znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 509/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., V., ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 3, čl.   8,   čl.   6   ods.   1   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co 13/2012 z 3. apríla 2012 a jemu predchádzajúcim postupom, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2012 doručená sťažnosť JUDr. O. M., V., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 13/2012 z 3. apríla 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva:„Bol   som   žalobcom   v   konaní   pred   Okresným   súdom   v   Poprade   vo   veci sp. zn. 13C/81/2010, týkajúcej sa mojej diskriminácie pri poskytovaní dopravných služieb dna 13. 8. 2009 zo strany žalovaného S. Okresný súd moju žalobu zamietol s odôvodnením, že   som   nepreukázal,   že   žalovaný   voči   mne   postupoval   diskriminačné   a to inak   ako postupoval voči zdravým či iným zdravotne postihnutým cestujúcim. Voči prvostupňovému rozsudku som podal odvolanie a Krajský súd v Prešove v konaní sp. zn. 13 Co/13/2012 dňa 3. 4. 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil. Odvolací súd svoje rozhodnutie v podstate založil na zistení, že som nepreukázal, že by mi vodič S. odmietol vydať cestovný lístok z dôvodu,   že   som   ako   osoba   ťažko   zdravotne   postihnutá   /hluchá/   chcel   cestovať   bez sprievodcu.   Vo   svojom   rozhodnutí   odvolací   súd   poukázal   nato,   že   išlo   skôr o nedorozumenie medzi žalobcom a vodičom žalovaného pri vydávaní cestovného lístka!!!... Porušovateľ   práva   sa   vo   svojom   rozsudku...   uspokojil   s   tým,   že   poukázal   na správnosť dôvodov prvostupňového rozsudku a osvojil si ich. Naviac iba skonštatoval, že nedošlo z mojej strany k preukázaniu, že žalovaný sa ku mne správal v danom prípade tak, ako sa správal k iným rovnako zdravotne postihnutým, občanom, resp. voči iným cestujúcim dňa 13. 8. 2009 pri vydávaní cestovného lístka...

Prvostupňový súd postupoval v konaní v rozpore s O. s. p. keď na základe dodatočnej písomnej požiadavky žalovaného opakovane vypočul vodiča autobusu – svedka P. Nie je síce podľa O. s. p. vylúčené, aby súd opakovane vypočul svedka na nejakú okolnosť, ktorá sa neskôr ukázala ako nevyhnutná objasniť. Zákon však evidentne predpokladá taký stav, že svedka vypočuje súd z vlastnej iniciatívy a na vlastný podnet a sám súd sa svedka opýta – dopočuje   ho   na   okolnosti,   ktoré   pri   prvom   výsluchu   súd   iba   nedostatočne   zistil. V prejednávanej veci však žalovaný po vypočutí svedkov a predložení mnohých dôkazov z mojej strany o mojej diskriminácii a nesprávnom diskriminačnom prístupe k mojej osobe zo strany vodiča, akceptoval návrh žalovaného, ktorý sám písomne požiadal súd o opätovné vypočutie svedka – svojho zamestnanca. Je nepochybné, že žalovaný mal možnosť svedka vopred upozorniť na otázky, ktoré mu jeho právny zástupca na súde položí a mal možnosť ho naučiť odpovede tak, aby to bolo v prospech žalovaného. Poukazujem na zápisnicu z pojednávania na OS Poprad zo dňa 21. 9. 2011 kde je evidentné, že súd svedkovi nepoložil pri jeho opakovanej výpovedi ani jednu otázku a celý výsluch sa niesol v otázkach právneho zástupcu žalovaného svedkovi, na ktoré som iba reagoval.!

Okresný súd, ale predovšetkým ani odvolací súd sa vôbec nezaoberali týmito dvoma výpoveďami   svedka   –   vodiča   P.   a   na   tej   druhej   výpovedi   v   podstate   založili   svoje rozhodnutia,   keď   uverili   vodičovi,   že   on   mi   chcel   vydať   lístok,   ale   ja   som   svojvoľne, neočakávane a proti zdravému ľudskému rozumu vystúpil z autobusu a zabránil som mu tak vo vydaní cestovného lístka!...

