znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 507/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Y. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ing. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho

- základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného   trestného   súdu   Pezinok,   pracovisko   Banská   Bystrica,   v   konaniach vedených pod sp. zn. Tp 35/2010 a sp. zn. BB-3 T 13/2012, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní o jeho sťažnostiach proti rozhodnutiam o väzbe,

- základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, uznesením   sp.   zn. BB-3 T 13/2012 z   19.   apríla   2012   a   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 3. mája 2012,

- základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn.   Tp   35/2010   z   21.   decembra   2011   a   jemu   predchádzajúcim   postupom,   ako   aj uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tost   44/2012 zo 4. januára 2012 a jemu predchádzajúcim postupom,

- základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c), ako aj čl. 5 ods. 2 v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 54/09, uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. Tp 35/2010 z 23. januára 2010 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tost 2/2012 z 1. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Y. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2012 doručená sťažnosť Y. N., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ing. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho

- základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu   Pezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „Špecializovaný trestný súd“) v konaniach vedených pod   sp.   zn.   Tp   35/2010   a   sp.   zn. BB-3 T 13/2012,   ako   aj postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pri rozhodovaní o sťažnostiach sťažovateľa proti rozhodnutiam o väzbe,

- základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj v čl. 5 ods.   1,   3   a   4   dohovoru   uznesením   Špecializovaného   trestného   súdu   uznesením sp. zn. BB-3 T 13/2012 z   19.   apríla   2012   (ďalej   aj   „uznesenie   z   19.   apríla   2012“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 3. mája 2012 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu z 3. mája 2012“),

- základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj v čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 35/2010 z 21. decembra 2011 (ďalej aj „uznesenie z 21. decembra 2011“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 44/2012 zo 4. januára 2012 (ďalej   aj   „uznesenie   najvyššieho   súdu   zo   4.   januára   2012“)   a   jemu   predchádzajúcim postupom,

- základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c), ako aj čl. 5 ods. 2   v   spojení   s   čl.   6   ods.   3   písm.   a)   a   e)   dohovoru   postupom   Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   a jej   rozhodnutím sp. zn. VII/1 Gv 54/09, uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 35/2010 z 23. januára 2010 (ďalej   len „uznesenie   z 23.   januára 2010“)   a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 2/2012 z 1. februára 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 1. februára 2012“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že je trestne stíhaný pre skutky právne kvalifikované ako   zločin   založenia,   zosnovania   a   podporovania   zločineckej   skupiny   podľa   §   296 Trestného zákona za obzvlášť závažný zločin obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 1, ods. 4 písm. c) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona vo viacčinnom súbehu s obzvlášť závažným zločinom legalizácie príjmov z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 4 písm. a), b) a c) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona na základe uznesení o vznesení obvinenia zo strany Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Národnej   jednotky   boja   proti   nelegálnej   migrácii,   odboru   operatívnej   činnosti a vyšetrovania Stred Banská Bystrica ČVS: UHCP-20/NJ-S-2009 z 12. apríla 2010.

Prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) podal 10. apríla 2012 proti sťažovateľovi a jeho ďalším 5 spoluobvineným   obžalobu   na   Špecializovanom   trestnom   súde,   ktorá   je   v   súčasnosti na jeho pracovisku v Banskej Bystrici vedená pod sp. zn. BB-3 T 13/2012 a dosiaľ nebola právoplatne skončená.

Uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 35/2010 zo 14. apríla 2010 bol v rámci prípravného konania sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku a jeho väzba i naďalej trvá.

Sťažovateľ   podal   tri   žiadosti   o   prepustenie   z väzby,   z   nich   dve   prostredníctvom svojho obhajcu (žiadosti zo 16. mája 2011 a 18. novembra 2011), ktoré boli uzneseniami Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 35/2010 z 10. júna 2011 a sp. zn. Tp 35/2010 z 21.   decembra   2011   zamietnuté,   pričom   najvyšší   súd   následne   rozhodoval o sťažnostiach sťažovateľa podaných proti týmto uzneseniam, ktoré svojimi uzneseniami sp. zn.   6   Tost   18/2011   z   29.   júna   2011,   sp.   zn.   1   Tost   44/2011   zo   4.   januára   2012 a sp. zn. 4 Tost 10/2012 z 3. apríla 2012 zamietol.

