znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 519/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Bratislava   III   sp.   zn.   Tp   17/2012   z   13.   septembra   2012,   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tpo 90/2012 z 30. októbra 2012 a postupom Okresnej prokuratúry Bratislava III, ktorý tomu predchádzal, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 12. novembra   2012   doručená   sťažnosť   Ľ.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojich v sťažnosti označených základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práv podľa čl. 1, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 17/2012 z 3. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 90/2012 z 30. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupom Okresnej prokuratúry Bratislava   III   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“),   ktorý   vydaniu   napadnutých   uznesení všeobecných súdov predchádzal.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   na   základe uznesenia   povereného   príslušníka   Policajného   zboru   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru B. č. k. ČVS: ORP-1858/NMV-B3-2012 z 10. septembra 2012 bol trestne stíhaný pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) na skutkovom základe uvedenom v tomto uznesení. Na základe návrhu prokurátora okresnej prokuratúry okresný súd napadnutým uznesením vzal sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný   poriadok“),   keďže   z   pohľadu   konajúceho   súdu   vyplynula   dôvodná   obava, že pri ponechaní na slobode by mohol pokračovať v trestnej činnosti. Z predložených príloh k sťažnosti vyplýva, že osobná sloboda sťažovateľa bola obmedzená 10. septembra 2012 o 12,30 h.

3. Počas trvania väzby sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú okresný súd uznesením sp. zn. Tp 114/2012 zo 4. októbra 2012 zamietol s tým, že súčasne podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku neprijal sľub   sťažovateľa   a   taktiež   podľa   §   81   ods.   1   Trestného   poriadku   neprijal   ponúknutú peňažnú   záruku   z   dôvodu   existencie   väzobného   dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c) Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým uznesením podľa   § 193 ods.   1 písm. c)   Trestného zákona ako nedôvodnú zamietol a súčasne podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku zamietol i návrh na nahradenie väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka.

4.   Sťažovateľ   okrem   ním   označených   uznesení   okresného   súdu   a   krajského   súdu napáda   celé   konanie,   ktoré   vydaniu   napadnutých   uznesení   predchádzalo,   pričom argumentoval   predovšetkým   tým,   že   v   danej   veci   mal   byť   využitý   postup   podľa   §   204 Trestného poriadku, ktorý umožňuje urýchlené meritórne ukončenie veci. V tejto súvislosti v podstatnom   uviedol: «Ak   zákonodarca   upravil   procesný   postup   v   snahe   skončiť vyšetrovanie do 48 hodín, tak v podstate „prikázal“ vo veciach „väzobných“ konať výlučne skrátenou formou, ak to skutkové okolnosti umožňujú a ak nie je zjavná prekážka. Vo väzobných veciach je totiž nevyhnutné konať rýchlo a bezodkladne. V konkrétnom prípade mal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III nutne podať   obžalobu   v   super   rýchlom   konaní   a   súd   najneskôr   13.   9.   2012   by   bol   vyhlásil rozsudok.

Ľ. B. priznal vinu podľa § 360 ods. 1, 2 Tr. zák. Pri výklade iba priťažujúcich okolností a popretí priznania sa, oľutovania, prísľubu náhrady   výživného   atď.   by   nikto   (žiaden   sudca)   neuložil   trest   odňatia   slobody nepodmienečne.

Uložený trest vo výmere 6 mesiacov podmienečne na 2-3 roky a možné obmedzenia by boli 13.-14. 9. 2012 právoplatným.

Obvinený by za žiadnych okolností nebol vzatý do väzby! Keď bol vzatý do väzby, tak sa to stalo výslovne a bez akýchkoľvek pochybností v dôsledku toho, že prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III bez vážneho dôvodu nepostupoval podľa platného a účinného trestného poriadku.

Súd I. stupňa zásadne „bez dôvodu“ a teda v rozpore s ustanovením § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. vzal obvineného do väzby, ktorá začala trvať od 10. 9. 2012 o 12:30 hod. Podľa   sťažovateľa   obmedzená   sloboda   bola   zákonná   iba   do   48   hodín   kedy   mal okresný prokurátor podať obžalobu alebo obvineného prepustiť zo zadržania.

