aj v prípade, že je pasívnym   účastníkom   občianskeho   súdneho   konania“,   a že   mu   „hrozí,   že   súd   bude   vo vymáhaní dokladov úspešne pokračovať, čím v konaní môže byť neúspešný napriek tomu, že žalobca zrejme nezvláda a nezvládne bremeno dôkazu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Pretože   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   z 18.   októbra   2001 v spojení s uznesením krajského súdu z 30. novembra 2001 bola už sťažnosť sťažovateľa uznesením ústavného súdu z 25. apríla 2002 sp. zn. I. ÚS 46/02 odmietnutá ako podaná oneskorene, bolo potrebné v tejto časti predmetnú sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde. V každom prípade bola sťažnosť v tejto časti podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. lehota dvoch mesiacov od 6. februára 2002, keď uvedené uznesenie okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu nadobudlo právoplatnosť.

Naproti tomu sťažovateľ podal včas predmetnú sťažnosť,   pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu z 15. mája 2002 v spojení s uznesením krajského súdu z 28. júna 2002,   ktoré   bolo   sťažovateľovi   doručené   4.   októbra   2002   a v tento   deň   nadobudlo   aj právoplatnosť.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   v danom   prípade   môže   byť predmetom   jeho   posúdenia   výlučne   uznesenie   krajského   súdu,   pretože   vo   vzťahu k namietaným nedostatkom v uznesení okresného súdu mal sťažovateľ k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý napokon aj využil. Skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k porušeniu   základných   práv   podľa   označených   článkov   ústavy   a Dohovoru,   sú   teda výsledkom napadnutého uznesenia krajského súdu.

Z tohto uznesenia vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 písm. c) OSP a dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné. Krajský súd v odôvodnení tohto uznesenia okrem iného uviedol, že „predmetom konania   sú   mzdové   nároky   žalobkyne   na   zaplatenie   mzdy   a náhradu   za   nevyčerpanú dovolenku   počas   trvania   pracovného   pomeru   voči   žalovanému   ako   bývalému zamestnávateľovi. Žalobkyňa k návrhu pripojila listinné dôkazy, o ktoré opiera svoj nárok a ktoré mala k dispozícii, t. j. pracovnú zmluvu, doklad o skončení pracovného pomeru, výplatné   pásky,   výzvu   na   zaplatenie   mzdy   a náhrady   mzdy.   Žalovaný   v písomnom vyjadrení   k návrhu   uplatnené   nároky   považoval   za   neodôvodnené   a žiadal   žalobu zamietnuť. Súd prvého stupňa v priebehu konania vyzval žalovaného, aby predložil súdu listinné   dôkazy   –   mzdové   listy   žalobkyne za   mesiace   jún,   august,   september   a október a výplatné pásky za tieto mesiace s potvrdením o prevzatí mzdy, ďalej doklad o čerpaní dovolenky   za   mesiace   jún,   júl,   august,   september   a október   2000.   Žalovaný   odmietol doklady predložiť, preto mu súd uložil poriadkovú pokutu vo výške 3 000 Sk uznesením zo dňa 18.   10.   2001   č.   k.   13   C   64/01-120,   ktoré   napadol   odvolaním   žalovaný.   O jeho odvolaní odvolací súd rozhodol uznesením zo dňa 30. 11. 2001 č. k. 7 Co 441/01-129 tak, že   potvrdil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa.   Po   nadobudnutí   právoplatnosti   tohto rozhodnutia súd prvého stupňa opätovne vyzval žalovaného na predloženie dokladov, no žalovaný znovu odmietol doklady predložiť s odôvodnením, že výzve „odmieta“ vyhovieť, keďže nie sú splnené procesné podmienky, aby bol povinný predložiť požadované dôkazy“. Krajský súd s odvolaním sa na § 120 ods. 1 a § 129 ods. 2 OSP a na svoje závery vyslovené v predchádzajúcom   rozhodnutí   nakoniec   uviedol,   že   „odvolací   súd   nemohol   hodnotiť odvolanie   žalovaného   ako   dôvodné,   pretože   súd   prvého   stupňa   mu   uložil   v súlade so zákonom povinnosť predložiť vyššie uvedené listiny, keď bez týchto listín nemôže vec správne posúdiť a rozhodnúť. Z dôvodu, že žalovaný túto povinnosť opakovane nesplnil, prvostupňový súd správne hodnotil takéto jeho konanie ako hrubé sťažovanie postupu súdu. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k tomu, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s ustanovením   §   53   ods.   1   OSP,   keď   žalovanému   uložil   poriadkovú   pokutu   vo   výške 5 000 Sk za vyššie uvedené hrubé sťažovanie postupu v konaní, pre ktoré doposiaľ nebolo o návrhu rozhodnuté“.

Práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ústavy sa možno domáhať podľa čl. 51 ods. 1 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci   nezávislého   súdneho orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy) nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   uložil   sťažovateľovi povinnosť predložiť mzdové listy a ďalšie označené dôkazy v občianskom súdnom konaní, ktoré sa pred ním začalo a vedie na základe žaloby, ktorú proti sťažovateľovi (právnickej osobe a zároveň podnikateľovi v zmysle § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka) podala jeho bývala zamestnankyňa s návrhom na rozhodnutie o mzdových nárokoch, pretože usúdil, že požadované   listiny   potrebuje   pre   riadne   zistenie   skutkového   stavu   prejednávanej   veci. Okresný súd túto požiadavku oprel o § 129 ods. 2 OSP, podľa ktorého predseda senátu môže uložiť tomu, kto má listinu potrebnú na dôkaz, aby ju predložil, alebo ju obstará sám od iného súdu, orgánu alebo právnickej osoby. Následné odmietnutie sťažovateľa vyhovieť tejto povinnosti okresný súd posúdil ako hrubé sťaženie postupu konania sťažovateľom a podľa § 53 ods. 1 OSP mu uznesením uložil poriadkovú pokutu vo výške 5 000 Sk, ktorú považoval za primeranú vzhľadom na opakované neuposlúchnutie príkazu súdu. Krajský súd toto rozhodnutie okresného súdu a postup, ktorý mu predchádzal, v odvolacom konaní preskúmal   a napadnutým   uznesením,   v ktorom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolanie sťažovateľa nepovažuje za odôvodnené s ohľadom na príslušné zákonné ustanovenia, ho potvrdil.

Všeobecný   súd   musí   vychádzať   z toho,   že   súdy   majú   poskytovať   v občianskom súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 OSP) (napr. IV. ÚS 1/02). V občianskom súdnom konaní súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1 OSP). Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje,   aby   každej   procesnej   strane   bola   daná   primeraná   možnosť   predniesť   svoju záležitosť   za   podmienok,   ktoré   ju   nestavajú   do   podstatne   nevýhodnejšej   situácie,   než v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen   predložiť všetky   dôkazy   potrebné na to,   aby ich   návrh   uspel,   ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie   súdu,   a vyjadriť   sa   k nim   (pozri   cit.   rozsudok   Komanický,   §   46).   V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva overuje, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl.   6 ods.   1 Dohovoru.   V danej   veci   sa   občianske   súdne konanie nachádza   ešte   len   v štádiu   dokazovania   (zisťovania   skutkového   stavu   potrebného   pre rozhodnutie o mzdových nárokoch uplatnených v žalobe) vykonávaného okresným súdom v rámci výkonu jeho právomoci konať o veci, ktorej sa žaloba týka, teda v štádiu konania, keď ešte nebolo vydané žiadne rozhodnutie vo veci samej. Táto skutočnosť vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy zásadne bráni ingerencii ústavného súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   a   neumožňuje   mu   v súčasnosti posúdiť, či toto občianske súdne konanie ako celok zodpovedá garanciám spravodlivého konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý podľa judikatúry ústavného súdu je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50) (napr. I. ÚS 56/01). V tomto smere bola predmetná sťažnosť podaná predčasne. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecných súdov konať o veci, ktorej sa žaloba podaná proti sťažovateľovi   týka,   je   teda   opodstatnená   len   v rozsahu,   v ktorom   samotné   napadnuté uznesenie   o   uložení   poriadkovej   pokuty   sťažovateľovi   je   nezlučiteľné   s ústavou   alebo Dohovorom.

Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádzal v konaní   pred   ústavným   súdom,   žiadny   taký   dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli spochybniť právne závery krajského súdu o zákonnosti postupu okresného súdu a uloženia poriadkovej   pokuty   sťažovateľovi   alebo   by   sa   inak   javili   ako   zjavne   neodôvodnené   či svojvoľné.

