znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 508/2012-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   októbra   2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., L., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k. 11 C 6/2008-197 z 22. novembra 2010 a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 9/2011-215 z 19. apríla 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2012 doručená sťažnosť P. K., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 6/2008-197 z 22. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 Co 9/2011-215 z 19. apríla 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti vyplýva: „Súd... má rozhodovať v súlade s O. s. p., má prejednať vec, ktorá   patrí   do   jeho   právomoci   a   rozhodnúť   spravodlivo   na   základe   skutkového   stavu zisteného   z   vykonaných   dôkazov,   ako   aj   na   základe   skutočností,   ktoré   neboli   medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti – § 153 ods. 1 O. s. p.

Postupom súdu bolo... porušené... ústavné právo, aby súd zabezpečil ochranu mojich práv, avšak rozhodnutia súdov, ktoré sú podľa môjho názoru v rozpore so zákonom mi spravodlivú   ochranu   mojich   práv   neposkytli,   pričom   zdôrazňujem,   že   Okresný   súd v Prievidzi i Krajský súd v Trenčíne rozhodovali bez náležitého zistenia skutkového stavu, znalkyňa, ktorá podala prvotný posudok zásadne v môj prospech ho neskôr celkom obrátila a skonštatovala, že o predmete znaleckého posudku nie je kompetentná podávať znalecký posudok a napriek tomu súdy rozhodli a moju žalobu zamietli.“

Sťažovateľ   ďalej   uvádza: „Od   01.   08.   1984   som   pracoval   ako   baník v Hornonitrianskych baniach P. a. s. P., pričom počas práce v podzemí som vykonával práce v rizikovom prostredí za ťažkých bansko-geologických podmienok, vo vlhku, chlade, vo vynútených polohách a teda som bol vystavený rizikám ako sú hluk, vibrácie, dlhodobé, nadmerné jednostranné zaťaženie.

Tieto riziká sa negatívne prejavovali na mojom zdravotnom stave, absolvoval som vyšetrenia na pracovnom lekárstve, avšak choroba z povolania – napr. ochorenie kostí, kĺbov, svalov, ciev, nervov končatín z dlhodobého, nadmerného jednostranného zaťaženia, resp. ochorenie z vibrácií mi nebola priznaná s odôvodnením, že som nevykonával práce v riziku, čo absolútne nezodpovedá realite a mnou vykonávanej práci...

Návrhom zo dňa 08. 01. 2008... som si uplatnil, aby súd vyslovil, že som pracoval u svojho zamestnávateľa za podmienok vzniku chorôb z povolania.

Súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie a MUDr. A. T. vypracovala znalecký posudok č. 5/2009 zo dňa 01. 11. 2009... znalkyňa jednoznačne a nesporne konštatuje, že som pracoval v riziku jednostranného, nadmerného dlhodobého zaťaženia a mala mi byť priznaná choroba z povolania, pričom táto nebola priznaná len preto, že Regionálny úrad verejného   zdravotníctva   Prievidza   vydal   stanovisko,   že   som   nepracoval   za   podmienok vzniku choroby z povolania...

samotná   znalkyňa   spochybňuje   stanovisko   regionálneho   úradu   verejného zdravotníctva, keď v odpovedi na otázku č. 6 konštatujem, že tento úrad fakticky doslovne opísal údaje z pracovnej anamnézy od zamestnávateľa, na objektivizáciu uvedených údajov neuviedol ani nevykonal žiadne opatrenia a jeho závery sú neúplné a nedostatočné. Napriek   takto   sformulovanému   jednoznačnému   posudku   súd   jednostranne a neobjektívne   na   základe   tvrdení   odporcu,   teda   môjho   zamestnávateľa,   že   vykonal objektívne merania, čo absolútne popieram, nariadil doplnenie znaleckého posudku, pričom znalkyňa   absolútne   zmenila   svoje   predchádzajúce   stanovisko,   priklonila   sa   k   údajným objektívnym meraniam, pričom v doplnení 2 sama konštatuje, že nie je v jej kompetencii posudzovať správnosť postupu regionálneho úradu verejného zdravotníctva...

