znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 51/08-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Z. K., L., zastúpeného advokátom JUDr. P. K., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na   spravodlivý   proces   v   zmysle   čl.   6   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 7/03 z 15.novembra 2005 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 15/2006 z 24. júla 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. K.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra 2007   doručená   sťažnosť   Z.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces v   zmysle   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len „dohovor“) rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   T   7/03   z   15.novembra   2005   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 15/2006 z 24. júla 2007.

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   ním   označených základných   práv   súvisiacich   s jeho   osobnou   slobodou   tým,   že   krajský   súd   a následne najvyšší   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v predmetnej   veci   nepostupovali   v súlade s označenými ustanoveniami dohovoru a ústavy, čo viedlo k situácii, o ktorej sťažovateľ tvrdí, že „v tomto mojom danom prípade ide o mimoriadne zjavné poškodenie základných práv   občana   na   spravodlivý   proces   v zmysle   slovenského   právneho   poriadku,   ale   aj Európskeho dohovoru   o   ochrane základných práv a ľudských slobôd, najmä v ust. čl. 6 ods. 1, pretože som bol odsúdený za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, 2 písm. b)j) TZ na trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov NEPO so zaradením do III. NVS“.  

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že sťažovateľ bol v predmetnej veci v zmysle § 67 ods.   2   Trestného   poriadku   vzatý   do   väzby   18.   novembra   2002.   Vo   svojej   sťažnosti upriamuje pozornosť na fakt, že „Na verejnom zasadnutí o odvolaní konanom na NS dňa 5.5.2005   sme   boli   z väzby   prepustení   a v   vzrušujúcom   uznesení   NS   bol   vyslovený jednoznačný právny názor, že podľa doterajšieho dokazovania možno konštatovať, že neboli produkované také dôkazy, ktoré by jednoznačne a bez najmenších pochybností usvedčovali zo spáchania skutku oboch obžalovaných a súčasne vylúčili možnosť akéhokoľvek iného záveru“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že v prvom stupni vo veci konal krajský súd, ktorý rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 T 7/03 z 15. novembra 2005. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ, ako obžalovaný odvolanie, ktoré bolo najvyšším súdom uznesením sp. zn. 2 To 15/2006 z 24.júla 2007 na neverejnom zasadnutí zamietnuté ako nedôvodné. Ďalej   taktiež   uvádza:   „Toto   uznesenie   doposiaľ   nebolo   doručené   ani   mne,   ani   môjmu obhajcovi,   právoplatnosť   a vykonateľnosť   nadobudlo   však   jeho   vyhlásením,   teda   dňa 24.7.2007.“  

Sťažovateľ   v obsahu   svojej   sťažnosti   upriamuje   pozornosť   aj   na   to,   že:   „Naše odvolanie dňa 24. 7. 2007 však prejednával iný senát než ten, ktorý rozhodoval o odvolaní dňa   5.5.2005   a   vyniesol   prekvapivé   rozhodnutie,   keď   odvolanie   zamietol   a priklonil   sa k skutkovým   a právnym   záverom   prvostupňového   súdu,   ktoré   boli   v rozpore   s právnym názorom vyjadrenom v uznesení NS z 5.5.2005 sp. zn. 3 To 4/2005.“  

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti následne poukázal na viaceré skutočnosti smerujúce do roviny prehodnocovania správnosti vecno-kauzálnej a právnej opodstatnenosti postupu konajúcich súdov. Namietal pritom porušenie svojich práv jednak postupom krajského súdu ako odvolacieho súdu s poukazom na to, že: „ došlo k procesnému pochybeniu KS v zmysle § 264/1 Tr. por., keďže nebol rešpektovaný záväzný právny názor súdu vyššieho stupňa“, ako   aj   validitu   dokazovania,   pretože   podľa   jeho   tvrdenia,   okrem   pachovej   stopy   ako jediného usvedčujúceho dôkazu „ani po doplnení dokazovania neboli produkované žiadne nové dôkazy svedčiace o našej vine“.  

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález: „1)   Sťažovateľovi   Z.   K.   bolo   porušené   základné   právo   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ako aj právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane základných práv a ľudských   slobôd (správne   má   byť   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, pozn.).

2)   Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.7.2007, sp. zn. 2To 15/2006 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15.11.2005, sp. zn. 3T 7/03 a prikazuje   sa, aby tieto súdy vo veci znovu konali a rozhodli.

3) Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu všetkých trov konania.“

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom   čine,   z ktorého   je   obvinený.   Rozsudok   musí   byť   vyhlásený   verejne,   ale   tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v demokratickej   spoločnosti,   keď   to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by   vzhľadom   na   osobitné   okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.  

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa   ktorého   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Rešpektovať a chrániť základné práva a slobody je úlohou všetkých orgánov verejnej moci a medzi nimi hlavne súdov. Z tohto pohľadu je mechanizmus ochrany základných práv a slobôd predstavovaný konaním o ústavných sťažnostiach pred ústavným súdom len subsidiárnym prostriedkom ochrany základných práv a slobôd. Len keď ostatné zákonné prostriedky a mechanizmy zlyhajú, resp. sú bezvýznamne vyčerpané alebo nie sú účinné, či nie sú žiadne, možno sa obrátiť na ústavný súd ako súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) so sťažnosťou proti právoplatnému rozhodnutiu a inému zásahu orgánu verejnej moci   do   v   ústave   zaručených   základných   práv   a slobôd.   Kompetenčným   prejavom subsidiarity   takejto   sťažnosti   je   obmedzenie   právomoci   ústavného   súdu   na   prieskum právoplatných rozhodnutí a zásahov orgánov verejnej moci, procesným dôsledkom je potom inštitút   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   pre   nevyčerpanie   všetkých   procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu týchto práv poskytuje.

Sťažovateľ v obsahu svojej sťažnosti poukazoval na údajnú protizákonnosť postupu a rozhodnutí konajúcich všeobecných súdov, ako aj na nevysporiadanie sa krajského súdu   s   viacerými   skutkovými   okolnosťami   (popieranie   spáchania   skutku   sťažovateľom, existencia jediného usvedčujúceho dôkazu v podobe pachovej stopy, ktorý podľa tvrdenia sťažovateľa a s poukazom na ustálenú judikatúru nemôže byť absolútnym dôkazom, atď. ).

Vo väzbe na sťažovateľovu argumentáciu o údajných dôvodoch porušenia práva na spravodlivé súdne konanie postupom a rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa treba uviesť, že návrh je neprípustný, pretože nesmeruje proti rozhodnutiu o poslednom riadnom procesnom prostriedku, t. j. rozhodnutiu odvolacieho súdu (najvyššieho súdu).

Pokiaľ sťažovateľ namietal z rovnakých dôvodov odvolanie zamietajúce rozhodnutie najvyššieho súdu, ale skôr, ako sa mohol z jeho písomným odôvodnením vôbec zoznámiť (nebolo mu doručené), je jeho sťažnosť predčasná bez ohľadu na to, že trestné rozhodnutie nadobúda   právoplatnosť   už   jeho   vyhlásením,   a nie   až   doručením   jeho   písomného vyhotovenia. V takomto prípade lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť najskôr jeho doručením; lehota totiž nemôže uplynúť skôr ako sa sťažovateľ vôbec dozvie o dôvodoch tohto rozhodnutia, ktorým sa malo zasiahnuť do jeho práv a slobôd.   Odhliadnuc od uvedeného by sa   ústavný   súd   predmetnou   námietkou   sťažovateľa o porušení práva v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemohol zaoberať aj preto, že by mu v tom bránili   princípy   sebaobmedzenia   a subsidiarity,   keď   na   nápravu   takejto   chyby   má sťažovateľ   k dispozícii   ešte   iný   právny   prostriedok   (v   tomto   prípade   dovolanie   podľa ustanovenia   §   368   a nasl.   Trestného   poriadku),   ktorý   umožňuje   nápravu   procesných a hmotnoprávnych nedostatkov a pochybení namietaných v podanej sťažnosti sťažovateľa. Ústavnému súdu je zrejmé, že zákonná úprava dovolania stavia na striktne vymedzených dovolacích   dôvodoch,   ale   ani   tento   fakt   nemôže   nič   meniť   na   ústavnej   povinnosti predovšetkým   všeobecných   súdov   poskytovať   ochranu   základným   právam   a slobodám, najvyšší súd ako súd dovolací nevynímajúc.  

Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o zrušení   sťažovateľom označených právoplatných rozhodnutí vyplýva z čl. 127 ods. 2 ústavy a prichádzalo by do úvahy iba vtedy, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jeho základných práv.  

Vychádzajúc z týchto faktov ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je neprípustná, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol. Vzhľadom na to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   už   bez právneho   dôvodu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008