Vo svojom odvolaní som podrobne poukázal na to, že prvostupňový súd nehodnotil vôbec vierohodnosť svedka K... súd prvého stupňa ani odvolací súd hoc som na to upozornil v   odvolaní   vôbec   nehodnotili   vierohodnosť   výpovede   tohto   svedka   aj z pohľadu   mojich tvrdení, že nemohol cez moju postavu a z bočného sedadla vidieť ako pri mojej požiadavke na vydanie cestovného lístka reagoval vodič P. Naviac súd vôbec nehodnotil výpoveď tohto svedka v kontexte s výpoveďou jedinej objektívnej svedkyne p. P. Tá stála vonku pri dverách autobusu a vôbec nepočula o čom sa vodič so mnou bavil. To vylučuje tvrdenia vodiča P. a svedka   K.,   že   som   kričal   na   vodiča   a   správal   sa   nevhodne.   Porušovateľ   práva   vôbec nehodnotil výpoveď svedkyne P. ani v tom, že nevidela, že by mi vodič dával či chcel dať cestovný lístok a povedala, že som bol v autobuse pri vodičovi dlhšie ako iní cestujúci. Nevyhodnotenie svedeckej výpovede p. P. a založenie rozhodnutia na opakovanej výpovedi vodiča je porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd nehodnotil ani moje odvolacie tvrdenie, že som nemal možnosť bez lístka zotrvať v autobuse a bol som donútený síce   nie   vyhodením   za   krk,   ale   faktickým   protiprávnym   postupom   vodiča   vystúpiť z autobusu. Porušovateľ práva vôbec nehodnotil moje tvrdenia v odvolaní, že svedok P. sa na prvom pojednávaní dňa 14. 12. 2010 jednoznačne vyjadril takto: – Podľa interných pokynov   sme   mali   trvať   na   tom,   aby   cestujúci   držiteľ   takého   preukazu   cestoval so sprievodcom. V takom prípade má nárok na 50 % zľavu a tiež sprievodca má nárok na zľavu 50 %. V žiadnom prípade to neznamená, že by cestujúci nemohol cestovať, ale pokiaľ nemá sprievodcu tak by mal zaplatiť celé cestovné!!!... Naviac uviedol: – napriek pokynom vydám zľavnený cestovný lístok, aj keď cestuje bez sprievodcu...!!!

Tvrdím, že citovaná výpoveď vodiča z pojednávania dňa 14. 12. 2010 jasne dokazuje, že   som   mal   pravdu   v   tom,   že   vodič   mi   odmietol   vydať   zľavnený   cestovný   lístok s odôvodnením, že bez sprievodcu mi preukaz na zľavu neplatí a nesmiem sám cestovať, alebo musím platiť plné cestovné. To je podstata mojej diskriminácie zo strany žalovaného. Predsa sám odvolací súd na strane 7 rozsudku cituje čl. 12 tarify pravidelnej dopravy, kde je moje právo na zľavu aj bez sprievodcu jasne uvedené!!! Bolo nepochybne preukázané nielen mojou výpoveďou a listinami, že som na požiadanie cestovného lístka do P. nedostal zľavnený   lístok   ako   iní   cestujúci   a   vodič   ma   niekoľko   minút   nechal   ako   hlupáka a menejcenného stáť v autobuse, hoc som mu okamžite povedal, že som hluchý a nemám problém   sám   cestovať.   To,   že   sám   vodič   dňa   14.   12.   2010   vypovedal,   že   pokyny nadriadených nerešpektuje a vydá zľavnený cestovný lístok aj osobe s takým preukazom ako som mal ja, dokazuje, že ma v porovnaní s inými zdravotne postihnutými diskriminoval. Neskoršie   tvrdenia   svedka   P.   na   opakovanom   pojednávaní   dňa   21.   9.   2011   boli   jasne účelové, ale naviac zasahovali do mojich osobnostných práv. Nik nemá právo na verejnosti odo mňa zisťovať prečo cestujem v autobuse sám a aký je môj zdravotný stav. Žalovaný tým voči mne postupoval neľudsky a ponižujúco a zasiahol aj moje súkromie. Porušovateľ práva sa s takým postupom žalovaného stotožnil a teda aj on sám voči mne postupoval neľudsky a ponižujúco, a zasiahol moje právo na ochranu súkromia.!

