SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 505/2015-55
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka (sudcaspravodajca) a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti Siemens AG,Wittelsbacherplatz 2, D-80333 Mníchov, Spolková republika Nemecko, zastúpenejadvokátom JUDr. Martinom Nedelkom, Ph.D., Advokátska kancelária Nedelka KubáčOršulová, Mickiewiczova 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného právapodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžhpu 1/2013 a jeho rozsudkom z 9. júna 2015a takto
r o z h o d o l :
Základné právo spoločnosti Siemens AG na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžhpu 1/2013 a jeho rozsudkomz 9. júna 2015 p o r u š e n é n e b o l o.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav
A.
Ústavná sťažnosť
1. Spoločnosť Siemens AG so sídlom Wittelsbacherplatz 2, D-80333 Mníchov,Spolková republika Nemecko (ďalej len „sťažovateľ“), je právnická osoba. Sťažovateľpodal správnu žalobu, ktorou navrhol, aby Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“) zrušil rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len„protimonopolný úrad“), ktorý mu uložil pokutu za porušenie zákona č. 136/2001 Z. z.o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 136/2001Z. z.“ alebo „zákon o ochrane hospodárskej súťaže“).
Sťažovateľ žalobou namietol, že protimonopolný úrad pochybil, keď pri novomstanovení pokuty v druhostupňovom rozhodnutí nepoužil pre sťažovateľa priaznivejšímetodický predpis protimonopolného úradu. Krajský súd žalobný dôvod sťažovateľaakceptoval a konštatoval, že metodický predpis 2 bol pre sťažovateľa priaznivejší, a tedaprotimonopolný úrad ho mal pri stanovení pokuty použiť. Protimonopolný úrad podal protirozsudku krajského súdu odvolanie, ktorému Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) rozhodnutím sp. zn. 3 Sžhpu 1/2013 z 9. júna 2015 vyhovel.
2. Sťažovateľ sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalejlen „ústavný súd“) 26. augusta 2015 namietol porušenie svojich základných práv podľačl. 50 ods. 6, čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom najvyššiehosúdu sp. zn. 3 Sžhpu 1/2013 z 9. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“). Podľasťažovateľa došlo napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu k porušeniu jeho základnéhopráva na použitie právneho predpisu pri ukladaní sankcie, ktorý je pre páchateľapriaznivejší, podľa čl. 50 ods. 6 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 6 dohovoru a základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ústavy tým,že protimonopolný úrad pri novom uložení pokuty sťažovateľovi druhostupňovýmrozhodnutím nepoužil nový interný predpis pre ukladanie pokút, ktorý bol pre sťažovateľapriaznivejší, a práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru tým,že protimonopolný úrad druhostupňovým rozhodnutím zvýšil pokutu uloženú sťažovateľoviprvostupňovým rozhodnutím, čím porušil zásadu zákazu reformatio in peius.
3. Námietku porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojenís čl. 6 dohovoru sťažovateľ založil na výklade, v ktorom okrem iného uviedol:
«(...) Sťažovateľ je toho názoru, že Napadnutý rozsudok ďalej porušuje jeho základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 Dohovoru tým, že podľa neho mohol PMÚ Druhostupňovým rozhodnutím zvýšiť pokutu uloženú sťažovateľovi Prvostupňovým rozhodnutím, pretože sa v konaní pred PMÚ neaplikuje trestnoprávna zásada zákazu reformatio in peius. (...)
Sťažovateľ ďalej pripomína, že zásada zákazu reformatio in peius je všeobecne uznávaná trestnoprávna zásada, ktorá je zakotvená predovšetkým v §§ 195, 322 a 327 zákona č. 301/2005 Z. z. trestný poriadok ako aj v § 82 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch.
Ako bolo vysvetlené v časti 1.2 sťažnosti, existuje rozsiahla judikatúra k záveru, že správne konanie vedené pred PMÚ má kvazitrestný charakter. Z tohto dôvodu sa naň rovnako aplikujú primerane zásady trestného práva. Tento záver ostatne vyplýva aj zo str. 24 a 25 Napadnutého rozsudku.
Podľa názoru sťažovateľa pritom neexistuje žiadny dôvod, prečo by sa v takom prípade nemala aplikovať na správne konanie pred PMÚ aj trestnoprávna zásada zákazu reformatio in peius. Naopak, pre aplikáciu tejto zásady hovorí aj pripravovaná rekodifikácia a príprava nového správneho súdneho poriadku (viď str. 25 a 26 rozsudku Najvyššieho súdu). Odkázať je ďalej možné aj na Najvyšším súdom zmienenú judikatúru Ústavného súdu ČR v náleze Pl. ÚS 21/04 zo dňa 26.04.2005 a náleze III. ÚS 392/2010-33 ako aj Nejvyššího správního soudu ČR v rozsudku 1 As/27/2008-67 zo dňa 16.04.2008 a v neposlednom rade aj na historickú úpravu vo vládnom nariadení č. 8/1928 Zb. o konaní vo veciach patriacich do pôsobnosti politických úradov (správne konanie) platnú na území bývalej Československej republiky (viď str. 26 rozsudku Najvyššieho súdu).
Sťažovateľ ďalej nemôže súhlasiť s konečným záverom Napadnutého rozsudku na str. 30, že „zásadu zákazu reformatio in peius v správnom trestaní nie je možné bez všetkého aplikovať, ale ani a priori vylúčiť“, a že aplikácia tejto zásady „záleží od posúdenia konkrétnych okolností prejednávaného prípadu“. Podľa názoru sťažovateľa sa buď určitá zásada v správnom trestaní aplikuje alebo nie. Záver, že aplikácia zásady záleží od posúdenia konkrétnych okolností, by spôsoboval nejasnosti pri aplikácii tejto zásady a je tak sám protiústavný. Sťažovateľ je presvedčený, že aj z hľadiska zásady právnej istoty a legitímnych očakávaní, ktorých požiadavkou je, aby zákony v právnom štáte boli pochopené dostatočne a aby umožňovali ich adresátom urobiť si aspoň základnú predstavu o svojej právnej situácii, bol Najvyšší súd povinný minimálne špecifikovať hranice alebo stanoviť indície, kedy sa určitá trestná zásada v správnom trestaní ešte použije a kedy už nie (viď napr. nález Pl. ÚS 15/98). Jasnosť a zrozumiteľnosť zákonov je pritom jedným zo základných dôvodov, pre ktorý je právo v spoločnosti všeobecne akceptované (viď napr. Fuller, L. Morálka práva. Praha: OIKOYMENH, 1998.)
Sťažovateľ ďalej namieta, že právo na spravodlivý proces bolo porušené i tým, že mu bola odňatá možnosť podania riadneho opravného prostriedku proti zvýšenej pokute. PMÚ navýšením sankcie z dôvodu, ktorý nebol uplatnený pri uložení sankcie (zvýšenie pokuty z dôvodu plnenia funkcie tajomníka údajného kartelu) v Prvostupňovom rozhodnutí porušil zásadu dvojinštančnosti správneho konania. Sťažovateľovi bola totiž odoprená možnosť brániť sa voči argumentácii o navýšení sankcie v správnom konaní, pričom však toto právo je mu garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy (v tejto súvislosti viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Sž 57/2007 zo dňa 12.08.2008).»
4. Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súdjeho sťažnosti vyhovel a rozhodol nálezom, v ktorom vysloví:
„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy na použitie právneho predpisu pri ukladaní sankcie, ktorý je pre páchateľa priaznivejší, základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 Dohovoru a základné právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 Ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Sžhpú/1/2013 zo dňa 09.06.2015 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Sžhpú/1/2013 zo dňa 09.06.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
B.
Úkony ústavného súdu a vyjadrenie najvyššieho súdu
5. Ústavný súd si od najvyššieho súdu vyžiadal spis, ktorý krajský súd viedolv konaní o sťažovateľovej správnej žalobe. Súčasťou spisu bol aj rozsudok najvyššiehosúdu sp. zn. 3 Sžhpu 1/2013 z 9. júna 2015.
6. Ústavný súd sťažnosť 18. novembra 2015 podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a rozhodol, že sťažnosťv časti namietajúcej porušenie čl. 50 ods. 6 a čl. 20 ústavy odmieta pre zjavnúneopodstatnenosť (uznesenie č. k. I. ÚS 505/2015-27). Ústavný súd sťažnosť v častinamietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu priznaného čl. 46 ods. 1 ústavyv spojení s čl. 6 dohovoru prijal na konanie.
7. Ústavný súd vyzval najvyšší súd na vyjadrenie k sťažnosti. Najvyšší súdvo svojom vyjadrení o. i. uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutým rozsudkom č. k. 3Sžhpu/1/2013 z 09.06.2015 rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.
V posudzovanom prípade najvyšší súd má za to, že vo svojom rozsudku právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých právnych úvah sa nestotožnil so sťažovateľom uvádzanou argumentáciou, a predovšetkým prečo dospel k záveru, že „... žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď napadnutým rozhodnutím rozhodol o zvýšení pokuty pre žalobcu po tom, čo dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán nedostatočne zohľadnil priťažujúcu skutočnosť, a to že žalobca plnil funkciu tajomníka kartelu, čo malo pre fungovanie a chod kartelu značný význam. Žalobca ostatným členom kartelu poskytoval zakódované mobilné telefóny a platil im náklady na komunikáciu. Európsky tajomník kartelu taktiež sprostredkovával komunikáciu medzi európskymi účastníkmi kartelu a komunikoval v mene európskych podnikateľov s japonským sekretárom. Žalobca mal taktiež vyhotoviť písomnú formu kartelovej dohody – Dohody GQ a Dohody GQE, na ktorej sa jej zakladatelia dohodli. Všetky uvedené skutočnosti žalovaný vyhodnotil ako priťažujúce a dospel k záveru, že pokuta uložená prvostupňovým správnym orgánom nebola dostatočná, a preto rozhodol o zvýšení pokuty pre materskú spoločnosť – žalobcu z 50 miliónov Sk (1.659.695,94 euro) na 2.987.450 euro (89.999.918,70 Sk)“.
