znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 508/2014-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová   4,   Bratislava,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   15094/2013   –   Rvp   15096/2013, sp. zn. Rvp 21677/2013 – Rvp 21678/2013, sp. zn. Rvp 22195/2013 – Rvp 22202/2013 a sp. zn. Rvp 22701/2013 – Rvp 22705/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl. 1   Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a porušenia čl. 12 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uzneseniami Okresného súdu Komárno sp. zn. 4 Er 737/2009 z 18. mája 2012 (sp.   zn.   Rvp   15094/2013)   a   sp. zn.   15   Er   488/2011   z 18. januára   2012   (sp.   zn. Rvp 21677/2013),   sp. zn.   9   Er   17/2005   z 21.   mája   2012   (sp.   zn.   Rvp   22704/2013), postupom a uznesením Okresného súdu Levice sp. zn. 14 Er 12/2007 z 22. októbra 2012 (sp.   zn.   Rvp   22705/2013),   postupom   a uzneseniami   Okresného   súdu   Nitra   sp. zn. 10 Er 208/2007   zo 17.   apríla   2012   (sp.   zn.   Rvp   22197/2013),   sp. zn.   24 Er 178/2005 z 9. septembra 2011 (sp. zn. Rvp 22198/2013), sp. zn. 16 Er 414/2004 z 21. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 22199/2013), sp. zn. 23 Er 663/2006 z 26. júna 2012 (sp. zn. Rvp 22200/2013), sp. zn. 15 Er 86/2006 z 21. júna 2012 (sp. zn. Rvp 22701/2013), sp. zn. 19 Er 796/2009 z 15. februára 2013 (sp. zn. Rvp 22702/2013) a sp. zn. 9 Er 332/2006 zo 4. apríla 2012 (sp. zn.   Rvp   22703/2013)   a postupom   a uzneseniami   Okresného   súdu   Topoľčany sp. zn. 5 Er 11/2009 zo 14. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 15095/2013), sp. zn. 8 Er 289/2004 z 5.   apríla   2012   (sp.   zn.   Rvp   15096/2013),   sp.   zn.   11   Er   611/2009   z 30. augusta   2012 (sp. zn.   Rvp   21678/2013),   sp. zn.   12   Er   1979/2006   z 13.   marca   2013   (sp. zn. Rvp 22201/2013) a sp. zn. 12 Er 2140/2006 zo 7. decembra 2012 (sp. zn. Rvp 22202/2013), ako   aj   postupom   a uzneseniami   Krajského   súdu   v Nitre   sp. zn.   5 CoE 121/2012 z 30. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 15094/2013), sp. zn. 6 CoE 73/2013 z 20. júna 2013 (sp. zn. Rvp 21677/2013), sp. zn. 5 CoE 81/2013 z 28. júna 2013 (sp. zn. Rvp 22704/2013), sp. zn. 26 CoE 121/2013 z 23. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22705/2013), sp. zn. 6 CoE 37/2013 z 30. apríla 2013 (sp. zn. Rvp 22197/2013), sp. zn. 26 CoE 78/2013 z 23. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22198/2013), sp. zn. 15 CoE 116/2013 z 29. apríla 2013 (sp. zn. Rvp 22199/2013), sp. zn. 5 CoE 73/2013 z 29. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22200/2013), sp. zn. 15 CoE 114/2013 z 29. apríla 2013 (sp. zn. Rvp 22701/2013), sp. zn. 26 CoE 108/2013 z 23. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22702/2013), sp. zn. 11 CoE 55/2013 z 30. apríla 2013 (sp. zn. Rvp 22703/2013), sp. zn.   8   CoE   152/2012   z 31.   januára   2013   (sp.   zn.   Rvp   15095/2013),   sp. zn. 5 CoE 116/2012 z 21. decembra 2012 (sp. zn. Rvp 15096/2013), sp. zn. 6 CoE 29/2013 z 31. júla 2013 (sp. zn. Rvp 21678/2013), sp. zn. 5 CoE 118/2013 z 28. júna 2013 (sp. zn. Rvp 22201/2013) a sp. zn. 8 CoE 87/2013 z 19. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22202/2013) a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod sp. zn. Rvp 15094/2013 až sp.   zn. Rvp   15096/2013, sp.   zn. Rvp 21677/2013 až sp.   zn. Rvp 21678/2013,   sp.   zn.   Rvp   22195/2013   až   sp.   zn.   