znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 51/2014-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   H.,   zastúpeného   euroadvokátom   JUDr.   Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, vo veci namietaného porušenia čl. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 10 C 103/2011-55 z 24. apríla 2013 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 458/2013-60 z 26. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. decembra 2013   doručená   sťažnosť   R.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného euroadvokátom   JUDr.   Lubomírom   Müllerom,   Symfonická   1496/9,   Praha   5,   Česká republika, vo veci namietaného porušenia čl. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C 103/2011-55 z 24. apríla 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)   a   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   3   Co 458/2013-60 z 26. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z   obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že   okresný   súd napadnutým uznesením nepriznal   sťažovateľovi   nárok   na   náhradu   trov   konania   v   konaní   vedenom   na   základe návrhu   sťažovateľa   ako   navrhovateľa   proti   Slovenskej   republike   –   Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky ako odporcovi o zaplatenie 6,64 € z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátnej moci, konkrétne náhrady trov trestného konania. O trovách konania rozhodol okresný súd napadnutým uznesením po tom, ako   svojím   uznesením   č.   k.   10   C 103/2011-31   z   15.   marca   2012   konanie zastavil   pre späťvzatie návrhu sťažovateľom z dôvodu, že odporca priznal navrhovateľovi uplatnenú náhradu trov trestného konania.

Krajský   súd   v   napadnutom   uznesení   zhrnul   dôvody   rozhodnutia   okresného   súdu v napadnutom uznesení, ako aj odvolacie dôvody sťažovateľa proti tomuto uzneseniu takto: „Z procesného hľadiska... odporca zavinil, že konanie muselo byť zastavené, a preto je s poukazom   na   §   146   ods.   2   O.   s.   p.   povinný   zaplatiť   navrhovateľovi   trovy   konania. Navrhovateľ   si   však   uplatnil   náhradu   trov   konania   predstavujúcich   trovy   právneho zastúpenia vo výške 72,25 eura. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že ide o drobný spor (§ 200eu ods. 1 O. s. p) a vyčíslené trovy konania sú viac ako desaťnásobne vyššie ako žalovaná istina.   Z   úradnej   činnosti   mu je známe,   že navrhovateľ   si   uplatnil   aj ostatné čiastkové nároky, ktoré mu titulom náhrady škody vznikli vydaním toho istého nezákonného súdneho   rozhodnutia.   Vzhľadom   k   tomu,   že   všetky   tieto   nároky   mohli   byť   predmetom jedného konania, čo by bolo v súlade so zásadou hospodárnosti konania, pričom takéto samostatné uplatňovanie jednotlivých nárokov viedlo súd prvého stupňa k záveru, že jeho účelom je práve navýšenie trov právneho zastúpenia, s poukazom na § 150 ods. 2 O. s. p. navrhovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   nepriznal.   Urobil   tak   aj   vzhľadom na výšku   doteraz   priznaných   trov   v   ostatných   súvisiacich   konaniach   –   v   konaní sp. zn. 26C/112/2011 boli navrhovateľovi právoplatne priznané trovy právneho zastúpenia vo výške 106,91 eura (žalovaná istina 390 eur) a v konaní sp. zn. 7C/107/2011 vo výške 48,24 eura (žalovaná istina 23,41 eura), t. j. spolu 155,15 eura. Zároveň z pripojeného spisu sp. zn. 21 C/120/2011 zistil, že sa v ňom navrhovateľ domáha ďalšieho čiastkového nároku   súvisiaceho   s   vydaním   totožného   nezákonného   rozhodnutia,   pričom   v   spise   sa nachádza   späťvzatie   (o   ktorom   nebolo   doposiaľ   rozhodnuté),   v   ktorom   si   navrhovateľ uplatnil   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   394,74   eura,   pričom   vzhľadom   na   výšku žalovanej   istiny   (1.458,79   eura)   je   predpoklad,   že   tieto   mu   budú   priznané.   Priznanie žiadaných trov právneho zastúpenia navrhovateľovi v predmetnom konaní by preto bolo vzhľadom na výšku žalovanej sumy – 6,64 eura značne neprimerane.

Proti uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnuté uznesenie zmeniť a priznať uplatnené trovy konania. Uviedol, že mal dôvody, prečo žaloval jednotlivé položky samostatne. Odporca najprv odškodnenie odmietol vo všetkých položkách a až následne a postupne niektoré položky priznal. Je zrejmé, že každá položka si vyžaduje vlastný prístup a vlastné dokazovanie. Rovnako je tomu v prípade žalobného návrhu, ktorý musí byť voči jednotlivým položkám špecificky spracovaný. Ak súd uznal, že v žalobe o iné položky bola navrhovateľovi náhrada trov konania správne priznaná,   nie je dôvod, aby pri náhrade nákladov   trestného   konania   bolo   postupované   inak,   keď   i   v   tejto   položke   bol   úspešný. Celková požadovaná suma náhrady trov konania 72,25 eura nie je nijako extrémna, ktorá by mala pre odporcu znamenať existenčné problémy...“

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu.