Najvyšší súd vo svojom rozsudku tiež uviedol, že „značná časť procesných práv, ktoré prislúchajú obvinenému v trestnom konaní sa prostredníctvom judikatúry aplikuje aj vo veciach správneho trestania. To však neznamená, že sa v rámci správneho trestania majú aplikovať úplne všetky práva obvineného, ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní. Trestné konanie a správne trestanie sú dve samostatné oblasti, v rámci ktorých by bolo možné jednotlivé inštitúty akokoľvek navzájom dopĺňať a nahrádzať. Správne trestanie umožňuje jednoduchšie a menej formálne postupy, než tie, ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní. Uvedené platí aj na zásadu zákazu reformatio in peius v správnom trestaní, pričom v trestnom konaní má svoje stále miesto. V správnom trestaní neplatí táto zásada neobmedzene (najmä s ohľadom na § 59 Správneho poriadku, cieľov odvolacieho konania, ako i z úlohy odvolacieho orgánu, ktorého rozhodnutie nie je viazané na závery orgánu prvého stupňa a je oprávnený samostatne hodnotiť podklady pre rozhodnutie atď.) ale je potrebné v každom jednotlivom prípade zohľadniť všetky skutočnosti aj s ohľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúru súdnych inštitúcií Európskej únie. Zásadu zákazu reformatio in peius v správnom trestaní nie je možné bez všetkého aplikovať, ale ani a priori vylúčiť, uvedené záleží od posúdenia konkrétnych okolností prejednávaného prípadu. Druhostupňový správny orgán musí dostatočne prípadné zvýšenie sankcie oproti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu odôvodniť a zvážiť všetky skutkové okolnosti. Keďže zásada zákazu zmeny k horšiemu nie je výslovne v Správnom poriadku upravená, je potrebné pri jej analogickom použití aplikovať taký výklad, ktorý nebude na ujmu účastníka konania, avšak ani na ujmu ochrany hodnôt, v ktorých spočíva príslušný chránený verejný záujem. V danom prípade verejný záujem spočíva v tom, že dohody obmedzujúce súťaž prinášajú výhody výlučne jej účastníkom a poškodzujú konkurenciu a následne aj konečného spotrebiteľa, čo nie je v trhovej ekonomike. Zásada zákazu reformatio in peius má slúžiť najmä na to, aby účastníci správneho konania mohli bez obáv zo zhoršenia svojej situácie využiť právo na podanie opravného prostriedku. Avšak podľa názoru odvolacieho súdu, aplikácia tejto zásady v správnom konaní bez obmedzenia, a to ani pri ochrane verejného záujmu (napr. aj v prvom správnom poriadku – vládnom nariadení č. 8/1928 Zb. o konaní vo veciach patriacich do pôsobnosti politických úradov (správne konanie) bolo možné zmeniť rozhodnutie v neprospech odvolateľa, ak bol na danej veci verejný záujem) by bola v rozpore s úlohou odvolacieho orgánu, ktorého rozhodnutie nie je viazané na závery orgánu prvého stupňa. V tejto súvislosti senát odvolacieho súdu poukazuje aj na kontradiktórnosť trestného konania, kde takýto verejný záujem chráni prokurátor, ktorý sa má možnosť odvolať a tak dosiahnuť uloženie prísnejšieho trestu pre páchateľa, ak je to potrebné. V správnom konaní v rámci správneho trestania takáto možnosť odvolania sa prokurátora odpadá, a preto jedine správny orgán druhého stupňa môže v tomto prípade ochrániť verejný záujem.
K záveru, že v oblasti súťažného práva nie je a priori zmena k horšiemu druhostupňovým správnym rozhodnutím vylúčená dospel senát odvolacieho súdu aj v súvislosti s rozsudkom Súdu prvého stupňa (druhá komora) z 12. septembra 2007 v spojených veciach T-101/05 a T-111/05 BASF AG a UCB SA proti Komisii Európskych spoločenstiev, v ktorom došlo k zvýšeniu pokuty účastníkovi kartelovej dohody Súdom prvého stupňa. Rovnaký záver konštatovala aj generálna advokátka Eleanor Sharpston vo svojom návrhu vo veci C-272/09 P KME Germany AG a spol. proti Komisii v bode 16, že Súdny dvor bude mať neobmedzenú právomoc v zmysle článku [229 ES/261 ZFEÚ] pri revízii rozhodnutí, ktorými Komisia stanovila pokutu alebo periodickú penalizačnú platbu; môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo periodickú penalizačnú platbu“. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci súdneho prieskumu zákonnosti zistil, že Protimonopolný úrad konal v rozsahu a spôsobom ustanoveným v zákone č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže, sťažovateľovi preukázal porušenie pravidiel hospodárskej súťaže na slovenskom relevantnom trhu a za správny delikt ho sankcionoval uložením pokuty. Skutočnosť, že sa odvolateľ s názorom súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy (napríklad II. ÚS 87/07-10).
„Podľa čl. 15 ods. 2 nariadenia č. 17 Komisia môže uložiť podnikom „pokuty od 1000 do 1000000 účtovných jednotiek alebo viac, ale nepresahujúcej 10% obratu v predchádzajúcom obchodnom roku každého podniku, ktorý sa zúčastnil porušenia...“. Podľa judikatúry je strop 10 % uvedený v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17, určený na zabránenie tomu, aby boli uložené pokuty, pri ktorých sa dá očakávať, že ich podniky nebudú schopné zaplatiť. Keďže len celosvetový obrat môže skutočne dať o tom približný obraz, musí sa tomuto percentu rozumieť ako percentu z celosvetového obratu.
Je potrebné dodať, že cieľom článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 je dať Komisii právomoc ukladať pokuty, aby mohla plniť dozornú funkciu, ktorú jej zverilo komunitárne právo. Táto funkcia zahŕňa úlohu vyšetrovať a stíhať jednotlivé porušenia, ako aj povinnosť viesť v oblasti hospodárskej súťaže všeobecnú politiku zameranú na použitie zásad stanovených v Zmluve a usmerňovať v tom zmysle správanie podnikov. Z toho vyplýva, že Komisia musí dbať na odstrašujúci charakter pokút. Komisia disponuje pri stanovení sumy každej pokuty voľnou úvahou a nie je na tento účel povinná použiť presný matematický vzorec. Hoci miera voľnej úvahy Komisie pri uplatnení sankcií je široká, nie je absolútna, keďže je obmedzená maximálnou hranicou 10 % z obratu, posúdením závažnosti a dĺžky porušení, zásadami rovnosti zaobchádzania a proporcionality, svojou predchádzajúcou administratívnou činnosťou vo svetle zásady rovnosti zaobchádzania a nakoniec seba obmedzením, ktoré si Komisia sama stanovila prijatím oznámenia o spolupráci a usmernení o výpočte pokút. Inými slovami, zatiaľ čo základná suma pokuty sa stanovuje v závislosti od porušenia, jeho záväznosť sa určuje s odkazom na množstvo iných okolností, v prípade ktorých disponuje Komisia voľnou úvahou.
Je teda dovolené, aby Komisia zvýšila úroveň pokút s cieľom zvýšiť ich odradzujúci účinok. Ak sa porušenia dopustilo viacero podnikov, musí sa v rámci stanovenia sumy pokút preskúmať závažnosť týkajúca sa účasti každého z nich, s čím je osobitne spojené dokázanie ich úlohy počas dĺžky trvania ich účasti na porušení. Z toho najmä vyplýva, že úloha „vodcu“, ktorú zohrávajú jeden alebo viacero podnikov v rámci kartelu, sa musí zohľadniť na účely výpočtu pokuty, pričom podniky, ktoré zohrávali takúto úlohu, musia z tohto dôvodu niesť osobitnú zodpovednosť v porovnaní s ostatnými podnikmi.
Teda Komisia môže uložiť ťažšie pokuty podniku, ktorého konanie na trhu, vzhľadom na to, že má rozhodujúce postavenie na trhu, malo väčší dosah na konanie iných podnikov, ktoré sa dopustili toho istého porušenia, bez toho, aby tým bola porušená zásad rovnosti zaobchádzania. Takýto spôsob výpočtu sumy pokuty zodpovedá takisto potrebe toho, aby pokuta mala dostatočne odstrašujúci účinok. Odstrašujúci účinok musí byť aj špecifický, aj všeobecný. Pokuta stíha individuálne porušenie, ale takisto patrí do rámca všeobecnej politiky rešpektovania pravidiel hospodárskej súťaže zo strany podnikov. Podľa čl. 17 nariadenia č. 17 je súd prvého stupňa oprávnený na to, aby nad rámec jednoduchej kontroly zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisiou svojím posúdením a v dôsledku toho zrušil, znížil alebo zvýšil uloženú pokutu alebo periodickú penalizačnú platbu. Z toho vyplýva, že pokiaľ mu je predložená na posúdenie otázka výšky pokuty, súd prvého stupňa je oprávnený na výkon svojej neobmedzenej právomoci a túto právomoc môže použiť tak na zníženie tejto sumy, ako aj na jej zvýšenie, súd prvého stupňa upresnil, že vzhľadom na zásadu právnej istoty sa táto možnosť musí v zásade obmedziť na zohľadnenie informácií predchádzajúcich napadnutému rozhodnutiu, o ktorých Komisia mohla vedieť v čase prijatia svojho rozhodnutia. Rozdielny prístup by totiž súd prvého stupňa viedol k tomu, že by nahrádzal správny orgán pri posudzovaní otázky, ktorú správny orgán doteraz neskúmal, čo by viedlo k porušeniu systému rozdelenia úloh a inštitucionálnej rovnováhy medzi súdnou a administratívnou mocou“ (Šváby D. Rozhodovanie Súdneho dvora Európskych spoločenstiev ako ústavného a správneho súdu. In: K aktuálnym otázkam konania a rozhodovania súdov v správnom súdnictve. Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie konanej v Častej Papierničke 21. – 22. mája 2007. Bratislava : Najvyšší súd SR).»
8. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej skutočnosti spočívajúcej v porušení jehozákladného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1dohovoru najvyšší súd navrhol, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel a vo veci vyhlásilnález, že základné práva sťažovateľa porušené neboli, lebo najvyšší súd v predmetnej vecirozhodoval v súlade s princípmi spravodlivého procesu. Napokon najvyšší súd vo vyjadreník sťažnosti vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
9. Sťažovateľ v zastúpení advokátom úkonom z 9. decembra 2015 doručenýmosobne do podateľne ústavného súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústnehopojednávania v konaní o svojej sťažnosti.
II.
Platná právna úprava
A.
Úprava podľa dohovoru
10. Podľa čl. 6 dohovoru
„1. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejnea v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenostiakéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, aletlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujmemravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov,alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom naosobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
2. Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jehovina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
3. Každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, byť podrobne oboznámenýs povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebopokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmyspravodlivosti vyžadujú;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolaniea výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdomalebo týmto jazykom nehovorí.“
Case-law Európskeho súdu pre ľudské práva
11. „Vymedzenie pôsobnosti (aplikovateľnosti) čl. 6 dohovoru je jednouz najobťažnejších otázok, ktoré Dohovor kladie.“ (Repík, B. Ľudské práva v súdnomkonaní. Bratislava : MANZ 1999, s. 49 – 50).
Predmetom ochrany podľa čl. 6 dohovoru sú „trestné veci“ a spory o „občianskepráva alebo záväzky“.
Pojmy „občianske právo alebo záväzok“ a „trestné obvinenie“ nie sú vyvodenéz vnútroštátneho práva, nevzťahujú sa na pojmy vnútroštátneho práva a majú samostatný,autonómny význam (Neumeister v. Austria, séria A, č. 8, bod 18; Engel and Others v. theNetherlands, séria A, č. 22, bod 81).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vymedzuje oba pojmy extenzívne,no nie natoľko extenzívne, aby sa pod ochranu čl. 6 dohovoru dal subsumovať každý sporo právo.
