znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 505/2011-30  

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. L. K., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. L., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. 3 P 37/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. L. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2011 doručená sťažnosť MUDr. L. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 P 37/2009.

2. Zo sťažnosti, ako aj z vyjadrenia predsedu okresného súdu a konajúcej sudkyne, ktoré si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že sťažovateľka je ako matka účastníčkou konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 3 P 37/2009 vo veci úpravy styku starých rodičov s maloletou M. K. (ďalej len „napadnuté konanie“). Starí rodičia sa návrhom z 19. mája 2009, ktorý bol okresnému súdu doručený 20. mája 2009, domáhajú úpravy styku s ich vnučkou.   V priebehu   napadnutého   konania   boli   okrem   iného   nariadené   štyri   predbežné opatrenia, ktorými sa upravil styk starých rodičov s maloletou v závislosti od úpravy styku otca maloletej. Sťažovateľka sa v priebehu konania presťahovala aj s maloletou dcérou do Trnavy,   kde   bola   maloletá   prihlásená   aj   na   trvalý   pobyt.   Z toho   dôvodu   sťažovateľka navrhla podaním z 8. decembra 2009 prenesenie príslušnosti na rozhodovanie vo veci na Okresný   súd   Trnava.   Okresný   súd   uznesením   z 13.   januára   2010   zamietol   návrh sťažovateľky na prenesenie príslušnosti súdu, keďže na okresnom súde prebieha aj ďalšie konanie pod sp. zn. 4 P 255/2008 o zmene úpravy výkonu rodičovských práv k maloletej. Toto   konanie sa   nachádza   už v štádiu   znaleckého   dokazovania, a preto   nie je v záujme maloletej,   aby   došlo   k zmene   príslušnosti   súdu.   Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu okresného súdu z 13. januára 2010 odvolanie o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 9 CoP 18/2010 z 26. februára 2010 tak, že zrušil uznesenie okresného súdu z 13. januára 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Medzitým sa však sťažovateľka z osobných a pracovných dôvodov aj s maloletou presťahovala   do Košíc, a preto podaním z 29. marca 2010 navrhla prenesenie príslušnosti na Okresný súd Košice II. Aj tento návrh sťažovateľky okresný súd zamietol uznesením z 27. mája 2010. Sťažovateľka podala aj proti tomuto uzneseniu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoP 60/2010 z 25. augusta 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka vyčíta okresnému súdu, že prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až 22. októbra 2010, čo je takmer po roku a pol odo dňa začatia napadnutého konania. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito na účely vykonania znaleckého dokazovania na posúdenie vzťahov maloletej k starým rodičom. Sťažovateľka podotkla, že okresný súd síce uznesením z 10. decembra 2010 ustanovil znalca, navrhovateľka však dosiaľ nebola vyzvaná, aby sa s maloletou dcérou podrobila znaleckému vyšetrovaniu.

Z vyjadrenia predsedu okresného súdu vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P 255/2008 o zmenu úpravy výkonu rodičovských práv k maloletej už bol vypravovaný znalecký posudok Mgr. L. A., ktorým bol posúdený aj stav týkajúci sa stretávania starých rodičov   s maloletou.   Po   oboznámení   sa   s týmto   znaleckým   posudkom   a vyjadrením účastníkov konania sa okresnému súdu ďalšie znalecké dokazovanie javilo ako nadbytočné, a preto bolo súdom   zrušené.   Následne,   po   vypočutí účastníkov konania na pojednávaní 8. septembra 2011 bol vyhlásený vo veci samej rozsudok. Podľa zistení ústavného súdu proti   tomuto   rozsudku   podala   sťažovateľka   odvolanie,   a preto   bol   spis   predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

3. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikáže okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, prizná sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 320 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS   390/08).   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten, pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

6. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v napadnutom konaní okresného súdu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

