znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 518/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M. B.,   zastúpeného   advokátskou   kanceláriou Buzinger & Partners s. r. o., Námestie Martina Benku 15, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v   konaní vedenom pod sp. zn. IV/6 GPt 152/13 a jej upovedomením z 31. októbra 2013 v spojení s postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kpt 55/13 a jej   upovedomením   z 20.   marca   2013   v spojení   s uznesením   Okresnej   prokuratúry Bratislava I č. k. 2 Pv 501/12-14 z 11. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. januára 2014   doručená   sťažnosť   M. B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   IV/6   GPt   152/13   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie“)   a   jej upovedomením   z 31.   októbra   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   upovedomenie“)   v   spojení s postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   Kpt   55/13   (ďalej   aj „napadnuté konanie“)   a jej upovedomením z 20. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté upovedomenie“) v spojení s uznesením Okresnej prokuratúry   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   č. k. 2 Pv 501/12-14 z 11. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ „Dňa   2.   septembra   2002 podal... na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Bratislava I,... ako poškodený trestné oznámenie...   z dôvodu,   že z priestorov advokátskej kancelárie na...   došlo   k odcudzeniu viacerých hnuteľných vecí (prevažne kancelárskej a výpočtovej techniky a zariadení), ktoré boli   v   jeho   výlučnom   vlastníctve,   resp.   spoluvlastníctve.   Ako   podozrivú   z   krádeže predmetných vecí sťažovateľ uviedol advokátku..., s ktorou v tom čase vykonával advokáciu v spoločne prenajatých priestoroch na... Spolu s trestným oznámením si sťažovateľ uplatnil aj nárok na náhradu škody. Trestné konanie bolo vedené pod ČVS: OUJP - 1483/02 - MM.“. V ďalšom sťažovateľ podrobne rozobral skutkové okolnosti svojej právnej veci, ponúkol vlastné zhodnotenie dôkaznej situácie a v neposlednom rade popísal pochybenia vo veci konajúcich orgánov činných v trestnom konaní.

3. Postup orgánov činných v trestnom konaní niekoľkokrát vyústil do   zastavenia trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“),   a to   naposledy   uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I oddelenia všeobecnej kriminality,   odboru   kriminálnej   polície ČVS:ORP-1407/2-OVK-B1-2009   z 19.   októbra 2012,   ktoré   sťažovateľ   napadol   sťažnosťou   podľa   §   185   a nasl.   Trestného   poriadku a o ktorej   rozhodla   okresná   prokuratúra   svojím   uznesením   sp.   zn.   2   Pv   501/12 z 11. decembra 2012 tak, že podľa § 193 ods.   1 písm. b) Trestného poriadku sťažnosť zamietla z dôvodu oneskorenosti jej podania. Ďalej bol postup okresnej prokuratúry vrátane jej   napadnutého   rozhodnutia   preskúmaný   krajskou   prokuratúrou,   ktorá   sťažovateľom podaný podnet podľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   prokuratúre“)   upovedomením   sp.   zn.   1 Kpt 55/13 z 20. marca 2013   ako   nedôvodný   odložila.   Generálna   prokuratúra   opakovaný   podnet sťažovateľa   podľa §   34   a   nasl.   zákona   o   prokuratúre   svojím   upovedomením sp. zn. IV/6 GPt 152/13   z 31. októbra   2013   ako   nedôvodný   odložila.   V   ostatnom   podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3.1   Podstata   argumentácie   sťažovateľa   (proti   napadnutému   rozhodnutiu   okresnej prokuratúry, ako aj napadnutých upovedomení krajskej a generálnej prokuratúry, pozn.) spočíva v jeho názore týkajúcom sa fikcie doručenia vyplývajúcej z § 66 ods. 3 Trestného poriadku, k čomu v súhrne dôvodí, že „... pri výklade a aplikácii § 66 ods. 3 Trestného poriadku je... nevyhnutné brať do úvahy skutočnosť, že lehota na podanie sťažnosti ako opravného   prostriedku   proti   uzneseniu   orgánu   činného   v   trestnom   konaní   je   extrémne krátka (predstavuje iba tri kalendárne dni, t. j. táto lehota je päťkrát kratšia ako lehota na podanie   odvolania   v   občianskom   súdnom   konaní),   pričom   lehota   na   vyzdvihnutie zásielky   podľa   uvedeného   ustanovenia   Trestného   poriadku   je   tiež   iba   trojdňová. Pri striktnej aplikácii uvedeného ustanovenia zákona by teda púha týždňová neprítomnosť dotknutej osoby na mieste doručovania zásielky mohla viesť k zániku jej práva na podanie opravného   prostriedku,   čo   sa   javí   ako   zjavne   neprimeraný   zásah   do   práva   na   prístup k spravodlivosti nezlučiteľný s článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Pri faktickom prevzatí úradnej zásielky v odbernej lehote a následnom podaní opravného prostriedku v zákonom ustanovenej lehote nemožno z uvedených dôvodov fikciu doručenia aplikovať.“. Na podporu tohto svojho názoru poukázal aj na judikatúru ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že „...   k   rovnakému   právnemu   názoru   dospel   aj   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v uznesení sp. zn. III. ÚS 237/05. Hoci ústavný súd uvedený právny názor konštatoval v súvislosti s aplikáciou náhradného doručenia podľa Občianskeho súdneho poriadku, možno tento právny názor nepochybne uplatniť aj v trestnom konaní, keďže sa týka všeobecnej podmienky   aplikácie   inštitútu   náhradného   doručovania,   ktorá   nie   je   špecifická   iba pre občianske súdne konanie.“. Taktiež poukázal aj na rozhodovaciu prax iných súdnych inštancií, „Obdobne   aj   Ústavný   súd   Českej   republiky   v   náleze   sp.   zn.   II.   ÚS   1502/11 z 9. októbra 2012 v súvislosti s aplikáciou fikcie doručenia konštatoval, že fikcia doručenia má byť použitá tam, kde sa účastník konania doručovaniu vyhýba, v žiadnom prípade nie tam, kde účastník konania so súdom spolupracuje.“. V závere teda sťažovateľ konštatuje, že „Postup prokurátorov okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry pri výklade a aplikácii § 66 ods. 3 Trestného poriadku z uvedených dôvodov nemožno označiť za ústavne konformný.“.

