znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 51/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Oľgy Bleyovej, bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. P. M., Advokátska kancelária, B., ktorou namietala porušenie čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj čl.   7 ods.   1, čl.   10 ods.   2 a čl. 12 ods.   1 Listiny základných   práv   a   slobôd   v konaniach   vedených   na   Okresnom   súde   Bratislava   III   pod sp. zn. 7 C 142/97, Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 9 Co 527/02 a Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 M Cdo 7/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Oľgy Bleyovej o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

I.

Podaním   z 22.   februára 2005   doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústavný   súd“)   7.   marca   2005,   označeným   ako   „Sťažnosť   proti   porušeniu základného   práva“ Oľga   Bleyová,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpená advokátom JUDr. P. M., Advokátska kancelária, B., namieta porušenie čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v konaniach vedených na   Okresnom   súde   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   7   C   142/97, Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 527/02 a Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 M Cdo 7/2004.

Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie vyššie označených   ustanovení   ústavy   a listiny   zo   strany   všeobecných   súdov.   Ďalej   požaduje zrušenie rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 142/97 z 8. apríla 2002, krajského súdu sp. zn. 9   Co   527/02   z 19.   júna   2003   a najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   M   Cdo   7/2004 z 26. októbra 2004 s tým, aby bola vec vrátená na ďalšie konanie okresnému súdu. Zároveň požaduje náhradu trov právneho zastúpenia od okresného súdu.

Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 142/97-381 z 8. apríla 2002 zamietol žalobu sťažovateľky ako žalobkyne proti jej bývalému manželovi – žalovanému o určenie neplatnosti zmluvy, ktorou bolo prevedené vlastníctvo bytu Bytovým družstvom Bratislava III na žalovaného. Okresný súd bol toho právneho názoru, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určujúcom   výroku   v zmysle §   80   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Na   základe odvolania sťažovateľky krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 9 Co 527/02 z 19. júna 2003 potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom zaujal rovnaký právny názor ako okresný súd. Na podnet   sťažovateľky   podal   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   proti rozsudku krajského   súdu   mimoriadne   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 1 M Cdo 7/2004 z 26. októbra 2004 zamietol, lebo sa stotožnil s právnym názorom nižších súdov.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkami všeobecných súdov boli porušené jej vyššie označené základné práva. Všeobecné súdy nebrali do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti v danej veci a dospeli preto aj k nesprávnym právnym záverom.

Rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 18. novembra 2004. Rozsudok krajského   súdu   v spojení   s rozsudkom   okresného   súdu   nadobudol   právoplatnosť 3. septembra 2003.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam alebo slobodám je subsidiárna, lebo je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Na   prejednanie   a rozhodnutie   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 142/97 z 8. apríla 2002, nie je daná právomoc ústavného súdu. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd. To znamená, že v tej fáze konania ochranu označeným základným právam sťažovateľky bol oprávnený   poskytnúť   krajský   súd   v odvolacom   konaní.   Preto   bolo   potrebné   túto   časť sťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   ohľadom   tých   častí   sťažnosti,   v ktorých   sťažovateľka   napáda rozsudky   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   527/02   z 19.   júna   2003   a najvyššieho   súdu sp. zn. 1 M Cdo 7/2004 z 26. októbra 2004. Ani voči jednému z týchto rozsudkov nemala sťažovateľka   k dispozícii   vlastný   účinný   prostriedok   nápravy,   ktorý   by   mohla   sama uplatniť. Preto tak voči rozsudku krajského súdu, ako aj voči rozsudku najvyššieho súdu mohla v zákonnej dvojmesačnej lehote v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde podať sťažnosť   ústavnému   súdu.   Vzťahuje   sa   to   z praktického   hľadiska   najmä   na   rozsudok najvyššieho súdu, keďže na základe podnetu sťažovateľky bolo proti rozsudku krajského súdu podané mimoriadne dovolanie.

Keďže rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť ešte 3. septembra 2003 a rozsudok najvyššieho súdu 18. novembra 2004, bolo treba sťažnosť odovzdanú na poštovú prepravu   7.   marca   2005   považovať   za   oneskorene   podanú   a z tohto   dôvodu   sťažnosť odmietnuť aj v tejto časti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2005