znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 510/2015-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíkav konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietanéhoporušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Cb 3/2004 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jehozáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Cb 3/2004p o r u š e n é b o l i.

2. Krajskému súdu v Košiciach p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.6 Cb 3/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €(slovom tritisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť mu do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 355,79 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatdeväť centov) na účetjeho právneho zástupcu advokáta ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímsp. zn. I. ÚS 510/2015 z 18. novembra 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.6 Cb 3/2004 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupuje ako žalobca v konaní o zaplateniesumy 1 345,28 €. Dňa 6. júla 2004 krajský súd vydal platobný rozkaz, proti ktorému podalodpor žalovaný 30. júla 2004. Vo veci samej rozhodol krajský súd rozsudkomzo 16. januára 2012 tak, že jeho žalobu zamietol. Po rozhodnutí odvolacieho súdu(Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 26/2013 z 26. novembra 2013) bolnapadnutý rozsudok krajského súdu zrušený pre nedostatočne zistený skutkový stav vecia takisto pre nepreskúmateľnosť jeho dôvodov a vec bola vrátená opätovne krajskému súduna ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Krajský súd vo veci samej však naďalej nekoná, odročil aj nariadené pojednávania(naposledy 14. júla 2014) a vec nie je ešte právoplatne skončená, hoci konanie začalov roku 2004. Celková dĺžka konania a stav právnej neistoty sťažovateľa teda trvá viacako 11 rokov, preto sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd o jehosťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že jeho základné právo na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom na krajskom súdepod sp. zn. 6 Cb 3/2004 porušené bolo, a prikáže krajskému súdu v predmetnom konaníkonať bez zbytočných prieťahov.

4. Súčasne sa sťažovateľ domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume7 000 € a úhrady trov konania.

5. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisomdoručenými ústavnému súdu 21. decembra 2015, v ktorých okrem podrobnej chronológieprocesných úkonov uviedol:

„- Žaloba bola súdu doručená 18. 2. 2004

- Výzvou zo dňa 28. 4. 2004 bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za návrh, súdny poplatok bol zaplatený 10. 5. 2004

- Dňa 6. 7. 2004 bol vo veci vydaný platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný odpor

- Podaním zo dňa 29. 12. 2004 súd zaslal odpor žalobcovi na vyjadrenie

- Uznesením zo dňa 9. 5. 2005 bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odpor

- Podaním doručeným súdu 19. 7. 2005 uplatnil žalovaný vzájomný návrh

- Výzvou zo dňa 12. 2. 2007 bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za vzájomný návrh

- Výzvou zo dňa 12. 2. 2007 bol žalobcovi zaslaný vzájomný návrh žalovaného na vyjadrenie

- Výzvou zo dňa 15. 3. 2007 bolo vyjadrenie k vzájomnému návrhu zaslané žalovanému

- Vo veci bolo nariadené pojednávanie predvolaním zo dňa 14. 8. 2008 na deň 1. 10. 2008

- Pojednávanie 1. 10. 2008 bolo po vykonávanom dokazovaní odročené na 3. 12. 2008 za účelom doplnenia dokazovania

- Predvolaním zo dňa 2. 10. 2008 bol na pojednávanie na deň 3. 12. 2008 predvolaný svedok

- Upovedomením zo dňa 13. 11. 2008 bolo toto pojednávanie odročené na 12. 12. 2008

- Pojednávanie nariadené na 12. 12. 2008 bolo odročené za účelom opätovného predvolania účastníkov na neurčito

- Podaním zo dňa 25. 1. 2011 súd postúpil vzájomný návrh na prejednanie príslušnému Okresnému súdu Košice II

- Vo veci bolo nariadené pojednávanie na deň 7. 3. 2011

- Výzvou zo dňa 22. 2. 2011 súd uložil žalobcovi predložiť dôkazy

- Pojednávanie nariadené na 7. 3. 2011 bolo odročené na 21. 3. 2011 pre nedoručenie predvolania žalovanému

- Pojednávanie nariadené na 21. 3. 2011 bolo odročené na doplnenie dokazovania - predloženie špecifikácie započítacieho nároku na neurčito

- Podaním zo dňa 6. 4. 2011 súd zaslal predložené vyjadrenie žalobcovi

- Uznesením zo dňa 15. 11. 2011 súd vylúčil vzájomný návrh žalovaného na zaplatenie sumy 3.333,21 eur s prísl. na samostatné konanie

- Výzvou zo dňa 15. 11. 2011 súd vyzval žalobcu na predloženie dôkazu - osobnú evidenciu žalobcu o stave peňazí

- Vo veci bolo nariadené pojednávanie na deň 16. 1. 2012

- Na pojednávaní 16. 1. 2012 bol vyhlásený rozsudok, proti ktorému podal žalobca odvolanie

- Uznesením zo dňa 15. 2. 2012 bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie

- Opravným uznesením zo dňa 17. 2. 2012 bola opravená úvodná časť rozsudku pre chyby v písaní

- Odvolací súd uznesením doručeným konajúcemu súdu 13. 12. 2013 zrušil rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie

- Výzvou zo dňa 23. 1. 2014 súd vyzval žalovaného na predloženie dôkazov ohľadne započítania pohľadávky

- Podaním zo dňa 15. 4. 2014 bolo vyjadrenie žalovaného zaslané žalobcovi

- Vo veci bolo nariadené pojednávanie na 14. 7. 2014, ktoré žalovaný požiadal odročiť na iný termín pre kolíziu pojednávaní. Termín pojednávania bol zrušený.

