znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 51/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s. v likvidácii, K., zastúpenej advokátom JUDr. T. P., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 130/2010 z 15. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.,   a.   s.   v   likvidácii, o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.,   a.   s.   v   likvidácii,   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. T. P., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 130/2010 z 15. júna 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «Krajský   súd   v   Košiciach   v   konaní   11Co   130/2010-300,   7206206321   vyniesol dňa 15. 06. 2011 rozsudok… ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 13C 31/2006 zo dňa 05. 09. 2007 a dopĺňací rozsudok 13C 31/2006 zo dňa 10. 03. 2008. V konaní sa naša obchodná spoločnosť domáhala určenia neúčinnosti právneho úkonu – dohody   o   vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   uzavretej   medzi   už rozvedeným manželom PaedDr. M. U. CSc. a Ing. K. U…

Rozsudkom Okresného súdu… bol PaedDr. M. U. zaviazaný zaplatiť Dr. J. P. sumu 1 686   425,70   Sk   s   úrokom   z   omeškania,   zmluvnou   pokutou   a   trovami   konania.   Tento rozsudok sa stal právoplatným dňa 26. 07. 2005…

pohľadávku s príslušenstvom Dr. J. P. postúpil našej obchodnej spoločnosti… Proti rozsudku Okresného súdu… sme podali odvolanie… Prvostupňovému súdu bolo vytýkané, že nedostatočne, zistil skutkový stav, z ktorého vyvodil   nesprávny   právny   záver…   Nevykonal   navrhnuté   dôkazy   potrebné   na   zistenie rozhodujúcich skutočností, neodstránil rozpory medzi dôkazmi navzájom a nevyporiadal sa s rozpormi a protichodnosťami vo výpovedi žalovanej Ing. K. U., na výpovedi ktorej naopak založil skutkové a právne hodnotenie v neprospech žaloby. Tak žalovaná ako aj žalobca sme navrhli súdu vypočuť ako svedka hlavného aktéra z dohody o BSM PaedDr. M. U… a aj keď súd nariadil jeho výsluch, nevedno prečo ho nevykonal. Uspokojil sa s akýmsi jeho prehlásením, či vyjadrením, ktorým… ničím k zisteniu rozhodujúcich okolnosti neprispel... Toto   písomné   vyjadrenie...   nepredvolaného   svedka...   aj   keď   rozporuplné,   pre   žalobcu neprijateľné,   pretože   súdne   konanie   je   ústne   a   nie   písomné,   bolo   konajúcimi   súdmi tolerované a považované za postačujúce.

Za najväčšiu chybu odvolacieho konania okrem paušálneho prevzatia skutkových a právnych   konštatovaní   prvostupňového súdu   v   jeho rozsudku   považujeme odopretie – nevykonanie výsluchu PaedDr. M. U. ako svedka za prítomnosti účastníkov konania… Tvrdenie odporkyne Ing. K. U. o tom, že nevedela o obchodoch a dlžobách svojho manžela PaedDr. M. U. vôbec nie je pravdivé. Základným dôvodom návrhu na rozvod manželstva   z   roku   2004,   ktorý   podávala   odporkyňa   Ing.   K.   U.   bol   jej   strach   z   jeho požičiavaní si peňazí, v dôsledku čoho sa cítila finančne ohrozená. Dostatočne výstižné je aj tvrdenie Ing. K. U. v jej rozvodovom návrhu, že voči odporcovi – jej manželovi je začaté občiansko-právne konanie, v ktorom ho jeho bývalý obchodný partner žaluje o veľmi vysokú peňažnú čiastku. Jeho obchodným partnerom bol v tom čase Dr. J. P., ktorý manželovi žalovanej Ing. K. U. poskytol v roku 2003 finančnú pôžičku vo výške 1 686 425,70 Sk... Pri podrobnej analýze výpovede... Ing. K. U. je zistiteľné, že táto svoje podstatné tvrdenia musela iba pod tlakom skutočností usvedčujúcich z klamstva pozmeniť a aj ich zmenila.   Žalovaná   pôvodne   tvrdila,   že   nemala   žiadne   vedomosti   o   aktivitách   svojho manžela   a   jeho   pôžičkách,   neskôr   zmenila   svoju   vedomosť   a   uviedla,   že   spolu   počas manželstva mali viacero pôžičiek, jednalo sa o finančné prostriedky, ktoré použil PaedDr. M. U. na podnikanie. Obdobne je to s vážnou okolnosťou preberania poštových zásielok. Spočiatku   tvrdila,   že   žiadne   doporučené   súdne   zásielky   adresované   jej   manželovi nepreberala, neskôr si spomenula, že mala napr. v roku 2004 od manžela PaedDr. M. U. splnomocnenie   na   preberanie   pošty   adresovanej   jemu.   Na   doručenkách   od   súdu nachádzajúcich   sa   v súdnom   spise najprv tvrdila,   že sa nejedná o   jej podpis a   až   pri konfrontácii pod hrozbou expertízy podpisu sa žalovaná Ing. K. U. priznala, že na viacerých doručenkách   je   jej   vlastnoručný   podpis   (Dôkaz   –   súdny   spis   OS   KE   II   13C31/2006, zápisnica o pojednávaní zo dňa 20. 06. 2007 a ďalšie zápisnice).

