znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 52/02-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. mája 2003 v senáte zloženom z predsedu senátu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú   sťažnosť H. K., bytom Z. M., zastúpenej advokátom JUDr. S. S., Advokátska kancelária, N., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre vo veci sp. zn. 11 S 78/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Nitre uznesením z 8. februára 2001 (správne z 8. februára 2002) č. k. 11 S 78/01-11   p o r u š i l   základné právo H. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre z 8. februára 2001 č. k. 11 S 78/01-11 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 15. mája 2002   č.   k.   I.   ÚS   52/02-16   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   H.   K.,   bytom   Z.   M.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou sťažovateľka v spojení s podaniami z 26. a 27. marca 2002 (ďalej len „sťažnosť“) namietala porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) vo veci sp. zn. 11 S 78/01.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   11.   októbra   2001   podala   krajskému   súdu návrh na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Zlaté Moravce (ďalej len „okresný úrad“) z 10. augusta 2001 sp. zn. 2001/20963 (ďalej aj „rozhodnutie okresného úradu“).   Krajský   súd   o tomto   návrhu   rozhodol   uznesením   z 8.   februára   2001   (správne z 8. februára 2002) č. k. 11 S 78/01-11 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) tak, že konanie vo veci   zastavil,   pričom   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   návrh   sťažovateľky   je návrhom   na   preskúmanie   rozhodnutia,   ktoré   má   charakter   predbežnej   povahy,   a že rozhodnutia   takéhoto   charakteru   sú   z preskúmavacej   činnosti   súdu   podľa   §   248   ods.   2 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vyňaté. Sťažovateľka namietala, že ju krajský súd týmto postupom a rozhodnutím zbavil možnosti domôcť sa preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, a preto porušil označené základné právo.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že bola nútená požiadať krajský súd o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia orgánu   verejnej správy   z dôvodu,   že na Okresnom súde   v Nitre (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   16   C   7/97   bolo   začaté   a doteraz   trvá   konanie o zrušenie práva spoločného nájmu bytu, v ktorom býva, pričom krajský súd v tomto konaní už   druhýkrát   zrušil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a vrátil   mu   vec   na   nové   konanie s poukazom na to, že podstatnou otázkou pre rozhodnutie súdu je to, či predmetný byt v čase pridelenia bol služobným bytom a či má charakter služobného bytu aj v súčasnosti podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   189/1992   Zb.   o úprave   niektorých   pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 189/1992 Zb.“), a že až po vyriešení tejto otázky je možné rozhodnúť o návrhu na zrušenie práva spoločného nájmu bytu.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplynulo,   že   sťažovateľka   požiadala   mesto   Zlaté   Moravce o vydanie rozhodnutia o tom, či predmetný byt má alebo nemá charakter služobného bytu, že   mesto   Zlaté   Moravce   rozhodnutím   č.   B/3615/2001   z 18.   júna   2001   (ďalej   len „rozhodnutie mesta“) rozhodlo podľa § 1 ods. 6 zákona č. 189/1992 Zb. v znení platnom v čase   rozhodnutia   (ďalej   len   „v   relevantnom   čase“)   tak,   že   tento   byt   má   charakter služobného bytu, a že na základe jej odvolania okresný úrad rozhodnutím č. 2001/20963 z 10.   augusta   2001   rozhodol   tak,   že   odvolanie   zamietol.   Podľa   sťažovateľky   nemožno v žiadnom prípade tieto rozhodnutia vydané podľa § 1 ods. 6 cit. zákona považovať za rozhodnutia   predbežnej   povahy,   pretože   týmito   rozhodnutiami   bola   v správnom   konaní s konečnou   platnosťou   vyriešená   na   to   povolanými   orgánmi   otázka,   či   sporný   byt   je služobným bytom alebo nie. Rozhodnutie, že ide o služobný byt, znamená pre ňu dopad uvedený v § 709 Občianskeho zákonníka, a to že k tomuto bytu nevzniklo jej a bývalému manželovi právo spoločného nájmu tohto bytu manželmi. To má za následok, že po rozvode manželstva ostal a naďalej je jediným nájomcom tohto bytu bývalý manžel a ona je povinná sa z bytu vysťahovať (§ 713 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Sťažovateľka   nakoniec   tvrdila,   že   okresný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 C 7/97 je povinný podľa § 135 ods. 2 druhej vety OSP z týchto rozhodnutí vychádzať a že   napriek   tomu,   že   rozhodnutie   okresného   úradu   o tejto   otázke   nebolo   vylúčené z preskúmavacej   činnosti   súdu,   krajský   súd   ho   napadnutým   uznesením   z   nej   vylúčil. Z týchto   dôvodov   žiadala   vysloviť   porušenie   označeného   základného   práva,   zrušiť napadnuté uznesenie krajského súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti v rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu k jej opodstatnenosti písomne vyjadrili obaja účastníci konania: krajský súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. J. V., podaniami zo 6. a 20 júna 2002 a právny zástupca sťažovateľky JUDr. S. S. podaním z 26. júla 2002.