Okresný súd   ale   ani   odvolací súd   hoc   som na to opakovane poukázal sa vôbec nezaoberali   s   tým,   že   už   v   roku   2008   rovnako   voči   mne   postupoval   vodič   S.   a   jeho zamestnávateľ   rovnaké   konanie   vodiča   posúdil   ako   porušenie   pracovných   povinností   a potrestal ho. Tvrdím, že ak som v roku 2008 jasne pochopil, že ma vodič nechce odviesť s preukazom   ZŤP/S   samotného   z B.   do   B.,   tak   som   nepochybne   pri   svojom   vzdelaní   a nadpriemernej inteligencii dostatočne jasne a zrozumiteľne pochopil, že ani vodič S.   ma dňa 13. 8. 2009 nechcel samého bez sprievodcu s takým preukazom odviesť! Tvrdím, že odvolací súd sa nielen s listinami z roku 2008 nezaoberal, ale postupoval v rozpore s uznesením   ÚS   SR   sp.   zn.   IV.   ÚS   241/2004   zo dňa   25.   8.   2004,   kde   sa   uvádza,   že   za diskriminačný prístup všeobecného súdu k súdnej ochrane sa považuje taký postup, ktorý rovnaké   alebo   analogické   situácie   rieši   odchylným   spôsobom,   pričom   takýto   postup nemožno rozumne odôvodniť.

Tvrdím, že po mojom požiadaní cestovného lístka do P., predložení preukazu na právo na zľavu a predložení peňazí, bol vodič S. povinný okamžite mi vydať cestovný lístok a   nedebatovať   so   mnou   a   nesnažiť   sa   takými   tvrdeniami   ako   povedal   svedok   P.   na opakovanom pojednávam   dňa 21.   9.   2011   zbaviť   zodpovednosti.   Jeho prvá výpoveď je vierohodnejšia, pretože nevedel čo sa ho budú na súde pýtať. Táto jeho prvá výpoveď jasne dokazuje, že žalovaný od svojich vodičov v rozpore so zákonom aj cestovnou tarifou čl. 12 vyžadoval   aby   máli   pri   takom   preukaze   ako   mám   ja   pri   sebe   sprievodcu,   inak   mali povinnosť buď zaplatiť plné cestovné, alebo ich vodič odmietol odviesť. Keďže svedok P. povedal,   že iných   zdravotne   postihnutých   napriek   pokynom   zamestnávateľa   odviezol   za zľavnené cestovné postupoval dňa 13. 8. 2009 voči mne v priamej diskriminácii! V žiadnom prípade   neobstojí   záver   odvolacieho   súdu,   že   išlo   iba   o nedorozumenie   zapríčinené   v podstate mnou ako hluchým, že som nechápal správny postup vodiča pri jeho snahe zistiť aký je môj zdravotný stav. Tvrdím, že aj hluchonemý cestujúci, ktorý sa vodičovi preukáže papierikom s napísaným údajom o mieste cesty a predloží preukaz ako mám ja a peniaze, má   právo   aby   ho   vodič   bez   diskusie   odviezol.   V celom   konaní   na   prvostupňovom   aj odvolacom súde som sa zastupoval sám, lebo dokonale dokážem aj pri úplnej hluchote rozprávať. Nikde v zápisnici súd nekonštatoval, že by mi nebolo rozumieť! To jasne vylučuje nedorozumenie ako sa snaží vec zľahčovať odvolací súd. Vodič S. je počujúci a ak som sa jasne vyjadril, že chcem lístok do Popradu mal mi ho vydať tak ako to urobil v prípade všetkých ostatných cestujúcich v ten deň v danom autobusovom spoji. Vodič však cestovný lístok zo strojčeka nikdy nevytlačil pretože jasne a opakovane trval na tom, že ma neodvezie bez sprievodcu. Preto som musel z autobusu po niekoľkých minútach márneho snaženia vystúpiť!!!“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1./ Základné právo JUDr. O. M. garantované v čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2, Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 13 Co/13/2012 bolo porušené.