Keď   potom   podal   obvinený   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   a   Okresný   súd Bratislava III.   JUDr.   H.   žiadosť   zamietla,   stalo   sa   tak   preto,   že   sudkyňa   si   nevedela predstaviť, čo by sa mohlo stať po prepustení (tak je rozhodnutie odôvodnené). Teda mala predstavu, že obvinený bude vraždiť (?!).»

5. Na základe uvedeného sťažovateľ formuloval petit sťažnosti takto: „Žiadame, aby Ústavný   súd   SR   bez   prejednania   veci   na   pojednávaní   vydal   nález,   že   prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III. nesprávnym procesným postupom zapríčinil nezákonné obmedzenie   slobody   sťažovateľovi   Ľ.   B.   od   12.   9.   2012   až   doposiaľ,   že   Okresný   súd Bratislava   III.   rozhodnutím   Tp   17/2012   porušil   zákon   a   porušil   právo   Ľ. B.   v   spojení s rozhodnutím Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 4 Tpo 90/2012.

Okresná   prokuratúra   Bratislava   III.   je   povinná   zaplatiť   sťažovateľovi   Ľ. B. zadosťučinenie vo výške 2.000,- € (dvetisíc Eur).

Okresný súd Bratislava III. (dve rozhodnutia) je povinný zaplatiť sťažovateľovi Ľ. B. zadosťučinenie vo výške 4.000,- € (štyritisíc Eur).

Krajský súd Bratislava za nezákonné obmedzenie na slobode je povinný zaplatiť sťažovateľovi Ľ. B. zadosťučinenie vo výške 2.000,- € (dvetisíc Eur).“

Okrem   citovanej   časti   petitu   sťažovateľ   požadoval,   aby   ústavný   súd   prepustil sťažovateľa ihneď z väzby na slobodu a priznal mu náhradu trov konania.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že ústavnoprávna argumentácia sťažovateľa, rovnako aj samotná formulácia petitu pôsobí do veľkej miery zmätočne a nekonzistentne. Sťažovateľ okrem iného nedostatočne označil rozhodnutia, ktorých protiústavnosť namieta, taktiež   základné   práva,   ktorých   porušenie   namieta,   možno   vyvodiť   len   z   úvodnej   časti sťažnosti. Z celkového textu sťažnosti ústavný súd dedukuje, že podstata sťažnosti tvorí jeho nesúhlas s tým, že sa v jeho veci nepostupovalo zrýchleným konaním na podklade ustanovenia   §   204   Trestného   poriadku,   pričom   súčasne   nepriamo   namieta   nenáležitosť na neho uvalenej väzby.

10. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu, ústavný súd uvádza, že keďže sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu neobsahovala náležitosti predpísané v § 20, § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde, vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľa listom   č.   k.   Rvp   13501/2012-5   z   18.   apríla   2013   na   doplnenie   sťažnosti   o zákonom predpísané náležitosti, konkrétne o priloženie všetkých namietaných rozhodnutí uvádzaných v sťažnosti   s poučením, že ak nedostatky podania nebudú odstránené v určenej lehote, sťažnosť   bude   bez odôvodnenia   odmietnutá. Vzhľadom   na to,   že   sťažovateľ   namietané uznesenie okresného súdu ani po výzve ústavnému súdu nedoručil, z uvedených dôvodov bola   sťažnosť   v   tejto   časti   (teda   vo   vzťahu   k   uzneseniu   okresného   súdu)   odmietnutá pre nesplnenie   predpísaných   náležitostí,   a   to   bez   potreby   bližšieho   odôvodnenia,   keďže sťažovateľ bol na túto možnosť listom ústavného súdu výslovne upozornený (§ 25 ods. 2 posledná veta zákona o ústavnom súde).

