znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 515/2014-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. septembra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 21693/2013 až sp. zn. Rvp 21697/2013, sp. zn. Rvp 22221/2013 až sp. zn. Rvp 22230/2013, sp. zn. Rvp 22430/2013 až sp. zn. Rvp 22431/2013,   sp.   zn.   Rvp   22727/2013   až   sp.   zn.   Rvp   22728/2013   a sp.   zn. Rvp 22735/2013 až sp. zn. Rvp 22736/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl. 1   Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a porušenia namietaného   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 14   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uzneseniami Okresného súdu Galanta sp. zn. 11 Er 76/2005 z 19. júla 2012 (sp. zn. Rvp 21693/2013), sp. zn. 15 Er 662/2006 z 10. decembra 2012 (sp. zn.   Rvp 21694/2013),   sp.   zn.   15   Er   1164/2006   z 10.   decembra   2012   (sp.   zn. Rvp 21695/2013) a sp. zn. 15 Er 714/2009 z 2. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 22225/2013), postupom a uzneseniami Okresného súdu Senica sp. zn. 11 Er 589/2008 zo 4. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 22226/2013) a sp. zn. 6 Er 102/2009 z 25. júna 2012 (sp. zn. Rvp 22227/2013 a sp.   zn.   Rvp   22430/2013),   postupom   a uzneseniami   Okresného   súdu   Skalica   sp.   zn. 1 Er 4680/2008 z 28. septembra 2011 (sp. zn. Rvp 21696/2013), sp. zn. 2 Er 4881/2008 z 21. októbra 2011 (sp. zn. Rvp 21697/2013), sp. zn. 1 Er 1656/2008 z 13. decembra 2011 (sp.   zn.   Rvp 22228/2013),   sp.   zn.   1   Er   4696/2008   z 3.   októbra   2011   (sp.   zn. Rvp 22229/2013 a sp. zn. Rvp 22431/2013), sp. zn. 2 Er 292/2008 zo 14. septembra 2011 (sp.   zn.   Rvp 22230/2013),   sp.   zn.   2   Er   1626/2008   z 13.   augusta   2012   (sp.   zn. Rvp 22735/2013) a sp. zn. 2 Er 4965/2008 z 10. novembra 2011 (sp. zn. Rvp 22736/2013), postupom a uzneseniami Okresného súdu Trnava sp. zn. 27 Er 568/2009 z 11. júna 2012 (sp.   zn.   Rvp 22221/2013),   sp.   zn.   27   Er   427/2010   z 26.   marca   2012   (sp.   zn. Rvp 22222/2013), sp. zn. 27 Er 265/2004 z 13. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22223/2013), sp. zn. 19   Er   243/2006   z 26. marca   2012   (sp.   zn. Rvp   22224/2013),   sp.   zn.   18   Er   1085/2007 z 11. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22727/2013) a sp. zn. 8 Er 30/2004 zo 4. apríla 2012 (sp. zn. Rvp   22728/2013),   ako   aj   postupom   a uzneseniami   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn. 10 CoE 207/2013   z 27.   júna 2013   (sp.   zn.   Rvp   21693/2013),   sp.   zn.   10   CoE   314/2013 z 27. júna 2013 (sp. zn. Rvp 21694/2013), sp. zn. 10 CoE 313/2013 z 27. júna 2013 (sp. zn. Rvp 21695/2013), sp. zn. 6 CoE 120/2013 z 18. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22225/2013), sp. zn. 24 CoE 214/2012 z 30. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22226/2013), sp. zn. 11 CoE 105/2013 z 26. júna 2013 (sp. zn. Rvp 22227/2013 a sp. zn. Rvp 22430/2013), sp. zn. 9 CoE 56/2012 z 27.   novembra   2012   (sp.   zn.   Rvp   21696/2013),   sp.   zn.   23   CoE   64/2012 zo 14. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 21697/2013), sp. zn. 23 CoE 101/2012 z 31. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22228/2013), sp. zn. 23 CoE 56/2012 z 31. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22229/2013 a   sp.   zn.   Rvp   22431/2013),   sp.   zn.   10   CoE   43/2012   z 25.   júla   2013   (sp.   zn. Rvp 22230/2013), sp. zn. 10 CoE 330/2013 z 28. augusta 2013 (sp. zn. Rvp 22735/2013), sp.   zn.   23   CoE   115/2012   zo 16.   augusta   2013   (sp.   zn.   Rvp   22736/2013),   sp.   zn. 10 CoE 5/2013   z 31.   júla   2013   (sp.   zn.   Rvp   22221/2013),   sp.   zn.   21   CoE   303/2012 z 28. marca   2013   (sp.   zn.   Rvp   22222/2013),   sp.   zn.   10 CoE 122/2013   z 25.   júla   2013 (sp. zn.   Rvp   22223/2013),   sp.   zn.   10   CoE   57/2013   z 27. júna   2013   (sp.   zn. Rvp 22224/2013),   sp.   zn.   10   CoE   120/2013   z 25.   júla   2013   (sp.   zn.   Rvp   22727/2013) a sp. zn. 6 CoE 109/2013 z 27. augusta 2013 (sp. zn. Rvp 22728/2013) a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené pod sp. zn. Rvp 21693/2013   až   sp.   zn.   Rvp   21697/2013,   sp.   zn.   Rvp   22221/2013 až sp. zn. Rvp 22230/2013,   sp.   zn.   Rvp   22430/2013   až   sp.   zn.   Rvp   22431/2013, sp. zn. Rvp 22727/2013   až   sp.   zn.   Rvp   22728/2013   a sp.   zn.   