znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 51/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn.   7   Cdo   178/2013   z 11.   septembra   2014   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu sp. zn. 3 Co 153/2012 z 28. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola8. decembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší súd“) sp. zn.   7   Cdo 178/2013   (v sťažnosti   navrhovateľa   nesprávne   uvedenásp. zn. 7 Cdo 176/2013, pozn.) z 11. septembra 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 153/2012 z 28. februára 2013.

2.   Z obsahu   sťažnosti a jej príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   nebola   napadnutýmirozhodnutiami odstránená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti z rozsudku Okresnéhosúdu ⬛⬛⬛⬛ č. k. 8 C 456/1995-204 z 30. októbra 2008 dňom 14. mája 2009.

3. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ namietal, že postupom všeobecných súdov„...   došlo   k porušeniu   zásady   zákazu   odmietnutia   spravodlivosti   a k porušeniu   práva sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46 Ústavy...“.

4. Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby prijal   túto jeho sťažnosť na konanie a abyv tomto konaní vydal nález, v ktorom bude konštatované porušenie ním označených právnapadnutými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov, aby   uznesenie   najvyššieho súdu zrušila vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie krajskému súdu a aby jeho právnemu zástupcoviKancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatila trovy konania.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcovustanoví   zákon.   Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutíbez prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   (§   25   ods.   1   zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súduSlovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskoršíchpredpisov;   ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“).   Návrhy   vo   veciach,   na   prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

6. Ústavný súd s poľutovaním konštatuje, že v tomto prípade sa nenaplnil úmysela očakávanie zákonodarcu, ktorý ustanovil nutnosť zastúpenia advokátom pred ústavnýmsúdom (ale to isté platí aj pre konanie pred najvyšším súdom) s nádejou, aby advokátskyprimus zamedzil bezúčelnému podávaniu ústavných sťažností (dovolaní). Pokiaľ advokátpodá   celkom   neprejednateľný   návrh,   ide   o neprofesionálny   výkon   advokácie,   a to   buďpre neznalosť právnych predpisov alebo snahu získať finančné prostriedky za zastupovanie;v obidvoch prípadoch ide o porušenie buď zákonných alebo etických povinností advokáta.

7.   V danej   veci   totiž   nebol   daný   žiaden   racionálny   procesný   dôvod   na   začatiesamostatného konania o „odstránenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti“ na rozsudkuokresného súdu, takže ťažko pochopiť všeobecné súdy, že sa takýmto zmätočným návrhomvôbec   v samostatnom   procesnom   rámci   zaoberali   a svojím   postupom   a rozhodovanímvzbudili aj u sťažovateľa očakávanie, že ide o správny postup, hoci opak je pravdou.

Otázka riadneho doručenia rozsudku právnej zástupkyni sťažovateľa sa totiž malariešiť   v odvolacom   alebo   dovolacom   konaní   proti   tomuto   rozsudku,   pretože   inštitútdoručovania   treba   považovať   za   komunikačný   prostriedok   medzi   súdom   a účastníkomkonania, ktorý proti nemu uplatňuje subjektívne práva. Práve v tomto rámci sa uplatňujeprávo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

8. Nemožno však pripustiť stav „umelého“ navyšovania počtu konaní vo veci, kde jetakéto   navyšovanie   bezúčelné.   Tento   postup   zaťažuje   súdy,   čo   vedie   k poškodeniuúčastníkov ostatných konaní, ktorých riešenie sporov narastajúcou súdnou zahltenosťou sanutne   predlžuje   bez   toho,   aby   pri   tom   bolo   toto   zvýšené   úsilie   i finančné   výdaje   akona strane účastníkov, tak na strane štátu, vyvážené tým, aby bola účinnejšie poskytnutáochrana právam účastníka, umožniť čo najspravodlivejší a najefektívnejší priestor právama spravodlivosti.

9. Pretože platí zásada, že žiadny proces neexistuje samoúčelne, ale jeho cieľom jedosiahnutie vzniku zmeny či zániku hmotných práv a povinností fyzickej či právnickejosoby, táto skutočnosť sa musela nutne odraziť tiež v rovine základných práv a slobôd,v danom   prípade   vo   sfére   vymedzenia   rozsahu   práva   na   súdnu   ochranu   a spravodlivýproces. Ak sťažovateľ nebol zjavne nositeľom toho-ktorého hmotného subjektívneho právav zmätočnom   konaní,   nemôže   sa   dovolávať   práva   na   súdnu   ochranu   a spravodlivýproces v tomto   procese,   ktorý   nevykazuje   žiaden   racionálny   hmotnoprávnya procesnoprávny základ pre zmenu právoplatného a vykonateľného rozsudku okresnéhosúdu z 30. októbra 2008. Takýto proces preto nepožíva ústavnoprávnu ochranu.

10.   Z uvedených   dôvodov   bola   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnutá   pre   zjavnúneopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V. februára 2015