znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 518/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. G., Š., zastúpeného advokátom JUDr. L. C., R., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky   a   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Rožňava č. k. 16 Rob 52/2011-48 zo 6. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2012 doručená sťažnosť J. G., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. C.,   R.,   vo veci   namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa   čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy uznesením Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 Rob 52/2011-48   zo   6.   júla   2012   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“   alebo „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd na návrh sťažovateľa ako navrhovateľa vydal 10. októbra 2011 platobný rozkaz, ktorým uložil obci Štítnik (ďalej len „obec“)   ako   odporcovi   povinnosť   uhradiť   sťažovateľovi   sumu   16   907,92   € s príslušenstvom.

Predmetný   platobný   rozkaz   bol   doručený   účastníkom   konania,   nadobudol právoplatnosť a sťažovateľ   na základe   tohto   platobného rozkazu   ako exekučného   titulu podal návrh na vymoženie ním priznanej pohľadávky od odporcu v exekučnom konaní.

Po doručení upovedomenia o začatí exekúcie obci ako povinnému, podala obec proti platobnému rozkazu odpor a súčasne požiadala o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odporu, v ktorom uviedla, že starosta obce sa prvýkrát dozvedel o platobnom rozkaze až z upovedomenia o začatí exekúcie a po šetrení zistil, že pracovníčka obecného úradu, ktorá platobný rozkaz doručený obci prevzala, ho starostovi nepredložila.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   16   Rob   52/2011-28   z   2.   februára   2012   (ďalej   len „uznesenie z 2. februára 2012“) zamietol žiadosť obce o odpustenie zmeškania lehoty.

Na odvolanie obce Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 4 Cob 28/2012-44 z 30. marca 2012 zrušil uznesenie obce z 2. februára 2012 z dôvodu, že vo veci nerozhodoval zákonný sudca.

Okresný súd po vrátení veci opätovne rozhodol o žiadosti obce, ktorej napadnutým uznesením vyhovel a lehotu na podanie odporu obci odpustil.

Podľa § 58 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) súd odpustí zmeškanie lehoty, ak ju účastník alebo jeho zástupca zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu, a bol preto vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí.

Okresný súd v zmysle § 58 ods. 1 OSP zmeškanie lehoty na podanie odporu obcou proti platobnému rozkazu z dôvodu opomenutia pracovníčky obecného úradu, ktorá ako osoba oprávnená k preberaniu pošty   platobný rozkaz prevzala a nepredložila starostovi obce, vyhodnotil ako dôvod ospravedlniteľný, pre ktorý bola obec vylúčená z úkonu – podania odporu, ktorý mu patrí.

Sťažovateľ   nesúhlasí   so   záverom   okresného   súdu   o   ospravedlniteľnosti   takto vymedzeného dôvodu zmeškania lehoty na podanie odporu a k tomu uvádza:

«Ospravedlniteľným   dôvodom   v   zmysle   odôvodnenia   uznesenia   má   byť   omyl pracovníčky obecného úradu oprávnenej preberať poštu, že vec je už v štádiu riešenia a preto ju zaevidovala a založila k vybavenej pošte. Údajne si bola vedomá toho, že iná žaloba, ako tá, ktorá je už predmetom súdneho sporu neexistuje...

zo   samotnej   žiadosti   o   odpustenie   zmeškania...   je   nesporné,   že   platobný   rozkaz prevzala   pracovníčka   oprávnená   preberať   poštu.   Doručením   platobného   rozkazu,   ktoré doručenie nie je sporné, sa teda platobný rozkaz dostal do dispozičnej sféry žalovanej obce a od tohto dátumu jej začala plynúť lehota na podanie odporu. Zákon vyslovene počíta s možnosťou doručovania pracovníkom oprávneným prijímať poštu a nevyžaduje, aby každá jedna pošta bola prijatá štatutárnym zástupcom, ktorý sa mnoho krát v sídle (na obecnom úrade) nenachádza. Táto možnosť je dokonca daná len subsidiárne a to v prípade, ak niet osoby,   ktorá   má   oprávnenie   prijímať   písomnosti   v   danom   prípade   do   vlastných   rúk. Judikatúra   v   tomto   smere dokonca pristúpila   k   extenzívnemu   výkladu   keď dôvodila,   že „poverenie pracovníka oprávneného preberať písomnosti nemusí mať obligatórne písomnú formu a môže byť realizované aj konkludentne. (Uznesenie NS ČR zo dňa 18. 2. 2004, sp. zn.   29   Odo   12/2001).   Ak   by   sme   pripustili   výklad   súdu,   došlo   by   k   úplnému spochybneniu inštitútu doručovania zásielok právnickým osobám. Za týchto okolností, by v každom   jednom   prípade   zmeškania   lehoty   právnickou   osobou   mohlo   jednoduchým spôsobom   dôjsť   k   odpusteniu   zmeškanej   lehoty   tvrdiac,   že   štatutárny   orgán   (konateľ, starosta obce) sa o tom dozvedel, až po istom čase. V takomto prípade by sa ani nemusel zaoberať   prijatou   poštou   z uvedeného   dôvodu   a   jednoducho   čakať   na   pre   neho najvhodnejšiu dobu.