2./ Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13 Co/13/2012 zo dňa 3. 4. 2012 a prikazuje sa tomuto súdu aby vo veci opätovne konal a rozhodol.

3./   JUDr.   O.   M.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50.000,-   eur /päťdesiattisíc/,   ktorú   sumu   je   Krajský   súd   v   Prešove   povinný   mu   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovateľ   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   ustanovil   právneho   zástupcu   na   jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   za   zjavne   neopodstatnenú považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. O zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom   prerokovaní ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa len v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 12 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru a sústredil sa na posúdenie otázky,   či   možno   považovať   namietaný   rozsudok   krajského   súdu,   ako   aj   postup   jemu predchádzajúci z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   je   jeho   tvrdenie,   že   namietaným   rozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu došlo k porušeniu okrem iného aj jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Poprad (ďalej len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   13   C   81/2010   z   8.   novembra   2011   o   zamietnutí   žaloby sťažovateľa o určenie, že žalovaný sa dopustil priamej diskriminácie a o povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu v sume 160 000 €.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v súlade so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   napadnutého   rozsudku   uvádza: „Odvolací   súd prejednal odvolanie žalobcu podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 2, 3 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Pokiaľ súd prvého stupňa návrh žalobcu zamietol,   správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne vyhodnotil.   Preto v tejto súvislosti odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Na zdôraznenie, správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom odvolací súd dopĺňa:

Na odvolacom pojednávaní žalobca na otázku odvolacieho súdu uviedol, že v jeho prípade išlo výslovné o priamu diskrimináciu zo strany žalovaného, pretože nepostupoval voči nemu rovnako ako voči iným cestujúcim. (Poznámka odvolacieho súdu: Nie je dôstojné v   odvolaní   hodnotiť   a   charakterizovať   postup   zákonného   sudcu,   ktorý   o   veci v prvostupňovom konaní rozhodoval, hodnotí sa predovšetkým postup konajúceho súdu). Podľa § 2a ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a   o ochrane   pred diskrimináciou   a o   zmene a   doplnení   niektorých   zákonov (antidiskriminačný zákon), účinného k 13. 8. 2009, priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie,   pri   ktorom   sa   s   osobou   zaobchádza   menej   priaznivo,   ako   sa   zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Podľa § 11 ods. 2 citovaného zákona, žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca počas prvostupňového konania, ani v konaní odvolacom,   nepreukázal   priamu   diskrimináciu   vo   vzťahu   k   nemu   zo   strany   žalovaného podľa zákona, t. j. že žalovaný sa tak v konkrétnom prípade správal aj k iným rovnako zdravotne postihnutými občanom ako u žalobcu, resp. voči iným cestujúcim dňa 13. 8. 2009 pri   vydávaní   cestovného   lístka   vodičom   žalovaného.   Naopak,   v   tejto   veci   žalovaný preukázal,   že   zásadu   rovnakého   zaobchádzania   vo   vzťahu   k žalobcovi   neporušil, čo nakoniec bolo preukázané vykonaným dokazovaním pred; súdom prvého stupňa. Podľa názoru odvolacieho súdu, v danom prípade došlo iba k nedorozumeniu medzi žalobcom a vodičom žalovaného, čo nemožno hodnotiť ako priamu diskrimináciu žalobcu tak, ako to popisuje v návrhu a počas celého konania. Inými slovami, žalobca dostatočným spôsobom nepreukázal,   žeby   sa   vo   vzťahu   k   nemu   zaobchádzalo   menej   priaznivo   ako   s   inými cestujúcimi   s   rovnakým   zdravotným   postihnutím   alebo   cestujúcimi   bez   zdravotného postihnutia.   Pritom   je   nesporné,   že   žalobca   mal   v   danom   prípade   nárok   na   zľavu na cestovnom   i   bez   sprievodcu,   čo   vyplýva   aj   z   čl.   12   tarify   pravidelnej   autobusovej prepravy cestujúcich a batožín žalovaného (č. l. 97).

