znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 51/01

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   novembra   2001 v senáte zloženom z predsedu D. Š. a zo sudcov L. M. a Š. O. prerokoval prijatý podnet Ing. J. Z., bytom L., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K, vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 226/97 a takto

r o z h o d o l :

Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 226/97   p o r u š i l právo Ing. J. Z., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie jeho veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 13. júna 2001 doručený podnet Ing. J. Z., bytom L. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., ktorým namietal porušenie základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej aj „odporca“) v konaní o jeho pracovnoprávnej veci vedenom pod sp. zn. 7 C 226/97.

Ústavný súd podnet navrhovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a po zistení, že podnet obsahuje náležitosti požadované ustanoveniami § 20 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa ustanovenia § 25 ods. 2 citovaného zákona, podnet prijal uznesením č. k. I. ÚS 51/01-10 z 28. augusta 2001 na ďalšie konanie.

Na požiadanie ústavného súdu sa odporca listom sp. zn. Spr. 3480/2001 z 9. októbra 2001 podpísaným predsedníčkou vyjadril k podnetu navrhovateľa. Podľa názoru odporcu „predmetné   konanie   vykazuje   znaky   prieťahov   len   v štádiu   prípravy   na   pojednávanie, z príčin najmä objektívnych (vysoký nápad vecí, vysoký počet nerozhodnutých reštančných vecí zapríčinených personálnou obmenou sudcov v oddelení ich odchodom na iné súdy...)“. Odporca ďalej tvrdil, že „konajúci súd od určenia prvého termínu pojednávania plynule konal,   najmä   chovaním   a správaním   navrhovateľa   boli   zmarené   určené   termíny pojednávania“.   Z uvedeného   dôvodu   navrhuje,   aby   ústavný   súd   „podnet   navrhovateľa zamietol   ako   nedôvodný“.   Odporca   súhlasil,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania.

Právny zástupca navrhovateľa v stanovisku z 22. októbra 2001 k vyjadreniu odporcu uviedol, že ho „akceptujeme v časti, v ktorej uznal opodstatnenosť podnetu ohľadne prvých mesiacov (resp. rokov!) trvania sporu“. Dôvody zbytočných prieťahov uvádzané odporcom podľa   jeho   názoru   nemôžu   v danom   prípade   znamenať   „vyvinenie   z namietnutého porušenia práva“. „Čiastočnú vinu navrhovateľa na trvaní veci“ zdôrazňovanú odporcom navrhovateľ neakceptoval a tvrdil, že odporca „nepostupoval efektívne   a nepripravil vec tak, aby ju – ako mu to prikazuje O. s. p. – skončil na jednom pojednávaní“. Navrhovateľ súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdnych spisov Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 7 C 226/97 a sp. zn. 7 C 268/98 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát podnet navrhovateľa prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutých súdnych spisov.

Predmetom podnetu boli tvrdenia navrhovateľa, že odporca nedokázal v jeho spore efektívne konať, hoci išlo o spor právne a skutkovo nenáročný a vzhľadom na jeho povahu (pracovnoprávny spor) o spor naliehavý. Tým, že odporca postupoval v rozpore s § 6, § 100 ods. 1, § 101 ods. 2, § 131 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), porušil podľa názoru navrhovateľa jeho ústavné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navrhovateľ žiadal, aby „ústavný súd vyniesol nález, ktorým uvedené porušenie skonštatuje“.

II.

Z podnetu   navrhovateľa,   z k nemu   priložených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúcich súdnych spisov ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej pracovnoprávnej veci navrhovateľa.

A. Navrhovateľ 10. júna 1997 podal na Krajský súd v Bratislave žalobu „o určenie neplatnosti   úkonu   odvolania   z funkcie“.   Žalovanou   stranou   bola   Slovenská   televízia Bratislava   (ďalej   len   „STV“).   Z dôvodu   nedostatku   vecnej   príslušnosti   Krajský   súd v Bratislave doručil žalobu 1. júla 1997 odporcovi. Odporca konal vo veci pod sp. zn. 7 C 226/97. Dňa 12. októbra 1998 odporca vyzval navrhovateľa (výzva doručená 31. októbra 1998) na zaplatenie súdneho poplatku za návrh, ktorý navrhovateľ zaplatil 4. novembra 1998. Ďalším úkonom odporcu v konaní bol pokyn pre súdnu kanceláriu 5. augusta 1999 na pripojenie na vec sa vzťahujúcich súdnych spisov 7 C 268/98 a 7 C 130/98.