12. V porovnaní s ochranou zaručenou podľa čl. 46 ods. 1 ústavy užšia je ochranačl. 6 ods. 1 dohovoru v správnom súdnictve, kde ESĽP vylúčil spod režimu čl. 6 ods. 1 takéspory pred správnymi súdmi, ktoré spadajú výlučne do oblasti verejného práva (Case ofSchouten and Meldrun v. the Netherlands. Séria A, č. 304). Za „trestné delikty“ ESĽP uznalaj správne delikty (priestupky), dokonca bez ohľadu na ich závažnosť a závažnosť sankciíza ne ukladaných. Súd konal o priestupkoch v cestnej premávke (Case of Schmautzer,Umlaufand Grandiger v. Austria, séria A, 1995, č. 328-A-C; Case of Palaoro, Pfarrmeierv. Austria, séria, 1995, č. 329-B a C), o priestupkoch proti verejnému poriadku (Case ofBelilos v. Switzerland, séria A, 1988, č. 132), o priestupkoch v stavebnej výstavbe (Case ofPramstaller v. Austria, séria A, 1995, č. 329-A), v oblasti spotrebiteľských cien (Case ofDeweer v. Belgium, séria A, č. 35), predpisov o hospodárskej súťaži (Case of SociétéStenuit v. France, séria A, č. 232-A), daňových predpisov (Case of Bendenoun v. France,séria A, č. 284; Case of A.P., M.P. and T.P. v. Switzerland, Recueil des arrêts et décisions1997) či predpisov o dovoze (Case of Garyfallou v. Greece. Recueil des arrêts et décisions1997). Case-law ESĽP vykazuje istú rozkolísanosť na rozhraní trestného a správneho práva.Napríklad o práve hospodárskej súťaže vyslovil názor, podľa ktorého opatrenie majúce zacieľ odstrániť nežiaduce obmedzenie hospodárskej súťaže nie je trestným obvinením (OOONeste St. Petersburg and Others v. Russia, rozsudok z 3. 6. 2004 k sťažnosti č. 69042).No možno sa stretnúť aj s opačným názorom založeným na charaktere sankcie, ktorejcieľom bolo nielen naprávať nežiaduci stav, ale aj trestať (Lilly France S.A. v. France,rozsudok z 3. 12. 2002 k sťažnosti č. 53892/00).
13. Pri rozhodovaní, či ide o „trestné“ delikty podľa čl. 6 dohovoru, ESĽP prihliadana tri kritériá (Engel and Others v. the Netherlands, séria A, č. 22):
1. Kvalifikácia skutku podľa vnútroštátneho práva«Tá je však iba východiskomúvah Súdu a rozhodujúci význam má iba vtedy, ak je skutok kvalifikovaný ako trestný aj vovnútroštátnom práve. V rámci tohto kritéria Súd prihliada na právo ostatných zmluvnýchštátov (porovnávacie hľadisko). Väčšiu váhu majú ďalšie dve kritériá, ktoré Súd používaalternatívne a každé z nich môže samo osebe rozhodnúť, že ide o „trestný“ čin v zmyslečlánku 6 Dohovoru.» (Repík, B. Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava : MANZ 1999,s. 66).
2. Povaha deliktu vzhľadom na to, či jeho subjektom môže byť každý, ako to jetypické pre správne priestupky a iné správne delikty, za ktoré sa ukladajú sankcie z tituluvšeobecnej správy, alebo či subjektom deliktu môže byť iba určitý obmedzený okruh osôb(napr. vojaci, väzni, príslušníci slobodného povolania atď.), ako to je typické predisciplinárne delikty, kde medzi správnym či iným orgánom a subjektom deliktu existujeurčitý osobitný vzťah či chránený záujem, je všeobecnej alebo partikulárnej povahy, aká jezávažnosť porušenia právnej normy z hľadiska následku a stupňa odsúdenia tohtoporušenia. Ak už na základe tohto kritéria možno vysloviť, že ide o „trestný“ čin v zmyslečl. 6 dohovoru, tretie kritérium nie je rozhodujúce.
3. Prísnosť sankcie, a to z hľadiska jej druhu a výmery. Sankcia odňatia slobodyzásadne kvalifikuje čin ako trestný okrem prípadu, ak ide o celkom krátke, najviac niekoľkodní trvajúce sankcie vykonávané v osobitných podmienkach (napr. v prípade vojakov).Posudzuje sa predovšetkým sankcia ustanovená v zákone, konkrétne uložená sankcia mádruhotný význam. Ďalej sa berie do úvahy účel sankcie, menovite to, či má len reparačnýalebo naopak, represívny a preventívny účel typický pre trestné sankcie. Druhotný význammajú aj následky sankcie, napr. to, či sa sankcia zapisuje do trestného registra.
B.
Vnútroštátna právna úprava
Ústava
14. „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva nanezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáneSlovenskej republiky.“ (čl. 46 ods. 1)
„Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy,môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého rozhodnutia, ak zákon neustanovíinak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sazákladných práv a slobôd.“ (čl. 46 ods. 2)
Správny poriadok § 59
„(1) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je tonevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni.
(2) Ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inakodvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.
(3) Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti správnemu orgánu, ktorý ho vydal,na nové prejednanie a rozhodnutie, pokiaľ je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebohospodárnosti; správny orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný.
(4) Proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu o odvolaní sa nemožno ďalejodvolať.“
Zákaz reformatio in peius v rozhodnutiach ústavného súdu
15. Ústavný súd vyvodil zásadu zákazu reformatio in peius pomocou historickejmetódy zužitkúvajúcej poznatky antického rímskeho práva:
„Zákaz reformationis in peius (Sudcovi, ktorý prejednáva odvolanie, nie je dovolenézmeniť rozsudok k horšiemu – Reformatio in peius iudiciappellato non licet“) (porov.Digesta 49, 1, 1, pr. Ulpianus) je jedna z esenciálnych zásad trestného procesu. Ide o zásadurímskoprávnej tradície zakotvenú v európskej právnej kultúre a do dnešných dní sanachádzajúcu v právnych poriadkoch štátov Európy ako imanentná súčasť všeobecnezáväzných právnych predpisov upravujúcich trestný proces, v Slovenskej republikenevynímajúc [porov. napr. Spolková republika Nemecko§ 358 ods. 2 Strafprozessordnung(StPO); Slovenská republika§ 322 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku]. Zákazreformationis in peius, teda zásadu, že postavenie obvineného sa nemôže zhoršiť iba tým, ževyužije právo na podanie opravného prostriedku, je potrebné dôsledne chápať ako garanciuslobody odvolacieho práva a v dôsledku toho i práva na obhajobu. Ide však prirodzene ibao situáciu, keď obžaloba rozhodnutie nenapadla (porov. nálezy Ústavného súdu Českejrepubliky sp. zn. I. ÚS 670/05, sp. zn. II. ÚS 304/04; Cryer, R. – Friman, H. – Robinson, D.– Wilmhurst, E. Anintroduction to internationalcriminallaw and procedure. New York:Cambridge University Press, 2007, s. 388). Podstatou tejto zásady je teda garantovaťmožnosť obvineného napadnúť rozhodnutie opravným prostriedkom bez obáv a rizika, že sajeho situácia zhorší (porov. Šámal, P. a kolektív. Trestní řád. Komentář. II. díl. 5. vydání.Praha: C. H. Beck 2005, s. 1959). (II. ÚS 253/2014)
16. Ústavný súd v historizujúcej dedukcii zásadu zákazu reformatio in peius výslovnevztiahol aj na správne konania, ba aj na disciplinárne konania vedené proti sudcom.„Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garanciíprocesnej povahy je dodržanie zásady zákazu reformatio in peius, ktorá sa podľa názoruústavného súdu musí dodržať nielen v trestných veciach, resp. správnych veciach, alei v disciplinárnych konaniach vedených proti sudcom ako predstaviteľom nezávislej súdnejmoci, ktorým hrozí pozbavenie osobnej slobody, alebo aj iná závažná ujma, napr. zbaveniefunkcie sudcu, trestné stíhanie sudcu a pod., keďže na toto konanie sa primerane vzťahujúa aplikujú aj príslušné ustanovenia Trestného poriadku [kde je táto zásada v súčasnostipremietnutá napr. v ustanoveniach § 195 ods. 1 (pri väzbe) alebo v § 308 ods. 1 a § 322ods. 1 a nasl. Trestného poriadku].
Táto zásada má základ už v rímskom práve (Reformatio in peiusiudiciappelato nonlicet – porovnaj Digesta 49, 1, 1, pr. – Ulpianus) a je plne aplikovaná aj v súčasnomprávnom poriadku Slovenskej republiky. Podstatou tejto zásady je garantovať možnosť(obvineného) napadnúť rozhodnutie opravným prostriedkom bez obáv a rizika, že sa jehosituácia zhorší (Šámal, P. a kolektív. Trestný poriadok, komentár. II. diel, 5. vydanie. Praha:C. H. Beck 2005, s. 1959), teda garantovať slobodu odvolacieho práva zaručeného v druhejhlave (siedmy oddiel ústavy) a v dôsledku toho i základného práva na obhajobu. Tútozásadu je potrebné dodržiavať, ako aj aplikovať, pokiaľ možno vždy najširšie a vždy ibamateriálne, nie formálne.“ (III. ÚS 392/2010)
17. Historický výklad bol dostatočný pre potreby prípadu, v akom ho ústavný súdpoložil – pri zisťovaní, či zásada zákazu reformatio in peius je pod ústavnou ochranouz titulu implikovanosti v základnom práve na súdnu ochranu, no nie je dostatočná prevšetky ústavne relevantné otázky spojené so zásadou zákazu zmeny rozhodnutiak horšiemu. Z hľadiska otázky, či zásada zákazu zmeny rozhodnutia prvostupňovéhosprávneho rozhodnutia k horšiemu patrí do správneho konania, nezaškodí pripomenúť, žehistorickú metódu nemožno označiť za kľúčovú a rozhodujúcu pre zachovanie či vyradeniezákazu reformatio in peius z množiny prvkov implikovaných v základnom práve na ochranuorgánom verejnej správy v zákonom ustanovených prípadoch. Definitívna odpoveď závisíod účelu tohto základného práva, ktorý treba vymedziť pomocou viacerých ďalšíchvýkladových metód.
Zákaz reformatio in peius v právnych názoroch súdov v Českej republike
18. Podľa čl. 152 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike zostávajú v platnosti ústavnézákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy Českej a SlovenskejFederatívnej Republiky, ak neodporujú ústave. Jedným z prameňov práva, ktoré podľačl. 152 ods. 1 ústavy zostávajú v platnosti, je ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sauvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOB D ako ústavný zákon FederálnehoȎzhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „listina“).
