znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 518/2013-102

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr.   A.   T., B., zastúpeného Advokátskou   kanceláriou A. s. r. o., K., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 35 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 4 ods. 1 Listiny   základných   práv   a   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 7 Sžso 34/2011 z 29. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. A. T. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 1. októbra 2012 doručená sťažnosť RNDr. A. T. (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 35 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“) a základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3 a čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso 34/2011 z 29. marca 2012 (ďalej len,,najvyšší súd“ a,,rozsudok najvyššieho súdu“). Keďže sťažnosť neobsahovala náležitosti požadované zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní pred ním   a o   postavení   jeho sudcov   (ďalej   len,,zákon o ústavnom súde“), sťažovateľ bol vyzvaný na ich doplnenie, čo učinil podaním doručeným ústavnému súdu 13. marca 2013.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplynulo,   že   podľa   zákona   č.   5/2004   Z.   z. o službách   zamestnanosti   a   o   zmene a   doplnení   niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o službách   zamestnanosti“)   bolo   10.   januára   2006   vydané rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v B. (ďalej len,,úrad práce“) o zaradení sťažovateľa   do evidencie   uchádzačov   o   zamestnanie.   Dňa   21.   mája   2008   úrad   práce na základe   protestu   prokurátora   vydal   nové   rozhodnutie,   ktorým   zrušil   svoje   skoršie rozhodnutie   z   10.   januára   2006   o   zaradení   sťažovateľa   do   evidencie   uchádzačov o zamestnanie, a to z dôvodu preukázania, že sťažovateľ bol samostatne zárobkovo činnou osobou,   keďže   mal   živnostenské   oprávnenie.   Na   odvolanie   sťažovateľa   Ústredie   práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len,,ústredie“) rozhodnutím z 9. augusta 2010 potvrdilo rozhodnutie úradu   práce z 21.   mája 2008 o zrušení rozhodnutia o zaradení sťažovateľa do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) rozsudkom   sp. zn. 2 S 305/10   z   26.   januára   2011   zamietol   žalobu   sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti potvrdzujúceho rozhodnutia ústredia. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou rozsudok krajského súdu potvrdil.

3.   Jadrom   sťažnostných   námietok   je   nesúhlas   sťažovateľa   s   právnym   posúdením splnenia, resp. nesplnenia podmienok na zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie tak zo strany správnych orgánov, ako aj zo strany správnych súdov. Sťažovateľ v rozsiahlej sťažnosti   (52   strán)   najskôr   podrobne   opisuje   priebeh   konania   pred   úradom   práce a ústredím, rekapituluje vlastné žalobné a neskôr odvolacie dôvody uplatnené v konaní pred všeobecnými súdmi, aby následne vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v podstatnom   uviedol: «Odvolací   súd   sa   rovnako   ako   súd   prvého   stupňa   nezaoberal meritom veci, t. j. tým, či je navrhovateľ uchádzačom o zamestnanie alebo nie. Odvolací súd sa   nezaoberal   dokonca   ani   argumentmi   navrhovateľa   uvedenými   v   odvolaní.   Som   toho názoru, že v dôsledku toho, že sa súdy nezaoberali meritom veci a nedali zodpovedajúcu odpoveď na argumenty navrhovateľa ohľadne rozdielu medzi zákonnými definíciami SZČO i uchádzača o zamestnanie a arbitrárnymi definíciami SZČO a uchádzača o zamestnanie uplatnenými   v   odôvodnení   rozsudku   ako   i   tým   že   sa   odvolací   súd   nezaoberal   ani argumentáciou navrhovateľa uvedenou v odvolaní, došlo okrem iného i k vade spočívajúcej v odňatí možnosti konať pred súdom...