Uzneseniami Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 35/2010 z 21. októbra 2010, 23.   marca   2011,   30.   augusta   2011   a   23.   januára   2012   bola   väzba   sťažovateľa   počas prípravného   konania   štyrikrát   predĺžená,   pričom   najvyšší   súd   sa   s   týmito   uzneseniami stotožnil,   keď   sťažnosti   podané   proti   nim   svojimi   uzneseniami   sp.   zn.   5   Tost   36/2010 z 28. októbra   2010,   sp.   zn.   6   Tost   9/2011   z   31.   marca   2011,   sp.   zn.   2   Tost   27/2011 zo 7. septembra 2011 a sp. zn. 1 Tost 2/2012 z 1. februára 2012 zamietol.

Následne bolo uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 T 13/2012 z 19.   apríla   2012   v   spojení   s   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tost   10/2012 z 3. mája 2012 rozhodnuté o ponechaní sťažovateľa vo väzbe po podaní obžaloby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

Pokiaľ   ide   o   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tost   10/2012 z 3. mája 2012 o zamietnutí sťažnosti obvineného proti ponechaniu vo väzbe, najvyšší súd len odkazuje na svoje uznesenie sp. zn. 4 Tost 10/2012 z 3. apríla 2012 o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a svoje rozhodnutie sp. zn. 2 Tost 11/2012. Najvyšší súd v ňom taktiež poukazuje na to, že ide o opakované rozhodovanie o tej istej otázke v období od 3. apríla 2012 do 3. mája 2012, a konštatuje, že obava z úteku v súčasnom štádiu je podľa   neho   zvýšená,   pretože   v   súvislosti   s   priblížením   sa   možného   uloženia   trestu sťažovateľovi prípadným odsúdením sa stáva reálnejšou.

Sťažovateľ   ďalej   namietal,   že   k   porušeniu   jeho   práv   došlo   aj   postupom Špecializovaného   trestného   súdu   v   konaní   sp.   zn.   Tp   35/2010,   ktorý   uznesením z 23. januára 2012 predĺžil lehotu jeho väzby do 12. mája 2012 napriek tomu, že sťažovateľ pri výsluchu v tejto veci namietal, že mu návrh prokurátora na predĺženie lehoty väzby č. k. VII/1 Gv 54/09-453 z 9. januára 2012 nebol doručený a lehota 2 dní poskytnutá mu týmto   súdom   na   jeho   preštudovanie   po   jeho   doručení   krátkou   cestou   na   pojednávaní 20. januára   2011   nebola   dostatočná   z   dôvodu,   že   pripadala   na   dni   víkendu   (sobotu a nedeľu),   nezohľadňovala   obsiahlosť   podaného   návrhu   (35   strán)   ani   skutočnosť,   že sťažovateľ je cudzí štátny príslušník (U.), ktorý odborným výrazom, súvetiam a niektorým zložitejším pojmom v slovenskom jazyku nerozumie, a ani fakt, že o predĺženie lehoty na preštudovanie uvedeného návrhu riadne požiadal priamo na pojednávaní. Proti uzneseniu z 23. januára 2012 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 1 Tos 2/2012 z 1. februára 2012 zamietol, pričom v rozpore so zápisnicou z konania vo veci sp.   zn.   Tp   35/2010 najvyšší   súd v rámci jeho odôvodnia   uviedol,   že krátkosť   času   na preštudovanie podaného návrhu prokurátora sťažovateľ v konaní nenamietal. Povinnosťou súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   v   tejto   veci   bol   návrh   generálnej   prokuratúry z 9. januára 2012 sťažovateľovi nielen doručiť, ale zabezpečiť mu aj tlmočníka, ktorý by mu písomnosť   bezplatne   preložil   vzhľadom   na   krátkosť   lehoty   poskytnutej   mu   na   jeho preštudovanie   (48   hodín).   Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ „nebol   včas   a   riadne oboznámený s dôvodmi týkajúcimi sa predĺženia lehoty väzby, nemohol tak spochybňovať resp. vyvracať dôvodnosť podaného návrhu, a tým namietať dôvodnosť ďalšieho trvania väzby“.

