znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 52/01-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2001 v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatý podnet Ľ. Š. a A. Š., obaja trvale bytom v M., zastúpených advokátkou JUDr. D. K., P., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu vo Svidníku v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C 360/89 a takto

r o z h o d o l :

Okresný   súd   vo   Svidníku   v konaní   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   6   C   360/89 p o r u š i l   právo   Ľ.   Š.   a A.   Š.,   aby sa   ich   vec   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. I. ÚS 52/01-10 z 28. augusta 2001 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie podnet Ľ. Š. a A. Š., obaja trvale bytom v M. (ďalej len „navrhovatelia“),   zastúpených   advokátkou   JUDr.   D.   K.,   P.,   vo   veci   porušenia   ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu vo Svidníku (ďalej aj „odporca“) v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C 360/89.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatého podnetu (ďalej len „návrh“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   Okresný   súd   vo   Svidníku,   zastúpený   predsedom   súdu,   stanoviskom   zo 6. novembra   2001   sp.   zn.   Spr.   365/01   a navrhovatelia,   zastúpení   svojím   právnym zástupcom, stanoviskom z 19. novembra 2001.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetný návrh prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutých súdnych spisov.

Predmetom návrhu boli tvrdenia navrhovateľov o porušení práva na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov týkajúcej sa peňažnej náhrady za užívanie nehnuteľností v ich vlastníctve, vedenej u odporcu najprv pod sp. zn. 5 C 384/82, následne pod sp. zn. 4 C 151/84 a napokon pod sp. zn. 6 C 360/89. Právny predchodca navrhovateľov podal u odporcu žalobu o zaplatenie náhrady za vyvlastnené pozemky a za predbežné užívanie nehnuteľností 16. júna 1982. Uznesením odporcu z 30. marca 1999 bol pripustený vstup navrhovateľov do konania namiesto pôvodného žalobcu. Aj keď odporca vo veci viackrát meritórne   rozhodol,   v dôsledku   zrušenia   jeho   rozhodnutí   druhostupňovým   súdom   vec nebola ešte doposiaľ právoplatne ukončená. Navrhovatelia považujú nižšie popísaný postup odporcu   v konaní v ich   veci   za zbytočné   prieťahy   v konaní,   v dôsledku   čoho   malo byť porušené ich základné právo vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy. Navrhovatelia tvrdia, že toto ich základné právo bolo porušené „a to najmenej v období od 15. 8. 1994 kedy bola vec uznesením KS Košice 15 Co 267/93-195 zrušená a vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie až do podania podnetu na Ústavný súd“.   K porušeniu namietaného základného práva   podľa   tvrdenia   navrhovateľov malo dôjsť   „výlučne postupom   súdu,   ktorý   jednak svojou činnosťou neprispel k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho konania vo veci, s ktorou sa obrátil na súd, aby o ich veci rozhodol. Ako aj nesprávnou aplikáciou hmotného práva“. Navrhovatelia ďalej tvrdili, že „vec po skutkovej a právnej stránke nie je podľa nášho názoru náročná a máme za to, že na prerokovanie a právoplatné rozhodnutie takéhoto sporu nie je potrebný taký neprimerane dlhý čas (19 rokov) ako v danom prípade“.

Odporca vo svojom vyjadrení k vecnej stránke návrhu (Spr. 365/01 zo 6. novembra 2001) uviedol, „že tvrdenie podnecovateľov sa nezakladá na pravde“. Taktiež s tvrdením navrhovateľov „pokiaľ ide o úplnú nečinnosť súdu za obdobie od 15. 6. 2000 do 25. 4. 2001, ako to uvádzajú podnecovatelia vo svojom podnete, s tým tiež nemožno súhlasiť. V spise je dostatok dôkazov, že za obdobie od 15. 6. 2000 do konca roka bolo vykonaných pravidelne mesačne dosť úkonov. Úkony neboli urobené len za obdobie od januára 2001 do 25. 4. 2001“.  

Právna zástupkyňa navrhovateľov v reakcii z 19. novembra 2001 s týmto vyjadrením odporcu nesúhlasila.