Rvp   22202/2013   a sp.   zn. Rvp 22701/2013 až sp. zn. Rvp 22705/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 15094/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. mája 2013, 14. októbra 2013, 15. októbra 2013, 31. októbra 2013 a 18. novembra 2013   doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, ako aj práva zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami   Okresného   súdu   Komárno   sp. zn.   4   Er   737/2009   z 18.   mája   2012 (sp. zn. Rvp 15094/2013)   a   sp. zn.   15   Er   488/2011   z 18.   januára   2012   (sp.   zn. Rvp 21677/2013),   sp. zn.   9   Er   17/2005   z 21.   mája   2012   (sp.   zn.   Rvp   22704/2013), postupom a uznesením Okresného súdu Levice sp. zn. 14 Er 12/2007 z 22. októbra 2012 (sp.   zn.   Rvp   22705/2013),   postupom   a uzneseniami   Okresného   súdu   Nitra   sp. zn. 10 Er 208/2007   zo 17.   apríla   2012   (sp. zn.   Rvp   22197/2013),   sp. zn.   24   Er   178/2005 z 9. septembra 2011 (sp. zn. Rvp 22198/2013), sp. zn. 16 Er 414/2004 z 21. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 22199/2013), sp. zn. 23 Er 663/2006 z 26. júna 2012 (sp. zn. Rvp 22200/2013), sp. zn. 15 Er 86/2006 z 21. júna 2012 (sp. zn. Rvp 22701/2013), sp. zn. 19 Er 796/2009 z 15. februára 2013 (sp. zn. Rvp 22702/2013) a sp. zn. 9 Er 332/2006 zo 4. apríla 2012 (sp. zn.   Rvp   22703/2013)   a postupom   a uzneseniami Okresného súdu   Topoľčany sp. zn. 5 Er   11/2009   zo 14.   augusta   2012   (sp.   zn.   Rvp   15095/2013),   sp. zn.   8   Er   289/2004 z 5. apríla   2012   (sp.   zn.   Rvp 15096/2013),   sp.   zn.   11   Er   611/2009   z 30.   augusta   2012 (sp. zn.   Rvp   21678/2013),   sp. zn.   12   Er   1979/2006   z 13.   marca   2013   (sp.   zn. Rvp 22201/2013) a sp. zn. 12 Er 2140/2006 zo 7. decembra 2012 (sp. zn. Rvp 22202/2013) (ďalej len „okresné súdy“ a „napadnuté uznesenia okresných súdov“),   ako aj postupom a uzneseniami Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 CoE 121/2012 z 30. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 15094/2013), sp. zn. 6 CoE 73/2013 z 20. júna 2013 (sp. zn. Rvp 21677/2013), sp. zn. 5   CoE   81/2013   z 28. júna 2013   (sp.   zn.   Rvp   22704/2013),   sp. zn.   26   CoE   121/2013 z 23. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22705/2013), sp. zn. 6 CoE 37/2013 z 30. apríla 2013 (sp. zn. Rvp 22197/2013), sp. zn. 26 CoE 78/2013 z 23. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22198/2013), sp. zn. 15   CoE   116/2013   z 29. apríla   2013   (sp.   zn.   Rvp   22199/2013),   sp. zn.   5   CoE   73/2013 z 29. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22200/2013), sp. zn. 15 CoE 114/2013 z 29. apríla 2013 (sp. zn. Rvp   22701/2013),   sp. zn.   26   CoE   108/2013   z 23.   júla 2013   (sp.   zn.   Rvp   22702/2013), sp. zn. 11 CoE 55/2013 z 30. apríla 2013 (sp. zn. Rvp 22703/2013), sp. zn. 8 CoE 152/2012 z 31. januára 2013 (sp. zn. Rvp 15095/2013), sp. zn. 5 CoE 116/2012 z 21. decembra 2012 (sp. zn. Rvp 15096/2013), sp. zn. 6 CoE 29/2013 z 31. júla 2013 (sp. zn. Rvp 21678/2013), sp. zn. 5 CoE 118/2013 z 28. júna 2013 (sp. zn. Rvp 22201/2013) a sp. zn. 8 CoE 87/2013 z 19. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22202/2013) (ďalej len „krajský súd“ a „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok   dojednaných   v   úverových   zmluvách.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania   pred   ňou   zvoleným   rozhodcovským   súdom.   Následne   boli   na   základe rozhodcovských   rozsudkov   vydaných   v   týchto   konaniach   začaté   exekučné   konania. V ďalších   prípadoch   boli   na   základe   splnomocnenia   udeleného   dlžníkmi   pri   podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež stali   exekučnými   titulmi,   na   podklade   ktorých   boli   v   prospech   sťažovateľky   začaté exekučné konania.