Postupom   Špecializovaného   trestného   súdu   a   najvyššieho   súdu   pri   rozhodovaní o väzbe sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   o   väzbe   sťažovateľa   bolo   v   tejto   veci   rozhodované niekoľkokrát a jeho osobná sloboda je obmedzená od 12. apríla 2010 až do dňa vyhotovenia tejto sťažnosti.   Sťažovateľ trvanie svojej   väzby považuje za nezákonné, nadmerne dlhé a neopodstatnené,   pretože   v   tomto   štádiu   konania   už   nie   je   naplnený   žiaden   z   jeho väzobných dôvodov.

Vo   vzťahu   k   obsahu   väzobných   rozhodnutí   Špecializovaného   trestného   súdu a najvyššieho súdu v jeho veci uviedol, že «boli vydávané mechanicky, paušalizovane až arbitrárne všeobecne zdôrazňujúc   závažnosť spáchaných trestných činov,   neopierajú sa o významné a dostatočné dôvody, pokiaľ ide o ďalšie trvanie väzby a samotný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por. Pri rozhodnutiach o väzbe súdy argumentovali u všetkých obvinených popri charaktere trestnej činnosti už od momentu vzatia obvineného do väzby dňa 14. 04. 2010 doposiaľ, pokiaľ ide o existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr.   por.   tým,   že:   „trestná   činnosť   bola   páchaná   po   dobu   niekoľkých   rokov   a   slúžila na získavanie finančných prostriedkov, preto v prípade prepustenia obvineného na slobodu, hrozí, že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti“. Pokiaľ ide o dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. bol zo strany súdov daný tým, že obvinenému hrozí vysoký trest a je cudzím štátnym príslušníkom.

Ďalšie rozhodnutia špecializovaného trestného súdu a NS SR o väzbe len odkazovali na   predchádzajúce   rozhodnutia   s   tým,   že   k   zmene   dôvodov   nedošlo.   Väzba   bola predlžovaná aj napriek tomu, že OČTK nekonali urýchlene a s osobitnou starostlivosťou poukazujem   na jednotlivé   písomné   odôvodnenia   sťažnosti   podávané   proti   rozhodnutiam súdu o predĺžení lehoty väzby.

Uznesenie Špecializovaného trestného súdu pracovisko Banská Bystrica, č. k. BB-3 T 13/2012 z 19. 04. 2012 v spojení s uznesením NS SR, č. k. 2 Tost 10/2012 z 03. 05. 2012, obsahovalo   len   odkaz   na   predchádzajúce   rozhodnutia   o   väzbe   obvineného   NS   SR č. k. 2 Tost   11/2012   a   obidva   súdy   opätovne   len   vo   všeobecnosti   poukázali   na   rozsah a závažnosť trestnej činnosti napriek tomu, že sa jednalo o rozhodnutie o väzbe po podaní obžaloby   a bolo   povinnosťou   súdu   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre   a   proti   väzbe a rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy. Za absurdný považujem záver najvyššieho súdu o tom, že obava z úteku v súčasnom štádiu trestného konania je zvýšená, pretože v súvislosti s priblížením sa možnému trestu v prípade odsúdenia sa stáva reálnejšou. Uvedené by znamenalo, že obvinený by nikdy nemohol byť prepustený z väzby na slobodu...

Tvrdenie   v   tomto   štádiu   konania   o   zmarení   účelu   trestného   stíhania   považujem za absurdný   vzhľadom   na   to,   že   všetky   procesné   úkony   sú   zdokumentované,   obvinený vypovedal v danej veci niekoľkokrát.