Navrhovatelia „sa nazdávajú, že Okresný súd nepostupuje v konaní o ich návrhu na zaplatenie   za   nehnuteľnosti   tak,   že   by   to   bolo   možné   kvalifikovať   ako   rešpektovanie citovaného   článku   ústavy“.   Z uvedeného   dôvodu   žiadajú,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že postupom   odporcu   došlo   k porušeniu   ústavného   práva   na   prerokovanie   ich   veci   bez zbytočných prieťahov.

II.

Na základe súdneho spisu odporcu sp. zn. 6 C 360/89, ktorý bol ústavnému súdu doručený   7.   novembra   2001   (spis   bol   odporcovi   vrátený   16.   novembra   2001),   ako   aj stanovísk účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav tohto konania.

Dňa   16.   júna   1982   právny   predchodca   navrhovateľov   (pôvodný   žalobca)   podal u odporcu žalobu o zaplatenie náhrady za vyvlastnené pozemky a za predbežné užívanie nehnuteľností.

Odporca uznesením sp. zn. 5 C 384/82 z 21. decembra 1983 konanie o náhradu za vyvlastnené   pozemky   zastavil   a náhradu   za   predbežné   užívanie   pozemkov   vylúčil   na samostatné konanie.

Odporca   rozsudkom   č.   k.   4 C 151/84-23   z 27.   marca   1985 žalobu na zaplatenie náhrady za predbežné užívanie pozemku zamietol.

Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. k. 21 Co 64/85-38 z 18. októbra 1985 zrušil prvostupňový rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie.

Odporca rozsudkom č. k. 4 C 151/84-46 zo 16. decembra 1985 žalobu zamietol.Krajský   súd   v Košiciach   rozhodnutím   č.   k.   21   Co   28/86-52   z 20.   augusta   1986 potvrdil prvostupňový rozsudok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. 1 Cz 54/87 z 25. augusta 1987 zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach.

Krajský   súd   v Košiciach   rozhodnutím   č.   k.   23   Co 370/87-61 z 30.   októbra   1987 zrušil prvostupňový rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie.

Odporca rozsudkom č. k. 3 C 402/87-99 z 3. marca 1989 zaviazal žalovaného uhradiť žalobcovi 1 870,-- Kčs.

Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. k. 22 Co 170/89-113 z 11. júla 1989 zrušil prvostupňový rozsudok a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 22. septembra 1989 odporca uznesením č. k. 3 C 402/87-120 „preniesol svoju príslušnosť“ na Okresný súd v Prešove, ktorý mu súdny spis vrátil späť 19. októbra 1989. Konanie u odporcu odvtedy prebieha pod sp. zn. 6 C 360/89.

Pôvodný   žalobca   28.   januára   1993   upresnil   žalobu   –   žiadal   o zaplatenie   nájmu 43 324,-- Kčs.

Odporca   uznesením   z 25.   februára   1993   pripustil   rozšírenie   žaloby   a súhlasil s rozšírením žalovaných o štátny podnik SVIKON vo Svidníku, na ktorý bola delimitovaná časť majetku žalovaného (OZKN Prešov).

Odporca rozsudkom č. k. 6 C 360/89-177 z 2. marca 1993 zaviazal žalovaný štátny podnik SVIKON Svidník na uhradenie 104 202,-- Sk s 3 % úrokom žalobcovi. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

Dňa   2.   augusta   1993   bolo   odporcovi   oznámené,   že   štátny   podnik   SVIKON   bol zrušený. Jeho práva a záväzky prešli na SVIK, s. r. o., Svidník.

Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č. k. 15 Co 267/93-195 z 23. júna 1994 okrem výroku   o zamietnutí   žaloby   prvostupňový   rozsudok   vo   zvyšnej   časti   zrušil   a vec   vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Odporca   uznesením   zo 4. septembra 1995 nariadil   znalecké dokazovanie. Znalec 15. júla 1996 predložil znalecký posudok.

Dňa   4.   februára   1998   bol   odporcovi   doručený   návrh   na   pripustenie   vystúpenia pôvodného žalobcu z konania a na vstup navrhovateľa na jeho miesto (dôvodom zmeny účastníkov konania bol predaj nehnuteľností žalobcu navrhovateľom).