Z doposiaľ vykonaného dokazovania nemožno dospieť k záveru, že zľavnený cestovný lístok vodič žalovaného žalobcovi odmietol vydať, pretože žalobca cestoval bez sprievodcu. Ako   už   bolo   vyššie   uvedené,   išlo   skôr   o   nedorozumenie   medzi   žalobcom   a   vodičom žalovaného pri vydávaní cestovného lístka.

Ak   žiada   občan   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   musí   preukázať   súdu   skutočnosti, z ktorých možno dôvodiť,   že došlo voči nemu k   priamej alebo   nepriamej diskriminácii. Podľa   názoru   odvolacieho   súdu,   súd   prvého   stupňa   dostatočne   zistil   skutkový   stav z predložených listinných dôkazov, ako aj z vypočutia účastníkov a svedkov, keď dospel k záveru, že nedošlo k preukázaniu tvrdenej priamej diskriminácie žalobcu z hľadiska jeho zdravotného postihnutia.

Ak žalobca vyčíta súdu prvého stupňa, že nepoužil pri právnom hodnotení žiadne odkazy na Ústavu SR, resp. na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.), nie je možné konštatovať porušenie práv žalobcu, ak v odôvodnení rozhodnutia súd vychádzal výlučne z ustanovení   zákona   č.   365/2004   Z.   z.,   ktorý   vychádza   zo   Smernice   Rady   Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Tento zákon súčasne rešpektuje prijatú Ústavu SR, Listinu základných práv a slobôd a taktiež aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   pričom   konkrétne   práva,   ktoré   žalobca   tvrdí,   že   boli   porušené,   v   konkrétnom prípade zo strany žalovaného porušené neboli. Nie je preto možné konštatovať, že došlo k porušeniu práv žalobcu, ak sa okresný súd v odôvodnení neodvolával na Ústavu SR, resp. právne predpisy, ktorými je Slovenská republika viazaná pri ochrane ľudských práv. Ani v tomto smere odvolanie zo strany žalobcu nie je dôvodné. Preto správne rozhodol súd prvého stupňa, ak návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol.“

V nadväznosti na citovaný výňatok z odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný súd upriamuje pozornosť na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, čo urobil aj krajský súd.

V danom prípade k námietkam sťažovateľa vyjadreným v jeho odvolaní, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie, zaujal stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd, pričom z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými   v   jeho   rozhodnutí,   ktoré   ešte   doplnil   na zdôraznenie   jeho správnosti,   t.   j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP.

Vo svojej doterajšej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na rozsudok okresného súdu, v ktorom sa uvádza:

„V prejednávanej veci sa žalobca domáha určenia, že postupom vodiča žalovaného bol diskriminovaný a z tohto dôvodu sa domáha priznania náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca za diskriminačné konanie považuje postup vodiča autobusu, ktorý mu odmietol vydať zľavnený cestovný lístok s odôvodnením, že pokiaľ je držiteľom preukazu ŤZP – S, tak by mal cestovať so sprievodcom a teda iba v takomto prípade by mu vznikol nárok na zľavu. Zo skutočností uvedených žalobcom vyplýva, že žalovaný, resp. jeho zamestnanec, sa mal dopustiť takého konania, ktoré by bolo možné hodnotiť ako priamu diskrimináciu, teda konanie, alebo opomenutie, pri ktorom sa osobou, u ktorej je daný niektorý z dôvodov vyplývajúcich z ust. § 2, ost. 1, Antidiskriminačného zákona, jedná menej priaznivo ako s inou osobou v porovnateľnej situácii.