Pravdepodobnosť úteku z krajiny odôvodňuje väzbu podľa judikatúry k čl. 5 ods. 1 písm.   c)   Dohovoru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   len   po   určitý   čas.   Riziko nebezpečenstva úteku nemožno posudzovať len na základe závažnosti možného trestu. Musí sa určiť s odvolaním sa na veľký počet iných relevantných faktorov, ktoré buď potvrdia existenciu tohto nebezpečenstva, alebo ho urobia takým malým, že nemôže ospravedlniť vyšetrovaciu väzbu. Obvinený má na území SR trvalý pobyt, žije tu už niekoľko rokov a tu má vytvorené zázemie.

Na základe týchto skutočností potom osobitne napádam uznesenie špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 T 13/2012 z 19. 04. 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 03. 05. 2012, z dôvodu neopodstatnenosti zásahu do osobnej slobody obvineného prostredníctvom väzby a držanie v nej po neprimerane dlhý čas (čl. 17 ods.   2   ústavy),   bez   zákonného   dôvodu,   čo   bolo   vyjadrené   aj   vo   viacerých   žiadostiach o prepustenie na slobodu v priebehu trestného konania. Poukazujem najmä na paušálne zamietanie jeho žiadostí a sťažnosti, oneskorené rozhodovanie súdov o nich, nereagovanie najvyššieho súdu na skutočnosti uvádzané v sťažnostiach obvineného proti väzbe.».

Rozhodnutia   o   väzbe   sťažovateľa   neboli   dostatočne   zdôvodnené,   a   tým   došlo k porušeniu   jeho   práva   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   podľa   čl.   5 ods. 4 dohovoru,   čl.   46   ods.   1   v   spojení   s   čl.   17   ods.   5   ústavy   osobitne   uznesením sp. zn. BB-3 T 13/2012 z   19.   apríla   2012   v   spojení   s   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Tost   10/2012   z   23.   mája   2012,   ktoré   považuje   za „povrchné,   nezákonné, arbitrárne   z   dôvodu,   že   neobsahujú   konkrétne   okolnosti   svedčiacich   pre   a   proti   väzbe odôvodňujúce ďalšie trvanie väzby, ani žiadne okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu v súčasnom štádiu trestného konania odôvodňujúce výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody. Súdy rozhodovali o väzbe na základe abstraktnej úvahy.“.

Ako   špecializovaný   trestný   súd,   tak   i   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o   žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 18. novembra 2011 uznesením sp. zn. Tp 35/2010 z 21. decembra   2011   a   jemu   predchádzajúcim   postupom,   ako   aj   uznesením   najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 44/2012 zo 4. januára 2012 a jemu predchádzajúcim postupom porušili jeho právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti jeho väzby podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru, ako aj podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

Od doručenia žiadosti o prepustenie z väzby z 18. novembra 2011 prokurátorovi 24. novembra 2011 až do vydania uznesenia z 21. decembra 2011 uplynula doba 28 dní. Od vydania uznesenia z 21. decembra 2011 Špecializovaným trestným súdom až do prijatia uznesenia   najvyššieho   súdu   zo   4.   januára   2012   uplynula   lehota   15   dní.   Celková   dĺžka konania o tejto žiadosti o prepustenie z väzby z 18. novembra 2011 bola neprimerane dlhá, pretože trvala 41 dní, čo nezodpovedá požiadavke konať urýchlene.

Uznesením sp. zn. Tp 35/2012 z 23. januára 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 2/2012 z 1. februára 2012 a im predchádzajúcim postupom, ktorým sa vyhovelo   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa č. k. VII/1 Gv 54/09-453   z   9.   januára   2012,   bolo   porušené   právo   sťažovateľa na kontradiktórne konanie a princíp rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a zároveň bolo porušené právo podľa čl. 5 ods. 2 v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. a) a e) dohovoru a čl. 47 ods. 4 ústavy na bezplatnú pomoc tlmočníka.

V   predmetnom   konaní   je „nesporné“,   že   sťažovateľovi   bol   doručený   návrh na predĺženie lehoty jeho väzby až na pojednávaní pred Špecializovaným trestným súdom 20. januára 2012 a následne mu nebol poskytnutá dostatočná lehota na jeho preštudovanie. V dôsledku postupu súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci sa sťažovateľ nemal možnosť   riadne   a   včas   oboznámiť   s   dôvodmi   týkajúcimi   sa   predĺženia   lehoty   väzby, nemohol   tak   spochybňovať,   resp.   vyvracať   dôvodnosť   podaného   návrhu   generálnej prokuratúry, a tým ani namietať dôvodnosť ďalšieho trvania väzby.