Z uvedených skutočností sa javí výpoveď odporkyne nevierohodná a nepoužiteľná na vytvorenie relevantného súdneho záveru.

Odvolací súd svojim právnym stanoviskom o nepotrebnosti vypočutia PaedDr. M. U. ako svedka porušil závažným spôsobom viacero zásad súdneho procesu. Zásada ústnosti, kontradiktórnosti,   materiálnej   pravdy,   bezprostrednosti,   zásada   rovnosti   účastníkov konania. Akceptovanie týchto zásad prispieva k dôkladnejšiu zisteniu skutkového stavu ako dôležitému   predpokladu   spravodlivej   ochrany   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov konania…

Namietaný rozsudok… odvolacieho súdu v odôvodnení nereaguje na nami uplatnené námietky   v   odvolaní   a   tým   podľa   vyššie   uvedeného   názoru   nesplňuje   požiadavky vyplývajúce   z   čl.   6,   ods.   1   Dohovoru,   ani   z   čl.   46   Ústavy   SR,   keďže   nedostatočným a nepreskúmateľným   spôsobom   odôvodňuje   odmietnutie   vypočutia   navrhovaného   svedka PaedDr. M. U. súdom…

Z   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach   vyplýva:   „Okresný   súd   nepovažoval za potrebné a efektívne vykonať dôkaz výsluchom svedka dlžníka PaedDr. M. U. k otázke prečo dlžník pri uzatváraní dohody o vyporiadaní BSM uviedol, že nemá žiadne záväzky, pretože akékoľvek objasnenie tejto skutočnosti nie je podstatné pre konanie a preukázanie vedomosti žalovanej o úmysle dlžníka ukrátiť uzavretím dohody veriteľa“.

Sme opačného názoru, lebo pre určenie neúčinnosti dohody o BSM vo vzťahu k našej obchodnej spoločnosti je vedomosť odporkyne o uvedenom zámere rozhodujúca. Zvlášť keď odvolací súd v rozsudku tvrdí, že dôkazné bremeno preukázať, že dlžník uzavrel dohodu o vyporiadaní BSM   a vedomosť   odporkyne   o úmysle   dlžníka   ukrátiť   veriteľa –   žalobcu zaťažovalo žalobcu.

Paradoxné je na tom to, že žalobca má niečo významné dokázať v súdnom konaní a súd mu to zámerne znemožní nevykonaním dôkazu.

Krajský   súd   v   Košiciach   vo   svojom   rozsudku   ústavne   nekonformné   vykladal a aplikoval ustanovenie §-u 120, ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku /aj okresný súd/, keď nevykonal náš návrh na dokazovanie, ktorý spolu s iným vyhodnocovaním ostatných dôkazov mohli privodiť náš úspech v uvedenom spore.»

Sťažovateľka poukazuje na rozhodnutie „Ústavného súdu SR vysloveného vo veci sp. zn. I ÚS 350/2008 v prípade, že súd odmieta vykonať účastníkom navrhovaný určitý dôkaz,   jeho   zákonnou   povinnosťou   v   odôvodnení   rozhodnutia   uviesť,   prečo   nevykonal navrhnuté dôkazy“.