Účelom   inštitútu   procesných   lehôt   je   zavedenie   právnej   istoty   v   súdnom   konaní. „Účastníci občianskeho súdneho konania robia úkony akoukoľvek formou, pokiaľ zákon pre niektoré úkony nepredpisuje určitú formu (§ 41 ods. 1 O. s. p.). Robia ich spravidla v čase podľa svojho uváženia. V niektorých prípadoch ale vyplýva čas, kedy treba úkon urobiť, z lehoty určenej zákonom (viď napr. § 204 ods. 1 O. s. p.). Účastník konania sa môže dostať do situácie, že z určitého dôvodu (ním zavineného alebo aj nezavineného) zmešká urobenie úkonu v takej zákonom stanovenej lehote, pri nedodržaní ktorej už úkon nemôže s úspechom urobiť“!. Súdny dvor ES v tejto súvislosti uviedol, že „uplatnenie právnej úpravy týkajúcej sa procesných   lehôt   zodpovedá požiadavke   právnej istoty“.   NS SR   vo svojom uznesení z 5. 8. 2011, sp. zn. 3 Cdo 155/2010 v súvislosti s ospravedlniteľnými dôvodmi v zmysle citovaného   §   58/1   O.   s.   p.   uviedol   „Ospravedlniteľné   dôvody   zmeškania   môžu   byť rozmanité, napr. živelná pohroma, nehoda, úraz, závažné rodinné komplikácie, alebo náhle ochorenie, vždy však pod podmienkou, že ich dôsledkom bolo vylúčenie možnosti urobiť úkon. Určitá skutková okolnosť môže byť ospravedlniteľným dôvodom v zmysle § 58 ods. 1 O.   s.   p.   len   vtedy,   pokiaľ   medzi   ňou   a   zmeškaním   lehoty   je   príčinná   súvislosť.   Na   jej preukázanie treba doložiť, že k zmeškaniu došlo len v dôsledku tejto okolnosti, a že nebyť tejto prekážky, nedošlo by k zmeškaniu lehoty. Ospravedlniteľnosť dôvodu zmeškania sa vždy posudzuje podľa okolností konkrétneho prípadu“. V podobnej veci ÚS SR uviedol „Ústavný súd sa stotožňuje s vysloveným názorom okresného súdu a k uvedenému považuje za potrebné poznamenať, že takýmto dôležitým dôvodom je objektívna situácia, ktorá môže byť vyvolaná rôznymi nepredvídanými okolnosťami, ktoré nezávisia od vôle sťažovateľa či jeho obhajcu (napr. choroba, úmrtie v rodine a podobne). (III. ÚS 391/2011-7)

I z uvedeného vyplýva, že dôvod, ktorý uvádza žalovaná nie je taký, aký má na mysli súdna prax. V danom prípade nebolo dôvodom zmeškania lehoty objektívna situácia, ale subjektívne   zavinené   pochybenie   pracovníčky,   či   štatutárneho   zástupcu   obce. Za rozhodujúce z hľadiska právneho posúdenia veci považujem skutočnosť, že obec ako žalovaná nebola z predmetného úkonu vylúčená. Kto sa mal dozvedieť o platobnom rozkaze až doručením upovedomenia o začatí exekúcie bol starosta, no obci bol platobný rozkaz doručený v súlade so zákonom...