3.2 V širších okolnostiach sťažovateľ poukazoval aj na prieťahový postup orgánov činných v trestnom konaní, v dôsledku čoho malo dôjsť k premlčaniu trestného stíhania a taktiež k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutku, pre ktorý podal trestné oznámenie vrátane jeho právnej kvalifikácie, k čomu sám uvádza, že „... jednotliví vyšetrovatelia aj dozorujúca   prokurátorka   v   uvedenej   trestnej   veci   dlhodobo   a   opakovane   postupujú v zjavnom   rozpore   s   viacerými   základnými   zásadami   trestného   konania   a   svojou nečinnosťou   a   nesprávnym   úradným   postupom   spôsobujú   zbytočné   prieťahy   v trestnom konaní. Napriek skutočnosti, že sťažovateľ orgánom činným v trestnom konaní poskytol maximálnu súčinnosť, podrobne identifikoval veci, ktoré mu boli dňa 2. septembra 2002 protiprávne   odcudzené,   preukázal   k   odcudzeným   veciam   svoje   vlastníckej   právo a páchateľka trestného činu sa ku skutku priznala vo svojej výpovedi už dňa 8. októbra 2002, orgány činné v trestnom konaní v dôsledku nesprávneho úradného postupu nechali trestný čin (trestné stíhanie) premlčať,   a snažia sa zbaviť svojej zodpovednosti tým,   že predmetné   trestné   konanie   právoplatne   ukončili   konštatujúc,   že   skutok   nie   je   trestným činom.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo M. B. na súdnu a inú právu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... a článku 36 ods. 1 Listiny... a práva na prístup k spravodlivosti podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I č. k. 2 Pv 501/12-14   z   11.   decembra   2012,   vybavením   podnetu   na   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia   prokurátora   Krajskou   prokuratúrou   v   Bratislave   č.   k.   1KPt   55/13-9 z 20. marca 2013 a vybavením opakovaného podnetu na preskúmame zákonnosti vybavenia podnetu   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej   republiky   č. k. IV/6 GPt 152/13   -   9   z   31. októbra 2013 porušené bolo.

Uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava I č. k. 2 Pv 501/12 - 14 z 11. decembra 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Generálna prokuratúra... je povinná uhradiť... trovy právneho zastúpenia...“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva... v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa   čl.   36   ods.   1 listiny   každý   sa   môže   domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí (obdobne, ako aj pri namietanom porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, pozn.) aj právo každého na to, aby sa v jeho veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   môže   mať   základ   v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná   právna   norma.   Reálne   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite poskytne (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04). Už formulované ústavné   závery   sa   v zásade   vzťahujú   nielen   na   ochranu   poskytovanú   súdmi,   ale   aj na ochranu poskytovanú inými orgánmi Slovenskej republiky.

9. Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby... vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa zákona oprávnený. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený   prokurátor   (§   54   ods.   2).   Podľa   §   34   ods.   2   zákona   o prokuratúre   ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí   a   ďalší   podnet,   v   ktorom   podávateľ   podnetu   prejavuje   nespokojnosť   s   vybavením svojich predchádzajúcich   podnetov v tej istej veci.   Podľa § 54 ods.   2 písm. a) zákona o prokuratúre na účel vybavenia podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej prokuratúry okrem prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry,   krajského   prokurátora,   vyššieho   vojenského prokurátora,   prokurátora   krajskej   prokuratúry   alebo   prokurátora   vyššej   vojenskej prokuratúry.

10.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd... poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   na   tom,   že   každý sťažovateľ   je   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07). Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných   práv a slobôd   pred   ústavným súdom   (napr.   I.   ÚS   256/05,   IV.   ÚS 126/07).

11. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ podal proti napadnutému rozhodnutiu okresnej prokuratúry podnet podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre, o ktorom rozhodla   krajská   prokuratúra.   Proti   napadnutému   upovedomeniu   krajskej   prokuratúry sťažovateľ využil ďalší účinný prostriedok nápravy, a to opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre, o ktorom rozhodla generálna prokuratúra svojím napadnutým upovedomením.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v   danom   prípade   sa   sťažovateľ   domáhal ochrany svojich označených základných práv uplatnením účinných prostriedkov nápravy adresovaných   orgánom   prokuratúry   (podnet   a opakovaný   podnet)   podľa   príslušných ustanovení   zákona   o   prokuratúre,   ktorých   vyčerpanie   je   podmienkou   konania   vo veci individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   (napr.   I.   ÚS   256/05,   IV. ÚS 126/07), ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   postupu   okresnej   prokuratúry   a krajskej prokuratúry   odmietol   ako   neprípustnú   (§   25   ods.   2   v   spojení   s   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde).

12.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

13. Generálna prokuratúra v napadnutom upovedomení dôvodila:„Vaše podanie bolo posúdené ako opakovaný podnet podľa § 34 ods.   1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov na preskúmanie zákonnosti postupu   a   rozhodnutia   policajta   a   prokurátora   v   trestnej   veci   vedenej   na   Okresnom riaditeľstve   Policajného   zboru   Bratislava   I   pod   ČVS:   ORP-1407/2-OVK-B1-2009, na Okresnej prokuratúre Bratislava I pod sp. zn. 2 Pv 501/12 a na Krajskej prokuratúre Bratislava pod sp. zn. 1 KPt 55/13..

Na základe Vášho opakovaného podnetu som preskúmal spisový materiál týkajúci sa predmetnej   trestnej   veci,   pričom   som   v   postupe   orgánov   činných   v   trestnom   konaní a podriadenej prokurátorky nezistil také pochybenia alebo porušenie zákona, ktoré by si vyžadovali prijatie prokurátorského opatrenia.

Vyšetrovateľ   PZ   Okresného   riaditeľstva   PZ   Bratislava   I   uznesením   ČVS:   ORP- 1407/2-OVK-B1-2009   z   19.10.2012   trestné   stíhanie   vedené   pre   trestný   čin   sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov zastavil podľa 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Uznesenie o zastavení trestného stíhania   bolo   doručované   poškodenému   M. B.   na   adresu   S.;   adresát   nebol   zastihnutý pri prvom ani pri opakovanom pokuse o doručenie.

M. B.   pri   výsluchu   v   procesnom   postavení   poškodeného   dňa   27.1.2010   bol vyšetrovateľom riadne poučený o povinnosti uviesť adresu, na ktorú mu budú doručované písomnosti,   vrátane   písomností   určených   do   vlastných   rúk.   Adresu   na doručovanie písomností uviedol ulicu K. Súčasne bol poučený aj o ustanovení § 66 ods. 3 Trestného poriadku.

V   písomnom   podaní   z   15.12.2011,   ktoré   poškodený   adresoval   Okresnému riaditeľstvu PZ Bratislava I, Odbor kriminálnej polície k ČVS: ORP-1407/2-OVK-B1-2009, oznámil novú adresu S.