Odporca   uznesením   č.   k.   6   C   360/89-259   z 30.   marca   1999   pripustil   zmenu účastníkov konania. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 1. apríla 1999. Uvedeným dňom sa stali navrhovatelia účastníkmi konania. Odporca 30. marca 1999 vyzval právneho zástupcu navrhovateľov,   aby   oznámil,   či   navrhuje   zastaviť   konanie   voči   žalovanému   –   OZKN Prešov.

Dňa 26. apríla 1999 odporca vytýčil pojednávanie na 19. máj 1999. Na pojednávaní konanom 19.   mája 1999   navrhovatelia   vzali späť žalobu proti   OZKN Prešov.   Odporca uložil   navrhovateľom   (v   spore   žalobcom)   v lehote   10   dní   špecifikovať,   za   ktoré nehnuteľnosti a za aké obdobie požadujú náhradu za užívanie pozemkov, a zložiť zálohu na znalecké dokazovanie. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa   25.   mája   1999   navrhovatelia   špecifikovali   náhradu   za   užívanie   pozemkov a rozhodné   obdobie.   Dňa   28.   mája   1999   zložili   na   účet   odporcu   zálohu   na   znalecké dokazovanie.

Uznesením č. k. 6 C 360/89-282 z 21. júla 1999 ustanovil odporca znalca z odboru oceňovania nehnuteľností. Znalec 15. marca 2000 doručil odporcovi znalecký posudok.Dňa   14.   apríla   2000   navrhovatelia   žiadali   pripustiť   zmenu   na   strane   žalovaných z dôvodu predaja stavby na predmetných pozemkoch J. O. z V. O.

Dňa   19.   apríla   2000   odporca   uznesením   č.   k.   6   C   360/89-320   priznal   znalcovi odmenu za vypracovaný znalecký posudok.

Dňa   20.   apríla   2000   odporca   expedoval   znalecký   posudok   účastníkom   konania s výzvou na vyjadrenie do 10 dní.

Navrhovatelia sa vo svojom vyjadrení z 28. apríla 2000 stotožnili so závermi znalca. Žalovaný SVIK, s. r. o., Svidník vyjadrením zo 4. mája 2000 nesúhlasil s výškou náhrady stanovenou znalcom a zdôraznil, že znalecký posudok nemôže slúžiť ako dôkaz.Odporca uznesením č. k. 6 C 360/89-327 zo 16. mája 2000 pripustil pristúpenie J. O. do konania ako žalovaného v 3. rade.

Dňa 17. mája 2000 odporca vytýčil pojednávanie na 15. jún 2000.Na   pojednávaní   konanom   15.   júna   2000   za   prítomnosti   len   právnych   zástupcov navrhovateľov a žalovaného v 1. rade navrhovatelia upravili žalobný petit podľa výsledkov znaleckého   posudku.   Žalovaný   v 1.   rade   žiadal   žalobu   zamietnuť.   Odporca   odročil pojednávanie na neurčito.

Dňa 13. júla 2000 odporca zapožičal súdny spis sp. zn. 6 C 360/89 Okresnému súdu v Prešove, ktorý mu ho vrátil 6. septembra 2000.

Dňa   10.   novembra   2000   odporca   vyžiadal   z Okresného   úradu   v   Stropkove, katastrálneho odboru, listy vlastníctva. Tieto mu boli doručené 15. decembra 2000.Dňa 14. marca 2001 sa navrhovatelia sťažovali na prieťahy v konaní sťažnosťou adresovanou predsedovi Okresného súdu vo Svidníku.

Odporca 21. marca 2001 vytýčil pojednávanie na 25. apríl 2001, vyzval žalovaného v 1.   rade,   aby   konkretizoval   svoje   tvrdenia   zo   4.   mája   2000,   a žalovaného   v 3.   rade predvolal na pojednávanie pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.