Po   tom,   ako   príslušné   okresné   súdy   v začatých   exekučných   konaniach   poverili sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, uzneseniami príslušných   okresných   súdov   boli   exekúcie   ex   offo   zastavené,   resp.   vyhlásené za neprípustné   a následne   zastavené.   Krajský   súd   v dôsledku   odvolaní   podaných sťažovateľkou   proti   napadnutým   rozhodnutiam   okresných   súdov   tieto   napadnutými uzneseniami   ako   vecne   správne   potvrdil.   Súčasne   zamietol   i   jej   procesné   návrhy na prerušenie konaní.

V sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   sťažovateľka   v obšírnej   argumentácii namieta, že postupom a napadnutými uzneseniami okresných súdov a krajského súdu boli porušené ňou označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore, dodatkovom protokole a v charte, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresné súdy   už   raz   udelili   súdnemu   exekútorovi   poverenie,   došlo   k prekročeniu   právomoci okresných súdov ako súdov exekučných, v kompetencii ktorých podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresné súdy rozhodli nad rámec   svojej   právomoci,   keď   bez   návrhu   rozhodli   o zastavení   exekúcií,   čím   mali sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej   právne   postavenie,   pretože   podľa   sťažovateľky   má   síce   v tom   ktorom   prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento   je   nevykonateľný.   Uvedené   pochybenia   okresných   súdov   podľa   sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 a v sťažnostiach podaných po tomto dátume sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať,   že   čl.   6   ods.   1   a čl.   7   ods.   1   smernice   Rady   93/13   EHS   z 5.   apríla   1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich   právach   navrhne,   aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti   zaväzuje   vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval   v rámci preskúmavania   ex   offo   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky,   informovať   účastníkov konania v spore   a vyzvať   ich, aby sa   k tomu   kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom konštatoval, že napadnutými uzneseniami tak okresných súdov, ako aj krajského súdu došlo k porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv   a práv   zaručených   v ústave, dohovore, dodatkovom protokole a charte, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil okresným súdom   na   nové   konanie   a rozhodnutie,   aby   jej   priznal   v každom   jednotlivom   prípade finančné   zadosťučinenie   v sume   po   1 000   €   (v   prípadoch,   kde   bol   exekučným   titulom rozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo po 600 € (v prípadoch, kde bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.), a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal v každom prípade aj dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom,   dodatkovým   protokolom   a chartou   postupom a napadnutými uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde, možno aj v konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí   primerane   citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 15094/2013   až   sp.   zn.   Rvp   15096/2013,   sp.   zn.   Rvp   21677/2013   až   sp.   zn. Rvp 21678/2013, sp. zn. Rvp 22195/2013 – Rvp 22202/2013 a sp. zn. Rvp 22701/2013 Rvp 22705/2013   a z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd,   aplikujúc   citované   právne   normy,   tak,   že predmetné   sťažnosti   spojil   do   jedného   spoločného   konania,   tak   ako   to   je   uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

II.B   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uzneseniami okresných súdov

V súvislosti s napadnutými rozhodnutiami a postupom okresných súdov ústavný súd v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v žiadnom   inom   konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd oprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   (všeobecný   súd),   ústavný   súd   jej   sťažnosť   už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa   ústavného   súdu   sťažovateľka   mala   možnosť   domáhať   sa   preskúmania napadnutých   uznesení   okresných   súdov,   a to   podaním   riadneho   opravného   prostriedku (odvolania), ktoré   napokon, tak ako to vyplýva zo samotných sťažností, sťažovateľka aj účinne   využila.   Na   základe   sťažovateľkou   podaných   odvolaní   sa   krajský   súd   ako   súd odvolací v odvolacích konaniach musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiam okresných súdov, aké sťažovateľka proti týmto rozhodnutiam uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v tejto časti už po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.C   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uzneseniami krajského súdu