Z návratky doručenky vyplýva, že pošta doručovala zásielku (ktorej obsahom bolo uznesenie   o   zastavení   trestného   stíhania)   M. B.   dňa   23.10.2012,   pričom   prvý   pokus o doručenie bol neúspešný. Dňa 24.10.2012 pošta vykonala opakovaný pokus o doručenie zásielky, ktorý zostal taktiež neúspešný, a toho istého dňa bola zásielka uložená na pošte. O tejto   skutočnosti   bol   adresát   upovedomený   oznámením   o uložení   zásielky.   M. B.   si zásielku vyzdvihol na pošte dňa 12.11.2012 a 15.11.2012 podal proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania sťažnosť.

Prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   I   uznesením   sp.   zn.   2   Pv   501/12 z 11.12.2012   sťažnosť   poškodeného   zamietol   podľa   §   193   ods.   1   písm.   b)   Trestného poriadku ako oneskorene podanú. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že sťažnosťou napadnuté uznesenie o zastavení trestného stíhania - v súlade s ustanovením § 66 ods. 3 Trestného poriadku - považoval za doručené dňom 29.10.2012, preto sťažnosť z 15.11.2012 posúdil ako podanú po uplynutí zákonnej trojdňovej lehoty.

Preskúmaním spisového materiálu som dospel k záveru, že postup prokurátora bol zákonný a dôvodný.

Pravidlá doručovania písomností v trestnom konaní sú upravené v ustanoveniach § 65 až § 68 Trestného poriadku, ktoré sú záväzné nielen pre orgány činné v trestnom konaní   a   súdy,   ale   aj   pre   všetky   ďalšie   subjekty   zainteresované   v   trestnom   konaní. Poškodenému,   ktorý   je   stranou   v   trestnom   konaní,   prislúchajú   práva   aj   povinnosti vymedzené v ustanoveniach § 46 a nasl. Trestného poriadku.

V   zmysle   ustanovenia   §   46   ods.   2   Trestného   poriadku   poškodený   je   povinný najneskoršie na začiatku prvého výsluchu uviesť adresu, na ktorú sa mu majú písomnosti doručovať vrátane písomností určených do vlastných rúk, ako aj spôsob doručovania s tým, že ak túto adresu alebo spôsob doručovania zmení, musí takú skutočnosť bez meškania oznámiť príslušnému orgánu;   o doručovaní   a následkoch s tým spojených orgán činný v trestnom konaní poškodeného poučí.

Zo   zápisnice   o   výsluchu   poškodeného   M. B.   z   27.1.2010   vyplýva,   že   bol   riadne poučený o všetkých právach a povinnostiach poškodeného, vrátane ustanovenia § 46 ods. 2, §   66   ods.   2   a   3   Trestného   poriadku.   Mal   teda   vedomosť   aj   o pravidlách   doručovania písomností v trestnom konaní, vrátane uplatnenia fikcie doručenia v prípade, ak zásielku v čase   doručovania   neprevezme   na   adrese,   ktorú   orgánom   činným   v   trestnom   konaní na tento účel uviedol, resp. ak ju neprevezme v lehote troch pracovných dní od jej uloženia. Bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že   Poštové   podmienky   Slovenskej   pošty,   a.s.   ustanovujú   18 dňovú odbernú lehotu na prevzatie uloženej zásielky, orgány činné v trestnom konaní sú povinné postupovať podľa § 66 ods. 3 Trestného poriadku, ak sú na tento postup splnené zákonné podmienky. S doručením písomnosti, resp. s dátumom doručenia písomnosti zákon spája ďalšie významné právne skutočnosti, napr. nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia, preto orgány činné v trestnom konaní nemôžu ignorovať záväzné pravidlá doručovania v zmysle Trestného poriadku.