Článok 31 ods. 1 listiny znie: „Každý sa môže domáhať ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.“Článok 31 ods. 2 listiny uvádza: „Kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právachrozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosťtakého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiťpreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa Listiny.“
Rozdiely medzi čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 31 ods. 1 a 2 listiny sú formulačné, doistej miery dané aj inými gramatickými pravidlami stavby vety v slovenskom jazykua v českom jazyku. Formulačné rozdiely týchto ústavných noriem nemajú právny význam,lebo v okolnostiach prípadu nevedú k rozdielnemu právnemu účinku.
19. S prihliadnutím na tieto okolnosti (bod 18) pre spor o implikáciu zásady zákazureformatio in peius v správnom konaní majú význam aj právne názory súdov Českejrepubliky. Ústavný súd Českej republiky (ďalej len „Ústavný súd ČR“) konštatoval, žezákaz reformatio in peius sa v správnom poriadku (zákon č. 71/1967 Zb.) nenachádzal a žetúto zásadu nemožno vyvodiť na aplikácii vo veciach správneho trestania ani per analogiam.Ústavný súd ČR ďalej uviedol, že pre oblasť správneho trestania nie je možnéz ústavnoprávnych predpisov vyvodiť všeobecný zákaz zmeny rozhodnutia v neprospechodvolateľa. Takýto zákaz nemožno vyvodiť ani z ľudského práva na spravodlivý proceszakotveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani z čl. 36 ods. 1 listiny a ani z čl. 2 ods. 2Dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(uznesenie III. ÚS 880/08 z 28. januára 2009).
20. Aj Najvyšší správny súd Českej republiky dospel k záveru, že zákaz zmenyk horšiemu v neprospech odvolateľa nie je možné pre oblasť správneho trestania vyvodiťz ústavnoprávnych predpisov ani z práva na spravodlivý proces priznaného čl. 6 ods. 1dohovoru (6As/63/2006-102 z 20. 12. 2007; 1As/26/2008-69 z 18. 6. 2008).
Zákaz reformatio in peius podľa slovenskej právnej vedy a všeobecných súdov
21. „(...) Zmena rozhodnutia je vhodná vždy, keď prvostupňový orgán nesprávnepoužil hmotnoprávny predpis alebo oprel svoje rozhodnutie o nedostatočne zistenýskutkový stav veci (odvolací orgán má podľa odseku 1 povinnosť doplnením konania získaťspoľahlivý podklad pre svoje rozhodnutie), ďalej keď prvostupňový orgán neúplne alebonesprávne zhodnotil vykonané dôkazy (môže spočívať vo vecnom pochybení privyvodzovaní záverov v odborných otázkach, napr. chybný výpočet, nesprávne vyhodnotenietechnických údajov, ekonomických javov a pod.), alebo keď správny orgán prvého stupňanerešpektoval pri nezmenených skutkových okolnostiach právny názor (napr. vyslovenýv predchádzajúcom odvolacom konaní druhostupňovým orgánom podľa § 59 ods. 3 alebov súdnom konaní v prípade, keď súd podľa § 250j ods. 2 O. s. p. zrušil aj rozhodnutiesprávneho orgánu prvého stupňa). Odvolací orgán je povinný zmeniť každé nezákonnérozhodnutie, a to aj v neprospech odvolateľa (pokiaľ to výslovne nevylučuje osobitnýzákon) alebo aj nad rámec jeho návrhov. To znamená, že jednak môže účastníkovi konania„dať viac“ než sám žiada, jednak môže jeho situáciu v porovnaní s rozhodnutím orgánuprvého stupňa zhoršiť. Táto jeho právomoc vyplýva z cieľa odvolacieho konania, akoi z úlohy odvolacieho orgánu v ňom (jeho rozhodovanie nie je viazané na závery orgánuprvého stupňa, má právomoc samostatne hodnotiť podklady pre rozhodovanie, posudzovaťvec po právnej stránke a samostatne rozhodnúť i na základe nových zistených skutočností).“(Košičiarová, S. Správny poriadok – Komentár s novelou účinnou od 01.01.2004. Šamorín:Heuréka 2004, s. 247 – 248)
„Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb,o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sakaždá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená,dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán užnebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právamiako ten o koho práva v konaní ide.“ (uznesenie najvyššieho súdu 5 Sžo 14/2011z 29. februára 2012)
22. Podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku odvolací orgán preskúma napadnutérozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadnezistené vady odstráni.
Podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku, ak sú pre to dôvody, odvolací orgánrozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.
„Z dikcie zákonných ustanovení je zrejmé, že odvolací orgán má rozsiahleoprávnenia nielen čo do rozsahu prieskumnej činnosti, ale aj vo vzťahu k spôsoburozhodnutia o odvolaní. Odvolací orgán pri svojom rozhodovaní nie je viazaný návrhmiodvolateľa. Naopak, zákon mu ukladá povinnosť zrušiť, resp. zmeniť každé nezákonnérozhodnutie, a to aj mimo rámca dôvodov odvolania. Pri zmene rozhodnutia v dôsledkutoho môže preskúmané rozhodnutie zmeniť aj v neprospech odvolateľa (t. j. neuplatňuje sazákaz reformatio in peius), ba dokonca môže rozhodnúť aj nad rámec návrhov odvolateľa(reformatio in melius).“ (rozsudok najvyššieho súdu 7 Sž 110/02 z 10. decembra 2002)
23. O desať rokov najvyšší súd tento názor (bod 22 in fine) potvrdil formuláciou:„Odvolanie podľa správneho poriadku je vybudované na apelačnom princípea druhostupňový orgán je zásadne oprávnený rozhodnúť vo veci. Odvolací orgán nie jev žiadnom smere viazaný závermi prvostupňového orgánu. Samostatne hodnotí veczo skutkovej a právnej stránky. Dôsledkom tohto postupu je skutočnosť, že situáciaúčastníka konania môže byť rozhodnutím odvolacieho orgánu aj zhoršená, t. j. odvolacíorgán môže rozhodnúť aj v neprospech odvolateľa. V správnom konaní neplatí zásadareformatio in peius (na rozdiel od § 82 ZOP).“ (uznesenie najvyššieho súdu 5 Sžo 14/2011z 29. februára 2012)
„(...) značná časť procesných práv, ktoré prislúchajú obvinenému v trestnom konanísa prostredníctvom judikatúry aplikuje aj vo veciach správneho trestania. To všakneznamená, že sa v rámci správneho trestania majú aplikovať úplne všetky právaobvineného, ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní. Trestné konanie a správne trestanie súdve samostatné oblasti, v ktorých by bolo možné jednotlivé inštitúty akokoľvek navzájomdopĺňať a nahrádzať. Správne trestanie umožňuje jednoduchšie a menej formálne postupy,než tie ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní. Uvedené platí aj na zásadu zákazu reformatioin peius v správnom trestaní, pričom v trestnom konaní má svoje stále miesto. V správnomtrestaní neplatí táto zásada neobmedzene (najmä s ohľadom na § 59 Správneho poriadku,cieľov odvolacieho konania, ako i z úlohy odvolacieho orgánu, ktorého rozhodovanie nie jeviazané na závery orgánu prvého stupňa a je oprávnený samostatne hodnotiť podklady prerozhodnutie atď.), ale je potrebné v každom jednotlivom prípade zohľadniť všetkyskutočnosti aj s ohľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúrusúdnych inštitúcií Európskej únie.“ (rozsudok 3 Sžhpu 1/2013 z 9. júna 2015, s. 2829)„(...) zásadu zákazu reformatio in peius v správnom trestaní nie je možné bezvšetkého aplikovať, ale ani a priori vylúčiť, uvedené záleží od posúdenia konkrétnychokolností prejednávaného prípadu. Druhostupňový správny orgán musí dostatočne prípadnézvýšenie sankcie oproti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu odôvodniť a zvážiť všetkyskutkové okolnosti. Keďže zásada zákazu zmeny k horšiemu nie je výslovne v Správnomporiadku upravená, je potrebné pri jej analogickom použití aplikovať taký výklad, ktorýnebude na ujmu účastníka konania, avšak ani na ujmu ochrany hodnôt, v ktorých spočívachránený verejný záujem.... Zásada zákazu reformatio in peius má slúžiť najmä na to, abyúčastníci správneho konania mohli bez obáv zo zhoršenia svojej situácie využiť právo napodanie opravného prostriedku. Avšak podľa názoru odvolacieho súdu, aplikácia tejtozásady v správnom konaní bez obmedzenia, a to ani pri ochrane verejného záujmu (napr. ajv prvom správnom poriadku – vládnom nariadení č. 8/1928 Zb. o konaní vo veciachpatriacich do pôsobnosti politických úradov (správne konanie) bolo možné zmeniťrozhodnutie v neprospech odvolateľa, ak bol na danej veci verejný záujem) by bolav rozpore s úlohou odvolacieho orgánu, ktorého rozhodovanie nie je viazané na záveryorgánu prvého stupňa. V tejto súvislosti senát odvolacieho súdu poukazuje aj nakontradiktórnosť trestného konania, kde takýto verejný záujem chráni prokurátor, ktorý samá možnosť odvolať a tak dosiahnuť uloženie prísnejšieho trestu pre páchateľa, ak je topotrebné. V správnom konaní v rámci správneho trestania takáto možnosť odvolania saprokurátora odpadá, a preto jedine správny orgán druhého stupňa môže v tomto prípadeochrániť verejný záujem.“ (rozsudok 3 Sžhpu 1/2013 z 9. júna 2015, s. 30)
24. Výnimkou z pravidla je správne konanie, ktoré je predmetom úpravy zákona, akývylučuje (zakazuje) sprísnenie sankcie v konaní pred odvolacím správnym orgánom.„Odvolací orgán nie je v žiadnom smere viazaný závermi prvostupňového orgánu, avšakv zmysle zákona o priestupkoch nie je možné zmeniť uloženú sankciu v neprospechobvineného z priestupku (uplatňuje sa zásada zákazu reformatio in peius),“ uviedol najvyššísúd v konaní o prieskume rozsudku ukladajúceho sankciu za dopravný priestupok spáchanýpodľa zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v spojeníso zákonom č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskoršíchpredpisov.
25. Označeniu tejto časti rozhodovacej praxe (body 21 až 23) najvyššieho súdu zaustálenú judikatúru bránia menšinové typy rozhodnutí. V spore o ochranu hospodárskejsúťaže senát najvyššieho súdu uviedol:
«Generálna klauzula zákona, zákon samotný v tomto prípade je všeobecný a okrem formulácie „najmä“ neobsahuje explicitný opis skutkovej podstaty správneho deliktu tak, aby ním sama o sebe bola naplnená požiadavka čl. 49 Ústavy SR v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, že „len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho správanie.“ Senáty najvyššieho súdu sú jednotné v tom, že tieto princípy sa v plnom rozsahu aplikujú i v správnom trestaní i s prihliadnutím na odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 členským štátom o správnych sankciách z 13.2.1991, ktorý „odvolávajúc sa na všeobecné zásady vzťahujúce sa na ochranu jednotlivca vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov, ktoré sú zakotvené v Rezolúcii (77) 31 a na zásady týkajúce sa voľnej úvahy správnych orgánov pri rozhodovaní zakotvené v odporúčaní (80) 2, majúc na zreteli, že správne akty, ktorými sa ukladajú správne sankcie by mali byť podriadené dodatočným zárukám (dodatočne zabezpečené), odporúča vládam členských štátov, aby sa v ich právnej teórii ako aj praxi riadili zásadami stanovenými v tomto odporúčaní.
Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 je dôležitým interpretačným nástrojom pre národné správne súdy pri výklade zákonov týkajúcich sa správneho trestania. Najvyšší súd hodnotil napadnuté rozhodnutie v časti uloženia pokuty ako konfliktné so zásadou č. 1 „Sankcie, ktoré je možné uložiť ako aj okolnosti, za ktorých môžu byť uložené musia byť stanovené zákonom (zakotvené v zákone)“
a so zásadou č. 2 „Žiadna správna sankcia nemôže byť uložená za konanie, ktoré v čase, keď sa stalo, nebolo v rozpore s platným zákonom“.»(rozsudok najvyššieho súdu3 Sžh 3/2010 z 3. mája 2011)
26. Pre úplnosť treba uviesť, že rozhodnutia sp. zn. 3 Sžh 3/2010 a sp. zn.3 Sžhpu 1/2013, ktoré sú navzájom argumentačne značne vzdialené, urobili tí istí trajasudcovia najvyššieho súdu. Ak sa ich protirečivé názory vysvetlia posunom v poznaní,pohybom, aký možno vyjadriť tézou lex posterior derogat legi priori, potom aktuálnosť ichargumentácie vo veci sp. zn. 3 Sžh 3/2010 vyslovenej 3. mája 2011 ustupuje ichargumentácii vo veci sp. zn. 3 Sžhpu 1/2013 vyhlásenej 9. júna 2015. Dôsledkom jev takom prípade rozptýlenie nesúladu väčšinového trendu rozhodovania, ktorý akceptujezhoršenie rozhodnutia správneho orgánu v odvolacom konaní, s menšinovým trendom,v ktorom zmena rozhodnutia správneho orgánu k horšiemu v odvolaní je neprijateľná.
27. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktorým zrušil rozsudok krajskéhosúdu o správnej žalobe, ktorú podal sťažovateľ proti rozhodnutiu protimonopolného úradu,v okolnostiach prípadu odkázal na rozhodnutia slovenských súdov v predchádzajúcichveciach, kde sa predmetom sporu stala relevancia zásady zákazu reformatio in peiusv správnom konaní, pri rozhodovaní o správnych deliktoch. Z príkladov, na ktoré odkázalnajvyšší súd, je očividné predovšetkým to, že všeobecné súdy nerozhodujú o tejto otázkepodľa jediného, generálneho pravidla, ale že berú do úvahy rozdielne klasifikačné kritériápre rôzne právne odvetvia [pozemkové právo, stavebné právo atď. (rozsudok najvyššiehosúdu 3 Sžhpu 1/2013 z 9. júna 2015, s. 18, 2231)]. Najvyšší súd potvrdil prípustnosťuplatnenia postupu, ktorého sa netýka zásada zákazu reformatio in peius v konaní o uloženípokuty podľa zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov(rozsudok 7 Sž 110/02 z 10. decembra 2002), či v konaní podľa zákona č. 180/1995 Z. z.o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskoršíchpredpisov (uznesenie 5 Sžo 14/2011 z 29. februára 2012).
III.
Námietka porušenia sťažovateľovho základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru
28. Ústava výslovne priznáva niekoľko základných procesných práv pre trestnékonanie v siedmom oddiele druhej hlavy (čl. 46 až čl. 50). Ústava tiež výslovne priznávaniektoré základné procesné práva v konaní pred orgánmi verejnej správy. Ústava napr.výslovne zaručuje právo na právnu pomoc pred inými štátnymi orgánmi (ako sú súdy), akoaj pred orgánmi verejnej správy (čl. 47 ods. 2). Pre správne konanie je relevantné základnéprávo na ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom,ktoré sa výslovne zaručuje čl. 46 ods. 1 spolu so základným právom na súdnu ochranu.V tom je zaručené právo na prístup k „inému orgánu Slovenskej republiky“ aj právo naspravodlivé konanie pred týmto orgánom. O výslovne priznaných základných právachnemožno mať pochybnosť – zaručujú sa aj v správnom konaní.
29. Povedľa výslovne priznaných základných procesných práv v správnom konaníexistuje sivý priestor pre priznanie alebo odmietnutie ďalších základných procesných právpomocou výkladu ústavy. Možno základné procesné práva priznané pre trestné konanievztiahnuť aj na správne konanie extenzívnym výkladom, alebo v súlade s ústavou je lendoslovný výklad základných procesných práv?
30. Uplatňovanie ústavy sa spája s vyvodzovaním ochrany základných procesnýchpráv pre správne konanie z úpravy základných procesných práv ustanovených pre trestnékonanie. Právnym základom tohto postupu sú rozhodnutia ESĽP v konaniach protiSlovenskej republike. Európsky súd pre ľudské práva vo veci Kadubec a rovnako takvo veci Lauko vyslovil právny názor, že menší priestupok, za ktorý bol sťažovateľodsúdený, sa síce nepovažuje za trestný čin podľa vnútroštátneho práva, ale ide o „trestnýčin“ všeobecného charakteru, pretože došlo k porušeniu právneho predpisu a uložená pokutamá trestný charakter. Európsky súd pre ľudské práva ďalej uviedol, že základom určenia, čisa priestupok bude kvalifikovať ako „trestný“ podľa dohovoru, je zistenie, či text definujúcipriestupok patrí alebo nepatrí podľa legislatívnej techniky daného štátu do trestného práva.Európsky súd pre ľudské práva vzal do úvahy povahu priestupku a výšku trestu a uznal, žepatrí do trestnej oblasti, s odkazom na svoje predchádzajúce rozhodnutie vo veci Oztűrk(s. 20, bod 53), lebo všeobecný charakter právneho predpisu porušeného sťažovateľomspolu s odstrašujúcim a trestným účelom uloženej pokuty stačia na to, aby priestupok podľačl. 6 dohovoru bol trestným podľa povahy. Ťažiskom hľadania priestoru na uplatneniezákladných procesných práv v správnom konaní sa rozhodnutiami ESĽP vo veci Kadubeca Lauko stalo rozhranie medzi trestným konaním a správnym konaním. Týmitorozhodnutiami, ktoré sú relatívne zložité a náročné vo fáze aplikácie na identifikáciu ďalšíchzákonov kvázi trestného charakteru, sa vytvorila istota, že zodpovednosť za priestupok naSlovensku podlieha ochrane základnými procesnými právami určenými pre trestné konanie,a otvorila sa možnosť, že aj ďalšia zodpovednosť založená prameňmi práva z odvetviasprávneho práva podlieha ochrane základnými procesnými právami priznanými v trestnomkonaní.
31. Cesta hľadania prieniku trestného práva so správnym právom pri ochraneústavnosti oboch právnych odvetví je dvojaká. V prvom modeli sa rozširuje rozsah aplikácietrestného práva. Hľadajú sa subodvetvia správneho práva, ktoré patria k trestnému konaniu,lebo sú jeho pokračovaním, majú kvázi trestnú povahu, sú natoľko blízke trestnému právu,že základné procesné práva ustanovené ústavou pre trestné konanie možno uplatniť ajv nich, ako sa to stalo v konaní pred ESĽP s priestupkovým právom (bod 30). V druhommodeli ide o hľadanie základných procesných práv zaručených v trestnom konaní, ktorémožno extenzívnym výkladom preniesť aj do správneho konania. Správne právo sa takobohacuje, dopĺňa o prvky trestného práva.
32. V prvom modeli, v kvázi trestných konaniach, sa základné procesné právapriznávajú v celom rozsahu základných práv podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy.V druhom modeli treba odlíšiť základné procesné práva, ktoré sú relevantné pre správnekonanie, od základných procesných práv, ktoré sa v správnom konaní nezaručujú, lebosvojou povahou sú obmedzené iba na trestné a kvázi trestné veci. Zo siedmeho oddieludruhej hlavy za relevantné pre správne konanie možno označiť tie základné procesné práva,ktorých účel sa nepoprie v okolnostiach správneho trestania. Podľa tohto kritéria presprávne konanie je relevantné základné právo na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy), aj základné právo na tlmočníka (čl. 47 ods. 4 ústavy).Výpočet sa tu nekončí. Každé ďalšie základné procesné právo treba analyzovaťa vyhodnotiť z hľadiska jeho účelu skôr, ako sa zaradí k základným procesným právam, akémá zmysel zaručovať aj v správnom konaní, alebo k základným procesným právam, aké niesú relevantné pre správne konanie.
33. Ak sa pre zjednodušenie zanedbajú tie základné procesné práva, ktoré sa ústavouvýslovne priznávajú pred orgánmi verejnej správy, aj vo všeobecnej formulácii „pred inýmiorgánmi Slovenskej republiky“, potom odlíšenie základných procesných práv na také, ktorésa zaručujú aj v správnom konaní, a na také, ktoré sa nezaručujú aj v správnom konaní,možno spojiť s hľadaním v medziach účelu, obsahu a rozsahu ochrany podľa čl. 46 ods. 1ústavy. Pomocou základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhaťochrany nielen v konaní pred súdmi, ale v rozsahu zákona aj pred inými orgánmi Slovenskejrepubliky. Účelom základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy je poskytnúťúčastníkom konania, v ktorom súd, orgán verejnej správy alebo iný orgán Slovenskejrepubliky rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov konania, prístup k súdu, orgánuverejnej správy alebo k inému orgánu Slovenskej republiky. Po umožnení prístupuk príslušnému orgánu verejnej moci sa oprávnenej osobe zaručuje možnosť účastníkakonania uplatňovať svoje zákonom priznané práva. Zároveň je v ňom implikovaná možnosťúčastníka konania vyžadovať od orgánu verejnej moci, aby voči nemu včas a riadne plnilvšetky povinnosti, ktoré právny poriadok určuje súdu alebo inému vecne a miestnepríslušnému orgánu verejnej moci.
34. Sťažovateľ namietol porušenie svojej ústavnej ochrany z oboch dôvodov – preto,lebo podľa jeho názoru ochrana hospodárskej súťaže má kvázi trestný charakter, ako ajpreto, lebo v správnom konaní vedenom podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže samusí aplikovať zákaz zmeny správneho rozhodnutia k horšiemu v odvolacom konaní.