Súd,   vychádzajúc   z   obsahu   napadnutého   rozsudku,   sa   nezaoberal   meritom   veci, ale zaoberal   sa   len   otázkou,   či   je   navrhovateľ   SZČO,   alebo   nie.   Podľa   názoru   súdu je podstatné   čí   je   uchádzač   o   zamestnanie   SZČO   podľa   §   5   a   nie   či   spĺňa   zákonné podmienky, definované zákonom č. 5/2004 o službách zamestnanosti, ktoré musí spĺňať uchádzač   o zamestnanie podľa   §   6 citovaného   zákona.   Z   uvedeného dôvodu nie je   ani prekvapujúce,   že   reálnym   záverom   vyplývajúcim   z   rozsudku   je   skutočnosť,   že   podľa odvolacieho   súdu   je   formulácia   „prevádzkovanie   alebo   vykonávanie   samostatnej zárobkovej činnosti SZČO“ identickou s formuláciou „SZČO“, z čoho vyplýva arbitrárny názor súdu, že zamestnanie nie je zárobková činnosť SZČO, ale že zamestnanie je SZČO... Ak   by   teda   mal   platiť   záver   súdu   o   tom,   že   SZČO   nemôže   byť   uchádzačom o zamestnanie,   pretože   SZČO   automaticky   je   vykonávateľom   alebo   prevádzkovateľom samostatnej zárobkovej činnosti, prečo potom Úrad požaduje od uchádzačov o zamestnanie po pridelení štátneho príspevku na podnikanie aj reálne vykonávanie alebo prevádzkovanie samostatnej   zárobkovej   činnosti   a   to   aj   napriek   tomu   že   sú   SZČO   čo   by   podľa   tejto argumentácie   malo   znamenať   že   aktívne   vykonávajú   alebo   prevádzkujú   samostatne zárobkovú činnosť aj keď reálne neprevádzkujú a ani nevykonávajú samostatne zárobkovú činnosť?   Takáto   odpoveď   sa   v   žiadnom   z   rozsudkov   neuvádza   a   logicky   ani   uvádzať nemôže, pretože ak je osoba SZČO neznamená to automaticky, že je vykonávateľom, alebo prevádzkovateľom samostatnej zárobkovej činnosti...

Paradoxom   ostáva,   že   tak   ako   v   spise   správneho   orgánu,   tak   i   v   spise   súdu prvostupňového sa nachádzajú osvedčenia potvrdzujúce skutočnosť, že žalobca nevykonáva zárobkovú činnosť na dosiahnutie príjmu a že v spise správneho orgánu sa nachádza iba potvrdenie o oprávnení vykonávať zárobkovú činnosť...»

4. V ďalšom texte sťažnosti sťažovateľ rozsiahlo polemizuje so závermi správnych orgánov, ako aj všeobecných súdov, pričom zásah do jeho označených práv vidí v tom, že: ̶rozsudok   najvyššieho   súdu   je arbitrárny   a   nepreskúmateľný   (čl.   46   ods.   2 ústavy a čl. 2 ods. 2 ústavy a listiny),

̶najvyšší   súd   nekonal   v   medziach   a   rozsahu   ustanovených   zákonom a na základe ústavy (čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 2 ods. 2 a 3 listiny),

̶najvyšší súd nevysvetlil, „prečo sa domnieva, že účelom a zmyslom zákona nie je triedenie občanov podľa toho či získavajú, alebo nezískavajú zárobok vykonávaním zárobkovej   činnosti   a   teda   či   majú,   alebo   nemajú   zamestnanie,   ale   podľa   toho   či   sú oprávnení vykonávať zárobkovú činnosť, prípadne či majú majetok, s ktorým sú schopní disponovať (založiť obchodnú spoločnosť, kúpiť záhradu či lopatu). Porušovateľ sa ani nepokúsil zdôvodniť svoje tvrdenie, že sťažovateľ oprávnený vykonávať zárobkovú činnosť je povinný vykonávať takúto činnosť...“ [čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 3 a 4 ústavy, čl. 14 a čl. 17 dohovoru a čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 4, ods. 1 listiny],

̶„absolútna absencia reakcie najvyššieho súdu na procesné úkony sťažovateľa odôvodňuje konštatovanie o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí, a to najmä z hľadiska dôkazných návrhov sťažovateľa, ktoré neboli akceptované...“ (čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 listiny),