Právny   názor,   podľa   ktorého   „je   výsostným   (slobodným)   právom   účastníka rozhodovať o tom, aký procesný materiál súdu dodá“, na ktorý sa v konaní pred ústavným súdom odvolal sťažovateľ, bol ústavným súdom vyslovený v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti zákona (Občianskeho súdneho poriadku), ktorá sa týkala okrem iného otázky, či zákonom   prípustný   vstup   prokurátora   do   sporového   (občianskeho   súdneho)   konania   je porušením   ústavného   práva   autonómie   vôle   strán   (účastníkov   konania),   ktoré   možno vyvodiť z čl. 12 ods. 1 prvej vety v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 43/95). Toto právo,   ktorého   procesnoprávnym   aspektom   je   dispozičné   právo   účastníka   konania a obsahuje   v sebe   oprávnenie   slobodne   disponovať   hmotnými   i procesnými   právami v občianskom súdnom konaní, však neposkytuje účastníkovi konania všeobecnú a absolútnu ochranu (imunitu) pred svojvoľným neuposlúchnutím príkazu súdu daného v rámci výkonu jeho právomoci prejednať a rozhodnúť občianskoprávny spor o právo, ktorý sa pred ním začal.

Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že i keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo   spôsob,   ktorým   majú   byť   posúdené;   tieto   záležitosti   preto   musia   byť   primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi (pozri cit. rozsudok Komanický, § 47). Ústavný súd konštatuje, že ústava neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu   na   príslušné   zákony,   spravidla   na   procesné   kódexy.   Takisto   význam   dôkazov a potrebnosť   ich   vykonania   sú   otázky,   ktorých   posúdenie   je   zásadne   v právomoci   toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie.

V danej veci všeobecné súdy opreli svoju právomoc, čo sa týka príkazu predložiť mzdové   listy   a ostatné   označené   listiny,   ktoré   sú   v držbe   sťažovateľa,   o príslušné ustanovenia   druhej   hlavy   tretej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   upravujú dokazovanie. Sťažovateľ neuviedol v sťažnosti žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že všeobecné   súdy   nesprávne   vyložili   a uplatnili   tieto   ustanovenia.   Takisto   sťažovateľ   ani v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ani   v konaní   pred   ústavným   súdom   netvrdil,   že požadované listiny nemá v držbe, resp. neuviedol žiadnu objektívnu prekážku, ktorá by mu bránila v ich predložení, pričom ide prevažne o účtovné písomností, ktoré sú podnikatelia vzhľadom   na   ich   viacúčelové   použitie   v právnych   vzťahoch   povinní   viesť   (§   35 Obchodného zákonníka) a niektoré z nich, ako napríklad mzdové listy, dokonca po určitú dobu uschovávať (pozri § 31 ods. 2 písm. b) zákona č. 563/1991 Zb. o účtovníctve v znení neskorších   predpisov,   ktorý   bol   platný a účinný   v relevantnom   čase).   Princíp   efektívnej súdnej kontroly vyplývajúci z označených článkov ústavy a Dohovoru by stratil zo svojej účinnosti,   keby   všeobecné   súdy   neprijali   opatrenia   proti   ľubovoľnému   odmietnutiu predložiť účtovné písomnosti, ako napr. mzdové listy, za účelom umožnenia zamestnancovi dovolať   sa   súdnej   ochrany   svojich   mzdových   nárokov   proti   svojmu   (bývalému) zamestnávateľovi, ktorý ich v konaní pred súdom popiera.