Predseda krajského súdu uviedol, že konaním krajského súdu nedošlo v danej veci k porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy z dôvodu, že „napadnuté rozhodnutie nemôže byť predmetom preskúmania všeobecných súdov. Ustanovenie čl. 46 ods. 2 Ústavy SR pripúšťa, aby zákon vylúčil preskúmanie niektorých vecí súdom. Stanovenie okruhu týchto vecí je predmetom   ust.   §   248   OSP.   Podľa   §   248   ods.   2   písm.   e/   OSP   súdy   nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy včítane rozhodnutí o poriadkových pokutách. Vzhľadom na vyššie citované ustanovenie a na tú skutočnosť,   že   krajský   súd   považoval   napadnuté   rozhodnutie   za   rozhodnutie   správneho orgánu   predbežnej   povahy,   Krajský   súd   v   Nitre   napadnuté   rozhodnutie   nepreskúmal a konanie podľa § 250d ods. 3 OSP zastavil. Z vyššie uvedených dôvodov súd považuje sťažnosť   sťažovateľky   H.   K.   za   neopodstatnenú   a   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   SR   takto rozhodol: Krajský súd v Nitre rozhodnutím sp. zn. 11 S 78/01 z 8. 2. 2001, ktorým zastavil konanie o preskúmaní rozhodnutia Okresného úradu Zlaté Moravce sp. zn. 2001/20963 zo dňa 10. 8. 2001, neporušil základné právo H. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR“.  

Obaja účastníci konania súhlasili s tým, aby bolo upustené od ústneho pojednávania v predmetnej veci. Vzhľadom na obsah ich vyjadrení k opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd dospel   k názoru, že od ústneho pojednávania v predmetnej veci   nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V dôsledku toho senát prijatú sťažnosť sťažovateľky podľa čl. 127 ústavy v spojení s § 79a ods. 1 zákona o ústavnom súde prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len   na   základe   písomne   podaných   vyjadrení   účastníkov,   rozhodnutí,   na   ktoré   sa sťažovateľka odvolávala, a obsahu spisu krajského súdu sp. zn. 11 S 78/01.

II.

1.   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým vo veci návrhu sťažovateľky na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia okresného úradu (v spojení s rozhodnutím mesta) o určení charakteru bytu bolo zastavené konanie z dôvodov, že ide o rozhodnutie správneho orgánu predbežnej povahy podľa § 248 ods. 2 písm. e) OSP, bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 2 ústavy, ktoré ustanovuje:

Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

2.   Krajský   súd   odmietol   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   tohto   článku   ústavy napadnutým   uznesením,   pretože   tento   článok   ústavy   pripúšťa,   aby   zákon   vylúčil preskúmanie niektorých vecí súdom, a krajský súd v súlade s ustanovením § 248 ods. 2 písm.   e)   OSP   (v   znení   účinnom   v   čase   jeho   rozhodnutia),   ktoré   v   relevantnej   časti ustanovuje, že „súdy ďalej nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej (...) povahy (...)“, považoval napadnuté rozhodnutie okresného úradu za rozhodnutie správneho orgánu predbežnej povahy.

3. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že rozhodnutím mesta (z 18. júna 2001 č. 2001/20963)   bolo   rozhodnuté   tak,   že   „Podľa   §   1   ods.   6   zák.   SNR   č.   189/1992   Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a bytovými náhradami sa určuje, že   byt   nachádzajúci   sa   v   meste   Zlaté   Moravce,   na   ulici   Obrancov   mieru   č.   16,   na V. poschodí,   číslo   bytu   12,   ktorý   pozostáva z troch   izieb, kuchyne a   príslušenstva,   má charakter   služobného   bytu“.   Z   úvodnej   časti   tohto   rozhodnutia   (jeho   písomného vyhotovenia) vyplýva, že ním primátor mesta rozhodol „ako príslušný správny orgán podľa § 27 zák. SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriedení v znení neskorších zmien a doplnkov s použitím § 5 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní“.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   mesta   v   súlade   s   daným   poučením   v   jeho   písomnom vyhotovení   sťažovateľka   podala   odvolanie,   ktoré   okresný   úrad   svojím   rozhodnutím (z 10. augusta 2001 č. 2001/20963) zamietol a potvrdil rozhodnutie primátora mesta o tom, že označený byt je bytom služobným. Sťažovateľka sa   ako žalobkyňa proti okresnému úradu ako žalovanému obrátila na krajský súd ako príslušný súd správneho súdnictva (piata časť Občianskeho súdneho poriadku) s návrhom (žalobou) na preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia okresného úradu. Krajský súd podľa § 250d ods. 3 OSP (v znení účinnom v čase jeho rozhodnutia) konanie vo veci zastavil, pretože dospel k záveru, že vzhľadom na §   248   ods.   2   písm.   e)   OSP   „a   na   tú   skutočnosť,   že   krajský   súd   považuje   napadnuté rozhodnutie   žalovaného   za   rozhodnutie   správneho   orgánu   predbežnej   povahy,   nemôže Krajský   súd v Nitre napadnuté rozhodnutie preskúmať. Nejde   o rozhodnutie správneho orgánu, ako výsledok správneho konania, ktoré zasahuje konečným spôsobom do práv a povinností fyzickej osoby.“

Zo sťažnosti vyplynulo, že v súvislosti s označeným bytom bolo na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 7/97 začaté a doteraz trvá konanie o zrušenie práva spoločného nájmu bytu vedené medzi sťažovateľkou a jej bývalým manželom, pričom krajský súd ako odvolací súd v tomto konaní vyslovil právny názor, že podstatnou otázkou pre rozhodnutie súdu je to, či predmetný byt v čase pridelenia bol služobným bytom a či má charakter služobného bytu aj v súčasnosti podľa zákona č. 189/1992 Zb., a že až po vyriešení tejto otázky je možné rozhodnúť o návrhu na zrušenie práva spoločného nájmu bytu.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom uznesení o súvislosti medzi rozhodnutím okresného úradu (v spojení s rozhodnutím mesta) o určení charakteru označeného bytu a konaním vedeným na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 7/97 nezmienil a nezmienil sa o tejto súvislosti ani predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení podanom v tomto konaní pred ústavným súdom, pritom jej dôležitosť podľa sťažovateľky vyplynula z toho, že ustanovenie § 135 OSP okrem výslovne upravenej viazanosti súdu rozhodnutiami príslušných orgánov ustanovuje, že „inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže   súd   posúdiť   sám.   Ak   však   bolo   o   takejto   otázke   vydané   príslušným   orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza“ (§ 135 ods. 2 OSP).

Ústavný súd napokon konštatuje, že rozhodnutie mesta (jeho primátora) v spojení s rozhodnutím   okresného   úradu   o   určení   charakteru   bytu   bolo   vydané   na   základe ustanovenia § 1 ods. 6 zákona č. 189/1992 Zb. v znení platnom v relevantnom čase, podľa ktorého „ak sú pochybnosti o tom, či byt je služobným bytom, rozhodne o charaktere bytu obec po vyjadrení orgánu alebo fyzickej alebo právnickej osoby uvedenej v odseku 4“, a že ho z tohto dôvodu treba považovať za rozhodnutie „vydané príslušným orgánom“ v zmysle § 135 ods. 2 OSP.

V nadväznosti na tieto zistenia pred vyslovením sa o predmete konania – o základnej otázke, či napadnutým uznesením krajského súdu bolo alebo nebolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 2 ústavy - bolo potrebné sa vyjadriť   najprv k týmto čiastkovým   otázkam: Je   právoplatné rozhodnutie   mesta   –   jeho primátora ako príslušného správneho orgánu - podľa § 1 ods. 6 zákona č. 189/1992 Z. z. v znení   platnom   v   relevantnom   čase   rozhodnutím   predbežnej   povahy   v   zmysle   cit. ustanovenia § 248 ods. 2 písm. e) OSP, tak ako ho zaň považoval krajský súd? Je toto rozhodnutie   (rozhodnutie   okresného   úradu   v spojení   s   rozhodnutím   mesta)   o   určení charakteru bytu takým rozhodnutím orgánu verejnej správy, ktoré sa týka základných práv a slobôd sťažovateľky v zmysle čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy?

4. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, ktorý   spĺňa   všetky   požiadavky   kladené   na   jeho   nezávislosť   a   nestrannosť,   a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť. Otázku právomoci všeobecného súdu z hľadiska ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 2 ústavy) treba posudzovať v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou (I. ÚS 37/95). Súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že Dohovor a judikatúra naň sa   vzťahujúca   predstavujú   pre   vnútroštátne   orgány   aplikácie   práva   záväzné   výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú   rámec,   v   ktorom   je   pred   týmito   orgánmi   možné   domáhať   sa   rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. I. ÚS 56/01). Inými slovami, výklad Dohovorom zaručených práv a slobôd Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) je jednou z orientačných smerníc, prostredníctvom ktorých ústavný súd postuluje normatívny obsah súvisiacich práv a slobôd zaručených ústavou.

Podľa ustálenej judikatúry ESĽP sa čl. 6 ods. 1 Dohovoru môže dovolávať každý, kto sa   domnieva,   že   došlo   k nezákonnému   zasahovaniu   do   výkonu   jeho   práv   (občianskej povahy),   a sťažuje   sa,   že   nemal   možnosť   takýto   spor   predložiť   súdu   spĺňajúcemu požiadavky ustanovené v čl. 6 ods. 1. Tento článok zakotvuje „právo na súdnu ochranu“, ktorého   jednou   stránkou   je   právo   na   prístup   k   súdu,   t.   j.   právo   obrátiť   sa   na   súd v občianskoprávnej   veci.   Právo   na   prístup   k súdu,   ktoré   môže   byť   obmedzené   alebo podmienené splnením rôznych formalít alebo iných podmienok, ktorými sa však nesmie zasiahnuť do samej jeho podstaty, sa posudzuje s ohľadom na všetky   okolnosti prípadu, pričom   medzi   relevantnými   kritériami   jeho   záruk   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   je   aj kritérium,   podľa   ktorého   výsledok   konania   musí   byť   bezprostredne   rozhodujúci   pre dotknuté právo (napr. rozsudok Athanassoglou a iní v. Švajčiarsko zo 6. apríla 2000). Za spory o „občianske“ právo v zmysle tohto článku Dohovoru sa považovali konania pred správnymi orgánmi a správnymi súdmi, ktoré mali vplyv na vlastnícke práva alebo „právo vznikajúce z nájomného vzťahu“ (napr. rozsudok Jóri v. Slovenská republika z 9. novembra 2000, I. ÚS 3/01).

5. Z tejto judikatúry k čl. 6 ods. 1 Dohovoru vyplýva, že keď predbežná otázka v rozhodnutí   správneho   orgánu   (orgánu   verejnej   správy),   z ktorého   súd   v   občianskom súdnom konaní vychádza, sa týka práva občianskej povahy, tento článok vyžaduje, aby aj konanie,   ktoré   takémuto   rozhodnutiu   o   predbežnej   otázke   predchádzalo,   zodpovedalo požiadavkám tohto článku (napr. rozsudok Obermaier z 28. júna 1990, § 66 a n.). Inými slovami, Dohovor vyžaduje, aby všetko, čo tvorí „záležitosť o občianskych právach alebo záväzkoch“,   bolo   predmetom   konania   zodpovedajúceho   požiadavkám   čl.   6   ods.   1. V prípade, že tomu tak bolo, potom skutočnosť, že súd je v konaní, ktoré sa pred ním vedie, viazaný rozhodnutím o predbežnej otázke vydaným (preskúmaným) iným súdom, nie je na prekážku jeho nezávislosti, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

Z uvedeného vo vzťahu k danej veci vyplýva, že na spor o právo spoločného nájmu označeného   bytu   medzi   sťažovateľkou   a   jej   bývalým   manželom   je aplikovateľný   tento článok Dohovoru   (v jeho civilnom   aspekte),   čo znamená, že žiadna skutková a právna otázka, ktorej posúdenie je bezprostredne rozhodujúce pre toto právo, nesmie byť vylúčená z   právomoci   súdu   v   konaní,   ktorého   predmetom   je   spor   o   takéto   právo.   Podľa   názoru ústavného súdu je posúdenie otázky charakteru bytu bezprostredne rozhodujúce pre právo spoločného nájmu bytu, a teda pre spor o tomto práve, ktorý sa medzi sťažovateľkou a jej bývalým manželom vedie v konaní pred okresným súdom. V danej veci o tejto otázke existuje   právoplatné   rozhodnutie   primátora   mesta   a   okresného   úradu,   teda   rozhodnutie príslušného   orgánu   verejnej   správy,   ktoré   krajský   súd   na   základe   žaloby   sťažovateľky odmietol v správnom súdnictve meritórne preskúmať a ktoré - pokiaľ z neho budú súdy vychádzať   v   občianskom   súdnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   7/97,   tak   ako   to ustanovuje cit. § 135 ods. 2 OSP - môže rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť výsledok tohto občianskeho súdneho konania, a to bez toho, aby toto rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo v správnom súdnictve meritórne preskúmané.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   potrebné   podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať rozhodnutie okresného úradu a predchádzajúce rozhodnutie mesta o určení charakteru bytu za   rozhodnutia   správneho   orgánu,   „ktorými   môžu   byť práva,   právom   chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté“ (§ 244 ods. 3 OSP), a nie za rozhodnutia predbežnej povahy v zmysle cit. ustanovenia § 248 OSP.