Napriek   tomu,   že   som   opakovane   súd   žiadal,   aby   nariadil   dokazovanie   znalcom z odboru hygiena práce a poukazoval som na skutočnosť, že merania, na ktoré poukazoval môj zamestnávateľ neboli počas mnou uplatňovanej doby vykonávané, tieto nie je možné aplikovať spätne a zdôrazňoval som, že pre zamestnávateľa vykonáva merania súkromná spoločnosť   za   odplatu,   regionálny   úrad   verejného   zdravotníctva   tieto   merania   žiadnym spôsobom neskúma ani neoveruje, čo potvrdila vyššie uvedená znalkyňa a poukázal som aj na   personálne   prepojenie   konateľa   spoločnosti   vykonávajúce   merania   a   riaditeľa Regionálneho   úradu   verejného   zdravotníctva,   ktorí   sú   bratia,   avšak   súd   moje   návrhy neakceptoval a dokazovanie vyhlásil za skončené.

Rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 21. 11. 2010 sp. zn. 11 C/6/2008- 197... bol návrh zamietnutý.

Proti rozsudku som dňa 03. 12. 2010... podal odvolanie, v ktorom som namietal neobjektívnosť   podkladov,   na   základe   ktorých   rozhodoval   súd   a   nedostatočné   zistenie skutkového stavu.

Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19. 04. 2012 sp. zn. 19 Co/9/2011- 215... bol prvostupňový rozsudok potvrdený a to bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., pričom podľa môjho názoru mal rozhodovať na pojednávaní podľa § 214 ods. 1 O. s. p.

Uvedené rozsudky, ktorými bola zamietnutá moja žaloba považujem za nezákonné, keď súdy v nich absolútne nesprávne zhodnotili skutkový stav a zamietli moju žalobu, hoci vo veci nebolo vykonané znalecké dokazovanie znalcom z odboru hygiena práce, súdy brali do   úvahy   len   ničím   a   nikým   neoverené   tvrdenia   zamestnávateľa,   ktoré   boli   nesporne spochybnené nielen mojimi tvrdeniami ale aj tvrdeniami MUDr. T. a tieto sú v rozpore so všeobecnými poznatkami o rizikách práce vykonávanej v podzemí hlbinnej bane...

moji spolupracovníci, ktorí so mnou dlhodobo pracovali na rovnakých pracoviskách, pričom   celkovo   majú   odpracovaných   menej   rokov   ako   ja   majú   priznané   choroby z povolania...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Právo   P.   K.   na   spravodlivé   rozhodnutie   veci   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   v   Prievidzi pod sp. zn. 11 C/6/2008 porušené bolo.

2. Rozsudky Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 22. 11. 2010 sp. zn. 11 C/6/2008-197 a Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19. 04. 2012 sp. zn. 19 Co/9/2011-215 sa zrušujú.

3. Okresný   súd   v   Prievidzi   a   Krajský   súd   v   Trenčíne   sú   povinní   spoločne a nerozdielne zaplatiť P. K. z titulu majetkovej a nemajetkovej ujmy sumu 10 000,00 EUR... a nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v sume 683,50 EUR... k rukám advokáta... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa rozlišuje okrem iného aj osobitná kategória návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne   neopodstatnené“.   Týmto   zákon   o   ústavnom   súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu   predbežného   prerokovania   sťažnosti   (§   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí,   charakteru   namietaných   opatrení   alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd navrhovateľa, a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkom okresného súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu, že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý mu umožňuje   odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o čom sťažovateľ vedel, odvolanie podal a krajský súd o ňom svojím rozsudkom rozhodol.   Z   toho   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   k   dispozícii   účinný   právny   prostriedok na ochranu   svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd,   čo   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva rozsudkom okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v tom, že   krajský   súd   rozhodol   bez   náležite   zisteného   skutkového   stavu,   pretože   nevykonal znalecké dokazovanie znalcom z odboru hygieny.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   takto   koncipovanými   dôvodmi   podanej   sťažnosti zdôrazňuje,   že   podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