S   ohľadom   na   uvedené   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že:

„1. Špecializovaný   trestný   súd   Pezinok,   pracovisko   Banská   Bystrica   v   konaní Tp 35/2010 a v konaní BB-3 T 13/2012 a Najvyšší súd SR pri rozhodovaní o sťažnostiach obvineného proti väzbe držaním obv. N. vo väzbe od 12. 04. 2010 do dňa vyhotovenia tejto sťažnosti z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b/, c/ Tr. por., porušili jeho právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú alebo byť prepustený počas konania, právo urýchlene rozhodnúť o zákonnosti väzby, právo na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa čl. 17 ods. 2, 5 ústavy, podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru.

2. Špecializovaný   trestný   súd   Pezinok   −   pracovisko   Banská   Bystrica,   uznesením č. k. BB-3 T 13/2012 z 19. 04. 2012 a NS SR uznesením č. k. 2 Tost 10/2012 z 03. 05. 2012, porušili právo obvineného byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu po dobu nevyhnutnú, resp.   primeranú,   alebo byť   prepustený počas konania,   právo na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa čl. 17 ods. 2, 5 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru.

3. Špecializovaný trestný súd Pezinok pracovisko   Banská   Bystrica   postupom č. k. Tp   35/2010 z 21.   12.   2011   a   NS   SR   postupom   a   uznesením č.   k.   1 Tost 44/2012 z 04. 01. 2012 pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby z 18. 11. 2011 porušili právo obvineného urýchlene rozhodnúť o zákonnosti väzby, právo na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe na základe konkrétnych skutočností podľa čl. 17 ods. 2, 5 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru.

4. Generálna prokuratúra GP SR Úrad špeciálnej prokuratúry, č. VII/1 Gv 54/09- 543, Špecializovaný trestný súd č. k. Tp 35/2010 postupom a uznesením z 23. 01. 2012 a postupom   a   uznesením   NS   SR   č.   1   Tost   2/2012   z   01.   02.   2012   porušili   právo na kontradiktórne konanie a princíp rovnosti zbraní podľa čl. 5 ods. 1, 4 v spojení s čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b), c) Dohovoru a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a zároveň bolo porušené právo podľa čl. 5 ods. 2 v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. a), e) dohovoru, čl. 47 ods. 4 ústavy na bezplatnú pomoc tlmočníka tým, že mu nebol v zákonnej lehote doručený návrh na predĺženie lehoty väzby a tento mu nebol preložený.

Zároveň   žiadam   Ústavný   súd,   aby   uznesenie   Špecializovaného   trestného   súdu Pezinok − pracovisko Banská Bystrica, uznesenie Špecializovaného trestného súdu Pezinok − pracovisko Banská Bystrica č. k. BB-3 T 13/2012 z 19. 04. 2012 v spojení s uznesením NS č. k. 2 Tost 10/2012 z 03. 05. 2012 zrušil a prikázal NS SR, aby sťažovateľa neodkladne prepustil na slobodu.

Zároveň   navrhujem   ústavnému   súdu,   aby   zaviazal   Špecializovaný   trestný   súd Pezinok/ NS SR nahradiť obvinenému trovy právneho zastúpenia 323,50 Eur spočívajúce v zastupovaní pred ústavným súdom na účet právneho zástupcu JUDr. Ing. M. Š., vedený v Č. a. s., pobočka B. č. ú.... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   generálnej prokuratúry v konaní sp. zn. VII/1 Gv 54/09, uzneseniami Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 35/2010 z 21. decembra 2011, sp. zn. Tp 35/2010 z 23. januára 2012 a sp. zn. BB-3 T 13/2012 z 19. januára 2012, ako aj im predchádzajúcim postupom