Odberná   lehota   18   kalendárnych   dni   ustanovená   v   Poštových   podmienkach Slovenskej pošty, a.s. je určená na vymedzenie časového úseku, počas ktorého má adresát možnosť vyzdvihnúť si uloženú zásielku; rozhodne však nemá a nemôže mať vplyv na spôsob a pravidlá vykonávania úkonov podľa Tretej hlavy Prvej časti Trestného poriadku. V nadväznosti na vyššie uvedené aj spôsob vybavenia Vášho podnetu prokurátorkou Krajskej prokuratúry Bratislava považujem za zákonný a správny, s obsahom jej písomného upovedomenia zo dňa 20.3.2013 sa v plnom rozsahu stotožňujem, vrátane tej časti, v ktorej reagovala na Vaše námietky odvolávajúce sa na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   Váš   opakovaný   podnet   bez   prijatia prokurátorských opatrení odkladám. Zároveň Vás upovedomujem, že v zmysle § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre... ďalší opakovaný podnet v tej istej veci bude vybavený len vtedy, ak bude obsahovať nové skutočnosti.“

14.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   upovedomenia   generálnej   prokuratúry sp. zn. IV/6   GPt   152/13   z   31.   októbra   2013   s   upovedomením   krajskej   prokuratúry sp. zn. 1 KPt 55/13 z 20. marca 2013 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia napadnutého upovedomenia krajskej prokuratúry:

„Na   podklade   Vášho   podania   zo   dňa   11.01.2013   ako   splnomocnenej   zástupkyne poškodeného   M. B.,   adresovaného   tunajšej   prokuratúre,   obdržaného   prostredníctvom poštového   doručovateľa,   vyhodnoteného   podľa   obsahu   textu   ako   podnet,   ktorým   sa dožadujete   preskúmania   správnosti   rozhodnutia   dozorujúceho   prokurátora   Okresnej prokuratúry Bratislava I sp. zn. 2Pv 501/12 - 14 zo dňa 11.12.2012, ktorým tento v zmysle § 193 ods. 1 písm. b) Tr. por. zamietol ako oneskorene podanú sťažnosť poškodeného M. B., podanú proti rozhodnutiu vyšetrovateľa PZ, 2. oddelenia všeobecnej kriminality, odboru kriminálnej   polície   ORPZ   Bratislava   1   ČVS:   ORP-   1407/2-OVK-B1-2009   Ži   zo   dňa 19.10.2012 o zastavení trestného stíhania v zmysle § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por., vedeného vo veci trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v súvislosti s neoprávneným prisvojením si konkrétnych zverených vecí z kancelárskych priestorov AK... v hodnote 7.302,66   €,   som   po   vyžiadaní   na   vec   sa   vzťahujúcich   spisov   2Pv   501/12 a ČVS: ORP 1407/2-OVK-2009   tieto   preskúmala   v   zmysle   §   31   zák.   č.   153/2001   Zb. o prokuratúre v znení neskorších noviel.

Po   ich   preskúmaní   som   v   namietanom   rozhodnutí   dozorujúceho   prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I nezistila žiadne také pochybenia, ktoré by si vyžiadali prijatie konkrétnych opatrení na zjednanie nápravy.

Správne dozorujúci prokurátor pri rozhodovaní o podanej sťažnosti v prvom rade skúmal, či sú na jej akceptovanie splnené podmienky v zmysle § 193 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. por., t. j. či proti namietanému zastavujúcemu uzneseniu vyšetrovateľa PZ sťažnosť prípustná   je,   či   táto   bola   podaná   včas   a   oprávnenou   osobou.   Bližším   preskúmaním priloženej návratky z doručovania zastavujúceho uznesenia vyšetrovateľa PZ poškodenému, ktorý bol zároveň oprávnenou osobou na podanie riadneho opravného prostriedku, ktorú nie   je   dôvod   spochybňovať,   a   tiež   z   priloženej   obálky   k   podanej   sťažnosti   dozorujúci prokurátor správne dospel k záveru, že sťažnosť bola podaná oneskorene, keďže táto bola podaná   až   po   uplynutí   zákonom   stanovenej   trojdňovej   lehoty   na   jej   podanie,   pričom pri vydaní svojho rozhodnutia zo dňa 11.12.2012 správne aplikoval ustanovenie § 66 ods. 1 písm. b), ods. 3 Tr. por.

V   konkrétnostiach   poukazujem   na   písomné   dôvody   rozhodnutia   dozorujúceho prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 11.12.2012, ktoré v plnom rozsahu akceptujem.

Pokiaľ   ide   o   Vami   v   podnete   citovanú   judikatúru   Ústavného   súdu   SR   k   tomu uvádzam,   že   predmetné   rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR   nemožno   aplikovať   na posudzovanú trestnú vec vzhľadom k tomu, že v týchto konkrétnych prípadoch sa jednalo o fikciu   doručenia   posudzovanú   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   /   identicky   je koncipovaná aj v Správnom poriadku / na rozdiel od Trestného poriadku, v ktorom sú tieto otázky koncipované odlišne, konkrétne v ustanovení § 66 ods. 3 Tr. por., kde je osobitným spôsobom   konštruovaná   fikcia   doručovania   do   vlastných   rúk,   pričom   súčasná   platná a účinná   trestnoprávna   úprava,   na   rozdiel   od   vyššie   uvedených   iných   právnych   úprav, nevyžaduje   ako   podmienku   zdržiavanie   sa   na   adrese,   ktorá   je   uvedená   ako   miesto doručovania, v čase doručovania.