̶„závery súdu neobstoja v interakcii s ich odôvodnením, prípadne že súd sa vôbec   nevysporiadal   s   námietkami   a   argumentami   sťažovateľa,   ba   že   ich   dokonca   ani fakticky neskúmal a ak nemôžeme konštatovať že jeho závery sú založené aj na niečom inom ako   iba   na   dohadoch   a   predpokladoch,   bez   akéhokoľvek   skutkového   zisťovania,   tak   je možné konštatovať iba to, že svojvoľné, arbitrárne a zjavne neopodstatnené uznesenie súdu je   z   ústavného   hľadiska   kladúceho   požiadavku   na   spravodlivé   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia neudržateľné..“ (čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru),̶„Právo nie je povinnosť. Toho kto si neuplatňuje právo nie je možné nútiť aby sa svojho práva vzdal. Právo je možné viazať na splnenie určitých podmienok, ale nie je možné   ho   stotožniť   s   povinnosťou.   Nie   je   možné   vyvodzovať   zo   skutočnosti,   že   niekto neuplatňuje svoje právo na podnikanie, že sa tohto práva vzdal, prípadne, že je povinný sa ho vzdať. Jediné čo je možné predpokladať je, že ak pri získaní práva je potrebné naplnenie podmienky a majiteľ práva prestal túto podmienku napĺňať, tak toto právo, ktoré je touto podmienkou podmienené stráca v súlade s podmienkami na jeho získanie“ [čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 2 ods. 3 ústavy a čl. 17 dohovoru],

̶„Na základe ustálenej judikatúry môže diskriminácia spočívať len v uplatnení odlišných   pravidiel   na   porovnateľné   situácie,   alebo   v   uplatnení   rovnakého   pravidla na odlišné situácie. To znamená, že orgány verejnej moci sa musia zdržať nielen akejkoľvek zjavnej diskriminácie, ale aj akejkoľvek skrytej formy diskriminácie, ktorá pri uplatňovaní iných kritérií rozlišovania v skutočnosti vedie k rovnakému výsledku“ (čl. 14 dohovoru).

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho označené práva boli porušené rozsudkom najvyššieho súdu, a zároveň žiada, aby ústavný súd tento rozsudok zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobné právo zaručuje čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní. Obdobné právo zaručuje čl. 37 ods. 3 listiny.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu   moc   možno   uplatňovať   iba   v   prípadoch   a   v   medziach   ustanovených   zákonom, a to spôsobom ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy, ako aj podľa čl. 2 ods. 3 listiny každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.   Základné   práva   a   slobody   sú   neodňateľné,   nescudziteľné,   nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   ústavy   povinnosti   možno   ukladať   zákonom   alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Podľa čl. 4 ods. 1 listiny povinnosti možno ukladať iba na základe zákona a v jeho medziach a len pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a   uplatňovanie ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať ak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z   tu   priznaných   práv   a   slobôd   alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to Dohovor ustanovuje.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   vo   veciach   patriacich   do   ich   právomoci. Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil   (m.   m. II.   ÚS   21/96, II.   ÚS   134/09).   Ústavný   súd v tejto   súvislosti   vo   svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni.   Táto   ochrana sa   prejavuje aj v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou   prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom   a   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

9. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (a práva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   práv   a   slobôd   (napr.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

10. Podstatné námietky sťažovateľa však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného súdu   a   sťažnosť   možno   podľa   jej   skutočného   obsahu   (nesúhlas   s   právnymi   závermi najvyššieho súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalší opravný prostriedok. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy má však iný účel a význam (sleduje ochranu základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to, či najvyšší súd nemohol svojím rozsudkom porušiť niektoré z označených práv sťažovateľa.

11.   Najvyšší   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   rozsudku   najskôr   poukázal na dôvody   rozsudku   krajského   súdu,   odvolaciu   argumentáciu   sťažovateľa   a   vyjadrenie ústredia, aby následne na vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol: «Najvyšší súd ako súd odvolací bez nariadenia pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Predovšetkým k odvolaniu žalobcu je potrebné uviesť, že súdy nenahradzujú činnosť správnych orgánov prvého aj druhého stupňa, ale preskúmavajú zákonnosť ich rozhodnutí, t.j.   či   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou   rešpektovali   príslušné hmotnoprávne   a   procesné   predpisy   (časť   z   R   34/2001).   Súd   preto   vykonáva   len dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta druhá OSP).

V prejednávanej veci súd prvého stupňa podľa piatej časti druhej hlavy preskúmaval zákonnosť rozhodnutia žalovaného z 9. augusta 2010 č. AA/23941/8750/OISS (vydaného v novom   konaní),   ktorým   potvrdil   rozhodnutie   o   proteste   prokurátora   z   21.   mája   2008 č. k. 007748/2008 o zrušení rozhodnutia z 10. januára 2006, č. k. 61/2006, ktorým bol účastník konania RNDr. A. T. dňom 1. januára 2006 zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie   žalobcu   a   zamietol   odvolanie   žalobcu   proti   rozhodnutiu   o proteste prokurátora z 21. mája 2008.