III.1
35. Sťažovateľ v súvislosti s prvou námietkou o porušení svojho základného práva nasúdnu ochranu uviedol, že zásada zákazu reformatio in peius je všeobecne uznávanátrestnoprávna zásada, ktorá je zakotvená predovšetkým v § 195, § 322 a § 327 zákonač. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, ako aj v § 82 zákonač. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Správne konanie vedené predprotimonopolným úradom má kvázi trestný charakter. Z tohto dôvodu sa naň rovnakoaplikujú primerane zásady trestného práva. Tento záver podľa sťažovateľa vyplýva ajzo s. 24 a 25 napadnutého rozhodnutia.
36. Ústavný súd v konaní o abstraktnej ochrane ústavnosti vo veci súladu § 83 ods. 1zákona o priestupkoch s ústavou potvrdil relatívnu podobnosť priestupkov s trestnými činmiz dôvodu, že obsahujú rovnaké procesné inštitúty ako napr. prezumpciu neviny alebo právonevypovedať atď. Ústavný súd pritom priznal právnu relevanciu o. i. skutočnosti, že ústavadáva možnosť udeliť milosť nielen v prípade trestných činov, ale aj v prípade priestupkov(PL. ÚS 12/97). Dobrodenie milosti sa nespája s uložením sankcie za správanie porušujúcezákon č. 136/2001 Z. z. S milosťou nemožno stotožniť prípadné premlčanie zodpovednostiza porušenie zákona č. 136/2001 Z. z.
37. Aj keď ESĽP interpretoval slovenský zákon o priestupkoch ako zákon náležiacido odvetvia trestného práva, interpretácia právneho poriadku Slovenskej republiky nemôžebyť taká extenzívna, aby sa jej pomocou vyvodilo, že uloženie sankcie podľa akéhokoľvekzákona má povahu trestnoprávnej sankcie a patrí do odvetvia trestného práva. „Materiálnyprávny štát sa nezakladá na zdanlivom dodržiavaní práva či na formálnom rešpektovaní jehoobsahu spôsobom, ktorý predstiera súlad právne významných skutočností s právnymporiadkom. Podstata materiálneho právneho štátu spočíva v uvádzaní platného práva dosúladu so základnými hodnotami demokraticky usporiadanej spoločnosti a následnev dôslednom uplatňovaní platného práva bez výnimiek založených na účelovýchdôvodoch.“ (PL. ÚS 17/08.) Inak povedané, materiálny právny štát je štátom, v ktorom saprávo dôsledne uplatňuje. Ukladanie sankcie za protiprávne správanie je nevyhnutnousúčasťou riadenia spoločnosti prostredníctvom právneho poriadku, lebo tak sa zabezpečujeuplatnenie práva. Sama okolnosť, že subjekt práva, ktorý sa správal protiprávne, bolpostihnutý sankciou, neumožňuje uloženie sankcie kvalifikovať ako trestnoprávny postih.Donucovanie k správaniu určenému zákonom najskôr formou hrozby sankcie a neskôrdôvodným uložením sankcie nemožno stotožňovať s trestnoprávnym donútením.
38. Ochrana hospodárskej súťaže je osobitným ústavným princípom výslovnezaručeným čl. 55 ods. 2 ústavy. Z dosiaľ uvedeného ústavný súd vyvodzuje čiastkový závero tom, že niet ústavnoprávneho dôvodu pre subsumpciu ochrany hospodárskej súťaže dokategórie kvázi trestného práva. Právo na ochranu hospodárskej súťaže je súčasťou odvetviasprávneho práva (Vozár, J. Právo proti nekalej súťaži. Bratislava : Veda 2013, s. 59).V konaní podľa zákona č. 136/2001 Z. z. niet dôvodu uplatňovať základné procesné právapriznané ústavou z titulu kvázi trestnej povahy tohto konania.
III.2
39. V konaní, v ktorom správny orgán rozhoduje o uplatnení zákona č. 136/2001Z. z., prichádza do úvahy uplatnenie základných procesných práv priznaných ústavou, ak sasplní podmienka účelu uplatnenia relevantného základného procesného práva.V okolnostiach prípadu má zásadný právny význam druhá sťažovateľova námietkao porušení jeho základného práva na súdnu ochranu nerešpektovaním zákazu reformationisin peius ako zásady, ktorá chráni aj účastníkov správneho konania.
40. V súdnom spise sa uvádza, že„(...) krajský súd zopakoval, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzenými právnymi princípmi.“. Najvyšší súd v odvolacom konaní proti rozsudkukrajského súdu tento postoj krajského súdu neakceptoval. Sťažovateľ sa tak stal obeťousúdnej praxe. Nemožno sa čudovať, že tento zásadne rozdielny prístup všeobecných súdovdvoch inštancií pocítil ako ujmu na svojom základnom práve na súdnu ochranu.
41. Sťažovateľ si za základ ochrany svojho práva na súdnu ochranu zvolilrozhodnutie krajského súdu, lebo to je pre neho výhodné, kým právny názor najvyššiehosúdu pre neho výhodný nie je. Sťažovateľ svoju voľbu právneho názoru orgánu súdnej mocizaložil na tvrdení o určujúcom charaktere prejavu vôle zákonodarcu. V tom sa sťažovateľzmýlil. Určenie hraníc medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd, a deliktami, zaktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené účelom základného práva na súdnuochranu a základného práva na ochranu iným orgánom Slovenskej republiky (obe zaručenéčl. 46 ods. 1 ústavy), jednotlivými princípmi implikovanými v týchto základných právach,ako aj účelom čiastkových práv, ktoré spoluvytvárajú obsah základných práv podľa čl. 46ods. 1 ústavy a ktorým sa musí podriadiť a prispôsobiť aj vôľa zákonodarcu a jej prejavy.
42. „Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb,o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sakaždá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená,dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán užnebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právamiako ten o koho práva v konaní ide.“ (uznesenie najvyššieho súdu 5 Sžo 14/2011z 29. februára 2012) Ústavný súd ČR aj všeobecné súdy v Českej republike vylúčilizáväznosť zákazu zmeny odvolacieho správneho rozhodnutia k horšiemu z okolnosti, žetaký zákaz nie je obsiahnutý v listine ani v dohovore. Toto konštatovanie má platnosť ajv Slovenskej republike, kde nemožno dospieť k inému hodnoteniu výslovnej úpravydohovoru ani listiny. Tento výklad, ktorý sa dá označiť za formálny, potvrdzuje materiálnyvýklad právne relevantných okolností.
43. Účelom zásady zákazu reformatio in peius je nastolenie spravodlivej rovnováhymedzi protiprávnym správaním a uloženou sankciou za protiprávne správanie. Akv trestnom konaní má potrestaný páchateľ dôvodný pocit príliš prísneho trestu, ktorý dostalza svoje protiprávne správanie, má právo podať odvolanie proti uloženému trestu. Ak je toiba páchateľ, ktorý sa v trestnom konaní odvolá, jeho odvolanie podlieha ochrane danejzárukou, že v odvolacom konaní nemôže dostať prísnejší trest, ako už dostal. V trestnomkonaní sa spravodlivá rovnováha nezabezpečuje iba v prospech páchateľa vytváranímpríležitostí pre hľadanie rovnovážneho stavu medzi páchateľovým protiprávnym správaníma sankciou, ktorú za svoje správanie dostane. Spravodlivá rovnováha v trestnom konaní jezložitejšia, lebo sa pri nej dbá aj na ochranu verejného záujmu. V trestnom konaní vystupujeprokurátor, ktorý má právo podať odvolanie, ak zastáva názor, že páchateľ bol za svojeprotiprávne správanie potrestaný nezaslúžene mierne, že verejný záujem nebol predprotiprávnym správaním páchateľa náležite ochránený. Odvolanie prokurátora môževyvolať odvolacie konanie s možným sprísnením trestu uloženého páchateľovi. Ak podajúodvolanie obaja, páchateľ aj prokurátor, výsledok odvolacieho konania znovu môže priviesťk zvýšeniu sankcie.
44. Tieto znaky (bod 43) nemožno identifikovať v správnom konaní. Verejný záujemna náležitej ochrane chráneného spoločenského vzťahu pred protiprávnym správanímsubjektu práva porušujúceho právnu úpravu daného spoločenského vzťahu nechráni nijakáprotistrana v správnom konaní. Ochrana verejného záujmu spočíva na uvážení orgánuverejnej správy, ktorý vedie správne konanie. Ak by sa v takto organizovanom právnomvzťahu odvolacie konanie vysvetlilo ako konanie, v ktorom je neprípustná zmenaprvostupňového správneho rozhodnutia k horšiemu, nenapĺňal by sa tým účel odvolania aniúčel základného práva na prístup k „inému orgánu Slovenskej republiky“, ktorýmv správnom konaní je orgán verejnej správy. Odvolacie správne konanie by sa v rozpores účelom tohto základného práva zmenilo na konanie, v ktorom ak subjekt práva postihnutýza svoje protiprávne správanie uplatní odvolanie, potom prvostupňové rozhodnutie by samohlo buď potvrdiť, alebo zmeniť pre protiprávne sa správajúci subjekt k lepšiemu. Takýstav je nezlučiteľný s princípmi materiálneho právneho štátu, v ktorých je implikovaná ajpožiadavka spravodlivosti. Nemožno prehliadnuť, že taký stav je zároveň v rozpores požiadavkou zdravého rozumu, ktorá tiež nemôže byť irelevantná pre organizáciua fungovanie materiálneho právneho štátu.
45. Pri zmene správneho rozhodnutia k horšiemu možno od druhostupňového orgánuverejnej správy spravodlivo požadovať, aby sa zdržal svojvôle a aby prvostupňovérozhodnutie zmenil k horšiemu iba tam, kde existuje pre takú zmenu zákonný základspočívajúci v nedostatočnej, neprimeranej aplikácii zákona správnym orgánom prvéhostupňa. Teda tam, kde prvostupňový orgán nedostatočne ochránil verejný záujemreprezentovaný zákonom, chybne ustanovil skutkový stav, neuplatnil všetky relevantnéprávne normy alebo očividne svojvoľne ich interpretoval na prospech protiprávne sasprávajúceho subjektu práva. K rozhodnutiu meniacemu prvostupňové správne rozhodnutiev odvolacom konaní k horšiemu nevyhnutne patrí riadne odôvodnenie všetkýchrelevantných skutkových okolností aj aplikovanej právnej úpravy. Právo na odôvodnenierozhodnutia možno označiť za implikované právo v základnom práve na ochranu iným akosúdnym orgánom Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1 ústavy). V judikatúre najvyššieho súdusa toto právo označuje aj za právo implikované v prvkoch materiálneho právneho štátuzahŕňajúcich právo na dobrú správu vecí verejných (rozsudok 8 Sžo 12/2009zo 17. decembra 2009; 8 Sžo 440/2009 z 18. marca 2010; 1 Sžr 54/2013 z 19. marca 2013).