Zákon   č.   365/2004   vychádzajúc   zo   Smerníc   Rady   európskych   spoločenstiev a Európskej únie zakotvil zásady rovnakého zaobchádzania a postup pri právnej ochrane, ak dôjde k porušeniu tejto zásady. Citovaný zákon sa vzťahuje na dodržiavanie zásady rovnakého   zaobchádzania   v   oblasti   pracovnoprávnych   a   obdobných   právnych   vzťahov sociálneho   zabezpečenia,   zdravotnej   starostlivosti,   poskytovania   tovarov   a   služieb a vo vzdelávaní.   Žalovaný   je   spoločnosťou   poskytujúcou   prepravné   služby,   preto   súd skúmal, či došlo k porušeniu zásad v zmysle ust. § 5, ods. 1, cit. zákona, vzťahujúcich sa na zákaz diskriminácie v oblasti poskytovania tovarov a služieb. Z hľadiska zavinenia nie je rozhodujúce, či ten kto sa dopustil diskriminácie, jednal úmyselne, alebo z nedbanlivosti, avšak   musí   byť   jednoznačne   preukázané,   že došlo   k   menej   priaznivému   zaobchádzaniu s diskriminovanou   osobou   na   základe   niektorého   z   diskriminačných   dôvodov.   Menej priaznivé   zaobchádzanie   je   potrebné   určiť   porovnaním   s   inou   osobou,   s   ktorou   by   sa zaobchádzalo priaznivejšie,   než s tým, kto sa stal obeťou diskriminácie,   pokiaľ sa táto osoba   nachádza   v   porovnateľnej   situácii.   Zároveň   je   potrebné   zdôrazniť,   že   nie   každé konanie,   ktoré je v rozpore s právnym predpisom,   alebo s interným predpisom, možno považovať za diskrimináciu, pretože za diskrimináciu možno považovať iba také konanie, ktoré napĺňa vyššie uvedené znaky.

Pokiaľ by malo dôjsť zo strany žalovaného k priamej diskriminácii, muselo by byť preukázané, že so žalobcom, ktorý je osobou so zdravotným postihnutím, konal žalovaný menej priaznivo ako s inou osobou, ktorá nemá zdravotné postihnutie, a teda že žalobcovi by odmietol poskytnúť službu z dôvodu jeho zdravotného postihnutia, zatiaľ čo iným osobám bez zdravotného postihnutia takúto službu poskytol.

