znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 505/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedených pod sp. zn. Rvp 13593/2013 – sp. zn. Rvp 13596/2013, zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných   práv podľa   čl.   20 ods.   1   a čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   a jeho uzneseniami   sp.   zn.   3   CoE   96/2012   z   26. októbra 2012, sp. zn. 5 CoE 150/2012 z 29. novembra 2012, sp. zn. 25 CoE 11/2012 z 18. októbra 2012 a sp. zn. 7 CoE 162/2012 z 29. októbra 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Poprad a jeho uzneseniami sp. zn. 14 Er 1843/2004 z 1. februára 2012, sp. zn. 14 Er 247/2003 z 1. februára 2012, sp. zn. 14 Er 362/2005 z 1. februára 2012 a sp. zn. 14 Er 71/2005 z 1. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13593/2013 – sp. zn. Rvp 13596/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13593/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. apríla 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 3 CoE 96/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 5 CoE 150/2012 z 29. novembra 2012, sp. zn. 25 CoE 11/2012 z 18. októbra 2012 a sp. zn. 7 CoE 162/2012 z 29. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“) v spojení s postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 14 Er 1843/2004 z 1. februára 2012, sp. zn. 14 Er 247/2003 z 1. februára 2012, sp. zn. 14 Er 362/2005 z 1. februára 2012 a sp. zn. 14 Er 71/2005 z 1. februára 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).

2. Zo   sťažností   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úver, ktorý boli povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu a ktorá aj   bola/mala   byť   relevantným   exekučným   titulom   v   exekučných   konaniach   vedených pred okresným   súdom.   Okresný   súd   rozhodol   svojimi   napadnutými   rozhodnutiami o prebiehajúcom exekučnom konaní/exekúcii tak, že exekúciu podľa § podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“) vyhlásil za neprípustnú   a   následne   zastavil,   a   to   vo   všetkých   prípadoch.   Napadnuté   rozhodnutia okresného súdu boli druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní potvrdené ako vecne správne.

3. Argumentáciu   sťažovateľky   v   podaných   sťažnostiach   možno   zhrnúť do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bola notárska   zápisnica.   V ďalšom   sťažovateľka   poukazuje na závažné procesné   pochybenia v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku a v ostatnom namieta nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv   postupom a napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu,   ako   aj   postupom   a   napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

4.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

7.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 13593/2013 – sp. zn. Rvp 13596/2013, z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd   uplatniac   citované   právne   normy   tak,   ako   to   je   uvedené   v   bode   l   výroku   tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS   243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

9.   Pokiaľ   ide   o   napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu,   ústavný   súd   vzhľadom na už uvedené   poukazuje   na   skutočnosť,   že   proti   týmto   bolo   možné   podať   odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd rozhodnutiami krajského súdu

10. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

11. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení   dospel   k   záveru,   že   použitá   argumentácia   sťažovateľky   vo   vzťahu   k   naplneniu formálnych   a   materiálnych   podmienok   notárskej   zápisnice   ako   právne   relevantného exekučného   titulu   v   podaných   sťažnostiach   je   v   podstate   totožná   s   jej   právnou argumentáciou,   ktorú   použila   v   stovkách   predošlých   sťažností,   ktorými   sa   ústavný   súd už zaoberal   v   uplynulom   období   a   v   ktorých   atakovala   rovnaké/totožné   právne   závery všeobecných   súdov   vo   vzťahu   k   právnemu   posúdeniu   nekalých   podmienok v spotrebiteľských   zmluvách   vrátane   posúdenia   zmlúv   o   úvere   koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v spojitosti s právnymi podmienkami, za akých   bola   v   predmetnej   veci   notárska   zápisnica   ako   exekučný   titul   koncipovaná. Vzhľadom   na totožnosť tak v osobe   sťažovateľky,   ako   aj totožnosť   v   použitej   právnej argumentácii   a   skutkových   okolnostiach,   ktoré   boli   podstatné   pre   ustálenie   záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody   odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený   právny   názor   ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti od predmetu   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   ňou   použitej   argumentácie bez relevantných   zmien,   nie   je   potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 162/2011 z 27. apríla 2011, sp. zn. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. IV. ÚS 446/2011 z 19. októbra 2011...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia.