Rvp   22735/2013 až sp. zn. Rvp 22736/2013   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené pod sp. zn. Rvp 21693/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 14. októbra 2013,   31.   októbra   2013,   4.   novembra   2013   a 18.   novembra   2013   doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, ako aj práva zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami   Okresného   súdu   Galanta   sp.   zn.   11   Er   76/2005   z 19.   júla   2012   (sp.   zn. Rvp 21693/2013), sp. zn. 15 Er 662/2006 z 10. decembra 2012 (sp. zn. Rvp 21694/2013), sp.   zn.   15   Er   1164/2006   z 10.   decembra   2012   (sp.   zn.   Rvp   21695/2013)   a   sp.   zn. 15 Er 714/2009   z 2.   augusta   2012   (sp.   zn.   Rvp   22225/2013),   postupom   a uzneseniami Okresného súdu Senica sp. zn. 11 Er 589/2008 zo 4. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 22226/2013) a sp. zn. 6 Er 102/2009 z 25. júna 2012 (sp. zn. Rvp 22227/2013 a sp. zn. Rvp 22430/2013), postupom a uzneseniami Okresného súdu Skalica sp. zn. 1 Er 4680/2008 z 28. septembra 2011   (sp.   zn.   Rvp   21696/2013),   sp.   zn.   2   Er   4881/2008   z 21.   októbra   2011   (sp.   zn. Rvp 21697/2013), sp. zn. 1 Er 1656/2008 z 13. decembra 2011 (sp. zn. Rvp 22228/2013), sp.   zn.   1   Er   4696/2008   z 3.   októbra   2011   (sp.   zn.   Rvp   22229/2013   a   sp.   zn. Rvp 22431/2013), sp. zn. 2 Er 292/2008 zo 14. septembra 2011 (sp. zn. Rvp 22230/2013), sp. zn.   2   Er   1626/2008   z 13.   augusta   2012   (sp.   zn.   Rvp   22735/2013)   a   sp.   zn. 2 Er 4965/2008 z 10. novembra 2011 (sp. zn. Rvp 22736/2013), postupom a uzneseniami Okresného súdu Trnava sp. zn. 27 Er 568/2009 z 11. júna 2012 (sp. zn. Rvp 22221/2013), sp. zn. 27 Er 427/2010 z 26. marca 2012 (sp. zn. Rvp 22222/2013), sp. zn. 27 Er 265/2004 z 13.   júla   2012   (sp.   zn.   Rvp   22223/2013),   sp.   zn.   19   Er   243/2006   z 26.   marca   2012 (sp. zn. Rvp 22224/2013), sp. zn. 18 Er 1085/2007 z 11. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22727/2013) a sp. zn. 8 Er 30/2004 zo 4. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 22728/2013) (ďalej len „okresné súdy“ a „napadnuté uznesenia okresných súdov“), ako aj postupom a uzneseniami Krajského súdu v Nitre   sp.   zn.   10   CoE   207/2013   z 27.   júna   2013   (sp.   zn.   Rvp   21693/2013),   sp.   zn. 10 CoE 314/2013   z 27.   júna 2013   (sp.   zn.   Rvp   21694/2013),   sp.   zn.   10   CoE   313/2013 z 27. júna 2013 (sp. zn. Rvp 21695/2013), sp. zn. 6 CoE 120/2013 z 18. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22225/2013), sp. zn. 24 CoE 214/2012 z 30. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22226/2013), sp. zn.   11   CoE   105/2013   z 26.   júna   2013   (sp.   zn.   Rvp   22227/2013   a   sp.   zn. Rvp 22430/2013), sp. zn. 9 CoE 56/2012 z 27. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 21696/2013), sp.   zn.   23   CoE   64/2012   zo 14.   novembra   2012   (sp.   zn.   Rvp   21697/2013),   sp.   zn. 23 CoE 101/2012   z 31.   júla   2013   (sp.   zn.   Rvp   22228/2013),   sp.   zn.   23   CoE   56/2012 z 31. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22229/2013 a sp. zn. Rvp 22431/2013), sp. zn. 10 CoE 43/2012 z 25. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22230/2013), sp. zn. 10 CoE 330/2013 z 28. augusta 2013 (sp. zn.   Rvp   22735/2013),   sp.   zn.   23   CoE   115/2012   zo 16.   augusta   2013   (sp.   zn. Rvp 22736/2013), sp. zn. 10 CoE 5/2013 z 31. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22221/2013), sp. zn. 21 CoE 303/2012 z 28. marca 2013 (sp. zn. Rvp 22222/2013), sp. zn. 10 CoE 122/2013 z 25. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22223/2013), sp. zn. 10 CoE 57/2013 z 27. júna 2013 (sp. zn. Rvp   22224/2013),   sp.   zn.   10   CoE   120/2013   z 25.   júla 2013   (sp.   zn.   Rvp   22727/2013) a sp. zn. 6 CoE 109/2013 z 27. augusta 2013 (sp. zn. Rvp 22728/2013) (ďalej len „krajský súd“ a „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok   dojednaných   v   úverových   zmluvách.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania   pred   ňou   zvoleným   rozhodcovským   súdom.   Následne   boli   na   základe rozhodcovských   rozsudkov   vydaných   v   týchto   konaniach   začaté   exekučné   konania. V ďalších   prípadoch   boli   na   základe   splnomocnenia   udeleného   dlžníkmi   pri   podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež stali   exekučnými   titulmi,   na   podklade   ktorých   boli   v   prospech   sťažovateľky   začaté exekučné konania.

