znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 51/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp   13321/2012   až   sp.   zn.   Rvp   13333/2012,   sp. zn. Rvp   13335/2012   až   sp.   zn.   Rvp 13338/2012   a sp.   zn.   Rvp   13340/2012,   zastúpenej   advokátom   doc. JUDr.   B.   F.,   PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 1 Er 1758/2010 z 27. marca 2012, sp. zn. 1 Er 3000/2010 zo 14. februára 2012, sp. zn. 1 Er 124/2011 z 20. marca 2012, sp. zn. 1 Er 2996/2010 z 20. marca 2012, sp. zn. 1 Er 679/2008 z 8. marca 2012, sp. zn. 2 Er 1218/2007 z 12. marca 2012, sp. zn. 1 Er 1755/2010 zo 16. februára 2012, sp. zn. 2 Er 1064/2008 zo 14. marca 2012, sp. zn. 1 Er 2466/2010 z 5. marca 2012, sp. zn. 1 Er 1226/2007 z 9. marca 2012, sp. zn. 1 Er 1225/2007 z 9. marca 2012, sp. zn. 2 Er 1097/2008 z 13. marca 2012, sp. zn. 1 Er 72/2011 z 22. marca 2012, sp. zn. 1 Er 1753/2010 z 20. marca 2012, sp. zn. 1 Er 2900/2010 z 15. marca 2012, sp. zn. 15 Er 118/2008 zo 6. marca 2012, sp. zn. 1 Er 2130/2010 z 15. februára 2012 a   sp. zn. 1 Er 2915/2010 zo 16. februára 2012 a namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 14 CoE 252/2012 z 13. júla 2012, sp. zn. 14 CoE 243/2012 z 13. júla 2012, sp. zn. 43 CoE 187/2012 z 19. júla 2012, sp. zn. 43 CoE 189/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 1 CoE 339/2012 z 12. júla 2012, sp. zn. 43 CoE 219/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 13 CoE 163/2012   z 2. augusta   2012,   sp.   zn.   13   CoE   190/2012   z 31.   júla   2012,   sp.   zn.   43 CoE 175/2012 z 19. júla 2012, sp. zn. 1 CoE 340/2012 z 12. júla 2012, sp. zn. 13 CoE 166/2012 z 2. augusta   2012, sp.   zn. 13 CoE 189/2012 z 31.   júla 2012, sp.   zn. 13 CoE 162/2012 zo 6. augusta 2012, sp. zn. 13 CoE 164/2012 z 2. augusta 2012, sp. zn. 14 CoE 246/2012 z 13. júla 2012, sp. zn. 2 CoE 295/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 43 CoE 177/2012 z 31. júla 2012 a sp. zn. 1 CoE 329/2012 z 12. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

1.Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13321/2012 až sp. zn. Rvp 13333/2012, sp. zn. Rvp 13335/2012 až sp. zn. Rvp 13338/2012 a sp. zn. Rvp 13340/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13321/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 25. októbra 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   a uzneseniami   Okresného   súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Er 1758/2010 z 27. marca 2012, sp. zn. 1 Er 3000/2010 zo 14. februára 2012, sp. zn. 1 Er 124/2011 z 20. marca 2012, sp. zn. 1 Er 2996/2010 z 20. marca 2012, sp. zn. 1 Er 679/2008 z 8. marca 2012, sp. zn. 2 Er 1218/2007 z 12. marca 2012, sp. zn. 1 Er 1755/2010 zo 16. februára 2012, sp. zn. 2 Er 1064/2008 zo 14. marca 2012, sp. zn. 1 Er 2466/2010 z 5. marca 2012, sp. zn. 1 Er 1226/2007 z 9. marca 2012, sp. zn. 1 Er 1225/2007 z 9. marca 2012, sp. zn. 2 Er 1097/2008 z 13. marca 2012, sp. zn. 1 Er   72/2011   z 22.   marca   2012,   sp. zn.   1   Er   1753/2010   z 20.   marca   2012, sp. zn. 1 Er 2900/2010   z 15.   marca   2012,   sp. zn. 15   Er   118/2008   zo   6.   marca   2012, sp. zn. 1 Er 2130/2010 z 15. februára 2012 a sp. zn. 1 Er 2915/2010 zo 16. februára 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“) a porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 CoE 252/2012 z 13. júla 2012, sp. zn. 14 CoE 243/2012 z 13. júla   2012,   sp. zn. 43 CoE   187/2012   z 19.   júla   2012,   sp.   zn.   43   CoE   189/2012 z 31. júla 2012,   sp. zn. 1 CoE   339/2012   z 12.   júla   2012,   sp.   zn.   43   CoE   219/2012 z 31. júla 2012,   sp. zn. 13 CoE   163/2012   z 2.   augusta   2012,   sp.   zn.   13   CoE   190/2012 z 31. júla   2012,   sp. zn. 43   CoE 175/2012   z 19.   júla   2012,   sp.   zn.   1   CoE   340/2012 z 12. júla 2012,   sp. zn. 13 CoE   166/2012   z 2.   augusta   2012,   sp.   zn.   13   CoE   189/2012 z 31. júla 2012, sp. zn. 13 CoE 162/2012 zo 6. augusta 2012, sp. zn. 13 CoE 164/2012 z 2. augusta   2012,   sp. zn.   14   CoE   246/2012   z 13.   júla   2012,   sp.   zn.   2   CoE   295/2012 z 31. júla   2012,   sp. zn. 43 CoE   177/2012   z 31.   júla   2012   a   sp.   zn.   1   CoE   329/2012 z 12. júla 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z vlastných   zdrojov.   Sťažovateľka   poskytla na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkmi úver, ktorý boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Keďže dlžníci dobrovoľne nezaplatili svoj dlh, tento   sa   stal   splatným   a v nadväznosti   na   podmienky   dojednaní   v zmluve   o úvere obsahujúcej   aj   rozhodcovskú   doložku   bolo   sťažovateľkou   začaté   rozhodcovské   konanie pred   ňou   zvoleným   rozhodcovským   súdom.   Rozhodcovské   rozsudky   súdu   sa   stali exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania   okresný   súd   svojimi   uzneseniami   exekúcie   zastavil   (príp.   aj   vyhlásil za neprípustné).   Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľky   svojimi   napadnutými rozhodnutiami potvrdil napadnuté rozhodnutia okresného súdu ako vecne správne.

