znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky  

  I. ÚS 504/2011-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 14.   decembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   T.,   občianske   združenie,   M.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   V.   K.,   M.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva garantovaného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Martin   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 92/2010 a sp. zn. 8 C 237/2010, ako aj uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 NcC 8/2011, z   25.   marca   2011   a   sp. zn. 10 NcC 10/2010 zo 14. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2011 doručená   sťažnosť   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   v záhlaví označených základných práv postupom a konaním všeobecných súdov uvedených v úvodnej časti tohto uznesenia.

2.   Tvrdenú   protiústavnosť   napadnutých   rozhodnutí   sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) aj napriek jeho námietkam voči zaujatosti konajúcej sudkyne i vyjadreniam samotnej sudkyne ju nevylúčil z rozhodovacieho procesu v jeho veciach, v ktorých vystupuje ako odporca.

3. Skôr, ako ústavný súd pristúpil k vecnému posúdeniu ústavnej sťažnosti, skúmal, či   spĺňa   všetky   zákonom   požadované   náležitosti   a či   sú   vôbec   dané   podmienky   na   jej prerokovanie. Po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel ústavný súd k záveru, že podľa §   25 ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   môže   sťažnosť   odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

4. V prvom rade treba uviesť, že rozhodnutie nadriadeného súdu o nevylúčení osoby v postavení sudcu z konania na námietku predpojatosti účastníkov konania zásadne nie je dôvodom na podanie ústavnej sťažnosti. Je to dané tým, že táto námietka zostáva zachovaná aj pre prípadný opravný prostriedok vo veci samej (odvolanie či dovolanie). Aj napriek tomu na konanie o tejto námietke je potrebné aplikovať princípy spravodlivého konania.

5.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   proti   napadnutým uzneseniam krajského súdu založil iba na nesúhlase s jeho záverom, že konajúcu sudkyňu nevylúčil   z konania   v jeho   veciach   s odôvodnením,   že   námietka   zaujatosti   spočívala výlučne   na   okolnostiach,   spočívajúcich   v procesnom   postupe   sudcu   a jeho   pocitoch k sťažovateľovi potom, ako dal podnet na disciplinárne konanie proti nemu, ktorý nemôže u sudcu vyvolať pochybnosť o jeho nestrannosti a nezaujatosti.

6. Vo všeobecnosti platí, že základné právo na spravodlivý proces a súdnu ochranu v sebe   zahŕňa   predovšetkým   požiadavku   na   riadny   procesný   postup   všeobecného   súdu, ktorý zodpovedá pravidlám ustanoveným v právnom poriadku (Občiansky súdny poriadok). Z pravidiel ustanovených pre rozhodovanie o nutnej delegácii či vylúčení sudcu z konania a rozhodovania vo veci vyplýva, že nadriadený všeobecný súd nie je povinný rešpektovať vyjadrenie   (námietku)   účastníka   konania   či   samotného   sudcu,   lebo   opak   by   smeroval k znefunkčneniu justície (vyberanie sudcov, zbavovanie sa nepríjemných vecí a pod.), preto len „neúspech v tzv. námietkovom konaní“ nemôže a ani nemohol sám osebe znamenať pre sťažovateľa porušenie práva na spravodlivý proces krajským súdom, najmä keď mu v tomto smere nemožno vyčítať porušenie žiadnych objektívnych pravidiel pre rozhodovanie podľa ustanovenia § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

7.   Ústavnej   sťažnosti   chýba   akákoľvek   ústavnoprávna   dimenzia   vo   vzťahu k Okresnému   súdu   Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“),   ak   jej   jadrom   bola   iba   kritika konajúceho sudcu (sudkyne) okresného súdu, cez prizmu rozhodnutí krajského súdu, preto sa ňou ústavný súd ani nemohol zaoberať a musel ju ako celok odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2011