znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 511/2012-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana   Ľalíka   v   konaní   o   sťažnosti   K.   K.,   Ž.,   zastúpenej   JUDr.   A.   K.,   Č.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 456/2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 456/2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 456/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. K. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť K. K. trovy právneho zastúpenia v sume 323,52 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiatdva centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. A. K., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2012   doručená   sťažnosť   K.   K.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. A. K., Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 456/2007.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Sťažovateľ podal na Okresný súd Žilina návrh na zrušenie a vyporiadanie BSM, ktorá vec je vedená pod č. konania: 8C/456/2007. Predmetom   konania   je   zrušenie   a   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva sťažovateľa/navrhovateľa, K. K., rod. D. a odporcu, L. K. Predmetom konania je najmä vysporiadanie a prevzatie splácania spotrebného úveru za osobné motorové vozidlo zn. Honda Acord, Eč.:... vo výške 257 572,- Sk.

Do   dnešného   dňa   konanie   pred   Okresným   súdom   v   Žiline,   sp.   zn.   8C/456/2007 nie je vôbec skončené...

Sťažovateľ namieta postup Okresného súdu v Žiline, a to najmä vzniknuté prieťahy v konaní,   pretože   prvé   pojednávanie,   ktoré   bolo   vo   veci   vytýčené   a   ktorého   sa   osobne zúčastnil právny zástupca sťažovateľa JUDr. A. K., bolo dňa 14. 04. 2010. Pojednávanie bolo   odročené   za   účelom   zisťovania   u S.   výšky   spotrebného   úveru   a s tým   súvisiace okolnosti na vyporiadanie BSM.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   dňa   18.   08.   2011   podal sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   predsedovi   Okresného   súdu   Žilina,   ktorý   listom   zo   dňa 20. 09. 2011 oznámil, že zákonný sudca vytýčil termín pojednávania dňa 08. 11. 2011. Žiaden termín pojednávania právnemu zástupcovi navrhovateľky nebol zo strany OS Žilina doručený. Právny zástupca sťažovateľky sa priebežne informoval v informačnej kancelárií OS Žilina, aký je stav veci, pričom mu bolo oznámené, príslušnou pracovníčkou kancelárie, že spis sa nachádza u zákonného sudcu JUDr. Ch. od 09. 11. 2011...

Právny zástupca sťažovateľa dňa 04. 06. 2012 opätovne žiadal vytýčenie termínu pojednávania, čo ku dnešnému dňu sa nestalo...

Vzhľadom na vyššie uvedené má sťažovateľ za to, že nekonaním súdu v predmetnej veci počas doby od podania návrhu v roku 2007 do súčasnej doby a keďže do dnešného dňa nie je predpoklad právoplatného skončenia veci v najbližšom období, boli porušené jeho základné práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR   ako   aj   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Žilina, sp. zn.: 8C/456/2007.

Okrem iného sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia v sume = 10 000,-   €,   ktoré   odôvodňuje   pocitom   neistoty,   márnosti,   rozhorčenia,   bezmocnosti a nespravodlivosti,   pričom   tieto   negatívne   pocity   vyvolané   postupom   súdu   spôsobujú sťažovateľovi   stres,   ohrozujú   jeho   zdravie   a   to   z   dôvodu,   že   napriek   sťažovateľom produkovanými dôkazmi v konaní pred prvostupňovým súdom 8C/456/2007 nepochopiteľne, bez akéhokoľvek dôvodu spočívajúceho vo výskyte prekážky postupu konania nerozhodol v samotnej veci...“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo sťažovateľa K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.: 8C/456/2007 porušené.

Okresnému súdu Žilina sa prikazuje, aby v konaní pod sp. zn.: 8C/456/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,- €, ktoré je Okresný súd Žilina povinný zaplatiť do 2 (dvoch) mesiacov od doručenia nálezu Ústavného súdu SR.“

Sťažovateľka zároveň žiadala o priznanie náhrady trov konania na účet jej právneho zástupcu   za   zastupovanie   pred   ústavným   súdom   v   konaní   o   jej   sťažnosti,   a   to   v sume 323,60 €.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 511/2012-8 zo 17. októbra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. 1 SprS 639/2012 zo 4. decembra 2012, v ktorom poukázal na stav súdnej agendy a zaťaženosť súdu, ako aj súčasný stav posudzovaného konania.