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a   slobody   sa   na   ústavnom   súde   možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom   na   to,   že   na   preskúmanie   postupu   a   označených   rozhodnutí Špecializovaného   trestného   súdu   bol   v   prvom   rade   povolaný   najvyšší   súd   (v   prípade generálnej prokuratúry   na preskúmanie jej   postupu   v namietanom konaní bol povolaný Špecializovaný   trestný   súd),   ktorého   právomoc   predchádza   právomoci   ústavného   súdu bezprostredne   preskúmavať   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   v   tejto   veci,   ústavný   súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr.   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05,   III.   ÚS   290/06,   III.   ÚS   288/07,   III.   ÚS   208/08, III. ÚS 72/09).

2. K namietanému porušeniu označených práv uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 44/2012 zo 4. januára 2012 a sp. zn. 1 Tost 2/2012 z 1. februára 2012

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa zistení ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 44/2012 zo 4.   januára   2012   bolo   sťažovateľovi   doručené   20.   januára   2012   a   jeho   obhajcovi 16. januára 2012. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 2/2012 z 1. februára 2012 bolo sťažovateľovi doručené 21. februára 2012 a jeho obhajcovi 17. februára 2012.

Ústavný súd už vyslovil, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od   kvalifikovanej   právnej   skutočnosti   (IV.   ÚS   14/03,   II.   ÚS   246/06,   III.   ÚS   187/06, III. ÚS 143/07).

Sťažnosť sťažovateľa bola podaná na poštovú prepravu 26. júna 2012 a ústavnému súdu doručená 27. júna 2009, t. j. zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty od doručenia uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 44/2012 zo 4. januára 2012 a sp. zn. 1 Tost 2/2012 z 1. februára 2012 sťažovateľovi (20. januára 2012 a 21. februára 2012).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľom   namietané   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie (čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) pri rozhodovaní všeobecného   súdu   o   väzbe   spočívajúce   v   nedostatočnom   odôvodnení   rozhodnutia všeobecného súdu treba ratione materiae subsumovať pod ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru (čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy). Porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru neprichádza v takomto prípade do úvahy,   keďže   čl.   6   ods.   1   dohovoru   sa   vzťahuje   spravidla   na   konanie   vo   veci   samej. Ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru (čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy) je v prípadoch súdneho konania o väzbe v pomere špeciality voči generálnemu ustanoveniu čl. 6 ods. 1 dohovoru (čl. 46 ods. 1 a nasl. ústavy; mutatis mutandis I. ÚS 224/03).

Ústavný súd viazaný petitom sťažnosti sťažovateľa, ktorý bol v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, preto sťažovať sťažovateľa aj v tejto časti odmietol po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4.   K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 3. mája 2012

V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdil, že jeho väzba je nezákonná a trvá neprimerane dlho napriek tomu, že nie sú dané žiadne konkrétne dôvody, ktoré by ju opodstatňovali. V predmetnom konaní došlo k porušeniu jeho práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, keďže   rozhodnutia   o   väzbe   v   jeho   veci   boli   vydávané   mechanicky,   paušalizovane   až arbitrárne, všeobecne zdôrazňujúc závažnosť spáchaných trestných činov a neopierajú sa o významné a dostatočné dôvody, pokiaľ ide o ďalšie trvanie väzby a samotný jej dôvod. Odôvodnenie uznesenia sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 3. mája 2012, čo sa týka dôvodov, len odkazuje   na   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Tost   10/2012   z   3.   apríla   2012   a   je založené na abstraktnej úvahe bez toho, aby v ňom boli uvedené okolnosti svedčiace pre a proti jeho väzbe.