Z prehľadu úkonov krajského súdu vyplýva, že zákonní sudcovia vo veci konali plynulo a bez prieťahov s výnimkou obdobia od 12. 12. 2008 do 07. 03. 2011 a v období od 14. 07. 2014 do súčasnosti. V obidvoch prípadoch k prieťahom v konaní došlo v dôsledku prerozdelenia vecí v súlade s dodatkami k rozvrhu práce (v prvom prípade po preložení zákonnej sudkyne ⬛⬛⬛⬛ na Najvyšší súd Slovenskej republiky - vec bola pridelená ⬛⬛⬛⬛ a v druhom prípade po odvolaní ⬛⬛⬛⬛ z funkcie sudcu a pridelení veci ⬛⬛⬛⬛ ), pričom u obidvoch zákonných sudkýň, ktorým pri prerozdelení obchodnej agendy, vec sp. zn. 6Cb/3/2004 pripadla, bol v rozhodnom čase konštatovaný vysoký nápad súdnej agendy.“

6. K vyjadreniu krajského súdu zaujal stanovisko sťažovateľ v podaní doručenomústavnému súdu 30. decembra 2015, v ktorom uviedol, že zotrváva na dôvodoch svojejsťažnosti, a súčasne v ňom vyčíslil trovy konania za dva úkony právnej služby vykonanév roku 2015.

7. Ústavný súd, vychádzajúc z vyjadrení účastníkov a zo spisu krajského súdu, ktorýmu bol predložený na previerku 21. decembra 2015, mal za preukázané uvedené procesnéúkony krajského súdu a ich účastníkov (pozri bod 5). Navyše ústavný súd zistil, že krajskýsúd po doručení vyjadrenia sťažovateľa k odporu 30. marca 2005 oznámil právnemuzástupcovi sťažovateľa (oznámenie prevzal 1. apríla 2005) a tiež odporcovi (č. l. 38),že predpokladaný termín pojednávania je v II. polroku 2006. Po nahliadnutí do spisuodporcom 4. mája 2005 a výzve krajského súdu z 9. mája 2005 na zaplatenie súdnehopoplatku odporcovi za podaný odpor (č. l. 40) krajský súd následne (úpravou sudcuz 12. júla 2005, č. l. 42) uviedol, že„Spis je pripravený na pojednávanie...“.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákonao ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Sťažovateľ sa sťažnosťou okrem iného domáha vyslovenia porušenia svojhozákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vecverejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ zároveň namieta aj porušeniečl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom...

11. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúruEurópskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právona prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

12. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

13. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnomkonaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konaniaobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnostiso všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňomsúd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

14. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočnýmprieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorýmisú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s Európskym súdom pre ľudské právaústavný súd prihliada pritom aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konanía jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02).Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

15.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spor medziakciovou spoločnosťou, ktorá vydala zamestnanecké akcie, a medzi sťažovateľom, ktorýžiadal z titulu vrátenia zamestnaneckých akcií o preplatenie ich celkovej hodnoty (pôvodnev sume 40 528 Sk s prísl.), nemožno po právnej ani skutkovej stránke hodnotiť ako zložitýaj ohľadom na to, že odporca podal v súvislosti s touto vecou vzájomný návrh 19. júla 2005,pretože tento bol vylúčený na samostatné konanie a postúpený inému vecne a miestnepríslušnému všeobecnému súduOkresnému súdu Košice II. Ani krajský súd vo svojomvyjadrení k sťažnosti neuviedol, že by po právnej stránke alebo skutkovo bola predmetnávec zložitá.

15.2 Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériompri posudzovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a týmaj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Ústavný súd po preskúmaní spisu krajského súdu a vyjadrení účastníkov konaniakonštatuje, že správanie sťažovateľa (jeho právneho zástupcu) neprispelo k predĺženiukonania, a ani krajský súd nemal k jeho konaniu v čase prebiehajúceho súdneho sporuvýhrady.

