znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 503/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   PALADIUM GROUP, s. r. o.,   Gemerská   3,   Košice,   zastúpenej   AK   H.I.F.,   spol.   s   r.   o.,   Na   vŕšku   2, Bratislava, konajúcou advokátom JUDr. Petrom Filipom, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   a   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Sžf 81/2013 z 12. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   PALADIUM   GROUP,   s.   r.   o.,   o d   m   i e   t   a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2014 doručená sťažnosť spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 81/2013 z 12. marca 2014 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalobcu účastníkom   konania   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného Finančného riaditeľstva   Slovenskej   republiky   č.   I/223/16748-116813/2011/999608-r zo 14. novembra   2011,   ktorými   potvrdilo   dodatočný   platobný   výmer   Daňového   úradu Košice IV z 26. mája 2011, ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2009 v sume 108 478,77 €.

3.   Predmetná vec bola vedená Krajským   súdom   v Košiciach   (ďalej len   „krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. 6 S 13/2012 z 21. februára 2013 žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľky   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   napadnutým   touto   sťažnosťou   tak,   že potvrdil prvostupňový rozsudok krajského súdu. Podľa názoru sťažovateľky

„jednostranné prijatie argumentácie žalovaného, za súčasnej absencie úvah, ktorými sa   súd   spravoval   pri   hodnotení   dôkazov   determinuje   následnú   nepresvedčivosť   celého rozhodnutia. Toto je arbitrárne a týmto momentom je problematické aj správne zamerať dôvody odvolania, keďže v rozsudku chýba, ako sa súd vyrovnal s dôvodmi samotnej žaloby, ktoré v našom prípade krajský súd a následne i súd najvyšší úplne ignoroval. V súvislosti s vyššie   uvedenými   skutočnosťami   možno   konštatovať,   že   porušovateľ   svoje   rozhodnutie riadne   neodôvodnil,   rad   dôkazov   predložených   sťažovateľom   bezdôvodne   ignoroval a zároveň vyžadoval dôkazy, ktorými sťažovateľ disponovať ani nemohol. Svoje rozhodnutie vydal v rozpore s ustálenou judikatúrou, nakoľko vyššie uvedené rozhodnutia súdov vydané v   obdobných   prípadoch   buď   úplne   ignoroval,   alebo   ich   aplikoval   nesprávne.   Týmto momentom   je   nepochybné,   že   namietané   rozhodnutie   porušovateľa   nespĺňa   zákonom stanovené kritériá, je arbitrárne a jeho vydaním bolo neoprávnene zasiahnuté do našich práv   garantovaných   ako   Ústavou   SR,   tak   aj   Dohovorom   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.“

4. Na podporu   svojich   tvrdení   sťažovateľka poukázala najmä na iné rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Sžf 1/2011, Súdneho dvora Európskej únie z 21. júna 2012 vo veciach sp. zn. C-80/11 a sp. zn. C-142/11, rozhodnutia ústavného súdu (napr.   II.   ÚS   6/00,   I.   ÚS   238/06,   III.   ÚS   305/08)   a   Ústavného súdu   Českej   republiky (IV. ÚS 666/02).

5.   V   petite   sťažnosti   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   jej označené práva boli porušené rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý navrhuje zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Požaduje taktiež priznanie náhrady trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát... Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa   čl.   141   ods.   1   ústavy   v   Slovenskej   republike   vykonávajú   súdnictvo   nezávislé a nestranné súdy.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho právo a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom   prerokovaní   návrhu   takto   ústavný   súd   skúmal,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

9. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov   vo   veciach   patriacich   do   ich   právomoci.   Ústavný   súd predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni.   Táto   ochrana sa   prejavuje aj v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom   garantovaných   práv   a   slobôd   (resp.   ústavnosti   ako   takej)   nie   je   zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platí aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Formuláciou   uvedenou   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   totiž   ústavodarca   v   základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

11. Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tvrdenom zásahu najvyššieho súdu do základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na účinný právny   prostriedok   nápravy,   ktorého sa   mal dopustiť   tým,   že   na jej skutkovú   a právnu argumentáciu uplatnenú v priebehu konania a v odvolaní nereagoval ústavne konformným spôsobom, keď potvrdil žalobu zamietajúci rozsudok krajského súdu. Sťažovateľka zároveň namieta arbitrárnosť rozsudku   najvyššieho súdu   založenú na jej názore, že jeho právne závery   sú   v   extrémnom   rozpore   s   vykonaným   dokazovaním,   interpretácia   relevantných noriem   sa   odchyľuje   od   ustálenej   judikatúry   a   že   najvyšší   súd   nerešpektoval   kogentné daňovo-právne normy. Z hľadiska záverov pôvodného daňového konania, ktorého výsledok preskúmavali správne súdy, sťažovateľka zotrváva na závere, že uniesla dôkazné bremeno k preukázaniu splnenia zákonných podmienok na odpočítanie dane a, naopak, správca dane nepreukázal, že došlo k podvodnému konaniu.

