znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 512/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária,   Fridrich   Paľko,   s. r. o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 139/2013 z 26. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného   práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 139/2013 z 26. marca 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Okresnému súdu Pezinok (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhala   voči   Slovenskej   republike,   zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, zaplatenia náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o zodpovednosti za škodu“), ktorá jej mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tohto okresného súdu   v   inom,   v   predmetnej   žalobe   označenom   exekučnom   konaní,   pričom   za   tento nesprávny   úradný   postup   sťažovateľka   považovala   postup   okresného   súdu,   ktorý v exekučnom konaní nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote.

V predmetnej žalobe podanej okresnému súdu sťažovateľka súčasne žiadala, aby súd inštančne nadradený okresnému súdu rozhodol o prikázaní jej vecí (konanie o tejto žalobe, pozn.)   inému   súdu, „...   pretože   sudcovia   miestne   a   vecne   príslušného   Okresného   súdu Pezinok sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom   konania   (námietka   zaujatosti   z   objektívneho   pohľadu)“.   Sťažovateľka požiadavku na prikázanie veci na konanie a rozhodnutie inému súdu z dôvodu ňou tvrdenej zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu argumentačne odôvodnila tým, že v prípade neprikázania   konania   o   jej   žalobe   inému   súdu   bude   o   tejto   žalobe   o   náhradu   škody rozhodovať   okresný   súd,   ktorý   podľa   tvrdení   sťažovateľky   sám   svojím   nesprávnym úradným   postupom   túto   škodu   aj   spôsobil.   Inými   slovami,   podľa   sťažovateľky   by   tak okresný súd rozhodoval o dôvodnosti nároku na náhradu škody, ktorú mal tento okresný súd aj sám spôsobiť, čo je podľa sťažovateľky neprípustné.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že krajský súd sťažovateľkou napádaným uznesením sp. zn. 4 Co 139/2013 z 26. marca 2013 „... ponechal Okresnému súdu Pezinok možnosť rozhodovať vo veci sťažovateľky, čo dosiahol tým, že nevylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Pezinok z prejednávania a rozhodovania vo veci sp. zn.: 101 C 212/2012“.

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   ňou   napádaným   uznesením   porušil   jej   základné právo   domáhať sa   súdnej   ochrany   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   keď   nezohľadnil objektívnu   stránku   nezaujatosti   sudcov   okresného   súdu,   t.   j.   keď   neskúmal   objektívne symptómy   vyvolávajúce   podľa   sťažovateľky   oprávnené   pochybnosti   o   ich   nezaujatosti, ktoré sa podľa nej prejavujú hlavne v pomere sudcov okresného súdu k veci, na rozhodnutí ktorej   majú   svoj   záujem,   pretože   v   prípade,   že   by   bolo   rozhodnuté   o   povinnosti   štátu nahradiť   sťažovateľke   škodu   vzniknutú   v   príčinnej   súvislosti   s   nesprávnym   úradným postupom okresného súdu, štát by mohol v zmysle § 22 zákona o zodpovednosti za škodu túto regresne vymáhať od okresného súdu, čo môže mať podľa sťažovateľky za následok aj napríklad   zníženie   rozpočtových   prostriedkov   pre   okresný   súd   od   štátu   (ekonomická závislosť okresného súdu od štátu).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného tiež uviedla: «Z vyššie uvedených skutočností, bez ohľadu na konkrétnosti skutkového deja, je zrejmé,   že exekučný súd (Okresný súd Pezinok),   ktorý v minulosti uskutočnil vo vzťahu k sťažovateľovi   nesprávny   úradný   postup,   sa   po   podaní   žaloby   sťažovateľom   v režime zákona č. 514/2003 Z. z. stal súdom, ktorý bude rozhodovať o náhrade škody spôsobenej tým istým, teda totožný, nesprávnym úradným postupom. Formulovaná konštatácia sa stáva zásadnou pre posúdenie tejto sťažnosti....