Podaním z 19. apríla 2001 žalovaný v 1. rade odpovedal na výzvu odporcovi.Znalec   podaním   z 25.   apríla   2001   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   pojednávaní konanom v uvedený deň, na ktorom   sa zúčastnili len právni zástupcovia navrhovateľov a žalovaného   v 1.   rade   a žalovaný   v 3.   rade,   ktorý   bol   vypočutý   a bol   požiadaný o predloženie kúpnej zmluvy (kúpa stavby od žalovaného v 1. rade). Pojednávanie bolo odročené na 25. máj 2001.

Na pojednávaní konanom 25. mája 2001 za účasti právnych zástupcov navrhovateľov a žalovaného v prvom rade bol vypočutý znalec. Pojednávanie bolo odročené na 29. jún 2001.   Žalovaný v 3.   rade   bol pod   hrozbou   poriadkovej   pokuty   vyzvaný na predloženie kúpnej zmluvy. Túto predložil odporcovi 1. júna 2001.

Dňa 6. júna 2001 (doručené 29. júna 2001) právny zástupca navrhovateľov predložil písomné stanovisko a konečné vyjadrenie k predmetu sporu, v ktorom žiadal vec meritórne rozhodnúť, lebo trvá už 19 rokov.

Na   pojednávaní   29.   júna   2001   za   účasti   právnych   zástupcov   navrhovateľov a žalovaného v 1. rade doručil odporca vyššie uvedené písomné stanovisko navrhovateľov žalovanej strane, oboznámil zúčastnených s obsahom spisov Okresného súdu vo Svidníku sp. zn. 5 C 536/99 a sp. zn. 8 C 537/00. Uznesením č. k. 6 C 360/89-358 prerušil konanie až do právoplatného skončenia veci vedenej pod sp. zn. 8 C 537/00.

Navrhovatelia   podali   30.   júla   2001   odvolanie   proti   vyššie   uvedenému   uzneseniu a opätovne namietali prieťahy v konaní.

Krajský súd v Prešove rozhodnutím č. k. 1 Co 325/01-364 z 28. septembra 2001 zrušil uznesenie prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spis bol doručený odporcovi 16. októbra 2001).

Dňa 7. novembra 2001 bol súdny spis odporcu   sp. zn. 6 C 360/89 doručený na ústavný súd, ktorý mu ho vrátil 15. novembra 2001.

III.

V petite prijatého návrhu navrhovatelia žiadali, aby ústavný súd vyslovil, že odporca, t.   j.   Okresný   súd   vo   Svidníku,   v konaní   o zaplatenie   peňažnej   náhrady   za   užívanie nehnuteľností vedenom pod sp. zn. 6 C 360/89 porušil ich základné právo priznané v čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z obsahu návrhu je zrejmé, že   navrhovatelia   považujú   za   rozhodné   obdobie,   v ktorom   sa   mal   odporca   dopustiť porušenia namietaného základného práva, obdobie od 15. augusta 1994, keď bola ich vec uznesením Krajského súdu   v Košiciach   č. k. 15 Co 267/93-195 z 23. júna 1994 vrátená odporcovi na ďalšie konanie, doposiaľ.

K vyššie   uvedenému   ústavný   súd   konštatuje,   že   v prípade   navrhovateľov   došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania na strane   žalobcu,   a to   na   základe   singulárnej   sukcesie   (predaj   nehnuteľností,   ohľadom ktorých sa vedie spor o zaplatenie náhrady za ich užívanie pôvodným žalobcom na terajších navrhovateľov).   Keďže   singulárna   sukcesia   (na   rozdiel   od   univerzálnej   sukcesie) nevyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo   (sukcesiu),   musel   konajúci súd (odporca)   uplatňovanú   zmenu   svojím   uznesením   pripustiť.   Na   základe   návrhu navrhovateľov na pripustenie zmeny účastníkov konania zo 4. februára 1998 tak odporca urobil   svojím   uznesením   o pripustení   zmeny   účastníkov   konania   z   30.   marca   1999. Právoplatnosťou   tohto   uznesenia   (1.   apríl   1999)   vstúpili   navrhovatelia   do   predmetného konania v tom   štádiu,   v akom   sa   nachádzalo pred zmenou účastníkov konania. Tým   sa zmena účastníkov konania líši od zámeny účastníkov konania (§ 92 ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku),   kde   nedochádza   k vstupu   do   doterajšieho   procesnoprávneho   vzťahu a kde právoplatnosťou uznesenia o povolení zámeny vzniká nový procesnoprávny vzťah.