S návrhom sťažovateľa na vykonanie dôkazu – vypracovanie znaleckého posudku z odboru hygieny práce sa okresný súd v rozsudku okresného súdu vysporiadal takto: „Súd považuje   za   podstatné   uviesť,   že   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalkyňou   z   odboru zdravotníctvo   a farmácia,   odvetvie   choroby   z   povolania,   nakoľko   na   Ministerstve spravodlivosti SR nie je v zozname zapísaný znalec z odvetvia hygieny. MUDr. V. O. CSc. z odvetvia   hygieny   a   epidemiológie   infekčných   chorôb   nemá   uzatvorené   poistenie zodpovednosti za škodu a jeho špecializácia je v odbore epidemiológia infekčných chorôb /viď spis OS Prievidza č. k. 11C 98/2007, kde z uvedených dôvodov nevypracoval znalecký posudok/. MUDr. V. B. je od 18. 1. 2008 zo zoznamu znalcov vyčiarknutý. Znalci zapísaní na   Ministerstve   spravodlivosti   ČR   nedali   súhlas   k vypracovaniu   znaleckého   posudku s odôvodnením, že sú znalci ustanovení v odbore hygieny práce len na území ČR, pričom podanie   znaleckého   posudku   znalcom   –   cudzincom,   môže   rozhodovanie   súdu   aj skomplikovať.   Uvedené   stanovisko   prezentoval   hlavný   hygienik   ČR   a   námestník Ministerstva   zdravotníctva   MUDr.   M.   V.   PhD.   (viď   spisy   č. k. 11C 33/2008   a č. k. 11C 98/2007).“

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza: „Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Trval na tom, že   v   priebehu   konania   bola   potvrdená   oprávnenosť   jeho   návrhu.   Obrat   v   tvrdeniach znalkyne,   ktorý   sa   premietol   do   dodatkov   k   znaleckému   dokazovaniu,   považuje za neobjektívny   s   odôvodnením,   že   ďalšie   názory   znalkyne   vychádzajú   len   z   tvrdení odporcu,   resp.   subjektov   na   jeho   strane   –   merania,   ktoré   neboli   žiadnym   spôsobom objektívne   zhodnotené,   a   preto   nemôžu   byť   podkladom   pre   rozhodnutie.   Považuje   za nesporné,   že   okresný   súd   mal   nariadiť   znalecké   dokazovanie   znalcom   z   odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie hygiena a epidemiológia, a ak súd takéto dokazovanie nenariadil, rozhodol bez náležite zisteného skutkového stavu, ktorý nemôže byť podkladom pre objektívne rozhodnutie a spravodlivú ochranu jeho práv a oprávnených záujmov. V tejto súvislosti poukazoval na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 19Co/230/2010-126 zo dňa   09. 11.   2010.   Meranie   lokálnej   svalovej   záťaže,   vykonané   na   základe   objednávky odporcu, považuje za neobjektívne s poukazom na skutočnosť, že riaditeľ Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Prievidza je bratom konateľa spoločnosti, ktorá meranie vykonávala. Opätovne poukazoval na skutočnosť, že merania boli vykonané v máji 2010, pričom u odporcu pracoval za podmienok, za ktorých vzniká choroba z povolania odo dňa 01.   08.   1984   do 24.   08.   2001,   pričom tvrdenia   odporcu o   tom,   že   sa   za   toto obdobie nemenili pracovné podmienky, pracovné postupy a použitá technika, sú podľa jeho názoru zjavne tendenčné a nepravdivé a súd by mal dospieť k tomuto záveru aj bez osobitných odborných znalostí...