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v príčinnej   súvislosti s rozhodnutiami   krajského   súdu,   námietky   sťažovateľky   možno   sumarizovať do   štyroch základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že a) krajský súd nenapravil   pochybenie   okresných   súdov,   ktoré   ako   exekučné   súdy   podľa   sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmavali exekučné tituly po tom, čo už raz tieto exekučné   tituly   preskúmali   pri   vydávaní   poverení   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcií. Okrem toho sťažovateľka namieta, že b) krajský súd nenapravil ani pochybenie okresných súdov, ktoré pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice) aplikovali smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem   toho   sťažovateľka   namieta,   že   c)   krajský   súd   a pred   ním   tiež   okresné   súdy neprerušili, hoci tak mali urobiť, exekučné konania, na účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že za každých okolností zakazuje   rozhodovať   spory   v rámci   spotrebiteľských   zmlúv   na   základe   rozhodcovskej doložky   prostredníctvom   rozhodcovských   súdov,   alebo   otázku,   prečo   splnomocnenie udelené   v zmluve   o úvere,   ktorým   dlžník   splnomocní   tretiu   osobu   na   uznanie   dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku.   Napokon   sťažovateľka   namieta   d),   že   krajský   súd   a   ani   okresné   súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V súvislosti   s uvedenými   námietkami sťažovateľky   ústavný   súd   po   preskúmaní predmetu   týchto   sťažností   dospel   k záveru,   že   z dôvodu,   že   sťažovateľkou   použitá argumentácia   v týchto sťažnostiach   je v podstate   identická   s jej   právnou   argumentáciou, ktorú   už   použila   v stovkách   predošlých   sťažností,   ktorými   sa   ústavný   súd   v uplynulom období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavne neopodstatnených   odkazuje,   čo   sa   týka   odôvodnenia,   na   svoje   rozhodnutie č. k. II. ÚS 78/2013-16   zo   7.   februára   2013   (v   prípadoch,   kde   bol   exekučným   titulom rozhodcovský   rozsudok,   pozn.)   alebo   na   svoje   rozhodnutie   č.   k.   II.   ÚS   79/2013-13 zo 7. februára 2013 (v prípadoch, kde bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).

Vzhľadom   na   totožnosť   tak   v osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe   dôvody   odmietnutia   sťažností   v obdobných   prípadoch   a ustálený   právny   názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

Súvislosti s doplňujúcou argumentáciou sťažovateľky týkajúcou sa porušenia práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej   zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúci   krajský   súd   pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedal účastníkom   konania   príležitosť   vyjadriť   sa   k týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11   z 21.   februára   2013,   ústavný   súd   pripomína,   že   sťažovateľka   mala   možnosť oboznámiť   sa   s dôvodmi   zastavenia   exekučného   konania   a neprípustnosti   exekúcie z uvádzaných dôvodov už z uznesení okresných súdov, proti ktorým podala aj odvolania, v ktorých   sa   k týmto   dôvodom   vyjadrila.   Obdobne   aj   povinní   z exekúcií,   ktorí   majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (príp. podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu),   že   si   neprajú,   aby   bolo   v ich   prípadoch   vylúčené   uplatnenie   nekalej   zmluvnej podmienky.   Sťažovateľkou   uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súd   v napadnutých uzneseniach   náležite   zaoberal   a objasnil   svoje   závery,   pre   ktoré   považoval   uznesenia okresných súdov za vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a uznesenia   postačuje,   aby   bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na   oboch   stupňoch).   Presadzovanie   názoru,   že   na   každom   stupni   súdnictva   musí   byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade   prisúdilo   len   funkciu   kasačného   orgánu,   bez   reálnej   možnosti   konvalidovať prípadné   procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy,   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   47   charty   dodržaný,   v dôsledku   čoho   k porušeniu označených práv sťažovateľky nedošlo.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach a argumentoch ústavný   súd   o nich   rozhodne   bez   odôvodnenia   iba   s   poukazom   na   toto   svoje   v   týchto okolnostiach identické rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014