V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že uznesením sudcu   pre   prípravné   konanie   Špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn. BB-3   T 13/2012 z 19. apríla   2012   bolo   (okrem   iného)   rozhodnuté   o   ponechaní   sťažovateľa   vo   väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku a zároveň týmto rozhodnutím bolo rozhodnuté, že sa mu nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka neukladá.   V   odôvodnení   tohto   rozhodnutia   súd   prvého   stupňa   konštatoval   existenciu dôvodov väzby aj po podaní obžaloby, a poukázal pritom na rozsiahlosť a náročnosť tejto veci s cudzím prvkom, ktorej zistenie skutkového stavu si vyžaduje vykonanie rozsiahleho dokazovania,   čo   má   priamy   vplyv   nielen   na   dĺžku   samotného   trestného   konania,   ale i na dĺžku väzby obvinených. Ďalej Špecializovaný trestný súd poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ je cudzí štátny príslušník, je stíhaný za obzvlášť závažné trestné činy, za ktoré mu hrozí vysoký trest odňatia slobody (až na 25 rokov), a že na U. má rodinné aj majetkové zázemie, a popritom skutočnosť, že má na Slovensku dlhodobý pobyt a podniká v spojení s hrozbou uloženia vysokého trestu, nie je dostatočným dôvodom na vylúčenie hrozby úteku pre účely vyhnutia sa   trestnému stíhaniu, resp.   trestu. Pokiaľ ide o dôvod   preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, Špecializovaný trestný súd vyslovil názor,   že   hrozba   pokračovania   v   páchaní   trestnej   činnosti   vyplýva   už   zo samotného charakteru trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný, ako aj z vykonaného dokazovania. Trestné činy boli páchané zo zištnej pohnútky, a preto v danom štádiu trestného stíhania existuje reálne obava z konania obvinených uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Záverom Špecializovaný trestný súd zdôraznil, že v prípade jeho prepustenia na slobodu by bolo zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, ktorý spočíva najmä v náležitom zistení trestného činu a spravodlivom potrestaní páchateľa.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 3. mája 2012, ktorým rozhodol okrem iného aj o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 T 13/2012 z 19. apríla 2012, vyplýva, že najvyšší súd dospel k záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľa   nie   je   dôvodná.   V   uznesení   konštatoval,   že   ide o rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré je z hľadiska jeho obsahovej podstaty zhodné z jeho predchádzajúcim   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tost   11/2012   z   3.   mája   2012, ktorým   najvyšší   súd   rozhodol   o   sťažnosti   spoluobvinených   sťažovateľa   proti   uzneseniu Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 35/2012 zo 4. apríla 2012, a z hľadiska názoru na danosť väzobných dôvodov a nemožnosti nahradiť väzbu ide o rozhodnutie obsahovo zhodné s uznesením sp. zn. 4 Tost 10/2012 z 3. apríla 2012, ktorým rozhodol o sťažnosti sťažovateľa   proti   uzneseniu,   ktorým   Špecializovaný   trestný   súd   zamietol   jeho   žiadosť o prepustenie z väzby. Poukázal taktiež na skutočnosť, že ide o opakované rozhodnutie o tej istej otázke v období od 3. apríla 2012 do 3. mája 2012, v ktorom sa v konaní vykonávali len nedôkazné úkony. Poukázal na pretrvávanie podozrenia zo spáchania trestných činov, skutočnosť, že v predmetnej veci došlo k podaniu obžaloby, a hrozbu vysokého trestu, ktoré vo   vzájomnej   spojitosti   zakladajú   dôvod   útekovej   väzby.   Vo   vzťahu   k   dôvodom preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd poukázal na to, že aj keď zadržaním obvinených a vznesením obvinenia proti nim bola ich aktivita označená obžalobou za trestnú činnosť rozvrátená, s ohľadom na predpokladaný rozsah a podobu   trestnej   činnosti   je   zrejmé,   že   existuje   dôvodný   predpoklad,   že   obvinení sú spôsobilí „zadovažovať si s vysokou efektivitou príjem organizovanou trestnou činnosťou takého druhu, pre akú sú stíhaní“.

Medzi záruky, ktoré poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, nepochybne   patrí   aj   právo   osoby   predložiť   súdu   argumenty   a   vyjadrenia   proti   svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   veci   Knebl   proti   Českej republike   (rozsudok   z 28. októbra   2010, č.   20157/05,   §   68) konštatoval, že   ak niektoré relevantné dôvody na ponechanie obvineného vo väzbe pretrvávali počas celej doby trvania väzby a ak súčasne zákonnosť väzby bola predmetom viacnásobného prieskumu, nemožno vnútroštátnym súdom vyčítať, že sa v textoch svojich rozhodnutí opakovali.