3.   Sťažovateľka   vo   svojich   sťažnostiach   napadla   právne   závery   okresného   súdu a krajského súdu a vytkla im ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetné právne veci.

3.1 Podľa sťažovateľky okresný súd porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým,   že   v napadnutých   rozhodnutiach   rozhodol   nad   rámec   zverenej   právomoci,   svojím postupom jej ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutia formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva. Všeobecné súdy v napadnutých konaniach porušili podľa sťažovateľky jej základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie aj tým, že nenariadili vo veciach ústne pojednávanie napriek tomu, že od 9. augusta 2012 je účinné nové znenie § 57 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktoré takúto povinnosť v prípadoch, ako sú aj sťažovateľkine, súdom ukladá.

Sťažovateľka   predovšetkým   namieta,   že   všeobecný   súd,   ktorý   koná   ako   súd exekučný,   nie   je   oprávnený   vykonávať   úkony   smerujúce   k opätovnému   komplexnému rozhodovaniu   o veci   (revízny   postup),   a ak   právny   poriadok   upravuje   nástroje   právnej kontroly   a zodpovednostné   mechanizmy   ochrany práv   subjektov,   nemôže   ich   nahrádzať vlastnou činnosťou. Poukázala predovšetkým na právoplatnosť rozhodcovských rozsudkov. Podľa tvrdení sťažovateľky tým, že exekučný súd konal nad rámec zverenej právomoci, porušil   princíp   legality   a zásadu   začatia   konania   na   návrh,   rovnosť   účastníkov   konania i právo na spravodlivý súdny proces,   čím došlo k porušeniu čl. 12 ods.   2 ústavy, čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

3.2   Krajský   súd   podľa   tvrdení   sťažovateľky   v bode   1   označené   práva   porušil predovšetkým   tým,   že   nedostatočne   zistil   skutkový   stav,   pretože   nevykonal   náležité dokazovanie   a svoje   rozhodnutie   založil   na   skutočnostiach,   ktorých   existencia   nebola dokázaná,   pričom   svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho   právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva.

4.   V nadväznosti   na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného   súdu   a krajského   súdu,   ako aj porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania. Sťažovateľka tiež   žiadala,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   napadnutých   rozhodnutí   krajského súdu.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II. A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).   V zmysle § 112 ods.   1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti   konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom   súde možno v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 13321/2012   až   sp.   zn.   Rvp   13333/2012,   sp.   zn.   Rvp   13335/2012 až sp. zn. Rvp 13338/2012 a sp. zn. Rvp 13340/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na   totožnosť   v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako je to uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

10. Pokiaľ ide   o napadnuté rozhodnutia   okresného súdu,   ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   tak   ako   v iných   obdobných   sťažnostiach   sťažovateľky   doručených ústavnému súdu (napr. rozhodnutím sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012).

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu

11. Zo sťažností vyplýva, že napadnutými rozhodnutiami (pozri I. časť odôvodnenia tohto   rozhodnutia,   pozn.)   krajský   súd   potvrdil   rozhodnutia   okresného   súdu   o zastavení exekúcií (príp. i ich vyhlásení za neprípustné).

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty (námietky) sťažovateľky týkajúce   sa   najmä   právomocí   všeobecných   súdov,   spôsobilosti   exekučných   titulov, posúdenia   zmlúv   o úvere,   ich   obsahu   a   náležitostí   ako   zmlúv „v   zmysle   zákona o spotrebiteľských úveroch“ a iné sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, o ktorých už ústavný súd v minulosti rozhodol tak, že ich vo vzťahu k odvolacím súdom odmietol ako zjavne neopodstatnené (napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011,   sp.   zn.   II.   ÚS   473/2011   z 20.   októbra   2011,   sp.   zn.   II.   ÚS   379/2011 zo 7. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012 a sp. zn. III. ÚS 416/2012 z 12. septembra 2012), ako aj ďalších   rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných sťažností sťažovateľky   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych   záverov rozhodnutí všeobecných súdov o zastavení exekúcie.

Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky bez podrobnejšej argumentácie odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

12. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka, ktorá je právne zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   nerešpektuje   zákon   o ústavnom   súde, a napriek   viacerým   upozorneniam   (napr.   I.   ÚS   283/2012,   III.   ÚS   328/2012, III. ÚS 329/2012 a iné) predkladá také sťažnosti, ktoré neobsahujú náležitosti ustanovené citovaným zákonom. V posudzovanom prípade síce sťažovateľka v petite sťažností označila rozhodnutia krajského súdu, ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv, a zároveň na   úvodnej   strane   svojich   sťažností   uvádza   ako   prílohy „dokumenty   podľa   textu“, no napriek   tomu   ústavnému   súdu   (okrem   splnomocnenia)   žiadne   písomné   podklady nedoručila, v sťažnostiach dokonca ani neidentifikovala osobu dlžníka. Keďže nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej   povinnosti,   sťažnosti   sťažovateľky   odmietol   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

13. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomu rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013