znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 51/03-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2003 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., vo veci zrušenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 16 Co 136/95 zo 6. marca 1996 a rozsudku Okresného súdu v Bardejove sp. zn. 4 C 194/92 z 10. januára 1995 v nadväznosti na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo 4. júna 2002   vo   veci   Komanický   c.   Slovenská   republika   (sťažnosť   č.   32106/96),   ktorým   bolo zistené   porušenie   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd postupom súdov pri prejednávaní žaloby sťažovateľa, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   I. K. K.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2002   doručená   sťažnosť   I.   K.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. J. T., Advokátska kancelária, P., označená ako „ústavná sťažnosť proti právoplatnému   rozsudku   Krajského   súdu   v Košiciach   zo   dňa   6.   3.   1996   sp.   zn.: 16 Co 136/95   vo   veci   Okresného   súdu   v Bardejove   sp.   zn.   4   C   194/92   v spojení s rozsudkom Európského súdu pre ľudské práva v Štrasburgu č. 32106/96 z 4. 6. 2002“, ktorou v spojení s podaním z 15. novembra 2002 žiadal, aby ústavný súd nálezom zrušil rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   16   Co   136/95 zo 6. marca 1996 a rozsudok Okresného súdu v Bardejove (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 194/92 z 10. januára 1995 z dôvodu okrem iného, že z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) zo 4. júna 2002 vo veci Komanický c. Slovenská republika (sťažnosť   č.   32106/96)   (ďalej   len   „rozsudok   ESĽP“)   vyplýva,   že   postupom   súdov   pri prejednávaní žaloby sťažovateľa bol porušený čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   „v tom,   že   rozhodovali   bez   mojej prítomnosti ako účastníka konania“.

V sťažnosti uviedol, že „Krajský súd v Košiciach v konaní vo veci označenej sp. zn.: 16 Co 136/95 právoplatným rozsudkom zo dňa 6. marca 1996, ako orgán verejnej moci, porušil   moje   základné   právo   na   súdnu   ochranu,   a jeho   postup   voči   mne   je   odoprením spravodlivosti, čo už samo o sebe pokladám za výraz protiústavnosti. Tak ako to vyplýva z ustanovenia čl. 48 ods. 2 úst. zák. č. 460/1992 Zb., podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu konštatoval vo svojom rozsudku z 4. júna 2002, že došlo v konaní o neplatnosti výpovede k porušeniu môjho práva na verejné vypočutie, súd ďalej konštatoval, že súdne konanie mi neumožňovalo   náležite   participovať   na   ňom,   a takto   som   bol   zbavený   nestranného vypočutia v zmysle čl. 6 § 1 Dohovoru“.

Ďalej sťažovateľ uviedol, že „v mojom konkrétnom prípade, nie je možné dosiahnuť zmenu   rozsudku   súdu,   ktorý   bol   označený   medzinárodným   súdom   ako   nespravodlivý, v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   keďže   náš   poriadok   takúto   možnosť   nepripúšťa. Z uvedeného je zrejmé, že rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva je podľa platnej úpravy nevykonateľný do tej miery, aby mohol zmeniť, či zrušiť nespravodlivý rozsudok, a je len deklarovaním porušenia práva bez možnosti faktického uplatnenia, t. j. bez možnosti dosiahnutia   nápravy   v konaní v ktorom   došlo   k porušeniu   práva,   tak ako to   bolo   týmto rozsudkom deklarované“.

Sťažovateľ   odvolávajúc   sa   na   ustanovenia   §   49   a §   53   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a na čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ďalej uviedol, že rozsudok ESĽP, ktorý „nadobudol právoplatnosť 6. 9. 2002“, mu bol doručený 16. septembra 2002, že zákonná lehota „k podaniu ústavnej sťažnosti je tak zachovaná“ a že „je jednoznačne daná právomoc ústavného súdu rozhodnúť o mojej sťažnosti, nakoľko o nej nemôže rozhodovať iný súd, práve pre vyššie uvádzané procesné prekážky“. Sťažovateľ okrem zrušenia   rozsudku   krajského súdu   a okresného súdu   žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk a trovy konania.