Po   tom,   ako   príslušné   okresné   súdy   v začatých   exekučných   konaniach   poverili sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, uzneseniami príslušných   okresných   súdov   boli   exekúcie   ex   offo   zastavené,   resp.   vyhlásené za neprípustné   a následne   zastavené.   Krajský   súd   v dôsledku   odvolaní   podaných sťažovateľkou   proti   napadnutým   rozhodnutiam   okresných   súdov   tieto   napadnutými uzneseniami   ako   vecne   správne   potvrdil.   Súčasne   v   tom   ktorom   konaní   zamietol   i   jej procesné návrhy na prerušenie konaní.

V sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   sťažovateľka   v obšírnej   argumentácii namieta, že postupom a napadnutými uzneseniami okresných súdov a krajského súdu boli porušené ňou označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore, dodatkovom protokole a v charte, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresné súdy   už   raz   udelili   súdnemu   exekútorovi   poverenie,   došlo   k prekročeniu   právomoci okresných súdov ako súdov exekučných, v kompetencii ktorých podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresné súdy rozhodli nad rámec   svojej   právomoci,   keď   bez   návrhu   rozhodli   o zastavení   exekúcií,   čím   mali sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej   právne   postavenie,   pretože   podľa   sťažovateľky   má   síce   v tom   ktorom   prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento   je   nevykonateľný.   Uvedené   pochybenia   okresných   súdov   podľa   sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13 EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať   v tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   stanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom konštatoval, že napadnutými uzneseniami tak okresných súdov, ako aj krajského súdu došlo k porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv   a práv   zaručených   v ústave, dohovore, dodatkovom protokole a charte, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil okresným súdom   na   nové   konanie   a rozhodnutie,   aby   jej   priznal   v každom   jednotlivom   prípade finančné   zadosťučinenie   v sume   po   1 000   €   (v   prípadoch,   kde   bol   exekučným   titulom rozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo po 600 € (v prípadoch, kde bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.), a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal v každom prípade aj dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom,   dodatkovým   protokolom   a chartou   postupom a napadnutými uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde, možno aj v konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí   primerane   citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 21693/2013   až   sp.   zn.   Rvp   21697/2013,   sp.   zn.   Rvp   22221/2013   až   sp.   zn. Rvp 22230/2013,   sp.   zn.   Rvp   22430/2013   až   sp.   zn.   Rvp   22431/2013,   sp.   zn. Rvp 22727/2013 až sp. zn. Rvp 22728/2013 a sp. zn. Rvp 22735/2013 – Rvp 22736/2013 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe   sťažovateľky,   ako   aj   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc citované právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

II.B   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uzneseniami okresných súdov

