znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 511/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Rímskokatolíckej   cirkvi,   Farnosti   Bratislava-Rača, Alstrova 121, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH s. r. o., Dunajská   15/A,   Bratislava, v   mene   ktorej   koná   konateľ   a   advokát   JUDr.   Viliam Karas, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 21 C 96/2007-222 z 5. marca   2010,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   15   Co   234/2010-259 z 28. mája   2012   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Cdo 109/2013 z 25. júna 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Rímskokatolíckej   cirkvi,   Farnosti   Bratislava-Rača o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2015   doručená   sťažnosť   Rímskokatolíckej   cirkvi,   Farnosti   Bratislava-Rača   (ďalej   len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 21 C 96/2007-222 z 5. marca 2010 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 234/2010-259 z 28. mája 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 109/2013 z 25. júna 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   v právnom   postavení   žalobkyne v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   21   C   96/2007   sa   žalobným   návrhom domáhala voči žalovaným v 1. a 2. rade vydania nehnuteľností «... pôvodne zapísaných na v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva   k   nehnuteľným   veciam   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam   a   prechode vlastníctva   k   niektorým   nehnuteľnostiam   (ďalej   ako   „reštitučný   zákon“).   Dotknuté nehnuteľnosti sú v súčasnosti zapísané na liste vlastníctva pre

trvalé trávne porasty o výmere 511 m2 a zastavané plochy a nádvoria o výmere 2694 m2, vo vlastníctve žalovaného 2/ a správe žalovaného 1/.».

Ako ďalej sťažovateľka uvádza, „... Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 05.03.2010   sp.   zn.   21   C   96/2007-222...   rozhodol   tak,   že   žalobný   návrh   sťažovateľky zamietol, konanie o vydanie a navrátenie vlastníckeho práva k zapísanej na zastavil a žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal...

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Bratislave, ktorý v rozsudku zo dňa 28.05.2012 sp. zn. 15 Co 234/2010-259... potvrdil   rozsudok   okresného   súdu.   V   odôvodnení   odvolací   súd   uviedol,   že   vlastníkom žalovaných parciel je žalovaný 2/ a na tom nič nemení ani nepresné označenie vlastníka v katastri   nehnuteľností.   Rovnako   odvolací   súd   vyhodnotil   ako   správny   záver prvostupňového súdu o tom, že voči žalovanému 2/ bol nárok uplatnený až pripustením jeho vstupu do konania, a teda došlo k zániku práva.

Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie, o ktorom rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v konaní sp. zn. 3 Cdo 109/2013 uznesením zo dňa 25.06.2015 dovolanie sťažovateľky odmietol pre neprípustnosť.“.

3. S poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu, ako i na skutkové okolnosti prípadu   sťažovateľka   dáva   do   rozporu   závery   okresného   súdu,   krajského   súdu,   ako i najvyššieho   súdu   v napadnutom   rozsudku   okresného   súdu,   v napadnutom   rozsudku krajského súdu, ako aj v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, považuje ich za arbitrárne, svojvoľné a nepodložené a zastáva názor, že porušenie jej práv spočíva v rozhodnutí súdov o tom, že:

„a)   parcela nie je   spôsobilým predmetom   vydania   podľa   reštitučného zákona,

b) žalovaný 1/ nie je pasívne legitimovaný, c) došlo k preklúzii práva Sťažovateľa voči žalovanému 2/ a d) zo strany dovolacieho súdu, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia a z toho dôvodu jeho nepreskúmateľnosť nezakladá dôvod prípustnosti podľa § 237 písm. f) OSP.“

4. S ohľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne vydal tento nález:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 05.03.2010 sp. zn. 21 C 96/2007-222, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.05.2012 sp. zn. 15 Co 234/2010-259 a uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.06.2015 sp. zn. 3 Cdo 109/2013 boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej Republiky, podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 05.03.2010   sp.   zn.   21   C   96/2007-222,   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa 28.05.2012 sp. zn. 15 Co 234/2010-259 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.06.2015 sp.   zn. 3   Cdo 109/2013   zrušuje a   vec vracia Okresnému   súdu   Bratislava III na   nové konanie.

Porušovatelia   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   nahradiť   sťažovateľovi   trovy konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania.

8.   Podľa   §   50   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   k   sťažnosti   sa   pripojí   kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

9.   Ústavný   súd   má   v   ústave   a   v   zákone   o   ústavnom   súde   presne   definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

10.   Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie konanie osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

11.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   zastúpená   prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval samotný návrh, ústavnému súdu s návrhom nedoručila rozhodnutia, proti ktorým sťažnosť smeruje (t. j. ústavnému súdu nedoručila kópie napadnutého rozsudku okresného súdu, napadnutého rozsudku krajského súdu, ako ani napadnutého uznesenia najvyššie súdu).

12. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov   konania   (napr.   IV. ÚS 77/08,   I. ÚS 368/2010,   III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010,   I. ÚS 162/2010,   IV. ÚS 234/2010,   III. ÚS 206/2010,   IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom“. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

13. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje,   že sťažnosť vykazuje také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015