Podstatou   sťažnostných   námietok   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   so   skutkovými a právnymi   závermi   okresného   súdu   a   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o   jeho   trovách konania.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   svojím   nálezom   vyslovil   porušenie   práv sťažovateľa podľa čl. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu, tieto uznesenia zrušil a krajský súd zaviazal na náhradu trov konania sťažovateľa pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

O   ochrane   práv   sťažovateľa,   ktorých   porušenie   namietal   vo   vzťahu   k   uzneseniu okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú   zásadu   subsidiarity   preto   nie   je   v   právomoci   ústavného   súdu   preskúmať uznesenie   okresného   súdu,   a   ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením krajského súdu

Podľa čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 1 listiny ústavný súd uvádza, že tento článok listiny je vstupnou bránou do úpravy základných práv a slobôd listinou a ako taký majú charakter všeobecného princípu tejto úpravy. Napriek tomu, že aj tento článok je implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, nemá charakter základného práva a slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným súdom (m. m. I. ÚS 7/2010).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom tvrdené porušenie označených práv tým, že vo veci   konajúci   krajský   súd   (a   ani okresný   súd)   nerozhodol   v   súlade   s jeho   právnym názorom o trovách konania, a tým porušil jeho základné právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže   postupom,   ktorý   nie   je   v   súlade   so   zákonom,   porušiť   základné   právo   účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Z   judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   248/2008,   III.   ÚS   125/2010)   vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia   všeobecných   súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   229/07, III. ÚS 315/08) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže   účastníka   konania   citeľne   dotknúť.   Ústavný   súd   pri   posudzovaní   problematiky nákladov   konania, t.   j.   problematiky   vo vzťahu k predmetu   konania pred všeobecnými súdmi   vedľajšej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a   ku   zrušeniu   napadaného   výroku o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu   ochranu   (spravodlivý   proces)   extrémnym   spôsobom   alebo že   bolo zasiahnuté aj iné základné právo.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.

Po   preskúmaní   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľa nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom   aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu   do   namietaného uznesenia v súlade   s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup nemajúci oporu v zákone, a dospel tiež k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové uznesenie, aj náležite odôvodnil, keď uviedol: „V predmetnej veci nebolo sporné, že nakoľko navrhovateľ vzal späť dôvodne podaný návrh pre správanie sa odporcu, bol by odporca povinný v zmysle § 146 ods. 2 veta druhá O. s. p. nahradiť trovy konania navrhovateľa. Rovnako nebolo sporné, že predmetná vec je v zmysle § 200ea ods. 2 O. s. p. drobným sporom. Spornou bola možnosť aplikácie § 150 ods. 2 O. s. p.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že podmienky pre aplikáciu uvedeného ustanovenia § 150 ods. 2 O. s. p.   sú dané. Navrhovateľ si podaním zo dňa 2. 1. 2013 uplatnil trovy konania (titulom trov právneho zastúpenia) vo výške 58,20 eura   podľa   uznesenia   súdu   prvého   stupňa   č.   k.   10C/103/2011-31,   zo   dňa   15.   3.   2012 (za prevzatie a prípravu zastúpenia 31. 7. 2001 200,- Sk a paušálna suma 100,- Sk, spolu 300,- Sk, t. j. 9,96 eura, za návrh na začatie konania 10. 6. 2011 16,60 eura a paušálna suma 7,41 eura, za späťvzatie návrhu 27. 2. 2012 16,60 eura a paušálna suma 7,63 eura) a vo výške 48,64 eura (za vyjadrenie k odvolaniu 23. 4. 2012 16,60 eura a paušálna suma 7,63 eura a za podanie z 2. 1. 2013 16,60 eura a paušálna suma 7,81 eura), spolu 106,84 eura, čo v pomere k žalovanej sume 6,64 eura predstavuje viac ako šestnásťnásobok sumy uplatnenej   pohľadávky;   trovy   konania   v   predmetnej   veci   sú   teda   proti   pohľadávke neprimerané. Pre nepriznanie trov konania napadnutým uznesením tak boli splnené všetky zákonné podmienky § 150 ods. 2 O. s. p. (drobný spor a neprimeranosť trov konania proti pohľadávke).   Súd   prvého   stupňa   riadne   odôvodnil   skutočnosti,   ktoré   zohľadnil   pri uvedenom rozhodnutí. Nenamietol skutočnosť, že navrhovateľ sa domáhal proti odporcovi náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o treste, a to

a) náhrady trov trestného konania vo výške 6,64 eura v predmetnom konaní;

b) náhrady nákladov výkonu trestu vo výške 23,41 eura s prísl. v konaní vedenom na súde prvého stupňa pod sp. zn. 7C/107/2011;

c) náhrady straty na zárobku vo výške 390 eur s prísl. v konaní vedenom na súde prvého stupňa pod sp. zn. 26C/112/2011;

d) náhrady nákladov obhajoby vo výške 1.458,79 eura s prísl. v konaní vedenom na súde prvého stupňa pod sp. zn. 21 C/120/2011;

t.   j.   nenamietol uplatnenie viacerých nárokov na náhradu škody proti odporcovi spôsobenej totožným rozhodnutím o treste, avšak túto skutočnosť pri aplikácii § 150 ods. 2 O. s. p. zohľadnil. Je výlučne vecou navrhovateľa, či si jednotlivé nároky na náhradu škody proti odporcovi uplatní jedným alebo viacerými návrhmi, avšak následne nemožno vylúčiť zohľadnenie uvedenej skutočnosti pri rozhodovaní o náhrade trov konania tak, ako to urobil súd prvého stupňa, a to aj s poukazom na už priznanú náhradu trov konania v týchto iných konaniach.

Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že v predmetnej veci bolo konanie oslobodené od súdneho   poplatku   a   preto   poplatkovú   povinnosť   navrhovateľa   nebolo   potrebné zohľadňovať pri rozhodovaní o náhrade trov konania.

Na uvedenom základe odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil...“

Ústavný   súd   preto   nezistil   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   a   je   naplnený   dôvod   na   odmietnutie sťažnosti   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľa   v celom   rozsahu sa   ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014