znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 506/2011-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   decembra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. N., T., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   ako   aj   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/62/2010 a jeho rozsudkom zo 7. októbra 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co/320/2010 a jeho rozsudkom zo 4. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. N.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2011 doručená sťažnosť Mgr. J. N. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/62/2010 a jeho rozsudkom zo 7. októbra 2010,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co/320/2010 a jeho rozsudkom zo 4. júla 2011.

2.   Zo   sťažnosti   a z   k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol odporcom v súdnom spore o zaplatenie sumy 89,62 € s prísl. vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C/62/2010 na návrh M. (ďalej len „navrhovateľ“). Okresný súd rozsudkom zo 7. októbra   2010   uložil   sťažovateľovi   zaplatiť   navrhovateľovi   žalovanú   sumu   s úrokom z omeškania, ako aj trovy konania. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn. 23   Co   320/2010   zo   4.   júla   2011   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   a uložil   mu povinnosť zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania.

3. Sťažovateľ k podstate predmetného súdneho sporu (ako aj svojho názoru na závery okresného súdu) uviedol:

«Dňa   9.   5.   2007   bolo   na   základe   rozhodnutia   policajta   Mestskej   polície... povereného správcom komunikácie, v zmysle ust. § 40 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) odstránené spoločnosťou A. spol. s r. o.,... B., osobné motorové vozidlo s evidenčným číslom... (ďalej len „Vozidlo“) z miesta B. patriace spoločnosti B., s. r. o... B... Dňa 9. 5. 2007 sťažovateľ prevzal Vozidlo, pričom mu bol vydaný protokol o výdaji vozidla uloženého po nútenom odťahu... vystavený spoločnosťou A. spol. s r. o. (ďalej len „Protokol“), ktorého prílohu tvoril doklad vystavený spoločnosťou A. spol. s r. o. na sumu 2.700,- Sk... za výkon núteného odťahu (ďalej len „Doklad“).

Ako   vyplýva   z   Protokolu   odstránenie   na   základe   tohto   rozhodnutia   vykonali zamestnanci prevádzky odťahovej služby spoločnosti A., spol. s r. o.

Okresný súd... rozsudkom... 7. 10. 2010 vyhovel žalobe v celom rozsahu. Z   vykonaného   dokazovania   dospel   Okresný   súd   Trnava   k   záveru,   že   návrh   bol podaný   opodstatnene.   Súd   mal   preukázané,   že   sťažovateľ   vytvoril   prekážku   cestnej premávky,   keď   ponechal   motorové   vozidlo   stáť   v   križovatke.   Spornou   bola   otázka,   či obchodná   spoločnosť   A.   spol.   s   r.   o.   bola   oprávnená   vykonať   odstránenie   motorového vozidla. Je nepochybné, že žalobca ako správca cesty pri odstraňovaní motorového vozidla vystupuje ako orgán verejnej moci, ktorý nesie v plnom rozsahu zodpovednosť za výkon verejnej   moci   a   nemôže   ju   zmluvne   previesť   na   iného.   Správnym   sa   javí   záver,   že odstránenie motorového vozidla tvoriaceho prekážku cestnej premávky je oprávnený urobiť len   správca   komunikácie   alebo   právnická   osoba   ním   pre   tento   účel   založená   alebo zriadená. Zo žiadneho zákonného ustanovenia zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách a zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) však nevyplýva záver, že by správca komunikácie nemohol uzavrieť zmluvu o výkone odťahovej služby s podnikateľským subjektom, predmetom ktorej by bol len výkon odťahovej služby bez prenesenia práva na vymáhanie nákladov súvisiacich s odťahom motorových vozidiel.   V súdenom   prípade   medzi   žalobcom   ako   správcom   komunikácie   a   obchodnou spoločnosť   A.   spol.   s   r.o.   vznikol   v   zmysle   súkromnoprávnych   noriem   zmluvný   vzťah, predmetom ktorého bolo poverenie obchodnej spoločnosti A. spol. s r.o. zabezpečiť samotný výkon   odstránenia   motorového   vozidla   po   technickej   stránke.   Vzhľadom   k   uvedenému Okresný   súd   Trnava   dospel   k   záveru,   že   žalobca   zmluvou   o   výkone   odťahovej   služby nepreviedol na obchodnú spoločnosť A. spol. s r. o. svoje právomoci odťahovať nesprávne zaparkované motorové vozidlá, ale ju poveril len zabezpečením technickej stránky výkonu tejto   činnosti   na   základe   pokynu   príslušníka   mestskej   polície,   a   preto   bolo   možné obchodnou   spoločnosťou   A.   spol.   s   r.   o.   uskutočnené   odtiahnutie   motorového   vozidla považovať za odtiahnutie, ktoré vykonal žalobca. Žalobca ako správca cesty má nárok na vymáhanie nákladov, ktoré mu v súvislosti s odťahom motorového vozidla vznikli, ktorých výšku   si   vyčíslil   na   sumu   2.700,-   Sk.   Výška   nákladov   vynaložených   na   odstránenie motorového vozidla nebola v prejednávanej veci sporná, a preto považoval súd požiadavku žalobcu v zmysle ust. § 40 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách na zaplatenie sumy 2.700,- Sk, čo po prepočte konverzným kurzom na eurá predstavuje sumu 89,62 eura, za dôvodnú. Sťažovateľ sa bránil ďalej tvrdením, že nie je pasívne legitimovaný v tomto spore, keďže nebol vlastníkom použitého motorového vozidla, ale   len   jeho   oprávneným   držiteľom.   Túto   obranu   sťažovateľa   považoval   Okresný   súd Trnava za bezpredmetnú, keďže z citovaného zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva oprávnenie žalobcu požadovať náklady za odstránenie prekážky cestnej premávky od toho, kto prekážku spôsobil, teda od sťažovateľa, a nie od vlastníka motorového vozidla, ako sa bránil sťažovateľ.»

