znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 510/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. septembra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 18427/2013 až sp. zn. Rvp 18429/2013, sp. zn. Rvp 20156/2013, sp. zn. Rvp 20185/2013, sp. zn. Rvp 2665/2014 a sp. zn. Rvp 2718/2014 až sp. zn. Rvp 2720/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   práva   podľa   čl.   47   Charty základných   práv   Európskej   únie   postupom   a   uzneseniami   Krajského   súdu   v Prešove sp. zn. 4   CoE   41/2012   z   24.   augusta   2012,   sp.   zn.   10   CoE   44/2012   z   21.   júna   2012, sp. zn. 16 CoE 103/2012 z 12. júla 2012, sp. zn. 16 CoE 122/2012 z 27. septembra 2012, sp. zn.   8   CoE   75/2012   z   21.   júna   2012,   sp.   zn.   6   CoE   182/2012   z   30.   októbra   2012, sp. zn. 19   CoE   114/2012   z   11.   októbra   2012,   sp.   zn.   2   CoE   51/2012   z   28.   júna   2012 a sp. zn. 17 CoE 71/2012 z 31. mája 2012, ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 ECdo 5/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. 6 Cdo 303/2012 z   11.   apríla   2013,   sp.   zn.   1   Cdo   250/2012   zo   4.   apríla   2013,   sp.   zn.   1   ECdo   5/2013 z 30. apríla   2013,   sp.   zn.   3   Cdo   303/2012   z   30.   mája   2013,   3   Oboer   121/2013 zo 16. decembra 2013, 4 Oboer 85/2013 z 30. septembra 2013 a sp. zn. 6 Cdo 26/2013 zo 17. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod sp. zn. Rvp 18427/2013   až   sp.   zn.   Rvp   18429/2013,   sp.   zn.   Rvp   20156/2013,   sp.   zn. Rvp 20185/2013, sp. zn. Rvp 2665/2014 a sp. zn. Rvp 2718/2014 až sp. zn. Rvp 2720/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 18427/2013.  

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti   POHOTOVOSŤ, s.   r.   o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 24. júna 2013, 5. augusta 2013, 6. augusta 2013, 18. marca 2014 a 21. marca 2014 doručené sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 47 Charty   základných   práv   Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“)   postupom   a   uzneseniami Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   4   CoE   41/2012   z   24.   augusta   2012,   sp.   zn. 10 CoE 44/2012   z   21.   júna   2012,   sp.   zn.   16   CoE   103/2012   z   12.   júla   2012,   sp.   zn. 16 CoE 122/2012 z 27. septembra 2012, sp. zn. 8 CoE 75/2012 z 21. júna 2012, sp. zn. 6 CoE 182/2012 z 30. októbra 2012, sp. zn. 19 CoE 114/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 2 CoE 51/2012 z 28. júna 2012 a sp. zn. 17 CoE 71/2012 z 31. mája 2012 (ďalej len „krajský súd“ a „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 ECdo 5/2013 z 13.   marca   2013,   sp.   zn. 6 Cdo   303/2012 z 11.   apríla 2013,   sp.   zn. 1 Cdo   250/2012 zo 4. apríla   2013,   sp.   zn.   1   ECdo   5/2013   z   30.   apríla   2013,   sp.   zn.   3   Cdo   303/2012 z 30. mája   2013,   3   Oboer   121/2013   zo   16.   decembra   2013,   4   Oboer   85/2013 z 30. septembra 2013 a sp. zn. 6 Cdo 26/2013 zo 17. decembra 2013 (ďalej len „uznesenia najvyššieho súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky jej boli   dlžníci   povinní   vrátiť   podľa   podmienok   dohodnutých   v úverových   zmluvách. Na zabezpečenie úverov dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník svoje   povinnosti   z úverovej   zmluvy   nesplnil,   mala oprávnenie   podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice, na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných konaní.

Po   tom,   ako   príslušné   okresné   súdy   v začatých   exekučných   konaniach   poverili sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, uzneseniami príslušných   okresných   súdov   boli   exekúcie   ex   offo   zastavené,   resp.   vyhlásené za neprípustné   a následne   zastavené.   Krajský   súd   po   podaní   odvolaní   zo   strany sťažovateľky   svojimi   rozhodnutiami   potvrdil   napadnuté   uznesenia   okresných   súdov a najvyšší   súd   následne   dovolania   sťažovateľky   ako   procesne   neprípustné   odmietol a súčasne   rozhodol   v tom-ktorom   konaní   i   o zamietnutí   jej   procesných   návrhov na prerušenie dovolacích konaní.

V sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   sťažovateľka   v   obšírnej   argumentácii, poukazujúc pri tom na judikatúru iných európskych štátov (najmä Českej republiky, pozn.) namieta,   že   postupom   a   uzneseniami tak krajského   súdu,   ako   aj najvyššieho   súdu   boli porušené ňou označené základné práva a práva zaručené v ústave, v dohovore a charte, pričom   k ich   porušeniu   malo dôjsť   v dvoch   rovinách,   a to   tým,   že podľa   sťažovateľky najvyšší súd ako súd poslednej inštancie, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok,   nevyhovel   jej   návrhu   na   prerušenie   toho-ktorého   dovolacieho   konania a nepredložil   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   (ďalej   len   „súdny   dvor“)   na   posúdenie prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať   aj   jednostranný   právny   úkon   spotrebiteľa,   ktorý   má   spotrebiteľ   možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil inú fyzickú osobu na uznanie jeho dlhu   vo   forme   notárskej   zápisnice   ako   exekučného   titulu,   ako   aj   týkajúcu   sa   výkladu čl. 47 charty,   v dôsledku   čoho   malo   dôjsť   k porušeniu   jej   základného   práva   a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj k porušeniu jej práva na zákonného sudcu, za ktorého, v zmysle judikatúry už aj ústavného súdu, možno v prípadoch, v ktorých je nutné aplikovať aj komunitárne právo, považovať aj úniového sudcu podávajúceho výklad komunitárneho práva.

Okrem toho podľa sťažovateľky malo dôjsť k porušeniu jej základného práva a práva na spravodlivý proces v jeho atribúte zaručujúcom kontradiktórnosť konania tak postupom a uzneseniami krajského súdu, ako aj postupom a uzneseniami najvyššieho súdu. V tejto súvislosti   sťažovateľka   argumentovala   nezohľadnením   rozsudku   súdneho   dvora z 21. februára 2013 vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. sp. zn. C 472/11, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady o nekalých podmienkach v   spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať   v   tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na tento   účel   stanovujú   vnútroštátne procesnoprávne   predpisy.   Podľa   sťažovateľky   totiž   tieto   závery   pôsobia „...   ex   tunc minimálne   k 1.12.2009   (Charta   sa   stala   súčasťou   medzinárodnej   zmluvy   a nadobudla právnu   záväznosť)   a 1.5.2004   (účinnosť   smernice   93/13/ES   pre   SR)“. V tejto   súvislosti sťažovateľka v sťažnostiach tiež uviedla: „Tak Krajský súd v Prešove ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky tým, že neupozornili povinného na neprijateľnú podmienku, v dôsledku toho   ukrátili   sťažovateľa   o reálnu   možnosť domáhať   sa tohto,   aby   oba súdy   zohľadnili nesúhlas povinného s neprijateľnosťou podmienky tak, že by ponechali rozhodcovský nález ako platný exekučný titul.“  

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom konštatoval, že napádaným postupom a uzneseniami tak krajského súdu, ako aj postupom a uzneseniami najvyššieho súdu došlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a práv zaručených v ústave, v dohovore a charte, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil krajskému   súdu   na   nové   konanie   a   rozhodnutie,   aby   jej   priznal   v každom   jednotlivom prípade finančné zadosťučinenie v sume po 500 €, a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde, možno aj v konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí   primerane   citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 18427/2013   až   sp.   zn.   Rvp   18429/2013,   sp.   zn.   Rvp   20156/2013,   sp.   zn. Rvp 20185/2013, sp. zn. Rvp 2665/2014 a sp. zn. Rvp 2718/2014 až sp. zn. Rvp 2720/2014 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe   sťažovateľky,   ako   aj   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   proti   ktorým   tieto sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd,   aplikujúc   citované   právne   normy,   tak,   že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