Podľa názoru ústavného súdu pri skúmaní dôvodov väzby je potrebné vychádzať vždy   z konkrétnych   okolností   prípadu,   pretože   ak väzobné dôvody   u konkrétnej   osoby sú dané, nemožno sa odvolávať na to, že väzba trvá už dlhšiu dobu. Nemožno totiž stanoviť abstraktné   hranice   primeranosti   či   neprimeranosti   dĺžky   väzby,   pretože   tie   sú   vždy podmienené špecifickosťou a konkrétnosťou prípadu. Podstatné je, aby pre zákonné dôvody boli   zistené   skutkové   okolnosti.   Napríklad   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   považoval za primeranú   dĺžku   väzby   trvajúcu   5   rokov   (Shabani   proti   Švajčiarsku,   rozsudok z 5. novembra 2009, č. 29044/06, § 58 a § 69) či väzbu trvajúcu viac ako 3 roky (Van der Tang proti Španielsku, rozsudok z 13. júla 1995, č. 19382/92, § 58 a § 76).

V namietanom prípade väzba sťažovateľa plynie od 12. apríla 2010, a pokiaľ ide o dôvod útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, túto najvyšší súd aj v súčasnom štádiu trestného konania (odvolávajúc sa aj na skoršie rozhodnutia v tejto veci) odôvodnil hlavne charakterom a závažnosťou trestného činu, za ktorý sťažovateľovi hrozí prísny trest, z čoho vyvodil dôvodný predpoklad, že sťažovateľ ako cudzí štátny príslušník majúci majetkové a rodinné väzby v domovskej krajine by mohol ujsť, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu a prípadnému postihu za protiprávnu činnosť. Aj v už spomínanej veci Knebl   proti   Českej   republike   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   konštatoval,   že   v   danom prípade hrozil sťažovateľovi vysoký trest odňatia slobody a že v zahraničí mal dostatok kontaktov na to, aby mu uľahčili útek, a preto vyslovil názor, že pokiaľ sa nebezpečenstvo z úteku mohlo v priebehu trestného konania znížiť alebo postupom času sa oslabiť, nemohlo toto nebezpečenstvo zaniknúť úplne.

Pokiaľ   ide   o   dôvod   preventívnej   väzby,   túto   najvyšší   súd   odôvodnil   dôkaznou situáciou a z toho plynúcou obavou, že sťažovateľ bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobného charakteru, a dodal, že v tomto smere nemusí ísť o dokázanú istotu, ale dôvodný predpoklad, o ktorom bol presvedčený, že existuje.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   zastáva   názor, že najvyšší   súd namietané uznesenie sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 3. mája 2012, pokiaľ ide o danosť väzobných dôvodov, odôvodnil   stručne,   ale ich   podstatu   vystihol. Z   týchto rozhodnutí jednoznačne vyplýva, ktoré   okolnosti   považoval   za   také,   ktoré   odôvodňovali   opodstatnenosť   útekovej   väzby a preventívnej väzby.

S   poukazom   na   akceptovateľnosť   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Tost 10/2012 z 3. mája 2012 z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 a čl. 5 dohovoru ústavný súd už na predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

5. K namietanému   porušeniu sťažovateľových   základných práv podľa čl. 17 ods.   1   a   5   ústavy,   ako   aj   práv   podľa   čl.   5   ods.   1,   3   a   4 dohovoru postupom Špecializovaného trestného súdu v konaniach sp. zn. Tp 35/2010, sp. zn. BB-3 T 13/2012 a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach proti väzbe (výrok prvý sťažovateľom navrhovaného petitu)

Sťažovateľom   špecifikovaný   petit   rozhodnutia   v   jeho   prvom   výroku   možno s ohľadom   na požiadavku   obsiahnutú   v §   50 ods.   1 písm.   b)   zákona o   ústavnom   súde označiť za neurčitý, a preto sa nemohol stať predmetom prieskumu pred ústavným súdom v konaní o tejto sťažnosti.

6. Záver

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2012