Dňa 25. augusta 1999 bola zaslaná žaloba STV na vyjadrenie.Dňa 29. októbra 1999 odporca požiadal STV o predloženie písomností (pracovná zmluva,   rozhodnutie   o odvolaní   žalobcu   z funkcie)   a urgoval   predloženie   vyjadrenia k žalobe.

Prvé pojednávanie vo veci sa malo uskutočniť 2. decembra 1999, pre ospravedlnenú neúčasť STV bolo odročené na 14. marec 2000. Toto však pre neprítomnosť účastníkov konania bolo odročené na 18. apríl 2000.

Odporca 23. marca 2000 pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty STV opakovane žiadal o predloženie vyjadrenia k žalobe a požadovaných procesnoprávnych dokumentov. Táto ich (bez vyjadrenia k žalobe) zaslala odporcovi 30. marca 2000.

Na pojednávaní konanom 18. apríla 2000 nebol prítomný navrhovateľ (ako dôvod svojho   príchodu   až   po   skončení   pojednávania   uviedol   meškanie   verejného   dopravného prostriedku).   STV   bola   požiadaná   o predloženie   svojho   štatútu   a dôkazu   o doručení odvolacej   listiny   navrhovateľovi.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   18.   máj   2000.   STV predložila 25. apríla 2000 odporcovi požadované písomnosti vrátane vyjadrenia k žalobe.Odporca   10.   mája   2000   zrušil   stanovený   termín   pojednávania   z dôvodu   účasti zákonnej   sudkyne   na   medzinárodnom   seminári   organizovanom   Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a určil nový termín pojednávania na 20. jún 2000.Na pojednávaní konanom 20. júna 2000 odporca vyzval STV na oznámenie adresy jej bývalého ústredného riaditeľa za účelom jeho výsluchu.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky listom č. k. VI Pz 621/00-6 z 19. júla 2000   oznámila   odporcovi,   že   podala   mimoriadne   dovolanie   proti   jeho   právoplatnému uzneseniu č. k. 7 C 268/98-18 zo 7. januára 1999 o uložení predbežného opatrenia STV na úhradu časti mzdy navrhovateľovi. Súčasne žiadala predložiť na vec sa vzťahujúci súdny spis sp. zn. 7 C 268/98 (spis zaslaný 31. júla 2000).

Dňa 24. júla 2000 odporca požiadal navrhovateľa o predloženie nahrávky z relácie Žurnál Rádia Twist vysielanej 30. mája 1997.

Dňa   22.   augusta   2000   odporca   expedoval   účastníkom   konania   predvolanie   na pojednávanie 3. októbra 2000. Navrhovateľ bol vyzvaný na predloženie vyššie uvedenej nahrávky na toto pojednávanie.

Dňa   31.   augusta   2000   boli   odporcovi   doručené   vyjadrenie   STV   sp.   zn.   1206/00 z 24. augusta 2000 k doterajším prednesom navrhovateľa, dokument o okamžitom zrušení pracovného   pomeru   navrhovateľa   a doklad   preukazujúci   doručenie   listiny,   ktorou   bol navrhovateľ odvolaný z funkcie.

STV listom z 20. septembra 2000 navrhla odporcovi zrušiť predbežné opatrenie č. k. 7 C 268/98-18 zo 7. januára 1999.

Navrhovateľ 26. septembra 2000 vzniesol voči odporcovi námietku zaujatosti. Táto sa týkala aj zákonnej sudkyne.

Dňa 29. septembra 2000 právny zástupca STV písomne ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní.

Na   pojednávaní   3.   októbra   2000   neboli   prítomní   účastníci.   Pojednávanie   bolo odročené na neurčito z dôvodu postúpenia súdneho spisu Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie   o navrhovateľom   vznesenej   námietke   zaujatosti   (spis   bol   doručený odvolaciemu súdu 26. januára 2001).

Sťažnosťou   z 20.   novembra   2000   adresovanou   predsedníčke   Okresného   súdu Bratislava   IV   napadol   navrhovateľ   prieťahy   v konaní   v jeho   právnej   veci   vedenej   pod sp. zn. 7 C 226/97.