Podľa   §   250i   ods.   1   veta   prvá   OSP   pri   preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Spornou   zostala   skutočnosť,   či   žalobca,   ktorý   v   čase   vydania   napadnutého rozhodnutia   správneho orgánu mal na prevádzkovanie živnosti živnostenské oprávnenie podľa § 10 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „živnostenský   zákon“),   a   ktorý   v   tom   čase   bol   spoločníkom   a   konateľom v obchodných   spoločnostiach   s   ručením   obmedzeným   podľa   §   105   až   §   153   zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) mohol byť zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie na základe jeho žiadosti.

Podľa   §   6   ods.   1   zákona   o   službách   zamestnanosti   zamestnanie   na   účely   tohto zákona je vykonávanie zárobkovej činnosti zamestnancov podľa § 4, prevádzkovanie alebo vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti samostatne zárobkovo činnou osobou podľa § 5 a vykonávanie slobodného povolania podľa osobitných predpisov.

Podľa § 6 ods. 2 písm. b) zákona o službách zamestnanosti uchádzač o zamestnanie na účely tohto zákona je občan, ktorý môže pracovať, chce pracovať a hľadá zamestnanie a je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie úradu (ďalej len „evidencia uchádzačov o zamestnanie“) a ktorý neprevádzkuje ani nevykonáva samostatnú zárobkovú činnosť. Podľa § 5 písm. b) zákona o službách zamestnanosti samostatne zárobkovo činná osoba na účely tohto zákona je fyzická osoba, ktorá prevádzkuje alebo vykonáva živnosť podľa osobitného predpisu /zákona o živnostenskom podnikaní/ a písm. d) fyzická osoba, ktorá   je   spoločníkom   verejnej   obchodnej   spoločnosti,   komanditnej   spoločnosti   alebo spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   podľa   osobitného   predpisu   (§   76-153   Obchodného zákonníka).

Podľa   §   34   ods.   4   zákona   o   službách   zamestnanosti   uchádzač   o   zamestnanie osvedčuje   skutočnosti   rozhodné   pre   vedenie   v   evidencii   uchádzačov   o   zamestnanie pri podávaní žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie a je povinný najneskôr   do   troch   pracovných   dní   písomne   oznámiť   úradu   každú   zmenu   oproti predchádzajúcemu zápisu v evidencii uchádzačov o zamestnanie.

Podľa   §   34   ods.   13   písm.   h)   zákona   o   službách   zamestnanosti   do   evidencie uchádzačov o zamestnanie sa nezaradí občan, ktorý nespĺňa podmienky podľa § 6 ods. 2. Z   administratívneho   spisu   vyplýva,   že   žalobca   5.   januára   2006   osobne   podal písomnú žiadosť o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie v zmysle § 34 zákona o službách   zamestnanosti   spolu   s   čestným   prehlásením,   že   v   deň   podania   žiadosti neprevádzkuje   a   nevykonáva   samostatnú   zárobkovú   činnosť   a   ani   nie   je   spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti a komplementár komanditnej spoločnosti podľa osobitného predpisu (§ 76 až § 104 Obchodného zákonníka).

Odvolací   súd   poznamenáva,   že   dňom   1.   januára   2006   došlo   k   zmene   zákona o službách zamestnanosti týkajúcej sa § 5 písm. d) zákona o službách zamestnanosti, a to doplnením o spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným (§ 76 až § 153 Obchodného zákonníka). Preto v tejto časti nebolo prehlásenie v súlade so zmeneným znením cit. zákona. Na   základe   uvedenej   žiadosti   bol   žalobca   zaradený   do   evidencie   uchádzačov o zamestnanie rozhodnutím z 10. januára 2006, č. k. 61/2006. Následne už počas zaradenia žalovaný   zistil,   že   Obvodný   úrad   v B.,   odbor   živnostenského   podnikania   v B.   eviduje žalobcu ako samostatne zárobkovo činnú osobu so živnostenským listom č. j. Žo 2404/1993 2/Mi z 15. marca 1993. Proti rozhodnutiu o zaradení žalobcu do evidencie uchádzačom o zamestnanie podal prokurátor Okresnej prokuratúry B. 12. mája 2008 pod č. Pd 41/08-7 protest, ktorému správny orgán prvého stupňa vyhovel a svojim následným rozhodnutím z 21.   mája   2008   zrušil   svoje   rozhodnutie   z   10.   januára   2006   a   nezaradil   žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie.