Uvedená   skutočnosť   má   podľa   názoru   ústavného   súdu   zásadný   význam   pre vymedzenie obdobia, ktoré podlieha posúdeniu namietanej protiústavnosti konania odporcu, pretože   v uvedenom   prípade   v dôsledku   súdom   povolenej   zmeny   účastníkov   konania nedošlo k vzniku nového procesnoprávneho vzťahu, ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu.

Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že navrhovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo tejto zmene.

Zároveň   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   občianskoprávne konanie, ktoré sa síce začalo 16. júna 1982, avšak vzhľadom na to, že zákon o ústavnom súde   nadobudol   účinnosť   15.   februára   1993   a že   neobsahuje   ustanovenie   o spätnej pôsobnosti,   relevantné   obdobie,   v ktorom   možno   skúmať,   či   došlo   alebo   nedošlo k zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začalo len 15. februárom 1993 (mutatis mutandis I. ÚS 3/97). Ústavný súd posudzoval namietané obdobie tak, ako mu to označili navrhovatelia, t. j. od 15. augusta 1994 doposiaľ.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Pri   rozhodovaní,   či   vo   veci   došlo   k prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98).

1. Podľa právneho názoru ústavného súdu právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nedokonalým   poznaním   obsahu   samotnej   podstaty   veci,   odbornou   nepripravenosťou   na pojednávanie, neodborným využitím času určeného na pojednávanie, neodborným vedením jednotlivých   pojednávaní   a nariaďovaním   dokazovania   bez   náležitého   zistenia   procesne významných skutočností pre toto dokazovanie (I. ÚS 47/96).

Ústavný súd predovšetkým konštatoval, že predmetom posúdenia je občianskoprávne konanie, ktoré začalo v roku 1982, a doposiaľ, po viac ako devätnástich rokoch, nie je ešte ukončené.   Aj   keď   v danom   prípade   rozhodným   obdobím   na   posúdenie   namietaného porušenia základného práva je obdobie po 15. auguste 1994, aj tak konanie bez meritórneho rozhodnutia trvá už ďalších vyše sedem rokov.

Ústavný súd konštatoval, že konanie o peňažnej náhrade za užívanie nehnuteľností nie je právne zložitým konaním (uvedené nenamieta ani odporca), najmä s prihliadnutím na to, že vo veci už opakovane vyslovil názor nadriadený súd. Ústavný súd pripúšťa určitú možnosť   faktickej   zložitosti   odporcom   súdenej   veci   (problémy   vyplývajúce   z evidencie nehnuteľností   a ich   identifikácie   v súčasnosti),   ktorá   však,   pri   dobrej   organizácii   práce odporcom,   nemala   v konečnom   dôsledku   spôsobiť   doterajšie   trvanie   konania,   ktoré nemožno podľa názoru ústavného súdu ospravedlniť.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   navrhovateľov   ako   účastníkov   konania,   ústavný   súd konštatoval, že nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na ich ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v napadnutom   konaní k zbytočným prieťahom. Skutočnosť, že navrhovatelia, ako to uvádza vo svojom vyjadrení odporca, „žiadali nové znalecké posudky, ktoré boli vypracované, taktiež žiadali pripustenie zmeny účastníkov na strane žalobcu“, hodnotí ústavný súd ako využitie možností daných navrhovateľom procesnými predpismi (Občianskym súdnym poriadkom) na uplatňovanie a presadzovanie   ich   práv   v občianskom   súdnom   konaní.   Toto   ich   konanie   nemožno kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy.