V odpovedi   odporcu   z 23.   januára   2001   sp.   zn.   Spr.   2148/2000   sa   uvádza:   „Po prešetrení som zistila prieťahy v konaní z príčin subjektívnych i objektívnych, preto Vašu sťažnosť kvalifikujem ako dôvodnú. Vo veci bola zjednaná náprava.“ Príčiny spôsobiace prieťahy, ako aj spôsob nápravy v uvedenej odpovedi nie sú konkretizované.

Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 18 Nc 3/01-70 z 30. marca 2001 vyslovil, že sudcovia Okresného súdu Bratislava IV nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. 7 C 226/97. Uznesenie bolo doručené účastníkom 12. júna 2001.

Dňa 17. júla 2001 expedoval odporca predvolanie účastníkom na pojednávanie, ktoré stanovil na 17. október 2001.

B. Dňa 22. októbra 1998 podal navrhovateľ odporcovi návrh na vydanie predbežného opatrenia,   ktorým   by   bola   STV   uložená   povinnosť   poskytovať   mu   mesačne   časť   jeho pracovnej   odmeny vo výške 15 000,-- Sk brutto až do   právoplatného rozhodnutia jeho pracovnoprávneho sporu vedeného pod sp. zn. 7 C 226/97. Vec bola vedená u odporcu pod sp.   zn.   7   C   268/98.   Po   zadovážení   si   podkladov   potrebných   na   rozhodnutie   odporca uznesením   č.   k.   7   C   268/98-19   zo   7. januára   1999   uvedenému   návrhu   vyhovel.   Na odvolanie STV Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 17 Co 89/99-38 z 31. mája 1999 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. M   Cdo   35/2000-43   z 28.   februára   2001   zamietol   mimoriadne   dovolanie   generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Súdny spis predložil odporca ústavnému súdu 15. októbra 2001. Po preštudovaní bol predmetný spis doručený odporcovi 22. októbra 2001.

III.

Navrhovateľ   sa   predmetným   podnetom   na   ústavný   súd   „domáha   konštatovania porušenia   jeho   základných   práv   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov v zmysle   prvej   vety   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru“, a to   v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 7 C 226/97 (pozri II. časť písm. A).

Odporca vo svojom už vyššie uvedenom vyjadrení konštatoval „znaky prieťahov len v štádiu   prípravy   na   pojednávanie,   z príčin   najmä   objektívnych  ...“.   Tvrdil   plynulosť konania od určenia prvého termínu pojednávania a zavinenie navrhovateľa na vzniknutých prieťahoch. Žiadal preto podnet zamietnuť ako nedôvodný.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98). Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do   úvahy   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I. ÚS 92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na Okresnom súde Bratislava IV vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 226/97   je   rozhodovanie   o neplatnosti   odvolania   z funkcie   a neplatnosti   rozviazania pracovného pomeru.

Ústavný súd zo skutočností uvádzaných odporcom ani z obsahu spisu nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o zložitosti veci.

2. Pokiaľ ide o „správanie“ navrhovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

Tvrdenie   odporcu,   že   navrhovateľ   ako   účastník   konania   v napadnutom pracovnoprávnom   spore   zapríčinil   zbytočné   prieťahy   „najmä   chovaním   a správaním“, ktorým   „boli   zmarené   určené   termíny   pojednávania  ...“,   nepovažuje   ústavný   súd   za presvedčivé.   Predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   uvedená   námietka   sa   vzťahuje   len   na obdobie   po   vytýčení   prvého   pojednávania   (2.   decembra   1999).   Nevzťahuje   sa   teda   na obdobie prípravy na pojednávanie, t. j. na obdobie od 1. júla 1997 do 2. decembra 1999, keď samotný odporca priznáva, že „predmetné konanie vykazuje znaky prieťahov“.

