znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 502/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a zo   sudcov   Milana   Ľalíka a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť M. S., B., a A. V., B., zastúpených advokátom JUDr.   S. J.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   základného práva   garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Senica   v konaní   vedenom pod sp. zn. D 65/55, D not 159/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. S., a A. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Senica v dedičskom konaní sp. zn. D 65/55, D not 159/02   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Senica   p r i k a z u j e   v dedičskom konaní sp. zn. D 65/55, D not 159/02 ďalej konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. S. a A. V. pr i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Senica   p o v i n n ý   zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. M. S. a A. V. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 507,57 €, ktorú   j e   Okresný súd Senica   p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu JUDr. S. J., vedený vo V., a. s. B., č. ú...

O d ô v o d n e n i e :

I.

5.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 22. augusta 2012   doručená   sťažnosť   M.   S.   a A.   V.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 65/55, D not 159/02, D 65/55, ktoré nie je doteraz skončené.

6. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že dedičstvo po nebohom A. V. a nebohom A. V. bolo spoločne prerokované v konaní pred bývalým Štátnym notárstvom v S. v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   D   65/55   a rozhodnuté   dňa   28. novembra   1957   s vyznačenou právoplatnosťou   20.   decembra   1957;   pre   nedostatky   v doručovaní   tohto   rozhodnutia jednotlivým   dedičom   sa   dodatočne   zistilo,   že   nejde   o právoplatne   skončenú   vec,   preto Krajský súd v Trnave uznesením z 27. marca 2002 rozhodnutie štátneho notárstva zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, ktoré doteraz nie je právoplatne skončené, a to aj napriek sťažnosti na prieťahy adresovanej predsedovi súdu ešte v roku 2007.

7. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie ich základných práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov s tým, aby okresnému súdu prikázal konať bez prieťahov, priznal im finančnú náhradu po 20 000 € každému a trovy konania za úkony právnej pomoci.

8.   Predseda   okresného   súdu   poukázal   na   vyjadrenie   k sťažnosti   podané   súdnou komisárkou 19. novembra 2012, ktorá uviedla chronologický postup v predmetnej dedičskej veci od roku 2002 až do súčasnosti a konštatovala značnú zložitosť veci potom, keď už 47 rokov boli právne vzťahy ustálené na základe prvotného rozhodnutia, ktoré sa medzičasom transformovali na ďalšie osoby, čo si vyžiadalo ďalšie súdne spory, a že aj napriek tomu koná plynulo a úkony sú vykonávané v primeraných lehotách, a preto navrhla, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel. Sťažovatelia v reakcii na vyjadrenie zotrvali na podanej sťažnosti, lebo podľa nich činnosť súdneho komisára nie je dostatočne efektívna, keď od 10. júla 2002 nie je ich dedičská vec právoplatne skončená.

9. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie   veci   vo   vzťahu   k namietaným   prieťahom.   Následne   ústavný   súd   pristúpil k prieskumu dĺžky konania z hľadiska tvrdených porušení ústavou a dohovorom zaručených práv sťažovateľov a dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov je opodstatnená.

10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

11.   Vo   vzťahu   k namietanému porušeniu   základného práva podľa   ústavy   a práva podľa dohovoru ústavný súd predovšetkým konštatuje, že pri výklade základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   si   osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci   v primeranej   lehote.   Z uvedeného dôvodu   nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 28/01, I. ÚS 257/08). Ako z judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   nemožno   primeranosť   dĺžky   civilného   konania vyjadriť numericky, v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú je vždy potrebné považovať za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho značilo neprimeranosť doby občianskeho konania s následkami v podobe porušenia označených základných práv. Primeranosť dĺžky civilného   (dedičského)   konania   je   potrebné   skúmať   a preverovať   v každom   prípade jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný celý   rad   kritérií,   podľa   ktorých   možno   posudzovať   primeranosť   dĺžky   konania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania, ďalej   o spôsob   správania   účastníkov   a súdu   (súdneho   komisára)   v priebehu   konania, posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré môžu spôsobiť prieťahy v konaní, a tiež o to, čo bolo pri prerokovávaní veci pre sťažovateľa v hre, resp. aký malo konanie pre neho význam (porov. napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Philis proti Grécku, 1997,   Pélissier   a Sassi   proti   Francúzsku,   1999,   I.   ÚS   257/08,   I.   ÚS   413/08   alebo I. ÚS 322/2010).

12.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného konania je závislá najmä od jeho skutkovej a právnej zložitosti potom, ako pôvodne už pred 55 rokmi (20. decembra 1957, keď bola omylom vyznačená právoplatnosť na vydanom rozhodnutí) boli vlastnícke vzťahy usporiadané a na ne v tomto medziobdobí nadväzoval celý rad právnych konaní, z ktorých zrejme niektoré nebude ani možné zvrátiť vzhľadom na princípy právnej istoty či ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv a pod. Ale   aj   napriek   tomu   okresný   súd   mal   dostatok   procesných   nástrojov,   aby   vec   bola právoplatne skončená.