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, „že svedok PaedDr. M. U… sa mal vyjadriť nielen ku meritu veci… ale aj o svojom vzťahu ku odvolaciemu Krajskému súdu v Košiciach (táto skutočnosť bola predmetom námietky zaujatosti voči odvolaciemu senátu…)“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo I. a. s. v likvidácií na súdnu ochranu podľa č1. 46, ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6, odd. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co 130/2010- 300, 7206206321 zo dňa 15. 06. 2011 porušené bolo.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 11Co 130/2010

-300, 7206206321 zo dňa 15. 06. 2011 a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. I.   a.   s.   v   likvidácii   priznáva   trovy   konania,   ktoré   Krajský   súd   v   Košiciach   je povinný   vyplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   T.   P.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozsudku.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa,   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 13 C 31/2006   z   5.   septembra   2007   a   dopĺňací   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 13 C 31/2006 z 10. marca 2008 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na určenie neúčinnosti právneho úkonu.

Sťažovateľka   ešte   pred   podaním   sťažnosti   napadla   rozsudok   krajského súdu dovolaním, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Cdo 194/2011 z 15. decembra 2011 tak, že dovolanie odmietol. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka postupovala v súlade s judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), a preto je jej sťažnosť prípustná.

Podľa sťažovateľky krajský súd porušil ňou označené základné a iné právo tým, že bezdôvodne   nevykonal   navrhnutý   dôkaz   –   výsluch   PaedDr.   U.   a   nesprávne   vyhodnotil dôkaz – výsluch Ing. U.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Predmetom sťažnosti v tejto časti je tvrdenie sťažovateľky, že okresný súd a následne aj krajský súd nesprávne vykladali ustanovenie § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a odmietnutie vykonania dôkazu – výsluchu PaedDr. U. nedostatočne odôvodnili.

V   odôvodnení   rozhodnutia   je   všeobecný   súd   povinný   odpovedať   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (Garcia Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c.   Francúzsko z 19. februára 1998).   Z práva na spravodlivú   súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie   (Kraska   c.   Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

Navrhovanie   dôkazov   je   právom   a   zároveň   procesnou   povinnosťou   účastníkov konania, avšak len súd rozhodne, ktorý z označených, resp. navrhnutých dôkazov vykoná. Uvedené   predstavuje   prejav   zákonnej   právomoci   všeobecného   súdu   korigovať   návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne   zabezpečiť,   aby   sa   zisťovanie   skutkového   stavu   dokazovaním   držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, v zmysle § 157 ods. 2 OSP uvedie, prečo dôkaz nevykonal.

Ústavný súd posudzoval, či odôvodnenie krajského súdu je v súlade s ustanovením § 157   ods.   2   OSP   a   požiadavkami   judikatúry   ústavného   súdu   a   ESĽP,   ktoré   sú   na odôvodnenie   rozhodnutí   všeobecných   súdov   kladené.   Ústavný   súdu   poukazuje   na nasledujúce relevantné časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu týkajúce sa nevykonania dôkazu – výsluchu PaedDr. U.: „Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.   s.   p.)   je   v   sporovom   konaní   odvolacím   dôvodom   len   za   predpokladu,   že   príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi   navrhnuté,   nemôže   byť   v sporovom   konaní   spôsobilým   odvolacím   dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý odvolaním uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý – hoci bol navrhovaný – nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Dokazovanie   je   časťou   občianskeho   súdneho   konania,   v   ktorej   si   súd   vytvára poznatky,   potrebné   pre   rozhodnutie   vo   veci.   Účastníci   konania   majú   povinnosť   uviesť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (procesná dôkazná povinnosť) a súd rozhoduje, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd musí starostlivo zvažovať, ktoré navrhnuté dôkazy je potrebné vykonať za účelom zistenia skutkového stavu veci (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Zásadne nevykoná dôkazy, ktoré nemajú význam pre vec samú. Nevykonanie dôkazu súd vysvetlí vo svojom rozhodnutí.

