znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 51/04-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   marca   2004 predbežne prerokoval sťažnosť V. S., bytom R.; V. B., bytom R.; J. D., bytom R.; M. B., bytom L.; Ľ. B., bytom L.; C. J., bytom R.; P. B., bytom R.; J. V., bytom R.; K. V., bytom R.; O. H., bytom S.; A. B., bytom, R.; Ing. A. B., bytom K.; A. P., bytom R.; E. O., bytom R.;   Š. P., bytom R.; A. H., bytom R.; MUDr. M. I., bytom R.; V. K., bytom S. ; A. K., bytom S.; A. M., bytom R.; M. H., bytom R.; J. Š., bytom R.; Ž. M., bytom R.; I. F., bytom R.; E. C., bytom R., a D. K., bytom R., zastúpených advokátkou JUDr. Z. B., Advokátska kancelária,   B. B., vo veci porušenia ich základného práva podľa čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Ministerstva financií Slovenskej republiky a Úradu pre finančný trh a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S., V. B., J. D., M. B., Ľ. B., C. J., P. B., J. V., K. V., O. H., A. B., Ing. A. B., A. P., E. O., Š. P., A. H., MUDr. M. I., V. K., A. K., A. M., M. H., J. Š., Ž. M., I. F., E. C. a D. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. februára 2004 doručené podanie (ďalej len „sťažnosť“) V. S., bytom R.; V. B., bytom R.; J. D., bytom R.; M. B. bytom L.; Ľ. B., bytom L.; C. J., bytom R.; P. B., bytom R.; J. V., bytom R.; K. V., bytom R.; O. H., bytom S.; A. B., bytom R.; Ing. A. B., bytom K.; A. P., bytom R.; E. O., bytom R.;   Š. P.,   bytom R.; A. H., bytom R.;   MUDr. M. I.,   bytom R.; V. K., bytom S.; A. K., bytom S.; A. M., bytom R.; M. H., bytom R.; J. Š., bytom R.; Ž. M., bytom R.; I. F., bytom   R.;   E.   C.,   bytom   R.,   a D.   K.,   bytom   R.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátkou JUDr. Z. B., Advokátska kancelária, B. B., vo veci porušenia ich základného práva podľa čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   vnútra“),   Ministerstva   financií   Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) a Úradu pre finančný trh (ďalej len „úrad“) vo veci   týkajúcej   sa   zmluvných   vzťahov   medzi   sťažovateľmi   a   obchodnými   spoločnosťami B.M.G. Invest, s. r. o., a HORIZONT Slovakia o. c. p., a. s. (ďalej len „nebankové subjekty“).

Z   obsahu   sťažnosti   a z priložených   písomností   vyplýva,   že   každý   zo   sťažovateľov uzatvoril s niektorým z uvedených nebankových subjektov zmluvu o pôžičke alebo zmluvu o tichom   spoločenstve   s   rozličnou   výškou   istiny,   pričom   nebankové   subjekty   prisľúbili sťažovateľom   príslušné   zhodnotenie   vložených   finančných   prostriedkov.   Sťažovatelia namietajú,   že   „utrpeli   ujmu   na   svojich   základných   právach,   keď   vložené   úspory   neboli zhodnotené   spôsobom   garantovaným…   a   to   aj   z   toho   dôvodu,   že   Ministerstvo   financií Slovenskej   republiky,   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky   a Úrad   pre   finančný   trh nekonali dôsledne svoju povinnosť kontrolovať dodržiavanie zákonnosti v rámci im zverených kompetencií“.   Podľa   tvrdení   sťažovateľov   označené   štátne   orgány   „svojou   nečinnosťou spôsobili,   že   subjekty,   ktoré   podnikali   na   trhu   nespĺňali   zákonom   predpísané   podmienky a ústredné orgány štátnej správy nezasiahli v rámci možností zverených im zákonom“.

2

Na základe uvedeného sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie   ich   základného   práva   zakotveného   v   čl.   55   ústavy   postupom   (nekonaním) ministerstva vnútra, ministerstva financií a úradu. Sťažovatelia zároveň „uplatňujú primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu ujmy vyjadrenej v peniazoch za to, že… boli povinní trpieť   stav   finančnej   ujmy   vyhlásením   konkurzu   na   HORIZONT   Slovakia,   BMG   Invest“, a žiadajú,   aby   ústavný   súd   označeným   štátnym   orgánom   uložil   povinnosť   spoločne a nerozdielne   vyplatiť   sťažovateľom   primerané   finančné   zadosťučinenie   v celkovej   výške spolu 1 849 000 Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,   primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 55 ods. 1 ústavy hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Podľa čl. 55 ods. 2 ústavy Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku súťaž (…).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   každý   návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo

3

veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra). Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danom prípade nepovažoval za nevyhnutné zaoberať sa otázkou včasnosti podania návrhu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ani otázkou jeho prípustnosti z hľadiska vyčerpania dostupných prostriedkov nápravy a súvisiacou otázkou právomoci ústavného súdu na prerokovanie veci, pretože dospel k záveru, že sťažnosť je prima facie nespôsobilá stať sa predmetom meritórneho posúdenia zo strany ústavného súdu.   Sťažovatelia   totiž   namietajú   porušenie   „ich   základného   práva“   v spojení   s takým ustanovením ústavy, z ktorého im nevyplýva žiadne základné právo alebo sloboda, ochranu ktorých by im ústavný súd v konaní podľa čl. 127 mohol poskytnúť.

Ústava chráni a garantuje základné práva a slobody vymedzené v druhej hlave ústavy a v spojení s ustanoveniami čl. 7 ods. 5 a čl. 154c) ods. 1 ústavy aj základné práva a slobody vyplývajúce   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorá   bola   ratifikovaná   a   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom. Ustanovenie čl. 55 ústavy ako úvodné ustanovenie tretej hlavy ústavy neustanovuje žiadne základné právo alebo slobodu, ktorých ochrany by sa fyzické osoby alebo právnické osoby mohli domáhať v konaní podľa čl. 127 ústavy.

4

Sťažovatelia v texte sťažnosti síce citujú aj všeobecné ustanovenie čl. 12 ods. 1 ústavy a ustanovenie   čl.   20   ods.   1   ústavy   (ochrana   vlastníckeho   práva),   prípadné   porušenie   týchto ustanovení ústavy však jednak nijako nešpecifikujú a jednak v návrhu na rozhodnutie (tzv. petite   sťažnosti)   namietajú   výlučne   porušenie   ich   základného   práva   podľa   čl.   55   ústavy. Sťažnosť v tejto podobe pritom nebolo možné považovať za návrh na začatie konania, ktorý nespĺňa zákonom predpísané náležitosti (mutatis mutandis I. ÚS 178/03). S prihliadnutím na kvalifikované   právne   zastúpenie   sťažovateľov   a hľadiská   procesnej   ekonómie   ústavný   súd nepovažoval za potrebné ani vhodné vstupovať do formálno-právne perfektného prejavu vôle sťažovateľov pokusom o modifikáciu jeho obsahu a vo svojich záveroch vychádzal z prejavu vôle sťažovateľov tak, ako bol tento adresovaný ústavnému súdu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   namietaným   postupom označených štátnych orgánov a údajným porušením základných práv a slobôd sťažovateľov absentuje relevantná súvislosť. Návrh je preto v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde zjavne neopodstatnený.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2004  

5