4. Podľa názoru sťažovateľa „máme za to, že sťažovateľ nie je v predmetnom spore vecne legitimovaný.

Výklad súdov k zákonu č. 315/1996 Z. z. ohľadom pasívnej legitimácie sťažovateľa v neprospech   sťažovateľa   je   tak   v rozpore   s článkom   46   ods.   1   Ústavy...   a článkom   6 Dohovoru...   Postup súdov v rozpore s platným a účinným zákonom možno hodnotiť   ako porušovanie základných práv a slobôd sťažovateľa.“.

5. Ako porušené základné práva a slobody sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti označil „porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie základného práva sťažovateľa na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 1 a   zároveň   aj   porušenia   Článku   1   Protokolu   č.   1   k   Európskemu   dohovoru   o   ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ okrem odôvodnenia „porušenia práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces“ (III. časť sťažnosti) sa odôvodnením porušenia ďalších ním uvádzaných práv náležite nezaoberal.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Ústavný   súd...   určuje,   že   rozhodnutím   Okresného   súdu...   Rozsudkom   č.   k.: 10 C/62/2010-70 zo dňa 7. 10. 2010 a rozhodnutím Krajského súdu... Rozsudkom č. k.: 23 Co/320/2010-99 zo dňa 4. 7. 2011 boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa čl. 20 Ústavy..., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy... a podľa Článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru... a článku 6 Dohovoru.... Ústavný súd... Rozsudok   Okresného   súdu...   č.   k.:   10   C/62/2010-70   zo   dňa   7.   10.   2010   a   Rozsudok Krajského   súdu...   č.   k.:   23   Co/320/2010-99   zo   dňa   4.   7.   2011   zrušuje   a   vec   vracia Okresnému súdu... na nové konanie.“

7. Sťažovateľ ako dôkazový materiál k sťažnosti pripojil rozsudok okresného súdu č. k. 10 C/62/2010-70 zo 7. októbra 2010 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 23 Co/320/2010 zo   4.   júla   2011.   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd 13. septembra 2011 dopytom na Okresnej prokuratúre Trnava zistil, že sťažovateľ podal Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky žiadosť o podanie mimoriadneho opravného prostriedku.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní (pred orgánmi verejnej moci, pozn.)... rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť jeho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva.

10. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

11.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/62/2010 a jeho rozsudkom zo 7. októbra 2010,   ako   aj   postupom   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod sp. zn. 23 Co/320/2010 a jeho rozsudkom zo 4. júla 2011 boli porušené jeho v sťažnosti označené práva (bod 1).

12. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/62/2010 a aj jeho rozsudok zo 7. októbra 2010. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a o odvolaní rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 23 Co/320/2010 zo 4. júla 2011. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13.   Pokiaľ   ide   o   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   23   Co/320/2010 zo 4. júla   2011,   možno   zo   sťažnosti   vyvodiť,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi tohto súdu, na základe ktorých však podľa názoru sťažovateľa, aj keď vyplývali z dostatočne zisteného   skutkového   stavu   veci,   neboli nadväzne na to   prijaté   správne   právne   závery. Sťažovateľ v jeho veci konajúcim všeobecným súdom vytýkal najmä svojvôľu pri výklade a aplikácii   zákonného   predpisu   a z toho   vychádzajúce   nesprávne   právne   posúdenie   veci («O svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   je   možné hovoriť práve v tomto prípade, keďže okresný aj krajský súd sa natoľko odchýlili od znenia príslušného ustanovenia zákona č. 315/1991 Z. z. a to tak že popreli jeho základný účel a význam... Z uvedeného vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany sťažovateľa by došlo až vtedy, ak by sa na zistený stav veci použila ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná   právna   norma,   ktorú   však   okresný   aj   krajský   súd   vykladali   protiústavné... Sťažovateľ touto sťažnosťou poukazuje hlavne na zásadný problém v tom, že rozhodnutia súdov   vychádzajú   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   keďže   uprednostňujú reštriktívny výklad zákona pred inštitútom „spravodlivosti“. To znamená, že podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé prejednanie veci súdmi tým, že výsledok konania nezodpovedá jeho skutkovej a právnej predstave a účelu 'sledovanému prijatím zákona č. 315/1996 Z. z.