II.B   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uzneseniami krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a to či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovým   rozhodnutiam,   ktorými   bola   exekúcia   zastavená, mal   právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli notárske zápisnice obsahujúce právny záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách iných sťažností, ktoré už riešil ústavný súd   tak,   že   ich   vo   vzťahu   k   uzneseniam   krajských   súdov   potvrdzujúcim   rozhodnutia okresných súdov o zastavení exekúcie odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné konania krajského súdu, postupom ktorého malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Zo skoro totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej   neopodstatnenosti   sťažností   sťažovateľky,   v   ktorých   vyslovil,   že   okresný   súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu   už   začatého   exekučného   konania,   a   nielen   v   súvislosti   s   vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku. V tejto   súvislosti   na   podporu   svojej   argumentácie   poukázal   na   ustálenú   judikatúru najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súdu v obdobných   právnych   veciach   (napr.   R   56/1995,   R   58/1997,   R 70/1998   a   R   72/1998 publikované   v   Zbierke   stanovísk   Najvyššieho   súdu   SR   a   rozhodnutí   súdov   Slovenskej republiky).

Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 05. septembra 2012, sp. zn. III.   ÚS   7/2013 z 15. januára 2013,   sp. zn. II.   ÚS   377/2013   z 26.   júna 2013   a   sp.   zn. III. ÚS 386/2013   z   28.   augusta   2013,   ako   aj   ďalších   rozhodnutiach,   ktoré   skončili odmietnutím   rovnakých   a   opakujúcich   sa   sťažností   sťažovateľky   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych   záverov   rozhodnutí   všeobecných   súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a jej zastavení v stovkách prípadov, pretože notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky o pochybení v postupe krajského súdu spočívajúcom v zastavení uvedených exekučných konaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109   ods.   1   písm.   c)   OSP   z   dôvodu   potreby   podania   žiadosti   Súdnemu   dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ako aj na argumentáciu sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy a zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred posúdením splnomocnenia udeleného povinným   ako   absolútne   neplatného,   nedali   účastníkom   konania   príležitosť   vyjadriť   sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom   na   postavenie   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosti   v   časti   smerujúcej   proti   postupu   krajského   súdu odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti.

II.C   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uzneseniami najvyššieho súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti s postupmi a rozhodnutiami najvyššieho súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do dvoch skupín. V prvom rade sťažovateľka namieta, že najvyšší súd porušil jej základné právo a právo na spravodlivý súdny proces tým, že nenapravil pochybenie krajského súdu, ktorý jej   v zmysle   judikatúry   súdneho   dvora   nedal   možnosť   vyjadriť   sa   k ním   ex   offo konštatovanému   záveru   o vyhodnotení   povinným   udeleného   splnomocnenia   tretej   osobe určenej oprávnenou pre účely spísania notárskej zápisnice v mene povinného o uznaní jeho dlhu   v zmluve   formulárového   typu   ako   nekalej   zmluvnej   podmienky,   a v druhom   rade sťažovateľka   namieta,   že   napádanými   postupmi   a rozhodnutiami   najvyššieho   súdu   bolo porušené jej základné právo a právo na spravodlivý súdny proces, ako aj základné právo na zákonného   sudcu   aj   tým,   že   najvyšší   súd   nevyhovel   jej   návrhom   na   prerušenie dovolacích konaní pre účely predloženia ňou navrhovanej prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru.  