12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   V   odôvodnení   rozhodnutia   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky účastníka   konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných   účastníkmi   konania   (I.   ÚS   241/07).   Rovnako   ESĽP   pripomenul,   že   súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na tento argument (Georiadis   c.   Grécko   z   29.   5.   1997,   Higgins   c.   Francúzsko   z 19. 2.   1998).   Z   práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s výhradou,   že   majú   význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).

13. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

«Napadnutým   rozsudkom   krajský   súd   zamietol   žalobu   žalobcu   o   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného...

Rozsudok   odôvodnil   tým,   že   žalobca   v   konaní   nepreukázal   splnenie   zákonných podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zdaňovacom období október 2009 v sume 108 478,77 eur od dodávateľa RATIMEX SLOVAKIA s. r. o. Uskutočnený nákup reklamných služieb od uvedeného dodávateľa žalobca preukazoval iba faktúrami, ku ktorým boli   pripojené   objednávky   služieb,   zmluvou   o   vykonaní   reklamy   uzavretou   žalobcom s obchodnou   spoločnosťou   RATIMEX   SLOVAKIA   s.   r.   o.   a   monitoringami   mediálnej kampane a mediálnymi plánmi v jednotlivých televíznych a rozhlasových staniciach... Podľa   názoru   krajského   súdu   správca   dane   dôvodne   spochybnil   dodanie   služieb žalobcovi   dodávateľom   RATIMEX   SLOVAKIA   s.   r.   o.   a   vykonal   ďalšie   dokazovanie výsluchom konateľa tejto spoločnosti v rozhodnom období A. L., ako aj konateľa žalobcu. Konateľ dodávateľa uviedol, že v roku 2009 vystavil pre žalobcu 184 faktúr, v roku 2010 14 faktúr,   pričom   zdaniteľné   obchody   uvedené   v   týchto   faktúrach   boli   realizované subdodávateľským   spôsobom.   RATIMEX   SLOVAKIA   s.   r.   o.   nezamestnával   žiadnych zamestnancov, fakturované služby si objednával u viacerých dodávateľov, ktorých mená si nepamätal, osobne ich nepoznal a nakontaktoval sa na nich cez internet. Účtovné a daňové doklady   spoločnosti   RATIMEX   SLOVAKIA   s.   r.   o.   za   predmetné   zdaňovacie   obdobie a za ďalšie zdaňovacie obdobia nemal k dispozícii, pretože ich odovzdal novej konateľke... Novú konateľku spoločnosti RATIMEX SLOVAKIA s. r. o. správca dane nemohol vypočuť, pretože od 10.2.2010 menovaná nebýva na konkrétnej adrese a je prihlásená iba na trvalý pobyt v obci Košice – sídlisko KVP...

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie... Má za to, že všetky podmienky formulované v zákonných ustanoveniach, ktoré mal podľa žalovaného, ako i krajského súdu porušiť naopak splnil. Na predložených faktúrach sú správne uvedené všetky zákonom   ustanovené   položky a   súčasne   jednoznačne deklarujú,   že k jednotlivým zdaniteľným plneniam skutočne došlo...

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že z predloženého spisového materiálu   zistil,   že   dôkazy   predložené   žalobcom   (faktúry,   zmluvy   o   vykonaní   reklamy, reklamné prospekty) nepreukázali reálnu existenciu obchodných prípadov...

Pokiaľ existuje celý rad dôkazov dokumentujúcich, že predmetné faktúry majú reálny základ,   ktorú   skutočnosť   uvádza   žalobca   v   odvolaní,   bol   povinný   ich   správcovi   dane v priebehu   kontroly   predložiť.   Tvrdenie   žalobcu   o   zaplatení   dodávky   tovaru,   ktorý   bol predmetom sporných faktúr, ako aj plnenie si odvodových povinností dodávateľom, na ktoré poukazuje žalobca ešte nepreukazuje aj uskutočnenie deklarovaných obchodov. V tomto prípade pre nespoluprácu dodávateľa, spoločnosti RATIMEX SLOVAKIA s. r. o., správca dane nemohol preveriť, či sporné faktúry boli zaúčtované v jeho účtovníctve a príslušné daňové povinnosti boli splnené...