3.   Pri   posudzovaní   posledného   hodnotiaceho   kritériá   -   postupu   odporcu v napadnutom konaní - ústavný súd pripomína, že prihliadol na skutočnosť, že konanie sa začalo 16. júna 1982, ale postup odporcu v konaní mohol posudzovať až od 15. februára 1993, osobitne sa však zameral na vyhodnotenie jeho postupu od 15. augusta 1994, keď bolo odporcovi doručené rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. k. 15 Co 267/93-195, ktorým okrem výroku o zamietnutí žaloby prvostupňový rozsudok vo zvyšnej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu na realizácii ústavného práva podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   nestačí   iba   konanie   a prejednanie   veci   pred   súdom   bez   meritórneho rozhodnutia (napr. I. ÚS 47/96, I. ÚS 10/98). Zdĺhavosť postupu v konaní súd nezbavuje zodpovednosti   za   prieťahy   v konaní,   ak   nesprávnou   organizáciou   práce   alebo   inými nedostatkami vo svojej činnosti spôsobuje predlžovanie konania (I. ÚS 55/97). Ako z čl. 48 ods. 2 ústavy, tak aj z príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku pre všetky súdy   vyplýva   povinnosť   postupovať   rýchlo   a bez   prieťahov   v priebehu   celého   súdneho konania bez ohľadu na skutočnosť, či výsledkom takéhoto postupu súdu je jeho procesné rozhodnutie alebo rozhodnutie vo veci samej (I. ÚS 11/98).

V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že predmetné konanie trvá vyše 19 rokov, čo možno spravidla už len na základe tejto skutočnosti považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.

V priebehu   celého   konania   a tiež   v rozhodnom   období   odporca   nepostupoval v konaní   dôsledne,   nezorganizoval   svoju   prácu   tak,   aby   v čo   najkratšej   dobe   zadovážil dostatok relevantných dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej. Zrušovanie jeho rozhodnutí súdmi vyššieho stupňa, opätovné požadovanie upresňovania žalobného základu, opakované   nariaďovanie   znaleckého   dokazovania,   zisťovanie   vlastníckych   vzťahov vyžiadaním listov vlastníctva aj v mesiaci november 2000 a vykonanie piatich pojednávaní v rozhodnom období (od 15. augusta 1994 do 29. júna 2001) bez meritórneho rozhodnutia nesvedčí o takom postupe odporcu v posudzovanej veci, ktorý by smeroval k urýchlenému odstráneniu právnej neistoty navrhovateľov, teda ktorý by zodpovedal ústavou priznanému základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku (najmä § 6, § 100 ods. 1 a § 114).

Záver   o dôvodnosti   návrhu   vyplýva   aj   zo   zistení   ústavného   súdu   z predloženého spisu,   kde   zistil   opakované   prípady   nečinnosti,   resp.   pomalej   a málo   účinnej   činnosti odporcu   aj   v posudzovanom   (rozhodnom)   období,   ktoré   odporca   náležite   vo   svojom vyjadrení   nevysvetlil.   Priznal   len   nečinnosť   od   januára   2001   do   25.   apríla   2001.   Ide napríklad o obdobie od 15. augusta 1994 do 4. septembra 1995, keď odporca uznesením nariadil znalecké dokazovanie (vyše 12 mesiacov), o obdobie od 15. júla 1996, keď znalec predložil znalecký posudok, do 4. februára 1998, keď bol odporcovi doručený návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania (vyše 18 mesiacov), o obdobie od 4. februára 1998 do   30.   marca   1999,   keď   odporca   uznesením   pripustil   zmenu účastníkov   konania   (vyše 13 mesiacov), ako aj o obdobie od 6. septembra 2000, keď bol zapožičaný spis vrátený z Okresného súdu v Prešove, do 21. marca 2001, keď odporca nariadil pojednávanie (aj keď ústavný   súd   bral   do   úvahy   tú   skutočnosť,   že   10.   novembra   2000   odporca   vyžiadal z katastrálneho odboru Okresného úradu v Stropkove listy vlastníctva, ktoré mu boli zaslané 15.   decembra   2000).   Tieto   vyššie   uvedené   skutočnosti   vo   svojom   súhrne   významne ovplyvnili   dĺžku   konania,   a preto   ich   treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že bolo porušené právo navrhovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, tak ako im ho zabezpečuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2001