7. Z obsahu spisu vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 3 P 37/2009, ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že napadnuté konanie trvá od 20. mája 2009. Vo veci bol 8. septembra 2011, teda po podaní sťažnosti ústavnému súdu, vynesený rozsudok, ktorý však   ešte   nenadobudol   právoplatnosť   pre   odvolanie   podané   sťažovateľkou.   Spis sa   od   14.   novembra   2011   nachádza   na   krajskom   súde   na   rozhodnutie   o odvolaní sťažovateľky. Sťažovateľka vyčíta okresnému súdu to, že prvé pojednávanie sa konalo až 22. októbra 2010, teda takmer „... poldruha roka odo dňa začatia konania vo veci samej“. Zároveň sťažovateľka nesúhlasí s tým, že sa vo veci ešte stále meritórne nerozhodlo. Podľa sťažovateľky malo konanie prebiehať kratšie a malo už byť skončené.

Po oboznámení sa s priebehom jednotlivých procesných úkonov, ktoré okresný súd vykonal, dospel ústavný súd k názoru, že okresný súd konal v napadnutom konaní plynule. Na   priebeh,   ale   aj   dĺžku   konania   malo   vplyv   rozsiahle   využívanie   procesných   práv účastníkmi konania – teda   sťažovateľky, ako aj starých   rodičov   maloletej. Okresný súd preto   musel   o týchto   procesných   návrhoch   kvalifikovane   rozhodovať   v záujme zabezpečenia ochrany základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré si   účastníci   konania   takto   uplatňovali.   Zároveň   však   okresný   súd   musel   starostlivo prihliadať na ochranu záujmov maloletej. Dĺžku konania ovplyvnila sťažovateľka aj tým, že v priebehu konania dvakrát zmenila aj s maloletou bydlisko, s čím boli spojené jej návrhy na   zmenu   príslušnosti   súdu,   ktoré   okresný   súd   zamietol   a sťažovateľka   sa   proti   týmto rozhodnutiam   následne   odvolala.   Okresný   súd   postupne   vydal   v priebehu   konania   štyri predbežné   opatrenia,   ktorými   pohotovo   upravoval   styk   starých   rodičov   s maloletou v závislosti   od   vývoja   pomerov   medzi   účastníkmi   konania,   ako   aj   úpravy   styku   otca s maloletou.   Zároveň   okresný   súd   prihliadal   aj   na   efektívnosť   svojich   úkonov,   zrušil ustanovenie súdneho znalca v napadnutom konaní, pretože závery znaleckého posudku vo veci vedenej pod sp. zn. 4 P 255/2008 boli použiteľné aj pre napadnuté konanie. Okresný súd pritom musel postupovať vždy tak, aby bol chránený záujem maloletej na vytvorení zdravého vzťahu so svojimi starými rodičmi.

8. Napadnuté konanie je typovo konaním vo veci starostlivosti súdu o maloletých podľa § 176 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), v ktorom má každé rozhodnutie   v skutočnosti   dočasný   charakter   a jeho   účel   zaniká   dosiahnutím   plnoletosti dieťaťa.   Navyše,   takéto   rozhodnutie   nemá   nemenný   charakter,   pretože   je   možná   jeho zmena, ako dôjde k zmene potrieb či pomerov maloletého dieťaťa alebo osôb, ktorých práva a povinnosti   takéto   rozhodnutie   upravuje.   Z toho   dôvodu   pokiaľ   súd   v priebehu   tohto konania   koná   plynule   a priebežne   v závislosti   od   vývoja   pomerov   účastníkov   konania upravuje   práva   a povinnosti   k maloletému   dieťaťu,   nedôjde   tak   k porušeniu   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené platí aj v prípade, ak konanie ako celok trvá dlhšie a presahuje tak svojou dĺžkou lehotu ustanovenú v § 176 ods. 3 prvej vety OSP.

9. Ústavný súd preto nezistil, že by napadnuté konanie, ktoré na okresnom súde síce trvalo   viac   ako   dva   roky,   bolo   poznačené   takými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý   možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne. S ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Vychádzajúc z doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu treba poukázať na to, že   v prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr.   I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

10. Keďže sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, bolo už bez významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2011