Taktiež   nepovažujeme   za   relevantný   odkaz   ani   na   judikát   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   /ESĽP/   Miragall   Escolano   a   ostatní   proti   Španielsku,   keďže   toto rozhodnutie   sa   zaoberá   prípadom,   keď   sťažovatelia   neboli   účastníkmi   konania a rozhodnutie španielskeho najvyššieho súdu o zrušení vládneho nariadenia im teda nebolo doručované a v tomto prípade ESĽP konštatoval, že vzhľadom na túto skutočnosť lehota na podanie žiadosti o odškodnenie v súvislosti so zrušeným vládnym nariadením sa mala počítať nie od vydania rozhodnutia, ktoré nebolo sťažovateľovi doručené, ale od momentu jeho zverejnenia v zbierke.

Pokiaľ   ide   o   Vašu   námietku   z   podnetu,   že   rozhodujúcim   je   faktické   prevzatie písomnosti s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 237/05, s uvedeným tvrdením, s prihliadnutím aj na hore uvedené, rovnako nie je možné sa stotožniť. Takýto postup pri uplatnení fikcie doručenia je v rozpore s platnou a účinnou úpravou v Trestnom poriadku. Navyše akceptovaním názoru, že rozhodným je faktické prevzatie písomnosti by sa stala obsolétna úprava doručovania. Znamenalo by to totiž, že zásielku s rozhodnutím, ktoré bolo správoplatnené doručením fikciou doručenia, by bolo možné kedykoľvek neskôr prevziať   a   napadnúť   ho   riadnym   opravným   prostriedkom   a   negovať   tak   vlastne   jeho právoplatnosť. Takýto postup by bol navyše v rozpore s princípom právnej istoty, keďže by dochádzalo spätne k pozbavovaniu účinkov už právoplatného rozhodnutia.

Pokiaľ ide o Vami namietané postupy poštového doručovateľa v súvislosti s reálnym doručovaním zásielky poškodenému k tomu uvádzam, že prokurátor vychádzal z priloženej, svojimi údajmi jednoznačnej návratky z doručovania písomnosti, založenej v spise, o ktorej nemal dôvod pochybovať, pričom ani nebolo jeho povinnosťou pri rozhodovaní o sťažnosti postup pošty pri doručovaní zásielky bližšie prešetrovať, naviac keď ani samotný sťažovateľ na   údajný   nesprávny   postup   pošty   vo   svojej   sťažnosti   neupozornil.   V   tejto   súvislosti poškodený ani nevyužil inštitút navrátenia lehoty v zmysle § 64 ods. I Tr. por.

Vzhľadom k hore uvedenému možno považovať rozhodnutie prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I sp. zn.   2Pv 501/12 zo dňa 11.12.2012 za správne a v súlade so zákonom a preto Váš podnet ako nedôvodný odkladám.“

15.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   upovedomenia   krajskej   prokuratúry sp. zn. 1 KPt 55/13 z 20. marca 2013 s uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. 2 Pv 501/12 z 11. decembra   2012   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   odcitovať   aj   podstatnú   časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresnej prokuratúry, z ktorého vyplýva:

„Písomné   vyhotovenie   uznesenia   policajta   bolo   opakovane   doručované poškodenému   do   vlastných   rúk   na   adresu   ním   uvedenú,   pričom   zásielka   bola   poštou neúspešne doručovaná 23.10.2012 a následne po výzve na opätovné doručenie opakovane neúspešne   doručovaná   24.10.2012   a   v   uvedený   deň   bola   zásielka   uložená   na   pošte. Poškodený   si   zásielku   na   pošte   prevzal   12.11.2012.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal poškodený   písomnú   sťažnosť,   ktorá   bola   adresovaná   prvostupňovému   orgánu,   ktorý napadnuté uznesenie vydal a 15.11.2012 bola odovzdaná na poštovú prepravu.

