znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 519/2015-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti DATALAN, a. s., Galvaniho 17/A,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Martinom   Rehákom,   PhD.,   advokátska kancelária IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., Šoltésovej 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21 a čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžz 6/2014 zo 4. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   DATALAN,   a. s., o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára 2015   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   DATALAN,   a. s.,   Galvaniho   17/A, Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 21 a čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžz 6/2014 zo 4. novembra 2014 (ďalej len „rozsudok zo 4. novembra 2014“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Protimonopolným úradom Slovenskej republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“) bola 4. februára 2014 v priestoroch sťažovateľa vykonaná inšpekcia «v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) a ods. 3 ZOHS („Inšpekcia“) v súvislosti s prešetrovaním vo veci možných dohôd obmedzujúcich súťaž prostredníctvom údajného koluzívneho   správania   sa   určitých   podnikateľov   (vrátane   Sťažovateľa)   vo   verejných obstarávaniach, ktoré boli vyhlásené v súvislosti s realizáciou projektu „Elektronizácia služieb   VÚC“,   financovaného   z   prostriedkov   štátneho   rozpočtu   Slovenskej   republiky a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Informatizácia spoločnosti, so zameraním na určité špecifické projekty....

Inšpekciu   za   PMU   vykonali   poverení   zamestnanci   PMU...   na   základe   Poverení na vykonanie inšpekcie č. IP-6/2014, č. IP-3/2014, č. IP-5/2014 a č. IP-4/2014 (v uvedenom poradí) zo dňa 30. januára 2014...

Počas Inšpekcie PMU zhromaždil veľký rozsah dokumentov a korešpondencie, ktoré následne bez posúdenia toho, či spadajú do rozsahu Poverení, či nie sú výsostne súkromné alebo   chránené   advokátskym   či   iným   tajomstvom,   v   rozpore   so   zákonom   odniesol z priestorov Sťažovateľa a uchováva ich neznámym spôsobom v neznámych priestoroch PMU, bez existencie akéhokoľvek právneho rámca.».

Sťažovateľ 6. marca 2014 podal najvyššiemu súdu žalobu podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) proti protimonopolnému úradu ako žalovanému, ktorou „sa   domáhal   ochrany   pred   nezákonným   zásahom   PMU   vyplývajúcim   z nezákonného spôsobu výkonu Inšpekcie“.

Protimonopolný   úrad   sa   k   žalobe   vyjadril   podaniami   zo   14.   apríla   2014 a z 30. septembra 2014, v ktorých „v plnom rozsahu zotrval vo svojom presvedčení, že Inšpekcia bola vykonaná v súlade s všeobecne záväznými právnymi predpismi“.

Najvyšší súd o žalobe sťažovateľa rozhodol napadnutým rozsudkom zo 4. novembra 2014 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol ako neprípustnú „bez meritórneho preskúmania argumentov, s odôvodnením, že Žaloba bola podaná predčasne, nakoľko v zmysle § 250v ods. 3 OSP Sťažovateľ pred jej podaním nevyčerpal prostriedky, ktorých podanie umožňuje osobitný   predpis,   a   ktorými   by   sa   domáhal   nápravy   nezákonného   zásahu   na   PMU“, konkrétne preto, že sťažovateľ pred podaním žaloby nevyužil inštitút sťažnosti podľa zákona č.   9/2010   Z.   z.   o sťažnostiach   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o sťažnostiach“).   Rozsudok   najvyššieho   súdu   zo   4.   novembra   2014   bol   sťažovateľovi doručený 8. decembra 2014.

Podľa sťažovateľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu zo 4. novembra 2014 „došlo   k   odmietnutiu   reálneho,   včasného   a   efektívneho   prístupu   k   súdu,   zamedzeniu realizácie práva na súdnu ochranu a súčasne, odmietnutím poskytnutia   účinnej súdnej kontroly   ako   jednej   zo   základných   procesných   garancií   pri   danom   druhu   zásahu do súkromia,   aj   k   porušeniu   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do súkromia vo viacerých jeho aspektoch...“, a tým k porušeniu ním označených základných a iných   práv,   ktorých   ochrany   sa   domáhal   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu 10. februára 2015. Sťažovateľ v podstatnej časti svojej argumentácie okrem iného namietal nesprávnosť   záverov   najvyššieho   súdu   o   tom,   že   nevyužitie   sťažnosti   podľa   zákona o sťažnostiach   zakladá   neprípustnosť   žaloby   proti   nezákonnému   zásahu   orgánu   verejnej správy.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti takto rozhodol:„1. Právo Sťažovateľa na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa článku 19 ods. 2 a 3, článku 21 a článku 22 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. novembra 2014, sp. zn. 1 Sžz/6/2014 porušené bolo.