46. Od správnych súdov, ktoré podľa čl. 46 ods. 2 ústavy preskúmavajú správnerozhodnutia, ktoré boli v odvolacom konaní zmenené k horšiemu, možno vyžadovať to isté,čo sú povinné urobiť orgány verejnej správy v odvolacom správnom konaní. To znamená,že od správnych súdov možno vyžadovať absenciu svojvôle tak pri potvrdenídruhostupňového správneho rozhodnutia meniaceho k horšiemu prvostupňové správnerozhodnutie, ako aj pri jeho zrušení. Ďalej, bez ohľadu na povahu výroku, jeho dôkladnéodôvodnenie, ktoré je implikované v základnom práve na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy.
47. Zásada rovnosti zbraní sa v trestnom konaní zachováva v práve prokurátorapodať odvolanie proti rozhodnutiu súdu s právnym účinkom, ktorý môže byť prežalovaného nepriaznivejší ako rozhodnutie súdu prvého stupňa. V konaní podľa Správnehoporiadku je to iba účastník konania, ktorý má právo podať odvolanie, resp. rozklad.Účastník konania má tak právo pokúsiť sa o zmenu správneho rozhodnutia vo svoj prospechpred správnym orgánom druhého stupňa, a ak neuspeje, má znovu právo pokúsiť sao zmenu správneho rozhodnutia pred orgánom správneho súdnictva. Zváženie ústavnéhovýznamu zásady rovnosti zbraní v správnom konaní je otázkou, ktorú nemožno opomenúťpri rozhodovaní o sťažovateľovej námietke, že protimonopolný úrad porušil jeho ochranuzaručenú pomocou zásady zákazu reformatio in peius.
48. Sťažovateľ uplatnil základné právo na ochranu pred postupom a rozhodnutíminého orgánu Slovenskej republiky (protimonopolného úradu) v spojení s čl. 46 ods. 2ústavy, ktorý zaručuje preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy súdom.Ústava vylučuje možnosť, že súdnemu prieskumu nebude podliehať rozhodnutie orgánuverejnej správy, ktorým tento orgán rozhodol o základnom práve alebo slobode. Ústavavýslovne vylučuje nepreskúmateľnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, pokiaľ ideo rozhodnutia o základných právach a slobodách. Okrem toho, nad rámec ochranyzákladných práv a slobôd dotknutých rozhodnutiami orgánov verejnej správy ústavazaručuje aj súdny prieskum iných rozhodnutí, ak zákon neustanoví inak. Relevantný zákonzákon o ochrane hospodárskej súťaže, ako aj ďalšie pramene práva (Správny poriadok)neurčujú, že rozhodnutia vo veciach ochrany hospodárskej súťaže nepodliehajú súdnemuprieskumu. Občiansky súdny poriadok výslovne ustanovuje úpravu, ktorá umožňuje súdnyprieskum rozhodnutí protimonopolného úradu, pričom za príslušný súd na taký prieskumurčuje krajský súd (§ 246 ods. 1). Rozhodnutie aj postup protimonopolného úradua následne aj krajského súdu preskúmal najvyšší súd v osobitnom type konaniaustanovenom zákonom pre súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy (druháhlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku).
49. Pri zachovaní spravodlivej rovnováhy medzi správaním sankcionovanýmv súlade s ústavne konformným zákonom a verejným záujmom, kvôli ochrane ktorého másubjekt práva zákonom ustanovenú povinnosť rešpektovať daný zákonom chránený záujem,samu zmenu správneho rozhodnutia k horšiemu v odvolacom konaní nemožno označiť zaprotiústavné uplatnenie práva.
50. Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd vyvodzuje, že zmena prvostupňovéhosprávneho rozhodnutia k horšiemu v odvolacom konaní nie je per se nezlučiteľná s účeloma podstatou ochrany, aká sa zaručuje čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
51. Každé právne odvetvie ustanovuje vlastné sankcie slúžiace na uplatnenieprávnych noriem náležiacich do daného právneho odvetvia. Bez sankcie nemožno uplatniťzákonnú ani zmluvnú zodpovednosť za protiprávne správanie. Sama okolnosť, že zákondovoľuje postihnúť protiprávne správanie finančnou sankciou vo výške počítanej na miliónyeur, nie je dôkazom o porušení dohovoru neprimerane vysokou sankciou. Výška sankcieustanovená zákonom o ochrane hospodárskej súťaže je daná povahou veci. Protimonopolnéprávo upravuje vzťahy predovšetkým medzi veľkými podnikateľmi, ktorých cieľom jezachovanie alebo nastolenie štruktúry trhu s dostatočnou mierou konkurencie na to, abyhospodárska súťaž na danom trhu mohla naďalej plniť hlavnú funkciu (Vozár, J. Právo protinekalej súťaži. Bratislava : Veda, 2013, s. 59). Ide o vzťahy zásadného makroekonomickéhovýznamu s finančným objemom vyjadreným v miliardách eur. Podľa druhéhoklasifikačného kritéria ESĽP vo veci Engel relevantné je rozlíšenie medzi preventívno-represívnym a reparačným účelom sankcie. V rámci tohto kritéria očividne trebarelativizovať, lebo sankcia je svojou podstatou vždy postihom za protiprávne správanie.Preto účel sankcie závisí od toho, na čo sankcia slúži predovšetkým. Či ide dominantneo nápravu (reparáciu) a až potom o represiu alebo či náprava je v úzadí, prípadne o ňu nejdevôbec.
52. K formám zákonom zakázaného správania v hospodárskej súťaži patria kartelovédohody. V prípade kartelových dohôd úlohou sankcie je predovšetkým napraviť narušeniehospodárskej súťaže, pre ktorú sú kartelové dohody vysoko nebezpečné. Povaha sankcie zanarušenie hospodárskej súťaže kartelovou dohodou je teda sankciou, ktorá nemá prioritnepreventívno-represívny charakter, ale sleduje predovšetkým reparačný účel sankcie. Pokuta,ktorú sťažovateľovi uložil protimonopolný úrad, nebola trestnou sankciou.
53. Najvyšší súd v konaní o sťažovateľovej žalobe proti rozhodnutiuprotimonopolného úradu vyslovil právny názor:„(...) nie je možné jednoznačne určiť, či sa má v správnom trestaní uplatňovať zásada trestného práva zákazu reformatio in peius, ale v každom jednotlivom prípade je potrebné zvážiť všetky osobitosti danej veci.“(rozsudoknajvyššieho súdu 3 Sžhpu 1/2013 z 9. júna 2015, s. 27). Sťažovateľ označil tento právnynázor za ústavnoprávne neprijateľný, pretože podľa jeho názoru sa buď určitá zásadav správnom trestaní aplikuje, alebo nie. Záver najvyššieho súdu, že aplikácia zásady záležíod posúdenia konkrétnych okolností, by spôsoboval nejasnosti pri aplikácii tejto zásady a jetak sám protiústavný. Sťažovateľ vyslovil presvedčenie, že aj z hľadiska zásady právnejistoty a legitímnych očakávaní, ktorých požiadavkou je, aby zákony v právnom štáte bolipochopené dostatočne a aby umožňovali ich adresátom urobiť si aspoň základnú predstavuo svojej právnej situácii, bol najvyšší súd povinný minimálne špecifikovať hranice alebostanoviť indície, kedy sa určitá trestná zásada v správnom trestaní ešte použije a kedy užnie.
54. Ústavný súd súhlasí s týmto sťažovateľovým tvrdením. Pravidlo, ktorého sanajvyšší súd pridŕža, nemožno uplatňovať ako základné pravidlo ochrany ústavnosti prizmene správneho rozhodnutia k horšiemu v odvolacom konaní. Išlo by o neprijateľnýpostup porovnateľný s postupom, akým je výklad ústavy pomocou zákona namiestovýkladu zákonov pomocou ústavy. Ochrana ústavnosti zmeny správneho rozhodnutia khoršiemu v odvolacom konaní si vyžaduje ustálenie podmienok, za akých je taká zmenaústavne dovolená, a určenie klasifikačných kritérií pre zistenie, či konkrétna zmenasprávneho rozhodnutia k horšiemu v odvolacom konaní je ústavne udržateľná. Týmitopodmienkami a klasifikačnými kritériami sa ústavný súd už zaoberal.
55. Keď sťažovateľ svojou sťažnosťou namietol neústavnosť generálnej línieinterpretácie zákazu zásady reformatio in peius zapríčinenej popretím právnej istoty tézouo potrebe zvážiť všetky osobitosti danej veci v každom jednotlivom prípade, prekročilmedze určené pre predmet ústavnej sťažnosti. Konanie o sťažnosti je takým typom ochranyústavnosti, v ktorom fyzická osoba alebo právnická osoba môže žiadať o ochranu svojhozákladného práva alebo slobody porušenej presne označeným orgánom verejnej moci.Ústavný súd v konaní o sťažnosti neposkytuje abstraktnú ochranu ústavnosti ani neoverujesúlad modelu, podľa akého orgán verejnej moci uplatňuje svoju právomoc, s ústavou.Ústavný súd sa v konaní o sťažnosti musí zamerať na preskúmanie konkrétneho prípadu.Jeho úlohou nie je preskúmavať právny poriadok Slovenskej republiky a prax in abstracto,ale rozhodnúť, či spôsob, akým bolo aplikované alebo ovplyvnilo právne postaveniesťažovateľa, porušilo sťažovateľovu ústavou zaručenú ochranu. V súlade s tým ústavný súdv konaní o sťažovateľovej sťažnosti nepreskúmal všeobecnú prax najvyššieho súduz hľadiska ústavnej konformnosti generálne zvolenej a uplatňovanej tézy o posudzovanízákazu reformatio in peius podľa konkrétnych okolností prípadu, ale zameral sa výlučne naotázku, či uplatnením postupu o posudzovaní zákazu reformatio in peius pri zvýšení pokutysťažovateľovi v odvolacom správnom konaní došlo k porušeniu základného právasťažovateľa, alebo nie.
56. V okolnostiach sťažovateľovho prípadu najvyšší súd zistil, že prvostupňovýsprávny orgán zanedbal časť skutkových okolností a túto svoju nedbanlivosť neodstránil priustanovovaní právnej kvalifikácie skutkového stavu. Sťažovateľ plnil funkciu tajomníkakartelu, čo malo pre fungovanie a chod kartelu značný význam. Žalobca ostatným členomkartelu poskytoval zakódované mobilné telefóny a platil im náklady na komunikáciu.Európsky tajomník kartelu taktiež sprostredkovával komunikáciu medzi európskymiúčastníkmi kartelu a komunikoval v mene európskych podnikateľov s japonskýmsekretárom. Žalobca mal taktiež vyhotoviť písomnú formu kartelovej dohody – Dohody GQa Dohody GQE, na ktorej sa jej zakladatelia dohodli. Všetky uvedené skutočnostidruhostupňový správny orgán vyhodnotil ako priťažujúce a dospel k záveru, že pokutauložená prvostupňovým správnym orgánom nebola dostatočná, a preto rozhodol o zvýšenípokuty pre materskú spoločnosť – žalobcu z 50 miliónov Sk (1 659 695,94 eur) na2 987 450 eur (89 999 918,70 Sk). Najvyšší súd sa s týmto zistením vo svojom rozhodnutívyrovnal pomocou rozsiahleho odôvodnenia, v ktorom analyzoval klasifikačné kritériáprieskumu druhostupňového správneho rozhodnutia v prípade zmeny prvostupňovéhosprávneho rozhodnutia k horšiemu v odvolacom konaní a následne pomocou týchto kritériípreskúmal rozhodnutie správneho orgánu, ktorý na protimonopolnom úrade rozhodovalo sťažovateľovej veci v prvom stupni. Najvyšší súd svoje sťažovateľom spochybňovanépravidlo v okolnostiach prípadu neuplatnil spôsobom, ktorý by mal za následoknedostupnosť základného práva na súdnu ochranu pre sťažovateľa.