V súvislosti s napadnutými rozhodnutiami a postupom okresných súdov ústavný súd v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v žiadnom   inom   konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   (všeobecný   súd),   ústavný   súd   jej   sťažnosť   už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa   ústavného   súdu   sťažovateľka   mala   možnosť   domáhať   sa   preskúmania napadnutých   uznesení   okresných   súdov,   a to   podaním   riadneho   opravného   prostriedku (odvolania), ktoré   napokon, tak ako to vyplýva zo samotných sťažností, sťažovateľka aj účinne   využila.   Na   základe   sťažovateľkou   podaných   odvolaní   sa   krajský   súd   ako   súd odvolací v odvolacích konaniach musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiam okresných súdov, aké sťažovateľka proti týmto rozhodnutiam uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v tejto časti už po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.C   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uzneseniami krajského súdu

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v príčinnej   súvislosti s rozhodnutiami   krajského   súdu,   námietky   sťažovateľky   možno   sumarizovať do   štyroch základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že a) krajský súd nenapravil   pochybenie   okresných   súdov,   ktoré   ako   exekučné   súdy   podľa   sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmavali exekučné tituly po tom, ako už raz tieto exekučné   tituly   preskúmali   pri   vydávaní   poverení   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcií. Okrem toho sťažovateľka namieta, že b) krajský súd nenapravil ani pochybenie okresných súdov, ktoré pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice) aplikovali smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem   toho   sťažovateľka   namieta,   že   c)   krajský   súd   a pred   ním   tiež   okresné   súdy neprerušili, hoci tak mali urobiť, exekučné konania, na účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru Európskej únie na posúdenie prejudiciálnu otázku,   a to,   či   sa   majú   jej   ustanovenia   aplikované   v danom   prípade   vykladať   tak,   že za každých okolnosti zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej   doložky   prostredníctvom   rozhodcovských   súdov,   alebo   otázku,   prečo splnomocnenie   udelené   v zmluve   o úvere,   ktorým   dlžník   splnomocní   tretiu   osobu na uznanie   dlhu   v notárskej   zápisnici,   ktorá   je   exekučným   titulom,   je   považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka   namieta d), že krajský súd a ani   okresné   súdy   nenariadili   v daných   veciach   pojednávanie,   tak   ako   im   to   ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V súvislosti   s uvedenými   námietkami sťažovateľky   ústavný   súd   po   preskúmaní predmetu   týchto   sťažností   dospel   k záveru,   že   z dôvodu,   že   sťažovateľkou   použitá argumentácia   v týchto sťažnostiach   je v podstate   identická   s jej   právnou   argumentáciou, ktorú   už   použila   v stovkách   predošlých   sťažností,   ktorými   sa   ústavný   súd   v uplynulom období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavne neopodstatnených   odkazuje,   čo   sa   týka   odôvodnenia,   na   svoje   rozhodnutie č. k. II. ÚS 78/2013-16   zo   7.   februára   2013   (v   prípadoch,   kde   bol   exekučným   titulom rozhodcovský   rozsudok,   pozn.)   alebo   na   svoje   rozhodnutie   č.   k.   II.   ÚS   79/2013-13 zo 7. februára 2013 (v prípadoch, kde bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).

Vzhľadom   na   totožnosť   tak   v osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe   dôvody   odmietnutia   sťažností   v obdobných   prípadoch   a ustálený   právny   názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

Súvislosti s doplňujúcou argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa porušenia práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej   zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúci   krajský   súd pred rozhodnutím   o posúdení zmluvnej podmienky   (rozhodcovskej   doložky) ako nekalej nedal účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje   z rozsudku   Súdneho   dvora   Európskej   únie   vo   veci   Banif   Plus   Bank   Zrt proti Csaba   Csipai   a spol.   C-472/11   z 21.   februára   2013,   ústavný   súd   pripomína,   že sťažovateľka   mala   možnosť   oboznámiť   sa   s dôvodmi   zastavenia   exekučného   konania a neprípustnosti   exekúcie   z uvádzaných   dôvodov   už   z uznesení   okresných   súdov,   proti ktorým podala aj odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (príp. podať odvolanie proti   uzneseniu   okresného   súdu),   že   si   neprajú,   aby   bolo   v ich   prípadoch   vylúčené uplatnenie   nekalej   zmluvnej   podmienky.   Sťažovateľkou   uplatnenými   argumentmi   sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a objasnil svoje závery, pre ktoré považoval uznesenia okresných súdov za vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a uznesenia   postačuje,   aby   bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na   oboch   stupňoch).   Presadzovanie   názoru,   že   na   každom   stupni   súdnictva   musí   byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade   prisúdilo   len   funkciu   kasačného   orgánu,   bez   reálnej   možnosti   konvalidovať prípadné   procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy,   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   47   charty,   dodržaný,   v dôsledku   čoho   k porušeniu označených práv sťažovateľky nedošlo.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach a argumentoch ústavný   súd   o nich   rozhodne   bez   odôvodnenia   iba   s   poukazom   na   toto   svoje   v   týchto okolnostiach identické rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014