Dostatočne   bolo   preukázané,   že   žalobca   ku   dňu   podania   svojej   žiadosti   mal vedomosť o existencii vlastného živnostenského oprávnenia z 15. marca 1993. Ustanovenie § 5 písm. b) zákona o službách zamestnanosti označuje za samostatne zárobkovo činnú osoba   len   fyzickú   osobu,   ktorá   prevádzkuje   alebo   vykonáva   živnosť   podľa   zákona o živnostenskom podnikaní,   to znamená,   že vykonáva zárobkovú činnosť na dosiahnutie príjmu.

Z ustanovenia § 34 ods. 4 zákona o službách zamestnanosti nepochybne vyplýva, že uchádzač o zamestnanie musí osvedčiť ním tvrdené skutočnosti, a teda aj skutočnosť, že nie   je   v   žiadnom   pracovnoprávnom   vzťahu   ani   v   obdobnom   pracovnom   pomere, nevykonáva   a neprevádzkuje   žiadnu   živnosť.   Teda   dôkazné   bremeno,   že   uchádzač o zamestnanie spĺňa podmienky zápisu do evidencie uchádzačov o zamestnanie spočíva na samotnom uchádzačovi. Žalovaná nie je povinná v tomto smere vykonávať dokazovanie ako sa to mylne žalobca domnieva.

Žalobca v priebehu správneho konania neosvedčil svoje tvrdenie uvedené v čestnom prehlásení,   že   ku   dňu   podania   písomnej   žiadosti   o   zaradenie   do   evidencie   uchádzačov o zamestnanie   neprevádzkuje   ani   nevykonáva   žiadnu   živnosť.   Dôkazným   prostriedkom v takom   prípade   podľa   §   57   ods.   5   živnostenského   zákona   je   doručenie   oznámenia o pozastavení prevádzkovania živnosti príslušnému živnostenskému úradu. Za daného stavu nemožno   bez   ďalšieho   konštatovať,   že   žalobca   k   dátumu   podania   písomnej   žiadosti, t. j. 5. januáru   2006   spĺňal   podmienky   pre   zaradenie   do   evidencie   uchádzačov o zamestnanie podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 písm. b) zákona o službách zamestnanosti. Rovnako   bolo   preukázané,   že   žalobca   v   čase   podania   písomnej   žiadosti,   teda 5. januára   2006   bol   spoločníkom   a   konateľom   obchodných   spoločností   s   ručením obmedzeným (A., spol. s r.o. B., IČO:... a M. spol. s r. o. B., IČO:...). Pre účely zákona o službách   zamestnanosti   spoločník   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným   je   pokladaný, bez ďalšieho   za   samostatne   zárobkovo   činnú   osobu,   ktorá   vykonáva   zárobkovú   činnosť ako zamestnanie § 6 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti.

Žalovaný preto rozhodol v súlade so zákonom, keď žalobcu, ktorý pre účely zákona o službách   zamestnanosti   vykonáva   zamestnanie   na   základe   živnostenského   oprávnenia a spoločníka v obchodnej spoločnosti, zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového   správneho   orgánu   o   nezaradení   žalobcu   do   evidencie   uchádzačov o zamestnanie.»

12.   V   intenciách   mantinelov   možných   zásahov   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov posúdil ústavný súd len to, či rozsudok najvyššieho súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad   práva   všeobecným   súdom   nie   je   taký,   že   popiera   účel   a   zmysel   príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).

13. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru ústavného   súdu   jasne   a   zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   rozsudok krajského   súdu.   V   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   dal   najvyšší   súd   sťažovateľovi podrobnú   a   ústavne   akceptovateľnú   odpoveď   na   to,   prečo   súbežná   existencia živnostenského   oprávnenia   a   status   spoločníka   v   dvoch   spoločnostiach   s   ručením obmedzeným   bránili   tomu,   aby   bol   v   januári   2006   zaradený   do   evidencie   uchádzačov o zamestnanie a jasným spôsobom sa vyjadril aj k rozsahu dokazovania tak v správnom, ako aj   v   súdnom   konaní,   ako   aj   k   rozdeleniu   dôkazného   bremena   medzi   sťažovateľa a správne   orgány.   Výklad   najvyššieho   súdu   reaguje   aj   na   všetky   relevantné   odvolacie námietky a nevykazuje ani znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť   k   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   tento   právny   názor   svojím   vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).