11. Nad rámec uvedeného ústavný súd pre úplnosť dopĺňa, že sú tu dané aj ďalšie dôvody na odmietnutie sťažnosti vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu, a to pre nedostatok právomoci,   keďže sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základných   práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej ochrany základných práv sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ mal možnosť a napokon   aj   využil   vo   vzťahu   k   základným   právam   a   slobodám,   porušenie   ktorých sa namieta   a   ktorý   mu   umožňoval   odstrániť   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojich základných práv a slobôd uznesením okresného súdu.

12.   Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   a   slobôd uznesením krajského súdu ústavný súd predovšetkým skúmal, či napadnuté uznesenie nie je neodôvodnené alebo arbitrárne v takom rozsahu, že by bolo možné hovoriť o porušení základných práv a slobôd sťažovateľa.

13. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na rozhodnutie súdu prvého stupňa a k sťažnosti sťažovateľa uviedol: «Svoje rozhodnutie sudca pre prípravné konanie   v   podstate   odôvodnil   tým,   že   väzba   obvineného   je   naďalej   dôvodná   v   zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom poukázal na samotný skutok, že tento v čase asi o 11,00 hod dňa 10. 09. 2012 v B. na H. ulici z presne nezisteného telefónneho čísla volal poškodenej B. B. na jej mobilné číslo, pričom sa jej v telefonickom rozhovore vyhrážal   zabitím   ich   dvoch   spoločných   detí,   ktoré   jej   boli   rozsudkom...   zverené na zastupovanie a spravovanie majetku, pričom obvinený obidve deti predtým vyzdvihol bez jej predchádzajúceho upovedomenia a súhlasu po prvej vyučovacej hodine zo Základnej školy v B. na R. ulici, ktorú navštevujú slovami, že „on spolu s deťmi zo Slovenska nikam nejde a že zajtra bude po všetkom a jej pošle SMS správu s tým, že kde deti spolu s ním nájde, keď bude po všetkom“, na to sa ho poškodená spýtala, prečo chce deťom ublížiť, načo jej uviedol, že jej splní želanie o novom začiatku bez neho a bez detí a aby sa nebála, že deti nič nepocítia, a tiež uviedol, že už nemá prečo žiť a neznesie, aby poškodená deti štvala   proti   nemu   a   deti   zoberie   so   sebou   na   druhý   svet,   čím   tieto   slová   vzbudili u poškodenej   B.   B.   dôvodnú   obavu   o   život   a   zdravie   jej   vyššie   uvedených   detí.   Sudca okresného súdu pre prípravné konanie taktiež uvádza, že neobstojí obhajoba obvineného, že ide o nesprávnu interpretáciu jeho vyjadrenia poškodenou, pričom obvinený rovnako ako ktorákoľvek   osoba   s   rodičovskými   povinnosťami   nemá   žiadne   právo   ako   „prostriedok použiť maloleté detí“. Taktiež podľa súdu neobstoja argumenty obhajoby ani ponúknutý písomný sľub a podnikateľské zámery obvineného, aby súd rozhodol inak...

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 ods. 1 písm. a), b) Tr. por., preskúmal   správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   môže sťažovateľ podať sťažnosť, i konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu a tak zistil, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná...

Formálne a materiálne podmienky dôvodov väzby u obvineného boli podľa názoru krajského súdu ustálene správne v súlade s ustanoveniami § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., pretože ide o obvineného, ktorý je dôvodne podozrivý zo spáchania vyššie uvedenej trestnej činnosti,   ktorej   sa   mal   dopostiť   krajným   verbálnym   prejavom,   ktorý   smeroval   k   tomu, že vzbudil dôvodné podozrenie, že by mohol naplniť čin, ktorým sa vyhrážal. Tak, ako bolo konštatované   aj   v   predošlom   uznesení,   ktorým   bol   obvinený   vzatý   do   väzby,   nemožno neprihliadnuť   pri   tomto   prípade,   kedy   obvinený   nezniesol   krízový   nápor   po   rozvode manželstva   na   svoju   osobu,   pričom   použil,   extrémne   verbálne   prejavy,   na   jeho nevyspytateľné skratové konanie a psychickú labilitu.“»