Podaním z 31. decembra 2002, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 7. januára 2003, sťažovateľ   nakoniec   žiadal,   aby   ústavný   súd   vyslovil   aj   to,   „že   môj   štát,   ktorý   je zodpovedný za uspokojenie mojich nárokov po zrušenej štátnej organizácii – Okresnom národnom   výbore   v Bardejove   v zmysle   §-u   251   Zákonníka   práce   a tiež   z rešpektu k Dohovoru,   obnovil   stav   pred   porušením   môjho   práva,   a to   prideľovaním   mi   práce zodpovedajúcej môjmu poslednému pracovnému zaradeniu vo funkcii vyššieho kontrolóra ľudovej   kontroly   podľa   pracovne   zmluvy“,   ako   aj   aby   „prehlásil   mi   danú   výpoveď z pracovného pomeru od Okresného úradu v Bardejove, zo dňa 27. VIII. 1991 za nulitnú (...)“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   čl.   46   Dohovoru   vysoké   zmluvné   strany   sa   zaväzujú,   že   sa   budú   riadiť právoplatným   rozsudkom   súdu   vo   všetkých   sporoch,   ktorých   sú   stranami   (ods.   1). Právoplatný   rozsudok   súdu   sa   doručí   Výboru   ministrov,   ktorý   dohliada   na   jeho   výkon (ods. 2).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   žiadosť   sťažovateľa,   aby   ústavný   súd   v nadväznosti   na rozsudok ESĽP svojím nálezom zrušil právoplatné rozsudky okresného súdu a krajského súdu, a to rozsudok krajského súdu sp. zn. 16 Co 136/95 zo 6. marca 1996, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 C 194/92 z 10. januára 1995, ako aj označený rozsudok   okresného   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľa   podaná   proti Okresnému úradu v Bardejove, ktorou sa domáhal vyslovenia neplatnosti výpovede, žiadal určiť, že pracovný pomer trvá, a zaviazať žalovaného na povinnosť zaplatiť mu mzdové nároky súvisiace s neplatným rozviazaním pracovného pomeru, a aby ústavný súd obnovil stav pred porušením jeho práva.

Z rozsudku ESĽP okrem iného vyplýva, že krajský súd svojím postupom „neumožnil sťažovateľovi   riadne   sa   zúčastniť   konania,   a tým   ho   pripravil   o spravodlivé   konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru“ (§ 55). Európsky súd preto rozhodol, že „1. čl. 6 ods. 1 Dohovoru   bol   porušený   postupom   vnútroštátnych   súdov   pri   prejednávaní   žaloby sťažovateľa; 2. nie je nutné sa oddelene zaoberať bodom sťažnosti, podľa ktorého bol čl. 6 ods.   1 Dohovoru   porušený   tým,   že   zamietnutie   žaloby bolo svojvoľné; 3.   nie   je nutné rozhodovať o bode sťažnosti opierajúcom sa o čl. 13 Dohovoru; 4. a) žalovaný štát musí do troch mesiacov odo dňa, keď sa rozsudok stane konečným podľa čl. 44 ods. 2 Dohovoru, vyplatiť sťažovateľovi 1 000 EUR (jeden tisíc EUR) za nemajetkovú ujmu a 100 EUR (sto EUR) za trovy konania s tým, že tieto čiastky budú prevedené na slovenské koruny podľa kurzu ku dňu vyplatenia; b) úrok vo výške 7, 25 % p. a. za obdobie od uplynutia uvedenej lehoty troch mesiacov do zaplatenia; 5. žiadosť o spravodlivé zadosťučinenie sa vo zvyšku zamieta“.

Zákon   o ústavnom   súde   upravuje   v tretej   časti   označenej   ako   „Konanie   pred ústavným   súdom“   niekoľko   typov   konaní pred   ústavný   súdom.   Konanie   o sťažnostiach podľa   čl.   127   ústavy   je   upravené   v jej   druhej   hlave   v   šiestom   oddiele, in   concreto v ustanoveniach § 49 až 56.

Ústavný súd konštatuje, že zákon o ústavnom súde osobitne neupravuje taký typ konania   pred   ústavným   súdom,   ktorého   predmetom   je   posúdenie   právnych   dôsledkov, a pokiaľ je to možné, aj zrušenie právoplatného súdneho rozhodnutia umožňujúceho nové preskúmanie veci (obnovu konania) v prípade, keď Európsky súd pre ľudské práva svojím rozsudkom konštatoval, že Slovenská republika postupom a rozhodnutiami orgánov štátu porušila Dohovor. Takýto postup ústavného súdu nie je možné oprieť o platné ustanovenia zákona o ústavnom súde upravujúce konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.  

Ústavný súd teda konštatuje, že pri neexistencii príslušnej zákonnej úpravy vydanej na základe splnomocňujúcej blankety obsiahnutej v čl. 140 ústavy sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za právny prostriedok na zabezpečenie nového preskúmania veci v súdnom konaní, ktoré bolo právoplatne skončené, t. j. na realizovanie restitutio in integrum,   v nadväznosti   na   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktorým   bolo konštatované, že Slovenská republika postupom alebo rozhodnutiami súdov porušila ľudské práva alebo základné slobody zaručené v Dohovore.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2003