14.   V   rozsudku   najvyššieho   súdu   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by ho robilo ústavne neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   uzatvára, že rozsudok   najvyššieho   súdu   je   vnútorne   logický,   nie   je   prejavom   aplikačnej a interpretačnej   svojvôle   konajúceho   všeobecného   súdu,   rešpektuje   zákonné   požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), nie je arbitrárny a zrozumiteľným   spôsobom   dáva   odpoveď   na   otázku,   prečo   najvyšší   súd   rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny   rozmer.   V   súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s   namietaným rozsudkom   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   označených   práv   nie   je   záruka, že rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka   konania.   Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   bez   znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

15. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné dôvody týkajúce sa kvality súdneho konania a dostatočnosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ústavný súd len stručne dodáva: Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   V   odôvodnení   rozhodnutia   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky účastníka   konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c.   Francúzsko   z   19.   februára   1998).   Z   práva   na   spravodlivú   súdnu   ochranu   vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie   (Kraska   c.   Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

16.   Z   tohto   pohľadu   je   potom   zrejmé,   že   aj   napriek   výhradám   sťažovateľa obsiahnutým v jeho sťažnosti najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poskytol ústavne akceptovateľnú odpoveď na všetky podstatné otázky majúce vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia ústredia, ktoré potvrdilo zrušujúce rozhodnutie úradu práce vo vzťahu   k   skoršiemu   nezákonnému   rozhodnutiu   o   zaradení   sťažovateľa   do   evidencie uchádzačov o zamestnanie.

17. Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal aj vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 35 ústavy, v tejto časti sťažnosť nie je nijak odôvodnená. Sťažovateľ netvrdil a ani nepreukázal,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   malo   dôjsť   k   zásahu   do   niektorého z čiastkových   práv   zaručených   označeným   článkom   ústavy   (právo   na   slobodnú   voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť etc.). Keďže ústavný súd je viazaný sťažnosťou (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a dôvody   možnej   neústavnosti   postupu   a   rozhodnutí   všeobecných   súdov   nevyhľadáva z vlastnej iniciatívy, touto časťou sťažnosti sa bližšie zaoberať nemohol.

18. K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny ústavný súd uvádza, že sťažovateľ okrem svojich   tvrdení   neuviedol   žiadnu   konkrétnu   skutočnosť,   ktorá   by   indikovala,   že   ho všeobecné súdy (resp.   najvyšší súd) znevýhodnili pri uplatňovaní jeho procesných práv alebo plnení procesných   povinností   (m.   m. II.   ÚS   106/05).   Táto skutočnosť nevyplýva ani z pripojeného   rozsudku   najvyššieho   súdu,   a   tak   ostáva   v   rovine   nepreskúmateľného subjektívneho   tvrdenia   sťažovateľa   bez   vecného   súvisu   s   možným   porušením   zásady rovnosti zbraní ako súčasti práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny. Rovnaké závery platia, aj pokiaľ ide o namietané porušenie práv podľa čl. 14 a čl. 17 dohovoru.

19. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 2 ods. 2 a 3 listiny, čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 1 listiny, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 3 a 4 ústavy a čl. 4 ods. 1 listiny ústavný súd uvádza, že tieto články ústavy a listiny sú vstupnou bránou do   ústavnej   úpravy   základných   práv   a   slobôd   a   ako   také   majú   charakter   všeobecných ústavných princípov. Napriek tomu, že sú implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, nemajú charakter základného práva a slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným súdom (m. m. I. ÚS 7/2010).

20.   Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   proti   rozsudku najvyššieho   súdu   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   O   zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   totiž   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   súdu   nemohlo   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného základného   práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, II. ÚS 98/06,   III.   ÚS   198/07).   Keďže   došlo   k   odmietnutiu   sťažnosti,   ústavný   súd   sa nezaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   (návrh   na   zrušenie   rozsudku   najvyššieho   súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013