13.   Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   občianske   súdne   konanie   (dedičské),   ktoré   bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej veci, možno už len na   základe   celkovej   dĺžky   jeho   trvania   považovať   za   nezlučiteľné   s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V priebehu celého konania okresný súd (súdny komisár) nepostupoval v konaní dôsledne a neorganizoval svoju prácu tak,   aby   v čo   najkratšej   dobe   zadovážil   dostatok   relevantných   dôkazov   potrebných na rozhodnutie vo veci samej. Aj keď podľa zistení ústavného súdu bol postup okresného súdu v namietanom konaní v zásade plynulý, na druhej strane je potrebné uviesť, že bol poznačený   veľkou   neefektívnosťou.   Nesústredenosť   a neefektívnosť   postupu   okresného súdu (súdneho komisára) vyplýva okrem iného aj zo skutočnosti, že viaceré pojednávania boli   odročené   buď   na   žiadosť   účastníka,   alebo   pre   jeho   neprítomnosť   či   neprítomnosť ich právneho zástupcu. K zbytočným prieťahom v súdnom (dedičskom) konaní môže dôjsť nielen   samotným   nekonaním   príslušného   súdu   (súdneho   komisára),   ale   aj   takou   jeho neefektívnou činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania,   čiže   k právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci.   Na   naplnenie   ochrany   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru preto nestačí, aby súd vec len prerokoval alebo vykonal a vykonával rôzne procesné úkony (bez ohľadu na ich počet), ale je potrebné, aby vec právoplatne skončil.

14. Ďalej ústavný súd posudzoval správanie sťažovateľov v priebehu konania, pričom nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov   došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.   Sťažovatelia   síce   opakovane doplňovali a upresňovali svoj   návrh   vo vzťahu k jeho   predmetu,   avšak   využitie   možností   daných   účastníkovi   procesnými   predpismi na uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práv   v dedičskom   konaní,   aj   keď   spôsobuje predĺženie   priebehu   konania,   nemožno   kvalifikovať   ako   postup,   dôsledkom   ktorého   sú zbytočné   prieťahy   (napr.   I.   ÚS   31/01,   II.   ÚS   362/09).   Na   ťarchu   sťažovateľov   možno pričítať len tú skutočnosť, že sťažovateľka M. S. i ostatní spoludediči viackrát požiadali o odročenie pojednávania pre rôzne príčiny. Ústavný súd preto na túto skutočnosť prihliadol pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia, zároveň však zdôrazňuje, že opísaný postup sťažovateľov s prihliadnutím na priebeh konania nemožno považovať za zásadný pre vplyv na   celkovú   dĺžku   konania.   Správanie   sťažovateľov   v podstate   ústavný   súd   hodnotí   ako aktívne a súčinné.

15. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a predovšetkým na celkovú dĺžku konania a neefektívnu   činnosť   konajúceho   súdu   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   okresný   súd v prerokovávanej veci   prekročil   dané medze   konať bez zbytočných   prieťahov a skončiť ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sa namieta. V občianskom súdnom konaní je totiž povinnosť súdu konať bez   zbytočných   prieťahov   konkretizovaná   vo   viacerých   ustanoveniach   Občianskeho súdneho poriadku (ide najmä o ustanovenia § 6, § 100 ods. 1 a § 114 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), ktoré sa mali aplikovať ihneď po prekročení určitej „povolenej hranice“, najmä po opakovaných urgenciách a sťažnostiach na prieťahy.

16.   Pri   zvážení   všetkých   už   uvedených   kritérií   ústavný   súd   uzatvára,   že   sporná záležitosť   sťažovateľov   nebola v primeranej   lehote   prerokovaná a došlo   k porušeniu   ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

17.   Ak   ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   vysloví,   že   k porušeniu   práva   došlo   právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.

18. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ústavný súd vzhľadom na okolnosti prípadu,   povahu   veci,   celkovú   dĺžku   konania,   ale   i opísané   správanie   dedičov   dospel k záveru,   že   v danom   prípade   suma   po   2 000   €   každému   zo   sťažovateľov   zodpovedá primeranému finančnému zadosťučineniu za ujmu, ktorú utrpeli.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo svojej doterajšej   judikatúry   v obdobných   prípadoch   a zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

19. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovatelia boli vo veci úspešní, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľom   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   tri úkony právnej   pomoci   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   vypracovanie   sťažnosti a vyjadrenia k podaniu   okresného   súdu)   v celkovej   výške   507,57   €   vrátane   20   %   DPH (422,99 € + 84,58 €). Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľov   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku) do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

20. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013