Policajt predmetnej sťažnosti postupom podľa § 190 odsek 1 Trestného poriadku nevyhovel   a   túto   spolu   s   doposiaľ   zabezpečeným   spisovým   materiálom   predložil dozorujúcemu prokurátorovi na rozhodnutie.

Podanú sťažnosť som vyhodnotil ako prípustnú a podanú oprávnenou osobou, avšak podanú oneskorene po zákonnej lehote.

Podľa § 63 odsek 3 Trestného poriadku, do lehoty určenej podľa dní sa nezapočítava deň, v ktorom sa stala udalosť určujúca začiatok lehoty.

Podľa § 66 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku, do vlastných rúk sa doručuje... osobám   oprávneným   podať   proti   rozhodnutiu   opravný   prostriedok   rovnopis   takéhoto rozhodnutia...

Podľa   §   66   odsek   3   Trestného   poriadku,   ak   nebol   adresát   zásielky,   ktorú   treba doručiť do vlastných rúk, zastihnutý na adrese, ktorú na tieto účely uviedol, zásielka sa uloží u orgánu, ktorý zásielku doručuje, a adresát sa vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v určitý deň a hodinu. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledný,   uloží   sa   písomnosť   na   pošte   alebo   orgáne   obce   a   adresát   sa   vhodným spôsobom   upovedomí,   kde   a   kedy   si   môže   zásielku   vyzdvihnúť.   Ak   si   adresát   zásielku nevyzdvihne do troch pracovných dní od uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel; toto neplatí, ak ide o doručenie obžaloby, uznesenia o podmienečnom zastavení trestného stíhania a trestného rozkazu. Podľa   §   215   odsek   1   písmeno   b)   Trestného   poriadku   prokurátor   zastaví   trestné stíhanie, ak nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Podľa § 215 odsek 4 Trestného poriadku zastaviť trestné stíhanie podľa odseku 1 je oprávnený aj policajt, ak nebolo vznesené obvinenie.

Podľa § 215 odsek 5 prvá veta Trestného poriadku uznesenie o zastavení trestného stíhania treba doručiť obvinenému a poškodenému.

Podľa § 215 odsek 6 Trestného poriadku obvinený a poškodený môžu proti uzneseniu o   zastavení   trestného   stíhania   okrem   odseku   1   písm.   j)   a   obvinený   aj   odseku   3   podať sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Podľa § 179 odsek 1 Trestného poriadku, uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo.doručením rovnopisu uznesenia.

Podľa § 187 odsek 1 Trestného poriadku, sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého uzneseniu   smeruje,   a   to   do   troch   dní   od   oznámenia   uznesenia,   s   výnimkou   sťažnosti proti uzneseniam podľa § 83 ods. 2; ak sa koná podľa § 204 ods. 1, sťažnosť sa podáva do skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, ako aj jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolo vykonané najneskoršie.

Uznesenie   policajta   bolo   poškodenému   dvakrát   neúspešne   doručované   poštou na adresu   poškodeným   v   predchádzajúcej   sťažnosti   z   15.12.2011   výslovne   uvedenú. Po druhom   pokuse   o   doručenie   dňa   24.10.2012   bola   zásielka   toho   istého   dňa   uložená na pošte. Deň nasledujúci po tomto dátume začala plynúť lehota troch pracovných dní na vyzdvihnutie zásielky, ktorej posledným dňom bol 29.10.2012 a tento deň sa považuje za deň   doručenia   a   teda   aj   oznámenia   uznesenia.   Deň   nasledujúci   po   29.10.2012 (t. j. 30.10.2012) začala plynúť zákonná trojdňová lehota na podanie sťažnosti, ktorá márne uplynula 02.11.2012, keďže koniec lehoty pripadol na 01.11.2012, čo bol štátny sviatok. Uznesenie   policajta   tak   nadobudlo   právoplatnosť   03.11.2012.   Poškodený   o   navrátenie lehoty nepožiadal a na taký postup neboli splnené zákonné podmienky. Sťažnosť podaná poškodeným 15.11.2012 bola teda podaná oneskorene a smerovala už proti právoplatnému rozhodnutiu.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť poškodeného bola vyhodnotená ako podaná oneskorene a nebola teda spôsobilá vyvolať meritórny prieskum napadnutého uznesenia a konania jemu predchádzajúceho ani vyvolať zmenu alebo zrušenie uznesenia, nebolo ani potrebné sa so sťažnostnými námietkami vysporiadať pri rozhodovaní o sťažnosti. Napriek tejto skutočnosti však bolo uznesenie policajta o zastavení trestného stíhania z 19.10.2012 ako aj konanie jeho vydaniu predchádzajúce preskúmané pri vykonávaní prokurátorského dozoru. V rámci tohto prieskumu neboli zistené také pochybenia, ktoré by si vyžadovali zrušenie uznesenia, alebo jeho zmenu.