Odvolací súd podrobne preskúmal námietky, ktoré boli navrhovateľom v podanom odvolaní vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého   stupňa.   Po   dôkladnom   preskúmaní   všetkých   relevantných   skutočností, vychádzajúcich zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, dospel k záveru, že súd prvého   stupňa   riadne   zistil   skutkový   stav   a   posúdil   ho   podľa   správnych   zákonných ustanovení. V súlade s § 132 O. s. p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti,   pričom   starostlivo   prihliadal   na   všetko,   čo   vyšlo   za konania   najavo,   vrátane   toho,   čo   uviedli   účastníci.   Okresný   súd   sa   námietkami navrhovateľa,   ktoré   tak,   ako   v   priebehu   konania,   uplatnil   aj   v   podanom   odvolaní, vyporiadal. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že okresný súd rozhodol bez náležite zisteného skutkového stavu veci, odvolací súd zdôrazňuje, že súd má v zmysle ust. § 120 ods. 1 O. s. p. oprávnenie aktívne ovplyvňovať dôkaznú situáciu v súdnom konaní. Má právo obmedziť vykonanie dokazovania tak, že rozhodne, že niektoré z označených dôkazov sa nevykonajú. V takom prípade je potom povinnosťou súdu v dôvodoch svojho rozhodnutia uviesť, z akých dôvodov   súd   nepristúpil   k   vykonaniu   navrhovaného   dôkazu.   Z   napadnutého   rozsudku nepochybne   vyplýva,   že   súd   prvého   stupňa   sa   osobitne   vyporiadal   s   námietkou navrhovateľa,   prečo   nepristúpil   k   znaleckému   dokazovaniu   vo   veci   znalcom   z   odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie hygiena a epidemiológia, a prečo pristúpil k znaleckému dokazovaniu znalkyňou z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie choroby z povolania. Ani   odvolací súd nepovažuje   za   dôvodné nariadiť   nové   znalecké   dokazovanie   v zmysle návrhu navrhovateľa. Za situácie, ktorá je uvedená v odôvodnení rozhodnutia okresného súdu, krajský súd konštatuje, že okresný súd náležíte zistil skutkový stav veci a vykonal náležité   dokazovanie   potrebné   v   danej   veci   na   ozrejmenie   rozhodujúcich   skutočností. Pokiaľ   navrhovateľ   poukazoval   na   zrušujúce   uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne, č. k. 19Co/230/2010-126   zo   dňa   09.   11.   2010,   odvolací   súd   dáva   do   pozornosti,   že k zrušeniu rozhodnutia prvostupňového súdu došlo z dôvodu, že v predmetnej veci nebol vypracovaný znalecký posudok vôbec a z napadnutého prv o stupňového rozsudku nebolo vôbec zrejmé, že by sa súd prvého stupňa osobitne vyporiadaval s tým, prečo nepovažoval za   dôvodné   pristúpiť   k   znaleckému   dokazovaniu   vo   vecí.   Pokiaľ   sa   týka   aj   ostatných námietok navrhovateľa   uplatnených v konaní pred súdom prvého stupňa a následne aj v podanom odvolaní, je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil...“

Dokazovanie   v   občianskom   súdnom   konaní   prebieha   vo   viacerých   fázach, a to od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo   smerom,   ktorý   z   pohľadu   podstaty   prerokovávanej   veci   nie   je   relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Z citovaného vyplýva, že všeobecný súd nie je povinný vykonať každý dôkaz navrhnutý účastníkom, avšak je povinný uviesť dôvody, pre   ktoré   ho   nevykonal.   Ako   z   už   citovaných   odôvodnení   rozsudkov   okresného   súdu a krajského súdu vyplýva, súdy uviedli dôvody, pre ktoré tento dôkaz nevykonali, a ústavný súd považuje takéto odôvodnenie za ústavne akceptovateľné.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   rozsudku   krajského   súdu   a   sťažnosti   mu   doručenej konštatuje, že dôvody sťažnosti sú v podstate zhodné s dôvodmi, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu.

Ústavný súd opätovne poukazuje na už uvedený princíp subsidiarity a konštatuje, že s dôvodmi   odvolania   proti   rozsudku   okresného   súdu   sa   vysporiadal   krajský   súd v napadnutom rozsudku. Ústavný súd nie je ďalšou „odvolacou inštanciou“, a preto nie je jeho úlohou opätovne rozhodovať o podanom odvolaní proti rozsudku   okresného súdu, ktorý   je   podľa   názoru   sťažovateľa   „nezákonný“.   Sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutie   je ústavný   súd   oprávnený   posudzovať   len   z   hľadiska   kritérií   ústavných   predpisov   a   nimi garantovaných základných práv a slobôd.