15.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu a v súlade so svojoupredchádzajúcou štandardnou judikatúrou predovšetkým konštatuje, že z ústavnoprávnehohľadiska je neakceptovateľné, že predmetné konanie nebolo právoplatne skončené, hociprebieha na krajskom súde od februára 2004. Podľa názoru ústavného súdu konanie, ktorétrvá tak neobyčajne dlho, ako to bolo v danej veci, možno už len na základe jeho posúdeniaako celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy, akoaj čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. II. ÚS 3/09, III. ÚS 170/2010, III. ÚS 21/2014).Ústavný súd okrem dlhej nečinnosti krajského súdu (spolu 33 mesiacov, pozn.) uvedenejv jeho vyjadrení, že nekonal„od 12. 12. 2008 do 07. 03. 2011 a v období od 14. 07. 2014 do súčasnosti“,tiež zistil, že nečinnosť v trvaní viac ako tri roky bola zistená už predtým –krajský súd oznámil účastníkom konania, že vec je pripravená na pojednávanie už v roku2005 (pozri bližšie bod 7), prvé pojednávanie sa však reálne konalo až v októbri 2008[medzitým spracoval 12. februára 2007 iba jednu jednoduchú výzvu na zaplatenie súdnehopoplatku za vzájomný návrh podaný v júli 2005, ktorý neskôr vylúčil na samostatné konanieaž 15. novembra 2011 (teda až po šiestich rokoch) a postúpil ho vecne a miestnepríslušnému Okresnému súdu Košice II, kde je vedený pod sp. zn. 32 Cb 13/2011]. Okremtejto nečinnosti ústavný súd poukazuje aj na neefektívnu činnosť krajského súdu (vyplývaz posledného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 26/2013z 26. novembra 2013, ktorým bol napadnutý rozsudok krajského súdu zrušenýpre nedostatočne zistený skutkový stav veci a takisto pre nepreskúmateľnosť jeho dôvodov)a vec bola vrátená opätovne krajskému súdu 13. decembra 2013 na ďalšie konanie a novérozhodnutie, ktoré však podľa zistených výsledkov zatiaľ nesmeruje k podstate nárokusťažovateľa uplatneného v návrhu.

16. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru,podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonanímpríslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnejneistoty účastníkov súdneho konania. Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecnéhosúdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnejneistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, abyo jeho veci rozhodol (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 380/08 a I. ÚS 158/2010).

17. Vzhľadom na uvedené konštatovanie a hodnotenie priebehu konaniapred krajským súdom (pozri bod 15.3) je ústavný súd bez ďalšieho preto toho názoru,že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cb 3/2004 bolo porušenézákladné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

18. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.

19. Keďže namietané konanie nebolo do času rozhodnutia ústavného súdu osťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd krajskému súdu prikázal, aby v konanívedenom pod sp. zn. 6 Cb 3/2004 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov,tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

III.

20. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorýmvyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primeranéfinančné zadosťučinenie.

21. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

22. Sťažovateľ sa domáhal priznania finančného zadosťučinenia v sume 7 000 €z dôvodu celkovej dĺžky konania a pre stav jeho právnej neistoty v prebiehajúcom konaní.

23. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúcehoporušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomtoprípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančnéhozadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovorupriznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

24. Vzhľadom na doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania, ktoráje z ústavného hľadiska zjavne neakceptovateľná, ako aj naplnenie princípu spravodlivostia okolnosti danej veci vyhodnotené v bode 15.1 až 15.3, ako aj zohľadnenie toho,čo je v tomto konaní v hre, ústavný súd považuje priznanie sumy 3 000 € za primeranéfinančné zadosťučinenie (pozri bod 3 výroku nálezu) podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnomsúde (obdobne pozri napr. III. ÚS 43/2015), pretože nemožno od sťažovateľa spravodlivožiadať, aby čakal na právoplatný výsledok konania takú dlhú dobu.

25. Ústavný súd preto nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 4 zákonao ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenienad ústavným súdom priznanú sumu 3 000 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejtočasti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.

26. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré muvznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom pred ústavným súdomadvokátom ⬛⬛⬛⬛. Sťažovateľ si trovy konania podanímz 30. decembra 2015 vyčíslil v sume 355,79 € a k tomu jeho právny zástupca predložilaj osvedčenie, že je platcom DPH.

27. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súdpri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri dvoch úkonoch právnej služby(prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti v roku 2015) z priemernej mesačnejmzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola839,83 €. Advokát vykonal v roku 2015 dva úkony právnych služieb, a to prevzatiea prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti. Odmena za jeden úkon právnychslužieb v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov je 1/6 z výpočtového základu. Odmena za jeden právny úkonvykonaný v roku 2015 je 139,83 €, spolu s režijným paušálom 8,39 € predstavuje sumu148,22 €. Odmena advokátovi za 2 úkony právnych služieb a 2 x paušálna náhradapredstavuje sumu 296,44 €. Keďže advokát je platcom DPH, uvedená suma bola zvýšenáo DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpeniatak boli priznané v celkovej sume 355,79 €.

28. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiťna účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákonao ústavnom súde) tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

29. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2016