Žalobca vytýkal súdu prvého stupňa, že neúplne zistil skutkový stav tým, že nevykonal dôkaz – výsluch svedka PaedDr. M.., CSc..

Výsluch svedka PeadDr. M. U. CSc. navrhla pôvodne iba žalovaná (vyjadrenie k žalobe – č. l. 14, zápisnica o pojednávaní z 9. 5. 2007 – č. l. 60-63, stanovisko z 3. 5. 2007 – č. l. 81). Žalobca výsluch svedka PeadDr. M. U. CSc. navrhol až na pojednávaní 5. 9. 2007 (zápisnica o pojednávaní – č. l. 86-88) a uviedol, že ho žiada vypočuť k otázkam, prečo uviedol v dohode o vyporiadaní BSM, že nemá žiadne záväzky, čím ho ukrátil na uspokojení záväzku, ako aj k tomu, či mal nejaké iné majetky, z ktorých by mohol byť záväzok (zrejme pohľadávka) žalobcu uspokojená.

Súd prvého stupňa navrhnutý dôkaz nevykonal dôvodiac, že pre vec samú takýto dôkaz   nemá   význam.   Svoju   úvahu   o   nevykonaní   tohto   dôkazu   vysvetlil   v   odôvodnení rozsudku. Odvolací súd akceptuje dôvody, pre ktoré súd tento dôkaz nevykonal a považuje postup súdu za správny. Nevykonanie tohto dôkazu podľa názoru odvolacieho súdu nemá za následok neúplné zistenie skutkového stavu veci.“

V súvislosti s nevykonaním výsluchu PaedDr. U. krajský súd tiež poukázal na tú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, z ktorej vyplýva, že okresný súd „Nepovažoval za potrebné a efektívne vykonať navrhnutý dôkaz výsluchom dlžníka, ako svedka, k otázke, prečo pri uzatváraní dohody o vyporiadaní BSM uviedol, že nemá žiadne záväzky, pretože akékoľvek   objasnenie   tejto   skutočnosti   nie   je   podstatné   pre   konanie   a   pre   preukázanie vedomosti žalovanej o úmysle dlžníka ukrátiť uzavretím dohody veriteľa poukazujúc aj na písomné   vyhlásenie   dlžníka   k   otázkam   informovania   žalovanej   o   svojich   obchodných aktivitách s tým, že nie je dôvodné predpokladať, že by prípadnou svedeckou výpoveďou zmenil svoje stanovisko k tejto otázke.“.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   neakceptovanie   návrhu sťažovateľky na vykonanie dôkazu okresným súdom a následne aj krajským súdom nemôže samo osebe viesť k záveru o porušení jej práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa ústavného súdu bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní. Konanie všeobecných súdov v právnej veci sťažovateľky však takéto vady nevykazuje.

Okresný súd a následne aj krajský súd sa v odôvodnení svojich rozsudkov detailne zaoberali   vymedzením   dôvodov,   prečo   nepovažovali   za   potrebné   výsluch   PaedDr.   U. vykonať.   Úvaha   okresného   súdu   o   odmietnutí   vykonania   sťažovateľkou   navrhovaného dôkazu, s ktorou sa stotožnil aj krajský súd a následne v zmysle § 219 ods. 2 OSP doplnil na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu ďalšie dôvody, podľa názoru ústavného súdu nebola svojvoľná či neprimeraná, naopak, mala racionálny podklad, ktorý vychádzal z predmetu   sporu   a   obrany   žalovanej   smerom   k   zisťovaniu   skutkového   stavu   veci. V dôsledku   uvedeného   taktiež   nemožno   konštatovať,   že   by   všeobecné   súdy   aplikovali zákonné ustanovenia o dokazovaní v občianskom súdnom konaní tak, že by tým popreli ich účel a význam (I. ÚS 23/2010), či tak, že táto interpretácia a aplikácia nebola v súlade s ústavou a dohovorom.