6. Okrem toho tak ako požiadavka zakotvená v čl. 46 ods. 2 ústavy nemôže byť závislá od toho, v akom type (druhu) správneho konania (riadneho alebo mimoriadneho) sa rieši otázka, ktorá vzhľadom na svoju povahu nemôže byť vylúčená z právomoci súdu (I. ÚS 3/01), alebo tak ako   samotný druh či formálne označenie rozhodnutia správneho orgánu nemôžu byť samy osebe jediným a rozhodujúcim dôvodom pre odmietnutie jeho súdneho   preskúmania   (II.   ÚS   50/01),   tak   ani   povaha   rozhodnutia   nemôže   sama   osebe vylúčiť jeho dopad na niektoré zo základných práv a slobôd v zmysle čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy. Podľa názoru ústavného súdu ústavne súladný výklad ustanovenia § 248 OSP vyžaduje, aby súd v správnom súdnictve zisťoval, či rozhodnutie orgánu verejnej správy (správneho orgánu), ktoré mu bolo príslušným spôsobom predložené na preskúmanie jeho zákonnosti, sa svojím obsahom súčasne nedotýka základných práv alebo slobôd účastníka konania,   ktoré   mu   zaručuje   ústava   alebo   príslušná   medzinárodná   zmluva   o   ľudských právach a základných slobodách.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd síce v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „nejde o rozhodnutie správneho orgánu, ktoré zasahuje konečným spôsobom do práv   a   povinností   fyzickej   osoby“,   avšak   z   tohto   odôvodnenia   ešte   nevyplýva   postup, ktorým by krajský súd zisťoval, či rozhodnutie okresného úradu v spojení s rozhodnutím mesta   o   určení   charakteru   bytu   sa   svojím   obsahom   súčasne   nedotýka   niektorého zo zaručených základných práv alebo slobôd sťažovateľky. V danej súvislosti nemožno toto odôvodnenie   považovať   za   relevantné   a   dostatočné   ani   z hľadiska   ústavného   princípu právnej istoty, ktorý je súčasťou všeobecného princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy), ktorého zabezpečeniu slúži aj právo na súdnu ochranu zaručené v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. V každom prípade však podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na to, že rozhodnutie správneho orgánu o určení charakteru bytu bolo vydané evidentne v súvislosti so sporom o právo spoločného nájmu bytu medzi jeho užívateľmi – sťažovateľkou a jej bývalým manželom, je toto rozhodnutie spôsobilé zasiahnuť tak do ich práva na ochranu súkromného a rodinného života, ako aj do ich práva na ochranu obydlia zaručených v čl. 19 ods. 2, resp. čl. 21 ods. 3 ústavy (I. ÚS 13/00). Z týchto dôvodov nemohlo byť rozhodnutie okresného úradu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie primátora mesta o určení charakteru bytu vydané v súlade s oprávnením daným mu zákonom, vylúčené zo súdneho preskúmania.

7. Pretože sťažovateľka v dôsledku napadnutého uznesenia krajského súdu nemala, tak ako to vyžaduje čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy, bez vlastného zavinenia reálny prístup k súdu a k súdnej ochrane v konaní, ktorého výsledok má priamy vplyv na jej (občianske) právo spoločného nájmu bytu a ktorého predmet (napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy) sa zároveň týka jej základného práva zaručeného v ústave, viedla táto skutočnosť   ústavný   súd   k   záveru,   že   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu zaručené v tomto článku ústavy bolo krajským súdom porušené. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1. Zároveň z uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde mu vrátil vec na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

Ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2003