Žalobca   považuje   za   potrebné   úvodom   upozorniť   na   fundamentálnu   skutočnosť spojenú s argumentom o predpojatosti okresného súdu, ktorý má vec prejednať ako vecne a miestne príslušný súd podľa ust. § 85 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“). Vecne a miestne príslušný súd, ktorý by bol inak oprávnený vec prejednať, je štátnym orgánom, ktorý svojím konaním vyvolal skutočnosť zakladajúcu práva   uplatňované   touto   žalobou.   Okresný   súd   Pezinok   zapríčinil   svojim   nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) vznik škody na strane žalobcu, a preto nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať....

Pridelenie veci niektorému zo sudcov Okresného súdu Pezinok by porušilo právo žalobcu na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, pretože podľa rozvrhu práce na súde neexistuje sudca, ktorý by nebol vo vecí zaujatý....

Sťažovateľ trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);

b)   vylúčený   je   sudca   aj   preto,   že   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c)   do   úvahy   prichádza   aj   vzťah   ekonomickej   závislosti   (zníženie   rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi)....

Sťažovateľ   v   spore   vedenom   pred   okresným   súdom   žiada,   aby   súd   rozhodol o povinnosti Slovenskej republiky uhradiť mu škodu, ktorá vznikla nesprávnym úradným postupom   tohto   okresného   súdu.   V   spore   bude   nevyhnutné   na   základe   vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto   existuje   legitímny   dôvod   pochybovať   o   nestranností   okresného   súdu,   ako   aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:

a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutý ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorí   nesprávny   úradný   postup   uskutočnili.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorí uskutočnili nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia....

Vychádzajúc z vyššie uvedených východísk, sťažovateľ je toho názoru, že objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že majetková škoda a nemajetková ujma, ktorej náhrady sa sťažovateľ   žalobou   domáha,   mala   byť   spôsobená   rozhodovaním   sudcu   Okresného   súdu Pezinok,   ktorý je miestom pôsobenia   všetkých   sudcov   vykonávajúcich   funkciu   na tomto súde,   pričom   všetci   sudcovia   tohto   súdu   majú   minimálne   kolegiálny   a   väčšina   isto i priateľský vzťah k dotknutému sudcovi, vytvára taký vzťah sudcov k danej veci, z ktorého možno   vyvodiť   dôvodnú   pochybnosť   o   nezaujatosti   každého   zo   sudcov   Okresného   súdu Pezinok. Žiaden zo sudcov Okresného súdu Pezinok sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôže javiť v očiach strán ako nezávislý, pričom môžu vzniknúť dôvodné pochybnosti o ich nezaujatosti vo veci. Nemôže byť v súlade s ústavnou zásadou nezávislého a nestranného súdu, ak by spor o náhradu škody, resp. ujmy rozhodoval ten súd, ktorý sám mal svojím konaním žalovanú škodu spôsobiť.»

Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   nálezom   vyslovil,   že uznesením   krajského súdu   sp.   zn. 4 Co 139/2013 z 26. marca   2013   bolo porušené jej základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základné   právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. V dôsledku uvedeného sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd zrušil označené uznesenie krajského súdu a aby mu vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, aby jej priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 € a aby jej priznal úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Sťažovateľka   sa   súčasne   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   domáha   vydania dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť napádaného uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Z obsahu sťažnosti sťažovateľky síce vyplýva, že namieta porušenie ňou označených základných práv a práv zaručených ústavou a dohovorom, k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 139/2013 z 26. marca 2013 nevyhovel jej návrhu a z prerokovania ňou podanej žaloby na okresnom súde nevylúčil všetkých sudcov tohto okresného súdu, avšak z obsahu uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Co 139/2013 z 26. marca 2013 vyplýva, že ním krajský súd nerozhodoval vo veci vylúčenia, resp. vo veci zaujatosti   sudcov   okresného   súdu,   ale   rozhodoval   ním   vo   veci   súdneho   poplatku za námietku zaujatosti.

Vzhľadom   na uvedené   zistenie   o   rozpore   medzi   obsahom   napádaného uznesenia a odôvodnením   sťažnosti,   ktoré   spolu   nekorešpondujú,   dospel   ústavný   súd   k   záveru o nedostatku   príčinnej   súvislosti   medzi   napádaným   rozhodnutím   krajského   súdu a odôvodnením   porušenia   označených   základných   práv   a   práva   zaručených   v   ústave a dohovore, a preto sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014