Aj keď sa ústavný súd stotožňuje s názorom sťažovateľky v tom, že občianske súdne konanie   je   ovládané   zásadou   ústnosti   a   bezprostrednosti,   ani   takýto   argument   nemôže spochybniť postup krajského súdu v súvislosti s nevypočutím svedka PaedDr. U., keďže podstatným dôvodom, prečo krajský súd neakceptoval návrh sťažovateľky na vykonanie dôkazu, boli dôvody, pre ktoré sťažovateľka navrhla PaedDr. U. vypočuť ako svedka.

Aj   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   sťažovateľka   žiadala   vypočuť   PaedDr.   U. k otázkam,   ktoré   nemali   pre   vec   samú   význam.   Skutočnosť,   že   PaedDr.   U.   neuviedol v dohode o vyporiadaní BSM, že nemá žiadne dlhy, iba podporuje tvrdenie odporkyne, že o dlhoch   svojho   bývalého   manžela   nevedela.   Dôvod,   prečo   PaedDr.   U.   svoje   dlhy   pred bývalou manželkou zatajil, je irelevantný. Takisto skutočnosť, či má iný majetok, ktorým by svoj záväzok voči sťažovateľke uhradil, nemá s meritom veci žiadny súvis.

Tvrdenie sťažovateľky, že PaedDr. U. mal byť vypočutý aj k svojmu vzťahu ku krajskému súdu v súvislosti s podanou námietkou zaujatosti, ústavný súd uvádza, že vzťah PaedDr. U. ku krajskému súdu, resp. jednému z členov odvolacieho senátu, nemá žiadnu relevanciu   vo   vzťahu   k   možnému   dokázaniu   vedomosti   Ing.   U.   o   úmysle   PaedDr. U. uzatvorením dohody o vyporiadaní BSM ukrátiť svojho veriteľa.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že výpoveď žalovanej Ing. U. o tom, že nevedela   o   obchodoch   a   dlžobách   svojho   bývalého   manžela   PaedDr.   U.,   pričom argumentuje tým, že táto skutočnosť vyplýva jednak z jej návrhu na rozvod a tiež z toho, že Ing.   U.   priznala,   že   mala   vedomosť   o   pôžičkách   manžela a   že   v   roku   2004   preberala zásielky, v tom čase ešte manžela PaedDr. U. na základe splnomocnenia, ktoré jej udelil, vôbec nie je pravdivá.

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   uvádza: «Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   aplikuje   konkrétnu   právnu   normu   na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav   (skutkové   zistenie).   O   mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Ani tento odvolací dôvod nie je daný. Podľa § 42a ods. 1 OZ veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený. Podľa   §   42a   ods.   2   OZ   odporovať   možno   právnemu   úkonu,   ktorý   dlžník   urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a § 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

Zmyslom odporovacej žaloby (z hľadiska žalujúceho veriteľa) je docieliť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že voči nemu je dlžníkom urobený právny úkon neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým by bolo odporovacej žalobe vyhovené by predstavovalo podklad k tomu,   aby   sa   veriteľ   mohol   na   základe   titulu   spôsobilého   na   výkon   rozhodnutia (exekučného   titulu)   vydaného   proti   dlžníkovi   domáhať   uspokojenia   svojej   pohľadávky z toho,   čo   odporovateľným   právnym   úkonom   ušlo   z   dlžníkovho   majetku   a   to   nie   proti dlžníkovi, ale voči tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech. V prípade, že uspokojenie veriteľa z tohto majetku nie je dobré možné, musí sa veriteľ – namiesto určenia   neúčinnosti právneho   úkonu –   domáhať,   aby   mu ten,   komu z odporovateľného právneho úkonu dlžníka vznikol prospech, vydal takto získané plnenie. Odporovacia žaloba je   právnym   prostriedkom   slúžiacim   na   uspokojenie   vymáhateľnej   pohľadávky   veriteľa v konaní o výkon rozhodnutia (exekučnom konaní), a to postihnutím veci, práv alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, príp.   vymožením   peňažnej   náhrady   vo   výške   zodpovedajúcej   prospechu   získanému z odporovateľného právneho úkonu. Aktívne legitimovaným na podanie odporovacej žaloby je veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania súdu voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku a keď odporovateľným právnym úkonom dlžníka došlo k zmenšeniu jeho majetku.