V súvislosti   s prvou   skupinou   námietok   sťažovateľky   ústavný   súd   v prvom   rade podotýka,   že   z napádaných   uznesení   najvyššieho   súdu   nevyplýva,   že   by   sťažovateľka explicitne v rámci prípustnosti   dovolania proti uzneseniam krajského súdu podľa § 237 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, pozn.) ako jeden z dôvodov uvádzala aj to, že krajský súd jej nedal možnosť vyjadriť sa k svojmu záveru, ktorý pred ním ex offo konštatoval už aj okresný súd, a to že udelenie splnomocnenia   povinným   tretej   osobe   určenej   oprávnenou   pre   účely   spísania   notárskej zápisnice v mene povinného o uznaní jeho dlhu v zmluve formulárového typu, ktorej obsah nemohol   spotrebiteľ   (povinný)   ovplyvniť,   je   treba   považovať   za   nekalú   zmluvnú podmienku.   Inými   slovami,   keďže   v   napádaných   dovolacích   konaniach   sťažovateľka vyslovene nenamietala, že by jej uvedeným postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom (t. j. tento postup krajského súdu nepovažovala v dovolacom konaní za pochybenie   samotná   sťažovateľka,   pozn.),   a keďže   ani   najvyšší   súd   v rámci   svojej ex offo   prieskumnej právomoci   dovolacieho súdu   nepovažoval túto skutočnosť za   takú, ktorá by znamenala procesné pochybenie krajského súdu, t. j. nepovažoval ju za dôvod prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   OSP,   z toho   dôvodu   sa   najvyšší   súd   k tejto   otázke v napádaných uzneseniach ani explicitne nevyjadroval. Najvyšší súd ako súd dovolací je síce   povinný   ex   offo   skúmať   danosť   dôvodov   zmätočnosti   zakladajúcich   niektorý z dovolacích   dôvodov   podľa   §   237   OSP,   avšak   v tomto   smere   dovolací   súd   vyjadruje v rozhodnutí   svoje   negatívne   stanovisko   o neprítomnosti   určitého   dovolacieho   dôvodu podľa § 237 OSP iba v reakcii na dovolaciu námietku účastníka konania. Inými slovami povedané k tomu, že tu určitý dovolací dôvod podľa § 237 OSP nie je daný, sa dovolací súd vyjadruje iba v prípade,   ak tento   dôvod   namieta   vo   svojom   dovolaní samotný   účastník konania, a contrario ak účastník konania nenamieta určitú skutočnosť ako dovolací dôvod podľa § 237 OSP, tak dovolací súd síce danosť tohto dôvodu ex offo preskúma, avšak v prípade jeho absencie sa k nemu v rozhodnutí o dovolaní nevyjadruje, resp. a contrario, bez   podnetu   účastníka   konania   sa   dovolací   súd   iniciatívne   v rámci   svojej   ex   offo prieskumnej právomoci dovolacieho súdu vyjadruje iba k existujúcim dovolacím dôvodom podľa § 237 OSP.  

  Vzhľadom na uvedené teda možno konštatovať, že skutočnosť, že najvyšší súd sa k sťažovateľkou, až pred ústavným súdom tvrdeným skutočnostiam týkajúcim sa postupu krajského   súdu   nevyjadril,   bez   ďalšieho   neznamená,   že   by   tým   najvyšší   súd   v rozpore so zásadami   spravodlivého   súdneho   konania   neaplikoval   judikatúru   súdneho   dvora, na ktorú poukazuje sťažovateľka, a neznamená to ani to, že by ju najvyšší súd nezohľadnil, práve   naopak,   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   iba   v sťažovateľkou   tvrdenej   skutočnosti nevzhliadol dôvod dovolania podľa § 237 OSP, a preto sa k nej vo svojich uzneseniach ani nevyjadroval, keďže v dovolacích konaniach ju samotná sťažovateľka neuvádzala.

Uvedené   závery   korešpondujú   aj   s judikatúrou   ústavného   súdu,   podľa   ktorej v súvislosti s porušením práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd   pripomína,   že   sťažovateľka   mala   možnosť   oboznámiť   sa   s   dôvodmi   zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov už z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov,   mali   po   doručení   uznesení   prvostupňového   súdu   možnosť   vyjadriť   sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napádaných   postupov   a uznesení   postačuje,   aby   bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v   zásade   prisúdilo   len   funkciu   akéhosi   kasačného   orgánu,   bez   reálnej   možnosti konvalidovať   prípadné   procesné   nedostatky   vlastným   postupom.   Na   základe   uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami bol v daných   veciach   princíp   kontradiktórnosti   súdneho   konania,   ktorý   je   obsahom   práva zaručeného aj v čl. 47 charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.

Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, že napádanými postupmi a uzneseniami   najvyššieho   súdu   nebolo   porušené   základné   právo   a právo   sťažovateľky na spravodlivý súdny proces, a preto jej sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnené odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

V zmysle   druhej   skupiny   námietok   sťažovateľky   proti   napádaným   postupom a uzneseniam   najvyššieho   súdu   malo   byť   porušené   jej   základné   právo   a právo na spravodlivý súdny proces a na zákonného (komunitárneho) sudcu aj tým, že najvyšší súd nevyhovel jej návrhom na prerušenie napádaných konaní na účely začatia prejudiciálneho konania pred súdnym dvorom.

Účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa   stabilizovanej judikatúry súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so súdnym dvorom pri výklade práva Európskej únie.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho práva Európskej únie a judikatúry súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť   prejudiciálnu   otázku   (pozri   MAZÁK,   J.,   JÁNOŠÍKOVÁ,   M.:   Základy   práva Európskej   únie.   Ústavný   systém   a   súdna   ochrana.   Bratislava:   IURA   EDITION,   2009, s. 420), konkrétne ak:

a)   odpoveď   na   prejudiciálnu   otázku   by   nemala   žiadny   význam   na   vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c)   je   výklad   práva   Európskej   únie   taký   jasný,   že   nevznikajú   žiadne   rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

V prípade, ak sú uvedené podmienky splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať právo   Európskej   únie,   resp.   musí   mu   priznať účinky   závislé   okrem   iného   aj   od   druhu prameňa,   v ktorom   je   predmetné   pravidlo   vyjadrené,   bez   toho,   aby   sa   musel   obrátiť s prejudiciálnou otázkou na súdny dvor.

Ústavný   súd   už   taktiež   vyjadril   názor,   že   nie   každé   nepredloženie   prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru EÚ, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať   automaticky   za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu (II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva Európskej únie.

Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky súdnemu   dvoru   v   prípade,   keď   súd   sám   o   interpretácii   práva   Európskej   únie   mal pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola svojvoľne popretá právomoc súdneho dvora (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).

S prihliadnutím na svoju judikatúru týkajúcu sa všeobecne uznanej zásady, v zmysle ktorej všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe,   v   akej   ho   súd   aplikuje,   vyvoláva   vo   vzťahu   k   procesnoprávnemu   alebo hmotnoprávnemu   postaveniu   nositeľa   práva   na   súdnu   ochranu   (pozri   napr.   sp.   zn. IV. ÚS 108/2010),   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   v daných   prípadoch   nebolo povinnosťou   najvyššieho   súdu   predložiť   prejudiciálnu   otázku   súdnemu   dvoru   a   či v dôsledku   nesplnenia   tejto   povinnosti   možno   uvažovať   o   porušení   sťažovateľkou označených základných práv a práv.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je   vecou   vnútroštátneho   (všeobecného)   súdu,   ktorý   vo   veci   koná   a   ktorý   nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia súdneho dvora o prejudiciálnej otázke, relevantnosť otázok, ktoré súdnemu dvoru položí (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj   to,   či   sú   splnené   predpoklady,   za   ktorých   vnútroštátny   súd   konajúci   o   veci   nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).

V uvedených prípadoch najvyšší súd svoje rozhodnutia nepredložiť súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku   týkajúcu   sa   kvalifikácie   splnomocnenia   udeleného   povinným   tretej osobe určenej vopred oprávnenou (sťažovateľkou) v zmluve formulárového typu na účely spísania notárskej zápisnice (exekučného titulu) o uznaní dlhu povinného ako neprijateľnej zmluvnej   podmienky   odôvodnil   tým,   že   na   daný   prípad   aplikovali   všeobecné   súdy vnútroštátne   právne   normy,   do   ktorých   bol   transponovaný   obsah   príslušných   noriem Európskej únie, takže tu nevznikla potreba iniciovať prejudiciálne konanie o výklade práva Európskej   únie,   ktoré   v daných   prípadoch   priamo   aplikované   nebolo.   Vzhľadom na existenciu judikatúry súdneho dvora o univerzálnom výklade pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ (úlohou súdneho dvora nie je podávať výklad na riešenie konkrétneho sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu, pozn.), pri dojednaní ktorej sa dostane do výrazného nepomeru rozsah   práv a povinností spotrebiteľa   na jednej strane a dodávateľa na strane druhej,   a to   v neprospech   spotrebiteľa,   ako   aj   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v daných prípadoch bola v intenciách uvedeného výkladu aplikovaná vnútroštátna právna úprava, boli uvedené   dôvody   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočným   základom   pre   rozhodnutie v daných   veciach,   bez potreby   predkladať   v   tejto   otázke   prejudiciálnu   otázku   súdnemu dvoru.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti odmietnuté   ako   zjavne   neopodstatnené.   Keďže   boli   sťažnosti   sťažovateľky   ako   celok odmietnuté,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky   v   nich   uplatnených nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach a argumentoch ústavný   súd   o nich   rozhodne   bez   odôvodnenia   iba   s   poukazom   na   toto   svoje   v   týchto okolnostiach identické rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014