14. K namietanej ústavnej neudržateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd predovšetkým poukazuje na ustálenú judikatúru a konštatuje, že pokiaľ ide o medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov, neprislúcha ústavnému súdu hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom   zákonnosti   (II.   ÚS   1/95).   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli   do   takej   miery   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   že   by   zásadne   popreli   účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

15. Nadväzujúc na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom uznesení   dostatočne   vyhodnotil   skutkové   okolnosti   a   na   námietky   sťažovateľa   dal kvalifikované odpovede. Vôbec preto nemožno tvrdiť, že by rozhodnutie krajského súdu bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Okolnosť,   že sťažovateľ má odlišný názor, nezakladá porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru. Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať do záverov krajského súdu.

16.   Ústavný   súd   následne   pristúpil   k   posúdeniu,   či   k   porušeniu   označených základných práv sťažovateľa nemohlo dôjsť postupom orgánov činných v trestnom konaní, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých uznesení všeobecných súdov.

17. Každé pozbavenie slobody musí byť zákonné, t. j. musí byť vykonané v súlade s konaním ustanoveným zákonom, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom základných práv garantovaných ústavou a dohovorom, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, IV. ÚS   51/09).   V   tejto   súvislosti   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   Trestný   poriadok v ustanovení § 76 a nasl. ustanovuje rôzne lehoty, či už lehoty trvania väzby v prípravnom konaní, lehoty trvania väzby v konaní pred súdom, prípadne ustanovuje lehotu na podanie obžaloby v prípade, ak sa končí základná lehota väzby v prípravnom konaní a podobne. Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   preskúmal   zákonnosť   a   ústavnosť trestného konania z hľadiska dodržania lehôt pozbavenia osobnej slobody a nezistil žiadne porušenie   zákonnosti   a   ústavnosti,   či   už   zo   strany   vyšetrovateľa,   prokuratúry   alebo aj konajúcich všeobecných súdov. K námietke sťažovateľa, že súd nekonal v jeho prípade zrýchlene na podklade § 204 Trestného poriadku, ústavný súd uvádza, že na takýto postup nemá   sťažovateľ   právny   nárok,   ako sa   mylne domnieva,   bolo   na posúdení   prokurátora (v intenciách ustanovenia § 85 ods. 4 Trestného poriadku), či vo veci sťažovateľa podá návrh   na   vzatie   do   väzby   alebo zvolí   postup   podľa   §   204   ods.   1   Trestného   poriadku, a to predovšetkým   s   prihliadnutím   na   potrebu   vykonania   ďalšieho   dokazovania,   berúc do úvahy   aj   tú   skutočnosť,   že   sťažovateľ   spáchanie   skutku   v   počiatočných   štádiách trestného   konania   popieral.   Pokiaľ   prokurátor   zvolil   možnosť   podať   návrh   na   vzatie do väzby, o ktorom rozhodli zákonne obsadené súdy zákonným spôsobom a v zákonných lehotách,   ústavný   súd   nemá   dôvod   spochybňovať   nimi   prijaté   závery   či   rýchlosť rozhodovania.

18. Sťažovateľ k jednotlivým základným právam, ktoré v úvode svojej sťažnosti uvádza (čl. 46, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 ústavy a čl. 1, čl. 5 ods. 1, čl. 6   ods.   1   a   čl.   13   dohovoru),   neuviedol   okrem   uvedeného   žiadnu   ústavnoprávne relevantnú   argumentáciu,   ich   namietané   porušenie   možno   len   nepriamo   dedukovať z dôvodu tvrdenej arbitrárnosti záverov napadnutých uznesení všeobecných súdov, preto ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne jednotlivými článkami ústavy, ktoré mali byť porušené, a odkazuje na už uvedené odôvodnenie.

19.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z uvedených dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

21.   Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť,   ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

V Košiciach 7. augusta 2013