Prvostupňový   súd   dospel   k   správnemu   záveru,   že   žalobca,   na   ktorého   zmluvou o postúpení   pohľadávok z 19.   7.   2005   prešla   pohľadávky PaedDr.   J.   P.   voči   dlžníkovi PaedDr. M. U., CSc., bol aktívne legitimovaný na podanie odporovacej žaloby a disponoval voči dlžníkovi vymáhateľnou pohľadávkou.

Pasívna legitimácia v takomto konaní je upravená v § 42b ods. 2 OZ tak, že žaloba o určenie, že dlžníkov právny úkon je voči veriteľovi neúčinný, môže byť úspešná len vtedy, ak bola podaná voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Podmienky, za ktorých môže veriteľ odporovať právnemu úkonu dlžníka sú upravené v cit. ust. § 42a ods. 2 OZ pričom – vo vzťahu k tomu, kto je druhou stranou odporovaného právneho úkonu, príp. v čí prospech bol právny úkon urobený – sú v tomto ustanovení (čo do   rozloženia   dôkazného   bremena)   definované   dva   druhy   odporovateľných   právnych úkonov.   Oba   druhy   odporovateľných   právnych   úkonov   sa   vzájomne   líšia   skutkovou podstatou a dôkazným bremenom. Prvý prípad odporovateľnosti sa týka právneho úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť veriteľa (animus fraudandi), ak musel byť tento úmysel druhej strane známy. Úmysel dlžníka a vedomosť druhej strany právneho úkonu ukrátiť ktoréhokoľvek veriteľa musí byť veriteľom v tomto prípade tvrdený a aj dokázaný. Druhým prípadom odporovateľnosti sú právne úkony, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou, alebo ktoré urobil dlžník v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu,   keď   druhá   strana   dlžníkov úmysel   ukrátiť   veriteľa nemohla   rozpoznať   ani   pri náležitej starostlivosti. V týchto prípadoch zákon úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa i vedomosť blízkej   osoby   o   existencii   tohto   úmyslu   priamo   predpokladá.   Blízka   osoba   preto   musí preukázať (ona znáša dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno), že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohla ani pri vynaložení náležitej starostlivosti rozpoznať.

Súdnou   praxou   je   už   vyriešené,   že   úspešne   možno   odporovať   aj   dohode   o vyporiadaní   BSM,   pokiaľ   by   bývalí   manželia   síce   postupovali   podľa   §   150   OZ,   ale rozdelenie veci, príp. práv a záväzkov by úmyselne volili tak, aby stav po vyporiadaní znemožnil alebo úplne vylúčil uspokojenie pohľadávky voči nim, ako dlžníkom.

Podstatnou otázkou majúcou význam pre rozhodnutie vo veci bolo posúdenie, či žalovanú vo vzťahu k dlžníkovi (PaedDr. M. U., CSc.) možno pokladať za osobu jemu blízku.

Podľa § 116 OZ blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Citované ustanovenie rozlišuje osoby, ktoré sú navzájom blízke (príbuzný v priamom rade, súrodenci a manžel) a osoby, ktoré sa za určitých podmienok považujú za blízke (t. j. iné   osoby).   Niektoré   osoby   sú   teda   blízkymi   osobami   ipso   facto,   t.   j.   už   v   dôsledku príbuzenstva, resp. manželstva a ináč vtedy, ak budú splnené ďalšie podmienky. Blízkymi osobami   sú   –   nezávislé   od   akejkoľvek   ďalšej   podmienky   –   manželia   po   dobu   trvania manželstva, bez zreteľa na to, či žijú spoločne alebo nie. Žalovaná s PaedDr. M. U., CSc., (dlžník žalobcu) dohodu o vyporiadaní BSM uzavrela 29. 4. 2005. Rozsudok Okresného súdu   Košice   II   18C   214/2004-21,   ktorým   bolo   ich   manželstvo   rozvedené   nadobudol právoplatnosť   27.   4.   2005.   V   čase   právneho   úkonu,   ktorému   žalobca   odporuje   teda žalovaná nebola manželkou jeho dlžníka.