12. K námietkam sťažovateľky týkajúcim sa postupu všeobecných súdov vo vzťahu k prejudiciálnemu   konaniu   ústavný   súd   konštatuje,   že   sa   plne   stotožňuje   s   odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, I. ÚS 146/2013 z 13. marca   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   153/2013   z   13.   marca   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   152/2013 z 13. marca 2013, I. ÚS 363/2013 z 5. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory   vyslovené   v   predošlých   rozhodnutiach, na ktoré preto v podrobnostiach odkazuje a konštatuje, že svoje už vyslovené právne názory k   nastoleným   otázkam   považuje   z   ústavného   hľadiska   za   ústavne   konformné   a   právne akceptovateľné,   v   dôsledku   čoho   hodnotí   sťažovateľkou   predostretú   argumentáciu za neopodstatnenú.

13. Ústavný súd konštatuje, že v zmysle právnej úpravy účinnej v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012 v prípade vyhlásenia exekúcie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. f), g), h) a k) Exekučného poriadku a jej zastavení bolo povinnosťou okresného súdu ako   súdu   prvostupňového   aplikovať   ustanovenie   s   §   57   ods.   5   Exekučného   poriadku a o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení rozhodnúť na pojednávaní. Zo zistení ústavného   súdu   vyplýva,   že   vo   všetkých   napadnutých   veciach   okresný   súd   vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil, a to podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku.   Uvedenému   zákonnému   dôvodu   nepredchádzala   povinnosť   okresného   súdu vykonať/uskutočniť pojednávanie vrátane krajského súdu   v odvolacom konaní a navyše všetky   napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu   boli   vydané   v   čase   pred   účinnosťou   už citovanej   zmeny Exekučného poriadku. Vzhľadom na uvedené zistenia   je argumentácia sťažovateľky   v   podaných   sťažnostiach   zjavne   neopodstatnená.   Ústavný   súd   v   závere k postupu   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   dodáva,   že   podľa   svojej   konštantnej judikatúry   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces   nie   je   to,   aby   účastník   konania   bol v akomkoľvek   konaní   pred   všeobecným   súdom   úspešný   vrátane   konania   o   odvolaní. Jedným   z   postulátov   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany   ústavnosti   je   to,   že   práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ako   aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru, a preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú   výkon   ich   právomoci.   Procesný   postoj   účastníka   konania   nemôže   zásadne bez ďalšieho implikovať mechanickú povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné   úkony   a   obsah   opravných   prostriedkov   a   rozhodovať   podľa   nich,   vrátane posúdenia tej skutočnosti, či a ako sú splnené/nesplnené podmienky na postup všeobecného súdu v odvolacom konaní, ktoré právne posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu ako súdu druhostupňového, a nie do právomoci ústavného súdu.

14. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu v tejto ich časti z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Pretože   sťažnosti   boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

15.   V   závere   svojej   argumentácie   ústavný   súd   dodáva,   že   nemohol   prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych   žalôb v konaní   pred   všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v   kontexte   s   už   právoplatnými rozhodnutiami   súdov   (všeobecných   i   ústavného),   ktoré   sa   týkali   množstva   podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

16.   V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   už   iba   dodáva,   že   právny   zástupca sťažovateľky   aj   takýmto   spôsobom   zahlcuje ústavný   súd   podaniami,   o   ktorých   je/musí si byť už   dopredu   vedomý,   že   nebudú   v   konaní pred   ústavným   súdom   vzhľadom   buď na rovnaký   spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup   zákon   umožňuje,   a   je   to   porušením   buď   zákonných,   alebo   etických   povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013