znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 507/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 47/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 47/2013.

2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza (vyplýva to aj z príloh), že 1. marca 2013 podala na   okresnom   súde   návrh   na   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov. V tomto konaní, ktoré trvá 31 mesiacov, okresný súd nariadil len jedno pojednávanie na 26. september 2014, ktoré neviedlo k odstráneniu jej právnej neistoty, a preto sa domnieva, že doterajšou nečinnosťou okresného súdu boli porušené jej práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. Sťažovateľka sa obrátila na predsedu okresného súdu aj so sťažnosťou na zbytočné prieťahy 20. júna 2014, ktorý ju uznal ako opodstatnenú, pričom k následnej mimosúdnej dohode, ktorá bola výsledkom návrhu obidvoch účastníkov na pojednávaní 26. septembra 2014, nedošlo (účastníci to oznámili okresnému súdu ešte 22. októbra 2014). Odvtedy okresný súd vo veci samej nekonal.

4.   V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   o jej   sťažnosti nálezom   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 13 C 47/2013   bolo   porušené   jej   základné   právo   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a prikázal okresnému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Zároveň sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € a náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Podstatou   sťažnosti   a   predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   návrh sťažovateľky na ochranu pred postupom okresného súdu (jeho nečinnosťou), ktorým malo byť porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote.

8. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, že sťažnosť   v tomto   čase   je   zjavne   neopodstatnená.   Ústavný   súd   už   vo   svojich predchádzajúcich   rozhodnutiach   tiež   vyslovil,   že   zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto   základného   práva   sa   namieta   v   takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktoré z hľadiska   jeho   druhu   a povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať   o zbytočných prieťahoch   (napr. IV. ÚS 343/04,   III. ÚS 59/05,   I. ÚS 455/2014),   resp.   ak   „argumenty v sťažnosti   sťažovateľa   nepreukázali   v čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04). Ústavný súd tiež poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovanie vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

9. Ústavný súd takisto v súvislosti s hodnotením údajnej nečinnosti okresného súdu a v súlade   so   svojou   predchádzajúcou   judikatúrou,   že   „... nie každý   zistený   prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy“   (napr.   II. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05), dospel k záveru, že aj v danej veci ide o takýto prípad, pretože konanie okresného súdu nevykazuje také znaky nečinnosti, ktoré by v čase rozhodovania ústavného súdu boli ústavne významné. Okresný súd v tejto veci síce nariadil iba jedno pojednávanie, ako to uviedla sťažovateľka, ale toto pojednávanie odročil na neurčito práve v dôsledku vzájomného návrhu účastníkov na uzavretie mimosúdnej dohody. I keď možno pripustiť aj obdobia jeho údajnej nečinnosti od apríla 2013, keď okresný súd zaslal návrh na vyjadrenie odporcovi,   až   do   26.   septembra   2014,   keď   sa   konalo   pojednávanie,   a tiež   potom   od vyjadrenia účastníkov, že k dohode medzi nimi nedošlo (22. október 2014), až do podania sťažnosti   ústavnému   súdu   (5.   október   2015),   ústavný   súd   v okolnostiach   danej   veci konštatuje, že celková doba konania na okresnom súde (od podania návrhu uplynuli iba dva roky a 7 mesiacov) nie je ešte neprimerane dlhá, resp. nedosiahla takú úroveň, ktorá by mohla znamenať porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

10. Ústavný súd preto uzatvára, že uvedené skutočnosti zatiaľ nepostačujú na prijatie záveru, že by doteraz zistené ojedinelé prieťahy v konaní pred okresným súdom vo väzbe na celkovú   doterajšiu   dĺžku   konania   dosahovali   ústavne   relevantnú   intenzitu.   Z   týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

11.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   v závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto   nebráni   tomu,   aby   po   splnení   všetkých   zákonom   ustanovených   náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu aj po   odmietnutí   tejto   sťažnosti   naďalej   dochádza   k zbytočným   prieťahom,   predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

12. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu neprichádzalo už do úvahy, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 ústavy).

P o u č e n i e :   Podľa   čl.   133   ústavy   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 18. novembra 2015