III.3
57. Sťažovateľ sa napokon v sťažnosti zmienil aj o treťom dôvode porušenia svojejústavnej ochrany v okolnostiach prípadu. Za ten označil odopretie možnosti brániť sa vočiargumentácii o navýšení sankcie v správnom konaní,„pričom však toto právo je mu garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy (v tejto súvislosti viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Sž 57/2007 zo dňa 12.08.2008)“.
58. Ústavný súd už v uznesení o predbežnom prerokovaní sťažnosti z 18. novembra2015 poukázal na to, že sťažovateľ v okolnostiach prípadu pracuje s účelovouargumentáciou (I. ÚS 505/2015, s. 16, bod 23). Účelovosť uplatnenej argumentácienemožno prehliadnuť ani v spojení so sťažovateľovým tvrdením o porušení jeho základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy o odopretí možnosti brániť sa voči argumentácii o navýšenísankcie v správnom konaní. Účelovosť sa prejavuje v hľadaní príčin pre podanie ústavnejsťažnosti mimo skutkových a právnych dôvodov, ktoré sťažovateľ predtým uplatnil buďv správnom konaní, alebo v správnom súdnictve. Tento rozdiel v skutkových a právnychdôvodoch preukazuje úsilie sťažovateľa nájsť nové dôvody pre zrušenie rozsudkunajvyššieho súdu po tom, ako neuspel s argumentáciou, ktorú predložil najvyššiemu súdu naúčely zrušenia odvolacieho rozhodnutia Rady protimonopolného úradu.
59. Sťažovateľ predovšetkým nepožiadal ústavný súd, aby tento preskúmal ajprípadné porušenie jeho základného práva priznaného čl. 48 ods. 2 ústavy a aby vyslovilporušenie jeho ústavnej ochrany podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Námietku o odňatí možnostibrániť sa voči argumentácii o navýšení sankcie v odvolacom správnom konaní nemožnostotožniť ani subsumovať pod všeobecnú námietku, ktorú sťažovateľ uplatnil v konanío žalobe pred krajským súdom, kde spochybňoval splnenie účelu výzvy pred vydanímrozhodnutia, ktorou mu protimonopolný úrad možnosť riadne sa brániť voči tvrdeniamuvedeným vo výzve odoprel. Ústavný súd konštatuje, že tvrdenie o porušenísťažovateľovho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy sa v konaní o ústavnejsťažnosti predloženej sťažovateľom objavuje ako deus ex machina, odrazu, pričom tototvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môžeústavný súd odmietnuť z formálneho dôvodu, z titulu svojej viazanosti sťažovateľovýmnávrhom (petitom), ktorému chýba požiadavka, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súdnepriznal právny význam porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavyodopretím možnosti brániť sa voči argumentácii o navýšení sankcie v správnom konaní.
60. Sťažovateľova ústavná sťažnosť zároveň vykazuje ďalší (druhý) formálnynedostatok. „Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatnív konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesolv konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc.“(III. ÚS 149/04)
61. Sťažovateľ vymedzil predmet konania pred krajským súdom žalobou protirozhodnutiu Rady protimonopolného úradu č. 2009/KH/R/2/035 zo 14. augusta 2009 a protirozhodnutiu protimonopolného úradu č. 2007/KH/1/1/109 z 27. decembra 2007. V obsahomi rozsahom objemnom podaní sťažovateľ namietol porušenie zásady ne bis in idemv dôsledku súbežného konania vedeného pred Komisiou EÚ, českým Úřadem pro ochranuhospodářské soutěže a Národným súťažným orgánom Slovenskej republiky, ďalej namietol,že protimonopolný úrad vykonal nedostatočné a nezákonné dokazovanie, že dôkazyvykonal v rozpore so zákonom a zásadou materiálnej pravdy, že žalovaný nepreukázalspáchanie správneho deliktu žalobcom, a namietol množstvo ďalších okolností, akonapríklad definíciu relevantného geografického trhu, neexistenciu dopadu kartelovej dohodyna územie Slovenskej republiky či premlčanie časti údajného protisúťažného konania.Sťažovateľ nikdy sťažnosťou nenamietol, že protimonopolný úrad mu v odvolacomsprávnom konaní odňal právo vyjadriť sa k svojmu zámeru zmeniť prvostupňové správnerozhodnutie k horšiemu v odvolacom konaní. Pritom sťažovateľ podal žalobu krajskémusúdu následne po rozhodnutí Rady protimonopolného úradu, teda v čase, keď už o zvýšeníuloženej pokuty vedel.
62. Ústavný súd nad rámec sťažovateľovho návrhu poukazuje na materiálnu právnunemožnosť porušenia sťažovateľovho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.Z množiny skutkových a právnych tvrdení, ktoré hypoteticky (ideálne) prichádzajú doúvahy v každom konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa v okolnostiach prípadu dávylučovacou metódou vyselektovať právo na prerokovanie veci vo svojej prítomnosti, ktorév okolnostiach prípadu mohlo byť porušené, a to z dôvodu označeného sťažovateľom –protimonopolný úrad mu v odvolacom správnom konaní neposkytol príležitosť vyjadriť sak zvýšeniu sankcie uloženej v prvostupňovom správnom konaní organizačným útvaromprotimonopolného úradu.
63. Sťažovateľ ako samozrejmosť z trestného konania prenáša do správneho konaniaprvky kontradiktórnosti. Požiadavky vyplývajúce z princípu kontradiktórnosti definovalESĽP mnohokrát vo svojom case – law, napríklad vo veci Mantovanelli proti Francúzsku(Recueil 1997, II, s. 436, bod 33). Ústavný súd nepokladá za potrebné podrobnejšie savenovať analýze case – law ESĽP o požiadavke kontradiktórnosti, lebo táto požiadavka jev príčinnej súvislosti so súdnym konaním. Správne konanie (konanie pred orgánmi verejnejsprávy) vykazuje osobitosti, ktorými sa odlišuje od súdneho konania, a tým vylučujenevyhnutnosť prieskumu, či sťažovateľ naozaj má právo dôvodne namietnuť porušeniesvojej ústavnej ochrany podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v odvolacom konaní predprotimonopolným úradom.
64. Ústavný súd zároveň poukazuje na formálnosť potenciálneho dopadusťažovateľovej námietky o porušení čl. 48 ods. 2 ústavy na jeho právne postaveniev správnom konaní. Tým, že protimonopolný úrad má zákonom priznanú možnosťrozhodnúť v odvolacom správnom konaní o zhoršení sankcie uloženej prvostupňovýmsprávnym orgánom (nie je viazaný zásadou zákazu reformatio in peius) a že v okolnostiachprípadu prvostupňový správny orgán nepriznal právny účinok závažnému skutkovémuzisteniu o pôsobení sťažovateľa ako tajomníka kartelu, sťažovateľ sa dožaduje takéhoopätovného prerokovania svojej veci pred najvyšším súdom a jeho nového rozhodnutiavo veci, ktoré by bolo celkom formálne, bez vyhliadky na požadované vrátenie veciprotimonopolnému úradu na ďalšie konanie.
65. Európsky súd pre ľudské práva k relevantným princípom dohovoru zaručeným čl.6 ods. 1 zahrnul tézu, podľa ktorej právo na spravodlivé súdne konanie pred súdom sa musíinterpretovať vo svetle Preambuly k dohovoru, ktorej relevantná časť vyhlasuje, že vládapráva je súčasťou spoločného dedičstva zmluvných štátov. Jedným zo základných prvkovvlády práva je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného vyžaduje, aby v prípade, keď súdyrozhodnú vo veci s konečnou platnosťou, ich rozhodnutie nebolo viac spochybňované(Giuran proti Rumunsku, sťažnosť č. 24360/04, bod 28; zhodne COMPCAR, s. r. o., protiSlovenskej republike, sťažnosť č. 25132/13, bod 63; DRAFT-OVA, a. s., proti Slovenskejrepublike, sťažnosť č. 72493/10, bod 77; PSMA, spol. s r. o., proti Slovenskej republike,sťažnosť č. 42533/11, bod 69).
66. Konanie o sťažnosti pred ústavným súdom je konaním, v ktorom sa právoplatnérozhodnutie súdu spochybňuje pod podmienkou, že postup všeobecného súdu alebosprávneho súdu, akým súd dospel k právoplatnému rozhodnutiu, alebo právoplatnérozhodnutie samo porušuje ústavu s ústavnou intenzitou. Sťažovateľova námietka porušeniajeho základného práva priznaného čl. 48 ods. 2 ústavy nepredstavuje úkon uplatneniazákladného práva, ale jeho zneužitia na odďaľovanie právneho účinku rozhodnutia, ktorýmnajvyšší súd potvrdil druhostupňové rozhodnutie protimonopolného úradu vo svojej veci.Za takého stavu túto námietku nemožno hodnotiť ako námietku, ktorá je ústavne relevantná,pre spochybňovanie právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu.
67. Sťažovateľov subjektívny pocit zapríčinenia ujmy na jeho základnom práve nasúdnu ochranu priznanom čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení so vznikom ujmy na jeho práve naspravodlivý proces zaručenom čl. 6 dohovoru nemožno doložiť objektivizovateľnýmizisteniami ústavného súdu. Ústavný súd v postupe a rozhodovaní najvyššieho súdu nezistilchybu s ústavnou intenzitou. Z toho dôvodu ústavný súd nemá ústavný ani zákonný dôvodvyhovieť návrhu sťažovateľa na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a na vrátenie vecinajvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ktorému rozhodnutiu predchádza zistenie porušeniav petite označených práv.
68. Vzhľadom na to, že základné právo sťažovateľa v okolnostiach prípadu porušenénebolo a rozhodnutie o zrušení napádaného rozhodnutia a o úhrade trov konania jepodmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa ich sťažovateľdomáhal v rozsahu odmietnutej sťažnosti, nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravnýprostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného nauplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikneSlovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijatérozhodnutie ústavného súdu (čl. 133 ústavy).
V Košiciach 13. januára 2016