Zo súdneho spisu, ako aj z vyjadrenia odporcu ústavný súd zistil, že v predmetnej veci bolo nariadených sedem pojednávaní (2. decembra 1999, 14. marca 2000, 18. apríla 2000, 18. mája 2000, 20. júna 2000, 3. októbra 2000 a 17. októbra 2001). Dve pojednávania (18.   mája   2000   a 17.   októbra   2001)   boli   zrušené   jednak   z dôvodu   účasti   sudkyne   na medzinárodnom   seminári   a jednak   z dôvodu   predloženia   spisu   ústavnému   súdu. Pojednávanie   2.   decembra   1999   bolo   odročené   pre   ospravedlnenú   neúčasť   STV, pojednávania 20. júna 2000 sa zúčastnili obaja účastníci. Navrhovateľ absentoval na troch pojednávaniach, z toho pojednávanie 14. marca 2000 bolo odročené aj z dôvodu neúčasti STV, ktorá sa ospravedlnila. Dve pojednávania (18. apríla 2000 a 3. októbra 2000) boli odročené pre neprítomnosť navrhovateľa.

Podľa názoru ústavného súdu správaním navrhovateľa v uvedených dvoch prípadoch odročených pojednávaní nemožno ospravedlniť celkovú dĺžku konania v predmetnej veci.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom odporcu v predmetnej veci, pričom zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti daného prípadu.

Podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v skorších rozhodnutiach (napr. I. ÚS 47/96, I. ÚS 92/97, II. ÚS 41/97) prieťahy v konaní, ktoré možno pripísať správaniu účastníka konania, však nevylučujú zodpovednosť orgánu, ktorý vo veci koná; a to najmä v prípadoch,   ak o právach účastníka konania rozhoduje dlhšie,   než je primerané podľa povahy veci, alebo ak ide o zbytočný prieťah zapríčinený i nesprávnym postupom súdu.Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v predmetnej veci súdne konanie, ktoré sa na súde odporcu začalo 1. júla 1997 a je stále na súde prvého stupňa bez jeho rozhodnutia o veci samej, trvá k dnešnému dňu 4 roky a 4 mesiace. Podľa názoru ústavného súdu táto zdĺhavosť konania vzhľadom na jeho predmet môže byť z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy akceptovaná len vo výnimočných prípadoch. Predmetné konanie odporcu takýmto prípadom podľa názoru ústavného súdu nie je, o čom nakoniec svedčia aj vlastné stanoviská odporcu z 23. januára 2001 a 9. októbra 2001, v ktorých sa konštatuje zistenie prieťahov v konaní a sťažnosť navrhovateľa sa kvalifikuje ako dôvodná.

Obranu odporcu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť   prieťahy   (vysoký   nápad   a počet   nerozhodnutých   vecí,   personálne   problémy a pod.), ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vznesenie   uplatnenia   námietky   zaujatosti   súdu   navrhovateľom,   teda   prieťahy v konaní,   ktoré   sú   dôsledkom   uplatnenia   procesných   práv   účastníkom   konania,   nemajú povahu zbytočných prieťahov (II. ÚS 41/97).

Z obsahu   súdneho   spisu   odporcu   sp.   zn.   7   C   226/97   jednoznačne   vyplýva neprimerane dlhá lehota na prípravu pojednávania, a to od 1. júla 1997 do 2. decembra 1999. Ide najmä o obdobie od 1. júla 1997 do 25. septembra 1998, keď odporca vyzval navrhovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   (1   rok   a 3   mesiace),   a o obdobie   od 4. novembra 1998 (zaplatenie súdneho poplatku) do 2. augusta, resp. 20. augusta 1999, keď odporca vykonal ďalšie úkony (9 mesiacov).

Aj   ďalšia   činnosť   odporcu   po   2.   decembri   1999   nevykazovala   podľa   názoru ústavného súdu znaky plynulého a efektívneho konania.

Za   neprimeranú   považuje   ústavný   súd   dĺžku   doby   zadováženia   podkladov   na rozhodnutie o námietke predpojatosti od 26. septembra 2000 do 25. januára 2001, keď bol súdny spis expedovaný Krajskému súdu v Bratislave (4 mesiace), ako aj dobu od doručenia rozhodnutia   o nevyhovení   námietke   na   vylúčenie   sudcov   12.   júna   2001   do   stanovenia termínu pojednávania na 17. október 2001 (4 mesiace).

Postup   Okresného   súdu   Bratislava   IV   bol   teda   v zmysle   už   vyššie   uvedeného konaním   so   zbytočnými   prieťahmi,   ktoré   sa   v súhrne   rovnajú   dvom   rokom   a ôsmim mesiacom, v dôsledku čoho ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na záver o porušení čl. 48 ods. 2 ústavy došlo aj k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.