Okresný   súd   vo   vyjadrení   zo   4.   decembra   2012 a právny   zástupca   sťažovateľky 29. januára 2013 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd si pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj „ESĽP“)   k čl.   6 ods.   1 dohovoru,   pokiaľ ide o právo   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote.   Z   uvedeného   dôvodu   nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom posudzovaného konania   vedeného   okresným   súdom   je   konanie   o   návrhu   sťažovateľky   doručenom okresnému   súdu   22.   novembra   2007,   ktorým   sa   domáha   vyporiadania   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   po   rozvode.   Žaloby   tohto   typu   tvoria   štandardnú   súčasť rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   a   preto   nie   je   možné   hodnotiť   posudzované konania ako náročné po skutkovej či právnej stránke.

2. Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v posudzovanom konaní vedenom okresným súdom   nezistil   žiadne   okolnosti,   ktorými   by   sťažovateľka   mohla   prispieť   ku   vzniku prieťahov v posudzovanom konaní.

3. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   v   uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   sa   oboznámil   s   doterajším   priebehom   konania   vedeného   okresným súdom pod sp. zn. 8 C 456/2007 zo spisu okresného súdu a zistil, že konanie vo veci sa začalo 22. novembra 2007 na základe žaloby podanej sťažovateľkou ako navrhovateľkou smerujúcou proti bývalému manželovi ako odporcovi.

Okresný súd uznesením z 28. novembra 2007 vyzval sťažovateľku na odstránenie vád jej   návrhu   a   uznesením   (vydaným vyšším   súdnym úradníkom) zo   7.   januára 2008 odmietol podanie sťažovateľky označené ako návrh na začatie konania; uvedené uznesenie na odvolanie sťažovateľky doručené 29. januára 2008 okresný súd uznesením z 9. júla 2009 zrušil. Dňa 24. júla 2009 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za   návrh,   ktorý   bol   uhradený   5.   augusta   2009.   Okresný   súd   27.   augusta   2009   vyzval odporcu na vyjadrenie k návrhu a vyjadrenie bolo okresnému súdu doručené 25. septembra 2009.   Dňa   14.   apríla   2010   sa   vo   veci   konalo   prvé   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na neurčito.   V nadväznosti   na   závery   prvého   pojednávania   účastníci   predložili   dôkazy a navrhli   vykonanie   dôkazov   podaniami   doručenými   okresnému   súdu   19.   apríla   2010 a 29. apríla 2010. Ďalším a zároveň posledným úkonom okresného súdu bolo nariadenie pojednávania na 16. január 2013.

Z uvedeného vyplýva, že posudzované konanie okresného súdu, ktoré trvá viac ako päť rokov a nie je právoplatne skončené, sa ako celok vyznačuje neefektívnou činnosťou okresného súdu. Pritom je zrejmá úplná nečinnosť okresného súdu v období dlhšom ako dva a   pol   roka   (apríl   2010   až   december   2012).   Ústavný   súd   preto   uzatvára,   že   vzhľadom na doterajšiu   dĺžku   konania,   neefektívne   úkony   a   dlhodobú   nečinnosť   okresného   súdu je namieste konštatovať, že v posudzovanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000   €   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti   poukazujúc   najmä   na   dlhotrvajúcu   právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného   práva   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zistilo,   že   k   porušeniu   došlo   spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia   ústavný   súd prihliadal   na dobu   posudzovaného súdneho   konania a jeho priebeh a na mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých prieťahoch v posudzovanom konaní.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012   (prevzatie   a   príprava   zastupovania,   sťažnosť).   Vychádzal   pritom   z   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 je 1/6 z výpočtového základu, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 127,17 € a 7,63 € režijný paušál, teda za dva úkony 269,60 € spolu s 20 % daňou z pridanej hodnoty v sume 53,92 €, spolu 323,52 €. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013