Najvyšší   súd   pri   preskúmavaní   zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia   nezistil existenciu   zásadnej   právnej   otázky,   ktorú   by   bolo   nevyhnutné   judikovať.   Spor   sa   týka skutkového stavu a preukázania existencie zdaniteľného plnenia. V konaní neboli naplnené skutočnosti   pre   presun   dôkazného   bremena   na   správcu   dane   v   zmysle   výkladových princípov z rozsudku najvyššieho súdu vo veci Iron Club sp. zn. 3 Sžf/1/2011 ASPI JUD 65295 SK.

Daňový   subjekt   vyčerpal   vlastné   dôkazné   bremeno,   ak   disponuje   existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa.

Na   preukázanie   opaku   v   dôsledku   skutočností,   ktoré   nastali   u   platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Podľa § 29 ods. 8 zák. SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný   správcom   dane   v priebehu   daňového   konania,   ako   aj   vierohodnosť,   správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Uskutočňovanie   zdaniteľných   plnení   je   ekonomická   činnosť   plne   pod   kontrolou daňového   subjektu.   Vzhľadom   na   to   daňový   subjekt   ako   platiteľ   dane   má   možnosť   si obstarať   dostatočný   počet   dôkazov,   ktoré   zabezpečia   preukázateľnosť   uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 15 ods. 1 zák. SNR č. 511/1992 Zb.). Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.   z.), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti   z   daňového   subjektu   na   správcu   dane   je   výnimkou,   ktorá   je   ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri   preukazovaní   je   významný   aj   charakter   zdaniteľného   plnenia.   V   danom   prípade nehmotný charakter prijatých reklamných služieb.

Spornou skutkovou otázkou v konaní bolo vyhodnotenie, či v danom prípade došlo k zdaniteľnému   plneniu   podľa   zákona   č.   222/2004   Z.   z.,   k dodaniu   reklamných   služieb žalobcovi spoločnosťou RATIMEX SLOVAKIA s. r. o. subdodávateľským spôsobom, ktorého predmetom podľa zmluvy o vykonaní reklamy malo byť stanovenie podmienok spolupráce pri   nákupe   komerčných   elementov   vo   vysielaní   elektronických   médií,   printových a rozhlasových médií, indoor a outdoor reklamných plôch.

Vzhľadom na to, že dodávateľ žalobcu nevedel identifikovať svojich dodávateľov (subdodávateľov žalobcu), pričom nemal ani žiadnych zamestnancov, a jeho účtovníctvo nie je   k   dispozícii,   dodanie   služieb   žalobcovi   je   pochybné.   Za   danej   situácie   dôkazné bremeno   preukázania   zdaniteľných   plnení   zaťažuje   žalobcu.   Preukázanie   zdaniteľných plnení uskutočnených subdodávateľským spôsobom môže byť pre žalobcu problematické, keďže nejde o služby, ktorých výstupom by bol konkrétny hmotný produkt. Avšak je v záujme daňového   subjektu,   aby   nad   rámec   svojich   bežných   obchodných   potrieb   zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu služieb skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok na odpočet dane.

V prípade sporných daňových transakcií sa uskutočňuje aj podporný test existencie jej ekonomickej podstaty...

S poukazom na zásadu skutočného obsahu skutočnosti rozhodujúcej pre určenie dane (§ 2 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb.) sa však tieto transakcie javia ako umelé, bez ekonomického obsahu.   K   štatistikám   sledovanosti,   počúvanosti   a   čítanosti   správca   dane   uvádza,   že jednotlivé média si vykonávajú vlastné štatistiky, resp. ich pre nich vykonávajú iné subjekty. Napríklad   štatistiky   jednotlivých   televízii   sú   vykonávané   na   základe   people   metrov umiestnených v domácnostiach. Na základe takéhoto prieskumu sú vypracované Štatistiky sledovanosti, ktoré majú televízie k dispozícii. Rovnako si prieskum počúvanosti vykonávajú rozhlas a printové média. Takéto prieskumy realizujú subjekty ako MEDIAN SK. s. r. o., ktorý zverejňuje výsledky na svojej internetovej stránke www.mediansk.sk. Údaje takéhoto druhu sú zverejňované aj na internetovej stránke wvvw.medialne.sk. takže kontrolovaný daňový subjekt mohol získavať dáta z ich stránok a nie objednávať si tieto služby od iných subjektov. Kontrolovaný daňový subjekt síce predložil štatistiky sledovanosti, počúvanosti a čítanosti,   čo   je   len   konečný   produkt.   Kontrolovaný   daňový   subjekt   nepreukázal,   kto realizoval návrh a výrobu TV spotov, rádio spotov a ich adaptáciu a prepis pre jednotlivé stanice,   mediálne   plány   jednotlivých   staníc,   monitoring   návrh   a   umiestnenie   reklamy v printových   médiách,   mediálne   plány   jednotlivých   printov   tlače,   a   pod.   Z   dôvodu neosvedčenia ekonomickej podstaty presun dôkazného bremena z platiteľa dane na správcu dane nie je možný.