2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. novembra 2014, sp. zn. 1 Sžz/6/2014, a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   nahradiť   Sťažovateľovi   trovy právneho zastúpenia k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril najvyšší súd podaním z 26. marca 2015 doručeným 7. apríla 2015, v ktorom zotrval na správnosti svojich záverov uvedených v jeho sťažnosťou napadnutom rozsudku zo 4. novembra 2014.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   namieta porušenie ním označených práv rozsudkom najvyššieho súdu zo 4. novembra 2014, ktorým najvyšší súd zamietol jeho žalobu, ktorou sa podľa § 250v OSP domáhal ochrany proti   nezákonnému zásahu protimonopolného úradu v súvislosti s inšpekciou   vykonanou   u   sťažovateľa   4.   februára   2014.   Najvyšší   súd   napadnutým rozsudkom   zamietol   žalobu   sťažovateľa   ako   neprípustnú,   a   to   bez   jej   meritórneho preskúmania, z dôvodu, že podľa najvyššieho súdu sťažovateľ pred podaním žaloby podľa § 250v ods. 3 OSP nevyčerpal prostriedky, ktorých podanie umožňuje osobitný predpis, a ktorými by sa domáhal nápravy nezákonného zásahu na protimonopolnom úrade.

Protimonopolný úrad z vlastnej iniciatívy doručil 30. júla 2015 ústavnému súdu svoje vyjadrenie   k   sťažnosti,   v   ktorom   odôvodňuje   správnosť   svojho   postupu   pri   inšpekcii vykonanej u sťažovateľa 4. februára 2014, ako aj správnosť rozsudku najvyššieho súdu zo 4. novembra 2014. Protimonopolný úrad vo svojom vyjadrení poukázal na to, že o obdobnej žalobe sťažovateľa (ako žaloba, o ktorej najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom zo 4. novembra 2014) rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžnz 2/2015 z 25. júna 2015.

Ústavný súd z databázy zverejnených rozsudkov najvyššieho súdu zistil, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžnz 2/2015 z 25. júna 2015 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu z   25.   júna   2015“)   meritórne   rozhodol   o   žalobe   sťažovateľa   podanej   najvyššiemu   súdu 4. apríla 2015 (zrejme chybne uvedený v rozsudku rok 2014), ktorou sa sťažovateľ opätovne domáhal   ochrany   pred   nezákonným   zásahom   protimonopolného   úradu   vyplývajúcim   z výkonu inšpekcie v jeho priestoroch 4. februára 2014 obdobne ako vo svojej skoršej žalobe podanej najvyššiemu súdu 6. marca 2014   (o   ktorej najvyšší súd rozhodol   napadnutým rozsudkom   zo   4.   novembra   2014   bez   meritórneho   posúdenia   v   žalobe   namietanej nezákonnosti zásahu protimonopolného úradu). Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžnz 2/2015 meritórne preskúmal žalobu sťažovateľa podanú 4. apríla 2015 a rozsudkom z 25. júna 2015 jej v celom rozsahu vyhovel z dôvodu ustálenia sťažovateľom namietanej nezákonnosti   zásahu   protimonopolného   úradu   v   súvislosti   s   inšpekciou   vykonanou   4. februára 2014.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorého   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

V   súlade   so   zásadou   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu   zákon   na   ochranu   jeho   práv   poskytuje.   Zmyslom   a   účelom   uvedeného   princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04,   IV. ÚS 135/05).   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podľa názoru ústavného súdu v konaní vedenom všeobecným súdom (najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžnz 2/2015) o obdobnej žalobe sťažovateľa, ako bola jeho žaloba, o ktorej rozhodoval najvyšší súd napadnutým rozsudkom, bola poskytnutá ochrana právam označeným sťažovateľom v jeho sťažnosti. Ústavný súd preto konštatuje, že za daného stavu už nie je v jeho právomoci posudzovať možnosť porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu zo 4. novembra 2014.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti   sťažovateľa v   celom rozsahu   sa   ústavný   súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2015