Ústavný súd nevidí v tvrdeniach zástupcu sťažovateľa žiadnu takú okolnosť alebo dôvod, pre ktoré by predloženie napr. mzdových listov súdu malo sťažovateľa dostať do podstatne nevýhodnejšej situácie oproti tej, v ktorej je jeho odporca (žalobkyňa), alebo inak by mohlo porušiť princíp rovnosti zbraní, pretože k vykonaniu dôkazu mzdovými listami a ostatnými požadovanými písomnosťami sa sťažovateľ (jeho zástupca) môže v konaní pred súdom vyjadriť za tých istých podmienok ako druhý účastník konania. Okrem toho proti dôvodu,   že   v dôsledku   úspešného   pokračovania   vo   vymáhaní   dokladov   sťažovateľ „v konaní   môže   byť   neúspešný   napriek   tomu,   že   žalobca   zrejme   nezvláda   a nezvládne bremeno dôkazu“, možno rovnako dobre uviesť dôvod, že všeobecný súd, ktorý „dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy“ v intenciách § 132 OSP, môže žalobe proti nemu v plnom rozsahu vyhovieť na základe skutkového stavu zisteného z dôkazov, ktoré mohol vykonať, s prihliadnutím   pritom   „na   všetko,   čo   vyšlo   za   konania   najavo   včítane   toho,   čo   uviedli účastníci“, t. j. aj na to, že   súd nemohol vykonať ďalšie dôkazy potrebné pre zistenie skutkového   stavu   z dôvodu,   že   zástupca   sťažovateľa   (žalovanej   právnickej   osoby)   ich vedome a bez primeraného dôvodu odmietol na žiadosť súdu predložiť.

Pokiaľ teda okresný súd a následne krajský súd posúdili neuposlúchnutie príkazu súdu predložiť požadované písomnosti ako hrubé sťaženie postupu konania sťažovateľom a uložili mu za to   poriadkovú   pokutu   podľa   § 53   ods.   1   OSP, toto   procesné   opatrenie sledovalo   legitímny   cieľ   zabezpečiť   zamestnancovi   v spore   s   jeho   bývalým zamestnávateľom   okrem   riadneho   a bezprieťahového   súdneho   konania   prístup   k tým dokladom,   ku   ktorým   prístup   nemá   a   ktoré   jeho   bývalý   zamestnávateľ   ako   podnikateľ zamestnávajúci   zamestnancov   je   povinný   na   základe   zákona   viesť   a po   určitú   dobu uschovávať   a ktoré   odmieta   predložiť   súdu   výlučne   v snahe   zabrániť   bývalému zamestnancovi dovolať sa proti nemu efektívnej súdnej ochrany.

Pokiaľ ide o primeranosť tohto opatrenia, ústavný súd konštatuje, že hoci pripustil ako   možný   aj   taký   postup   všeobecného   súdu,   pri   ktorom   by   všeobecný   súd   namiesto opakovaného postihnutia sťažovateľa za neuposlúchnutie príkazu súdu rozhodol vo veci samej na základe vyhodnotenia doteraz vykonaných dôkazov v intenciách § 132 v spojení prípadne aj s § 136 OSP, táto eventualita však nezakladá sama osebe právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov v otázke vedenia konania a dokazovania svojím vlastným, keď inak podľa názoru ústavného súdu postup uplatnený okresným súdom a následne   potvrdený   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   nemožno   považovať z ústavného   hľadiska   za   neudržateľný   a neospravedlniteľný   –   teda   inými   slovami,   keď poriadková   pokuta   bola   uložená   v súlade   so zákonom,   keď   jej   uloženie   spočívalo   na relevantných   a dostatočných   dôvodoch   (I. ÚS 56/01)   a   keď bol   pritom   zachovaný   aj primerane   vyvážený   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   (vrátane   výšky   pokuty) a sledovaným cieľom.  

Napokon   ústavný   súd   konštatuje,   že   poriadkovú   pokutu   uloženú   v občianskom súdnom   konaní,   ktorou   bol   postihnutý   sťažovateľ,   nemožno   považovať   za   „obvinenie z trestného činu“ ani za „trestnú“ sankciu a z tohto dôvodu na ňu aplikovať čl. 6 Dohovoru (pozri Ravnsborg c. Švédsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 23. marca 1994). Podľa názoru ústavného súdu na túto pokutu nemožno ani primerane nazerať ako na „zásah   do   práva   obvineného   mlčať   a neprispieť   k vlastnému   obvineniu“,   tak   ako   to sťažovateľ uvádzal v sťažnosti.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť   okrem   iného   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie   (napr.   I.   ÚS   122/02).   Pretože   ústavný   súd   nezistil   taký   výklad   ustanovení citovaných v napadnutom uznesení a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a Dohovoru, posúdil sťažnosť v tejto   časti   (týkajúcej   sa   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   z 28.   júna   2002)   ako zjavne neopodstatnenú.

  Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľ podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť, tak ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2003