Čo sa   týka názoru súdu,   že   pokiaľ   by nevyhovel   návrhu   odporcu na odpustenie zmeškania   lehoty   na   podanie   odporu,   mohlo   by   dôjsť   k   porušeniu   práva   účastníkov na spravodlivý súdny proces...

nie je porušením práva na spravodlivý proces postup súdu, ktorým konal v medziach zákona. Zaráža ma teda, ak sa žalovaný dovoláva spravodlivého procesu, keď proces bol ukončený práve v dôsledku jeho nečinnosti, podľa mňa preto, lebo aj žalovaný uznával dôvodnosť podanej žaloby a až následne nadobudol dojem, že vykonateľnosť predmetného súdneho rozhodnutia skúsi oddialiť účelovým podaním odporu, predsa aj žalovaný dobre vie, že ja som práce, za ktoré fakturujem vykonal v celom rozsahu a preto sa úhrady za ne právom domáham. Súdom akceptovaným dovolávaním sa na spravodlivý proces sa zrejme zabúda na inštitút právnej istoty, ale aj na to, že práve odpustením zmeškanej lehoty pre vymyslený, navyše neospravedlniteľný dôvod by došlo k porušeniu môjho základného práva na spravodlivý proces.

Navyše som presvedčený, že vo veci rozhodovala sudkyňa JUDr. J. D., ktorá mala byť vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Z tohto dôvodu som námietkou zo dňa 6. 8. 2012 namietal zaujatosť pani sudkyne, na ktorú sťažnosť plne odkazujem...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, „ktorým by... vyslovil, že Okresný súd v Rožňave uznesením zo dňa 6. 7. 2012 sp. zn. 16Rob/52/2012 porušil moje právo vlastniť majetok v zmysle čl. 20 a právo na prístup k súdu a spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 Ústavy SR

zrušil uznesenie Okresného súdu v Rožňave zo dňa 6. 7. 2012 sp. zn. 16Rob/52/2012 (správne má byť sp. zn. 16Rob/20/2011, pozn.) a vrátil vec na ďalšie konanie

a priznal mi nemajetkovú ujmu v sume 16.907,92,- € titulom primeraného finančného zadosťučinenia   do   3   dní   odo   dňa   právoplatnosti   v   prospech   účtu   môjho   právneho zástupcu... a zároveň by mi priznal právo aj na náhradu všetkých trov tohto konania v rovnakej lehote, ktorých výška bude uvedená v písomnom vyhotovení samotného nálezu.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   (ktorý   ako   navrhovateľ   navrhol   vydanie   platobného   rozkazu   voči odporcovi) namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy   uznesením   okresného   súdu, ktorým   bolo   odpustené   zmeškanie   lehoty   na   podanie   odporu   proti   platobnému   rozkazu odporcovi.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   úplne   nesprávne   a   v   rozpore   so   súdnou   praxou vyhodnotil danosť ospravedlniteľného dôvodu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odporu a tým napadnutým uznesením porušil ním označené základné práva.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie okresného súdu.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa   nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov okresného súdu. Ústavný súd nezistil, že by okresným súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   uznesenia   v   súlade   s   jeho   právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie okresného súdu bolo svojvoľné a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že v príčinnej súvislosti s odpustením zmeškania lehoty   na   podanie   odporu   proti   platobnému   rozkazu   napadnutým   uznesením   objektívne nemôže byť porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.   Keďže   prerokovaním   a   rozhodnutím   veci   v   riadnom   (nie   skrátenom)   súdnom konaní,   čo   je   dôsledok   odpustenia   zmeškania   lehoty   na   podanie   odporu   a   zrušenia platobného rozkazu podaním odporu, zostávajú sťažovateľovi zachované všetky práva na obhájenie a preukázanie svojich nárokov v prebiehajúcom súdnom konaní, a tým naplnenie jeho označeného základného práva.

Ďalej   je   potrebné   uviesť,   že   pozitívne   posúdenie   ospravedlniteľnosti   dôvodu zmeškania lehoty v zmysle § 58 ods. 1 OSP všeobecným súdom je skutkovou otázkou, ktorá vzhľadom   na svoj   charakter,   ako i   dôsledky   (odpustením   zmeškania lehoty   u   žiadneho z účastníkom   konania   nemôže   byť   objektívne   porušené   ich   základné   právo   na   súdnu ochranu, pretože takáto procesná situácia len vytvára priestor na ďalšie meritórne konanie vo veci) opomína ústavnoprávny rozmer.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   sťažovateľa   v   príčinnej   súvislosti   s napadnutým uznesením okresného súdu. Z týchto dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20 ústavy, ústavný súd uvádza, že podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže namietaným   uznesením   okresného   súdu   neboli   porušené   práva   procesnoprávneho charakteru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených čl. 20 ústavy, a preto ústavný súd odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v celom rozsahu odmieta.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2012