Iné osoby sú blízkymi osobami, ak sú navzájom v pomere rodinnom alebo obdobnom a ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Či jedna osoba bude pociťovať ujmu spôsobenú inej osobe ako vlastnú ujmu a či to pociťuje dôvodne, prislúcha uvážiť a rozhodnúť súdu. Pri tomto posudzovaní nemôže súd vychádzať z duševných stavov určitej osoby, ale predovšetkým z hľadiska objektívno-spoločenského, preto   posudzuje,   či   z   hľadiska   spoločenskej   morálky   –   prihliadajúc   na   všetky   dôležité okolnosti prípadu – môže určitá osoba dôvodne pociťovať ujmu spôsobenú inej osobe ako vlastnú ujmu.

Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že žalovaná v čase uzavretia dohody o vyporiadaní BSM nebola blízkou osobou PaedDr. M. U., CSc., dlžníka žalobcu, lebo s ním nebola   v   pomere   rodinnom   alebo   obdobnom   pomere.   Vzhľadom   na   okolnosti,   ktoré predchádzali rozvodu ich manželstva možno mať za dôvodné tiež, že by ujmu, ktorú utrpel PaedDr. M. U., CSc., nepociťovala ako vlastnú. V konaní totiž nebolo sporné, že PaedDr. M.   U.,   CSc.,   so   žalovanou   dlhodobo   pred   rozvodom   manželstva   neviedol   spoločnú domácnosť, že žil na Ukrajine s družkou, s ktorou sa mu 16. 11. 2001 narodila dcéra K. Za týchto okolností niet dôvodu považovať žalovanú v zmysle § 42a ods. 2 OZ za osobu blízku dlžníkovi žalobcu.

Nakoniec   i   zástupca   žalobcu   na   pojednávaní   pred   odvolacím   súdom   (zápisnica o pojednávaní z 15. 6. 2011 na č. l. 296-298) nespochybnil názor súdu prvého stupňa, že žalovanú nemožno považovať voči PeadDr. M. U., CSc. za blízku osobu a uznal, že dôkazné bremeno na preukázanie vedomosti o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa je v tomto konaní na žalobcovi.   Odvolací   súd   sa   však   nestotožňuje   s   názorom   žalobcu,   že   otázku   unesenia dôkazného bremena žalobcom je treba vykladať „mäkkšie“ s poukazom na krátkosť času, ktorý uplynul medzi právoplatnosťou rozsudku o rozvode manželstva žalovanej s PeadDr. M.   U.   CSc.   a   uzavretím   dohody   o   vyporiadaní   BSM.   Opäť   je   potrebné   poukázať   na dlhotrvajúci manželský rozvrat účastníkov odporujúceho právneho úkonu, predchádzajúci rozvodu ich manželstva.

S prihliadnutím na uvedený záver žalobca musel v konaní preukázať, že PaedDr. M. U., CSc. uzavrel dohodu o vyporiadaní BSM v úmysle ukrátiť veriteľa, a že tento úmysel musel byť žalovanej známy. Občianske súdne konanie je konaním dôkazným, čo znamená, že účastníka v konaní zaťažuje povinnosť tvrdenia a povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy preukazujúce ich pravdivosť. Ak účastník v konaní nesplní svoju povinnosť tvrdenia alebo povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenie dôkazy alebo navrhnuté dôkazy sa nevzťahujú na jeho tvrdenie, dostáva sa do procesnej situácie dôkaznej núdze, kedy súdu nezostáva iné, len zhodnotiť túto procesnú situáciu v jeho neprospech vo výsledku, v rozhodnutí vo veci samej, lebo tvrdená okolnosť nebola preukázaná.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že žalovanej bol známy úmysel jej dlžníka M. U. ukrátiť veriteľa J. P., poukazujúc na vykonané dôkazy a ich správne vyhodnotenie. Z výpovede svedka PaedDr. J. P. (č. l. 53) vyplynulo, že nevie, či PaedDr. U. informoval o pôžičke svoju manželku. Ing. F. S. (č. l. 53-54), ktorý sa vyjadroval k svojej návšteve v byte PaedDr. U. (v nešpecifikovanej dobe), pri ktorej s dlžníkom mal hovoriť o pôžičke si nebol istý, či ženou, ktorú mu PaedDr. U. predstavil ako svoju manželku bola žalovaná, P. L. (č. l. 61-62) mal telefonicky hovoriť so žalovanou (na prelome júla – augusta, resp. v novembri) a žiadať ju, aby urgovala manžela na zaplatenie pôžičky, čo však ona poprela, a iné dôkazy na   preukázanie   telefonických   hovorov   tohto   svedka   so   žalovanou   s   tvrdeným   obsahom hovorov ani neboli označené. Ani z výpovede Ing. Ľ. H. (č. l. 61-62), nie je vedomosť žalovanej   o   úmysle   jej   bývalého   manžela   ukrátiť   veriteľa   bez   akýchkoľvek   pochybností zrejmá.   Ani   z   ďalších   skutočností,   na   ktoré   žalobca   poukazuje   (preberanie   zásielok žalovanou   za   jej   bývalého   manžela   –   bez   preukázania   toho,   že   sa   oboznámila,   s   ich obsahom, tvrdenie obsiahnuté v návrhu na rozvod manželstva, že „voči odporcovi je začaté občiansko-právne konanie, v ktorom ho jeho bývalý obchodný partner žaluje b veľmi vysokú peňažnú čiastku“ – bez konkretizácie, o akého partnera išlo) záver o takejto vedomosti žalovanej nemožno vyvodiť.»