Keďže krajský súd sa v podstate stotožnil so skutkovou a právnou argumentáciou okresného súdu,   považuje ústavný súd vzhľadom   na svoju ustálenú judikatúru,   z ktorej vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane od dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorého správnosť preskúmava, poukázať na túto časť odôvodnia rozsudku okresného súdu: «Súd k námietkam navrhovateľa uvádza, meranie celkového energetického výdaja a lokálnej záťaže je významným dôkazom pri posudzovaní rizika profesionálneho poškodenia zdravia pri práci, ale nie jediným dôkazom, ktorý súd pri hodnotení dôkazov vzal do úvahy. Akékoľvek ďalšie objektívne meranie podobného typu v súčasnosti nezachytí podrobný objektívny popis spôsobu vykonávanej práce navrhovateľom spätne.   Naviac   takéto   merania   odporca   vykonáva   od   II.   polroku   2008   u   svojich zamestnancov, pretože na Slovensku nebol subjekt, ktorý by bol schopný vykonať exaktné meranie takéhoto zaťaženia. Keďže do II. polroku 2008 neexistoval takýto subjekt, odporca nemohol ani vykonať požadované merania.

K   námietke,   že   meranie   je   neobjektívne,   lebo   toto   vykonala   spoločnosť   OHS Pracovná zdravotná služba – O. s. r. o. Opatovce nad Nitrou, kde je vedúci brat MUDr. M. J.,   MUDr.   P.   J.   Súd   uvádza,   že navrhovateľ   neobjektívnosť meraní ničím nepreukázal, pričom na meraní sa zúčastnili viacerí zamestnanci spoločnosti. Skutočnosť, že regionálny hygienik MUDr. M. J. je brat MUDr. P. J., ktorý je konateľ horeuvedenej spoločnosti neznamená, že meranie je neobjektívne.

Čo sa týka použitia merania spätne dozadu, tak ako súd uviedol už vyššie, meranie... je   jedným   z   dôkazov,   nie   jediným   pri   posudzovaní   rizika   profesionálneho   poškodenia zdravia pri práci, predtým sa merania nevykonávali, lebo neexistoval na Slovensku žiadny subjekt, ktorý by takéto meranie vykonal.

Znalkyňa   z   odvetvia   choroby   z   povolania   ako   klinický   pracovný   lekár   pri posudzovaní   choroby   z   povolania   a   pracovných   podmienok   vychádza   zo   záverov hygienického prešetrenia odborníkov na hygienu práce – RÚVZ Prievidza, pričom nie je ako znalkyňa kompetentná posudzovať správnosť postupu tohto orgánu. Vykonať hygienické prešetrenie   pracovných   podmienok   je   náplňou   tohto   orgánu.   Nie   je   ani   kompetentná posudzovať   potrebu   prítomnosti   alebo   neprítomnosti   zástupcu   RÚVZ   pri   meraní   a   ani posudzovať výber subjektu na toto meranie. Nie je v jej kompetencii posúdiť, či meranie svalovej záťaže v roku 2010 je porovnateľné so svalovou záťažou v rokoch 1984 – 2003. Znalkyňa vychádzala z jednoznačného záveru odborného hygienického prešetrenia RÚVZ Prievidza, že meraním nebolo zistené naplnenie kritérií nadmernej a jednostrannej lokálnej záťaže. Podľa tohto záveru nie je splnené jedno z kritérií priznania choroby z povolania a navrhovateľ preto netrpí chorobou z povolania – chorobou horných končatín z JN a DZ. Pri posudzovaní príčinnej súvislosti vzniku chorôb z povolania sa zohľadňujú nielen „všeobecné“   kritéria   definujúce   príslušnú   kategóriu   práce   na   základe   porovnávania s príslušnými limitami, ale aj kombinácia všetkých týchto faktorov, najmä ich podnecujúci vplyv   na   riziko   lokálneho   preťažovania   horných   končatín.   Rovnako   sa   berú   do   úvahy „individuálne“ dispozície, vrátane zdravotného stavu jednotlivcov a vek. To znamená, že nie každý zamestnanec, ktorý vykonáva rizikovú prácu dostane chorobu z povolania...»

Je teda zrejmé, že sťažovateľ dostal odpoveď na všetky svoje námietky, ktoré boli predmetom odvolania a ktoré následne uplatnil v sťažnosti.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľom nastolenému problému, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru.

Po   preskúmaní   spôsobu   a   rozsahu   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku a predovšetkým s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným článkom ústavy.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery,   ku   ktorým   krajský   súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2012