Z   výpovede   žalobcu   vyplynulo,   že   v   uvedený   deň   požadoval   od   vodiča   autobusu zľavnený cestovný lístok s poukazom na svoje zdravotné postihnutie, ktoré ho oprávňovalo na   poskytnutie   zľavy.   Vodič   autobusu   mu   však   nechcel   vydať   zľavnený   lístok   s odôvodnením, že by mal cestovať so sprievodcom a v takom prípade by mal nárok na zľavu. Žalovaný   ku skutočnostiam   uvádzaným   žalobcom   navrhol   vypočuť   viacerých   svedkov,   z ktorých sa však iba svedok J. P. a Š. K. vedeli vyjadriť k tomu, čo sa v uvedený deň stalo. Z výpovede svedka J. P., vodiča autobusu, vyplynulo, že skutočne povedal žalobcovi, že by mal cestovať so sprievodcom, ak si uplatňuje zľavnený lístok, ale napriek tomu bol ochotný vydať žalobcovi lístok a umožniť mu prepravu. Svedok uvádzal, že vychádzal z interných pokynov a mal vedomosť o tom, že ak chce cestovať osoba s preukazom ŤZP – S, tak by mala cestovať v doprovode sprievodcu. Napriek tomu však už viackrát vydal zľavnený lístok týmto osobám a nemal s tým u zamestnávateľa žiaden problém. Je pravdou, že povinnosť držiteľa preukazu ŤZP – S cestovať so sprievodcom nevyplýva zo Zákona č. 168/1996 Z. z. ani z prepravného poriadku žalovaného a takáto podmienka nevplýva ani pre uplatnenie zľavy   z   cestovného   v   zmysle   tarify   žalovaného.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   vodič   mal žalobcovi poskytnúť zľavnené cestovné bez ohľadu na to, či cestuje so sprievodcom, alebo nie. Z   hľadiska   posúdenia,   či   konaním   vodiča   došlo   k   diskriminácii   žalobcu   je   však podstatné, či takéto konanie napĺňa pojmové znaky priamej diskriminácie. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že podstatou sporu medzi vodičom autobusu a žalobcom bolo, či má byť   žalobcovi   poskytnuté   zľavnené;   cestovné   aj   v   prípade,   že   cestuje   bez   sprievodcu. Z výpovede svedka P. vyplynulo, že takúto informáciu podal žalobcovi, ale napriek tomu bol ochotný   vydať   žalobcovi   zľavnený   lístok   a   umožniť   mu   prepravu.   Výpoveď   svedka   P. potvrdil aj svedok Š. K., ktorý uvádzal, že vodič opakovane žalobcovi povedal, že nemusí vystúpiť. Podľa názoru súdu zo zisteného skutkového stavu nemožno vyvodiť, že by konaním vodiča   J.   P.,   zamestnanca   žalovaného,   došlo   k   diskriminácii   žalobcu,   pretože   nebolo preukázané, že by zdravotné postihnutie žalobcu bolo dôvodom, pre ktorý vodič odmietol umožniť   žalobcovi   prepravu,   a   teda   že   by   pre   zdravotné   postihnutie   so žalobcom   bolo zaobchádzané inak ako s inými osobami. Samotnú skutočnosť, že vodič autobusu nesprávne posudzoval, či žalobca má nárok na zľavnené cestovné,   alebo nie,   nie je sama o sebe prejavom   diskriminácie,   pokiaľ   zdravotné   postihnutie   nie   je   dôvodom   pre   odmietnutie služby, alebo pokiaľ nejde o prípad, ak by vodič osobe s iným zdravotným postihnutím ako má žalobca, umožnil prepravu, ale v prípade žalobcu by ju odmietol vykonať. Z uvedených dôvodov súd v zmysle cit. zák. ustanovení dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo zo strany žalovaného k diskriminácii žalobcu, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.“

Ústavný súd v súlade s uvedeným konštatuje, že krajský súd aj okresný súd konali v medziach svojej právomoci, keď v odôvodnení svojich rozhodnutí ústavne konformným spôsobom   aplikovali príslušné   právne   predpisy   (predovšetkým   zákon   č.   365/2004   Z.   z. o rovnakom   zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach   a   o   ochrane   pred   diskrimináciou a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (antidiskriminačný   zákon)   v znení   neskorších predpisov a Občiansky súdny poriadok). V danom prípade namietaný rozsudok krajského súdu   a zároveň   rozsudok   okresného   súdu   podľa   názoru   ústavného súdu   spĺňajú   kritériá kladené na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných záruk základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je aj predpoklad, že účastníkovi súdneho   konania   sa   táto   ochrana   dostane   v   zákonom   predpokladanej   kvalite (m. m. II. ÚS 63/06).

Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je   náležite   a   primeraným   spôsobom odôvodnený, a nemožno ho preto považovať za ústavne neakceptovateľný. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   týchto   názorov   a   nezakladá   právomoc ústavného   súdu   nahradiť   právne   názory   krajského   súdu   svojimi   vlastnými.   Úlohou ústavného   súdu   nie   je   do   detailov   preskúmať   vec   z   hľadiska   v   okolnostiach   prípadu aplikovaných   právnych   noriem   ani   opätovne   podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010). Ústavný súd preto dospel k záveru, že krajský súd (v spojení s okresným súdom) rozsudok odôvodnil tak, že z tohto odôvodnenia nevyplývajú závery, ktoré by signalizovali, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pripomína,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti   takému   uplatneniu. Všeobecný   súd   však   nemusí   dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