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd sa v ňom zaoberal všetkými námietkami sťažovateľky obsiahnutými v odvolaní proti rozsudku okresného   súdu   vrátane námietok   týkajúcich   sa   hodnotenia   výpovede   Ing.   U.,   ktoré   sú predmetom sťažnosti, pričom ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa každou námietkou sťažovateľky   zaoberal   mimoriadne   podrobne.   Je   potrebné   tiež   konštatovať,   že   tvrdenia sťažovateľky obsiahnuté v sťažnosti sú iba opakovaním a rozvádzaním námietok, ktoré už sťažovateľka   uplatnila   v   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   a   s   ktorými   sa   už vysporiadal   krajský   súd.   Takto   poňatá   sťažnosť   stavia   ústavný   súd   do   pozície   ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží vzhľadom na čl. 124 ústavy, keďže podľa uvedeného článku ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ústavnosti. Nie je úlohou ústavného súdu hodnotiť výpoveď akéhokoľvek svedka, v prípade sťažovateľky   výpoveď   Ing.   U.,   a   na   základe   subjektívneho   tvrdenia   sťažovateľky   o jej nepravdivosti   spochybňovať   rozhodnutia   všeobecných   súdov.   Vo   všeobecnosti   úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými   zásahmi   do   ich   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).

Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, má oporu vo vykonanom dokazovaní, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný, s poukazom na   jeho   postavenie,   tieto   postupy   a   hodnotenia   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98, III. ÚS 209/04).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   podrobne   odôvodnil   svoj   právny   názor týkajúci sa skutočnosti, že Ing. U. nie je možné považovať za osobu blízku PaedDr. U., a preto   dôkazné   bremeno   týkajúce   sa   vedomosti   Ing.   U.   o   úmysle   PaedDr.   U.   ukrátiť veriteľov uzatvorením dohody o vyporiadaní BSM bolo na sťažovateľke. Vo svetle týchto okolností   sa   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   vo vzťahu   k   hodnoteniu   dôkazu   – výpovede   Ing.   U.   vecne   nejaví   ako   zjavne   neopodstatnené,   svojvoľné   alebo   ústavne neudržateľné, resp. spôsobilé vyvolať porušenie sťažovateľkou označených základných práv zaručených v ústave a práv zaručených v dohovore.

Zároveň ústavný súd zdôrazňuje, že do   obsahu základného práva   na spravodlivý proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nepatrí   právo   účastníka   konania   (dotknutej   osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním   navrhnutého   spôsobu   hodnotenia   vykonaných   dôkazov   (I.   ÚS   97/97),   ani   to,   aby všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Na   základe   uvedeného   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   taká   príčinná súvislosť medzi označeným základným právom sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a rozsudkom krajského súdu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označených práv.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (I. ÚS 12/01, IV. ÚS 287/04). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012