Najvyšší   súd   preto   konštatuje,   že   daňové   orgány   v   danom   prípade   vychádzali zo správneho   rozloženia   dôkazného   bremena   a   v   konaní   neboli   osvedčené   dôvody pre presun dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane.»

14.   Predmetné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   (nadväzujúce   na   právny   názor krajského súdu a vo veci konajúcich daňových orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane   ich   dôvodov   a   námietok.   V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej,   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

15. Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom prezentovaným právnym názorom, podľa ktorého preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie   platiteľom   dane na uskutočňovanie zdaniteľných   plnení (ich   charakteru) je esenciálnou podmienkou na odpočítanie dane, ktoré nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa   námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

16.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   napadnutého   rozsudku najvyššieho   súdu   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových okolností   prípadu   a relevantných   právnych   noriem.   Ústavnému súdu   je zrejmý   význam teórie týkajúcej sa rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní medzi správcom dane a daňovým subjektom. Napokon, tak ako to sťažovateľka v sťažnosti tiež zvýraznila, k tejto otázke sa opakovane vyjadril nielen Súdny dvor Európskej únie (napr. C-80/11, C-142/11, C-25/07), ale aj samotný najvyšší súd vo viacerých rozsudkoch. Aj keď hranica medzi správnym posúdením tejto otázky môže byť a často aj je pomerne tenká, v okolnostiach prípadu   ústavný   súd   považuje   závery   najvyššieho   súdu   stotožňujúce   sa   so   závermi daňových   orgánov   o   nepreukázaní   existencie   zdaniteľných   obchodov   sťažovateľkou za ústavne akceptovateľný. V jej prípade totiž skutočnosti zistené správcom dane v rámci vykonaného dokazovania významným spôsobom spochybnili nielen ekonomickú podstatu uskutočnených   obchodov,   ale   aj   ich   samotnú   existenciu.   Ak   za   existencie   takýchto spochybňujúcich dôkazov nebola sťažovateľkou preukázaná materiálna existencia dodaných služieb a ich ďalšie použitie v rámci jej ekonomickej činnosti, správnymi súdmi aprobovaný záver daňových orgánov o nesplnení zákonných podmienok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nemožno považovať za svojvoľný a ani za taký, ktorý by popieral zmysel a význam relevantných ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Z pohľadu princípov   právnej   istoty   a   predvídateľnosti   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov ústavný súd akceptuje aj zdôvodnenie nemožnosti aplikácie výkladových princípov z iného rozhodnutia najvyššieho súdu (Iron Club sp. zn. 3 Sžf 1/2011).

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS   265/07,   III.   ÚS   139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   jej   časti   odmietol   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. Sťažovateľka súčasne namietala porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 ústavy a právo na účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom zaručené čl. 13 dohovoru   uvedeným   postupom   a   namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu.   Vzhľadom na uvedené   skutočnosti,   na   základe   ktorých   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku   najvyššieho súdu, ktorým v rámci odvolacieho konania   zároveň   poskytol   sťažovateľke   účinný   prostriedok   nápravy,   nebolo   možné   ani uvažovať   o   možnom   porušení   práva   zaručeného   čl.   13   dohovoru   (právo   na účinný prostriedok nápravy).

19. Ustanovenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy patria medzi základné interpretačné pravidlá tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp právneho   štátu   a   princíp   právnej   istoty,   ako   aj   viazanosť   štátnych   orgánov   konať   iba na základe   ústavy,   v   jej   medziach   a   v   rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon. Ustanovenie čl. 141 ods. 1 ústavy vyjadruje dve základné zásady, ktoré ovládajú činnosť súdov   Slovenskej   republiky,   a   to   nezávislosť   súdnictva   chápanú ako   nezávislosť   súdov od ostatných orgánov štátnej moci a nestrannosť súdov, t. j. ich viazanosť pri rozhodovacej činnosti len zákonom vrátane nestranného prístupu súdov k účastníkom konania. Uvedené základné, resp. všeobecné pravidlá a zásady nemajú charakter samostatne uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd zaručených ústavou (resp. medzinárodnou zmluvou). Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces označeným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu   týchto základných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel.

20.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.   Nezistil   totiž   možnosť   porušenia   označených   práv   sťažovateľky,   ktorej reálnosť by mohol   bližšie posúdiť   po   prijatí sťažnosti   na ďalšie   konanie. Keďže došlo k odmietnutiu   sťažnosti,   ústavný   súd   sa   nezaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014