Ústavný súd tiež odkazuje na judikatúru Európskeho súde pre ľudské práva, podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko, rozhodnutie z roku 1997). „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý   argument prednesený   v súdnom   konaní.   Stačí,   aby reagoval   na ten   argument (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný za rozhodujúci“ (Ruiz Torija v. Španielsko rozsudok z roku 1994).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Ústavný súd po preskúmaní spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 81/2010 a následného posúdenia   špecifických   okolností   veci   sťažovateľa   dospel   k   záveru,   že   absencia odôvodnenia   vo   vzťahu   ku   konkrétnym   skutočnostiam,   na   ktoré   poukazuje   sťažovateľ vo svojej sťažnosti, nedosahuje takú intenzitu, aby ňou bolo zasiahnuté do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   tiež   pripomína,   že   nejde   o   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom.   Do   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

Ústavný   súd   tiež   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   subjektívny   názor   sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom prípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemôže prijať záver, že by dôvody rozsudku krajského súdu boli z ústavného hľadiska neudržateľné, prípadne boli svojvoľné, tak aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Za   daných   okolností   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v   časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ku   ktorým   malo   dôjsť   namietaným   rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, dospel k záveru, že je zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 3 a čl. 14 dohovoru

Podľa názoru sťažovateľa došlo napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, aj k porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 3 a čl. 14 dohovoru.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru, a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 3 dohovoru okrem iného nikoho nemožno podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba   pleti,   jazyk,   náboženstvo,   politické   alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, rod alebo iné postavenie.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd uvádza, že jeho aplikácia   sa   v   individuálnych   sťažnostiach   viaže   na   porušenie   individuálne   určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 12   ods.   1   a   2   ústavy   bez vzťahu   ku   konkrétnemu   základnému   právu   alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01, II. ÚS 167/04).

Pretože   ústavný   súd   nevyslovil   porušenie   sťažovateľom   označených   práv   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom všeobecných súdov, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy. Navyše, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy obsahuje iba všeobecný princíp rovnosti (nie princíp rovnosti pred súdom, ktorý je obsiahnutý v čl. 46 ods. 1 ústavy), a preto v okolnostiach danej veci už aj vzhľadom na uvedené k porušeniu tohto článku ústavy ani nemohlo dôjsť.

Z čl. 3 dohovoru vyplýva povinnosť štátov zabezpečiť, aby jednotlivci podliehajúci ich   právomoci   neboli   vystavení   zlému   zaobchádzaniu   alebo   trestom   vrátane   zlého zaobchádzania   zo   strany   ostatných   jednotlivcov.   Na   to,   aby   zlé   zaobchádzanie   spadalo do pôsobnosti   čl.   3   dohovoru,   musí   dosiahnuť   určité   minimum   závažnosti.   Vzhľadom na uvedené neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu a možným porušením čl. 3 dohovoru.

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   z   ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 14 dohovoru napadnutým postupom a rozsudkom   krajského   súdu,   nezistil   medzi   týmto   článkom   dohovoru   a   namietaným porušením   tohto   práva   ústavne   relevantnú   (priamu)   súvislosť,   a   preto   bolo   potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

S   poukazom   na   žiadosť   sťažovateľa   o   ustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov ústavný súd uvádza, že na základe zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z. z.) bolo v Slovenskej republike na sprístupnenie právnej   pomoci   osobám   v   hmotnej   núdzi   zriadené   Centrum   právnej   pomoci   (ďalej   len „centrum“). S účinnosťou od 1. januára 2012 sa systém sprístupňovania právnej pomoci osobám   v   hmotnej   núdzi   prostredníctvom   centra   vzťahuje   aj   na   väčšinu   konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy. S účinnosťou od 1. januára 2012 došlo tiež k zmene ustanovenia § 30 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého účastníka, ktorý požiada   o ustanovenie   advokáta   a   u   ktorého   sú   predpoklady,   aby   bol   oslobodený od súdnych poplatkov, súd odkáže na centrum. O tejto možnosti súd účastníka poučí. Ústavný   súd   z   toho   dôvodu   už   právneho   zástupcu   neustanovuje.   Sťažovateľ sa so žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu má možnosť obrátiť na centrum, avšak sám a nie prostredníctvom ústavného súdu, tak ako to požaduje sťažovateľ.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2012