Výklad súdov k zákonu č. 315/1996 Z. z. ohľadom pasívnej legitimácie sťažovateľa v neprospech sťažovateľa je tak v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Postup   súdov   v   rozpore   s   platným   a   účinným   zákonom   možno   hodnotiť   ako porušovanie základných práv a slobôd sťažovateľa.»; pozri tiež bod 4).

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

15. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa a rozsudkom sp. zn. 23 Co/320/2010 zo 4. júla 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

16. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie   ako   vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia vychádzajúca   z   v   konaní   zisteného   skutkového   stavu   a   na   tomto   základe   vyvodených právnych záverov. Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   oboznámil   rozhodnutie okresného súdu v merite veci, podstatné časti okresným súdom zisteného skutkového stavu a   jeho   právne   názory   a   závery   vychádzajúce   z   výsledkov   v   prvostupňovom   konaní vykonaného   dokazovania.   Ďalej   krajský   súd   uviedol: „Krajský   súd...   bez   nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu postupom podľa ust. § 156 ods. 3 O. s. p. preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V   predmetnej   veci   považuje   odvolací   súd   za   potrebné   uviesť   ďalšie   dôvody,   že správca miestnej komunikácie je s poukazom na ust. § 3d ods. 5 písm. c) Zák. č. 135/61 Zb. o pozemných komunikáciách pri odstraňovaní vozidla z komunikácie vystupuje ako orgán verejnej   moci   a   nemôže   právomoci   správcu   komunikácie   zmluvne   previesť   na   iný podnikateľský   subjekt.   Nič   mu   však   nebráni,   aby   odstránenie   vozidla   z   miestnej komunikácie po technickej stránke vykonal prostredníctvom inej osoby, v danom prípade sa bude   jednať   o   zmluvný   vzťah   medzi   správcom   komunikácie   a   touto   osobou.   Je   však pochopiteľné,   že   v prípade   odstránenia   vozidla   iba   správcovi   cesty   komunikácie   vzniká nárok na náklady za odstránenie voči prevádzkovateľovi vozidla a teda len správca cesty je v danom prípade aktívne legitimovaný na vymáhanie týchto nákladov, teda i v prípade preukázanie   existencie   a   obsahu   zmluvy   o   výkone   odťahovej   služby   uzatvorenej   medzi správcom komunikácie a navrhovateľom, na základe ktorej bolo realizované odstránenie vozidla. V súlade s ust. § 40 ods. 1 zák. č. 315/1996 Z. z. je povinný potom nahradiť náklady prevádzkovateľ   vozidla   iba   správcovi   cesty,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   odťahom motorového vozidla, teda nie spoločnosti, ktoré fakticky výkon odťahu vozidla pre správcu cesty vykonala.

Treba   preto   konštatovať,   že   prvostupňový   súd   zdôvodnil   správne   vo   svojom rozhodnutí, že zmluva č. 48/2006 o výkone odťahovacej služby uzatvorená 23. 10. 2006 medzi rozpočtovou organizáciou V. B. zriadenou navrhovateľom a obchodnou spoločnosťou A., s. r. o. je v zmysle ust. zák. č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách a táto spoločnosť A., s. r. o. bola poverená zabezpečením technickej stránky výkonu odťahovej služby   na   základe   pokynu   príslušníka   mestskej   polície.   Pokiaľ   sa   jedná   o   pasívnu legitimáciu,   prvostupňový   súd   správne   zdôvodnil,   že   je   z   ustanovenia   zákona   zrejmé oprávnenie navrhovateľa požadovať náklady za odstránenie prekážky cestnej premávky od toho,   kto   prekážku   spôsobil,   teda   nie   od   vlastníka   motorového   vozidla.   Tento   spôsobil porušenie predpisu, a to porušenie povinnosti účastníka cestnej premávky v zmysle ust. § 24 ods. 1 písm. d) zák. č. 315/1996 Z. z., pretože ponechal motorové vozidlo na mieste, kde zastavenie a státie je zakázané - na križovatke.

V ostatnom odkazuje odvolací súd na vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa, na správne dôvody, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p.

Podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. preto bolo vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené.“

17. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

19.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 23 Co/320/2010   zo   4.   júla   2011   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   (relevantné)   dôkazy   a   právne   závery, konštatuje   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

21. Sťažovateľ v petite sťažnosti súčasne namietal aj porušenie základného práva vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu a základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy (pozri   tiež   body   1,   5   a 6)   už uvedeným   postupom   a rozhodnutiami   vo   veci   konajúcich všeobecných súdov.

22.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08,   I.   ÚS   208/2011)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a tiež aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

23. Keďže sťažovateľ namietal porušenie základného práva aj podľa čl. 47 ods. 3 ústavy len z dôvodu svojvoľnosti a nesprávneho právneho posúdenia veci (t. j. záverov) napadnutých rozhodnutí menovaných súdov, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy, ktorý mal byť podľa neho taktiež porušený. Pretože ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu (a ani   okresného   súdu)   a možným   porušením   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení sťažovateľovho práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

24.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   a   záverov   odmietol sťažovateľovu sťažnosť v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

25. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2011