Podľa § 193 odsek 1 písmena b) Trestného poriadku, nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak bola podaná oneskorene.

Posúdiac vyššie uvedené skutočnosti som rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a sťažnosť poškodeného som ako podanú oneskorene zamietol. Toto rozhodnutie nemá vplyv na domáhanie sa svojich práv pred iným príslušným orgánom.“

16.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, v danom prípade iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov   v   rámci   im   zverených   kompetencií   legislatívne vymedzených.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

17. Súčasťou obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je teda právo účastníka konania na také odôvodnenie úradného rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   tejto   ochrany   (IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   209/04,   III. ÚS 260/06, I. ÚS 110/07, III. ÚS 2/09 a iné).

18. Podľa § 66 ods. 1 Trestného poriadku do vlastných rúk sa doručuje... b) osobám oprávneným podať proti rozhodnutiu opravný prostriedok rovnopis takéhoto rozhodnutia.... Podľa   §   66   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   nebol   adresát   zásielky,   ktorú   treba   doručiť do vlastných   rúk,   zastihnutý   na   adrese,   ktorú   na   tieto   účely   uviedol,   zásielka   sa   uloží u orgánu,   ktorý   zásielku   doručuje,   a adresát   sa   vhodným   spôsobom   upovedomí,   že   mu zásielku príde doručiť znovu v určitý deň a hodinu. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledný,   uloží   sa   písomnosť   na   pošte   alebo   orgáne   obce   a   adresát   sa   vhodným spôsobom upovedomí, kde a kedy si môže zásielku vyzdvihnúť. Ak si adresát zásielku nevyzdvihne do troch pracovných dní od uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel...

19. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého upovedomenia generálnej prokuratúry ústavný   súd   konštatuje,   že   prokurátor   generálnej   prokuratúry   vybavujúci   sťažovateľov podnet konal   v   medziach   svojej   právomoci   a   v   súlade   predovšetkým   s   príslušnými ustanoveniami zákona o prokuratúre, ktoré interpretoval a aplikoval v súlade s ich obsahom, jeho   úvahy   sú   logické,   legitímne   a   právne   akceptovateľné.   Jeho   postup   bol   v   súlade so zákonom a ústavne konformný, po preskúmaní ktorého ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľom namietaným porušením ním označených práv, čo zakladá dôvod odmietnutia   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť. Inými slovami, právne závery, ku ktorým dospela generálna prokuratúra v napadnutom   upovedomení,   v   kontexte   dôvodov   vyplývajúcich   z   právnych   názorov podriadených prokuratúr vyjadrených v ich citovaných právnych aktoch vychádzajú priamo z dikcie   §   66   ods.   3   Trestného   poriadku   v   spojení   s   §   193   ods.   1   písm.   b)   Trestného poriadku,   ktorých   výklad   a   aplikácia   v   právnej   veci   sťažovateľa   boli   ústavne   súladné a konformné.

20.   V širších   okolnostiach   posudzovanej   veci   sťažovateľa   (pozri   bod   3.2,   pozn.) ústavný súd dáva sťažovateľovi do pozornosti svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo dotknutej   osoby   požiadať   o   ochranu   svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už prostredníctvom podnetu alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom   ustanoveným   postupom   sa   takýmto   podnetom   (podaním)   zaoberať   a   o   jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť.   Súčasťou   tohto práva   dotknutej   osoby   nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03   a   III.   ÚS   133/06).   Taktiež   poukazuje   aj   na   to,   že   právo   na   vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby na súde prokurátorom nie je súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03).

21.   V   neposlednom   rade   neušlo   pozornosti   ústavného   súdu,   že   sťažovateľom predložené splnomocnenie na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom dôsledne nenapĺňa zákonné náležitosti uvedené v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže toto bolo udelené právnickej osobe, a nie advokátovi, pričom v ňom nie sú identifikované ani porušovateľ a konanie/postup, ktoré sťažovateľ napáda v konaní pred ústavným súdom.

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v   nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti,   keďže   rozhodovanie   o   nich   je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014