znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 502/2011-15

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 14.   decembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   E.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   C., s. r. o.,   N.,   konajúcou   prostredníctvom   advokáta JUDr. M. C.,   vo   veci   namietaného porušenia   jej základného práva podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   1   Cob 289/2010 z 20. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti E., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti E., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 289/2010 z 20. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že rozhodnutie krajského súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Napadnutým rozhodnutím krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 Cb 30/2008 z 10. júna 2010, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobcovi – obchodnej spoločnosti E., s. r. o., sumu 35 302,30 € s príslušenstvom. Krajský súd podľa sťažovateľky   jednostranne vyhodnotil dôkazy iba   v jej neprospech, čo je v rozpore so zákonom. Krajský súd nedostatočne zistil rozsah omeškania sťažovateľky a nezaoberal sa dostatočne rozsahom omeškania žalobcu, ktoré malo pre sťažovateľku za následok vznik škody. Krajský súd podľa sťažovateľky nezohľadnil skutočnosť, že dielo ako predmet zmluvného vzťahu medzi ňou   a   žalobcom   nebolo   riadne   a bez   nedostatkov   odovzdané   a sťažovateľka   vyjadrila nesúhlas s názorom krajského súdu, že mala možnosť od zmluvy odstúpiť. Tiež nesúhlasila ani   s postojom   krajského   súdu,   že   zmluvná   pokuta,   ktorou   si   započítala   pohľadávku žalobcu, bola neprimerane vysoká a zaťažovala len žalobcu.

3. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal takýto nález:

„1. Sťažovateľove právo podľa čl. 46 ods. 1 a Ústavy SR bolo postupom Krajského súdu v Bratislave porušené.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.01.2011 č. k. 1 Cob/289/2010-266 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   zaväzuje   Krajský   súd   v   Bratislave   uhradiť   sťažovateľovi   trovy konania a to do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

6. Ústavný súd v úvode uvádza, že v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti, sťažovateľka, zastúpená právnym zástupcom, uvádza, že sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu a zároveň žiada   zrušiť   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu.   V zmysle   §   56   ods.   1   a 2   zákona o ústavnom súde, ako aj na základe sťažnosti dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť smeruje proti napadnutému rozsudku. Predmetom sťažnosti je preto ochrana základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré malo byť porušené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Cob 289/2010 z 20. januára 2011.

Obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je predovšetkým poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K problematike práva na spravodlivý proces je potrebné uviesť, že okrem prístupu k súdu sa v čl. 46 ods. 1 ústavy priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, inak povedané, spravodlivý proces.

Článok 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov   a   iných   orgánov   Slovenskej   republiky   príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

7. Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou   (m.   m.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   31/05) a   nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutia   všeobecných   súdov   len   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré predchádzalo   ich   vydaniu,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného práva   alebo   slobody.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

8. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 25   Cb   30/2008   z 10.   júna   2010,   ktorým   bola   sťažovateľke   uložená   povinnosť   zaplatiť žalobcovi sumu 35 302,30 € s príslušenstvom, ako aj trovy konania v rozsahu 72 %. Vo zvyšku okresný súd nárok žalobcu zamietol. Krajský súd, ktorý rozhodoval o odvolaní podanom   sťažovateľkou,   ako   aj   žalobcom,   dospel   k záveru,   že   okresný   súd   vykonal rozsiahle dokazovanie na základe dôkazov predložených účastníkmi konania alebo nimi navrhnutými, správne zistil skutkový stav veci a vec i správne právne posúdil.

Sťažovateľka v sťažnosti len opísala skutkový stav medzi účastníkmi konania, ako aj jednotlivé   body,   o ktoré   krajský   súd   oprel   svoje   rozhodnutie,   a   v podstate   uvádzala argumenty, ktoré tvorili obsah jej odvolania, no ktoré podľa jej názoru boli vyhodnotené v jej neprospech. Predovšetkým nesúhlasí s vyhodnotením otázky jej omeškania s plnením, ktoré malo mať následne vplyv na omeškanie žalobcu a primeranosť zmluvnej pokuty. Podľa nej nebola v napadnutom rozsudku vôbec objasnená skutočnosť, či predmet diela bol žalobcom   riadne   a bez   nedostatkov   odovzdaný. Sťažovateľka   nesúhlasila   s výčitkou krajského súdu, že žalobcu nevyzvala na riadne odovzdanie diela v dohodnutom termíne a že od zmluvy mohla odstúpiť, čo však neurobila. Podľa nej napadnuté rozhodnutie nemá oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Z týchto   dôvodov   je   podľa   sťažovateľky   napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné a protiústavné. Na podporu svojej argumentácie o porušení jej základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   tiež uvádza   judikáty   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky.

9. Argumenty sťažovateľky týkajúce sa nesúladu medzi vykonaným dokazovaním a napadnutým   rozhodnutím   a jednostrannosti   pri   vyhodnotení   dôkazov   v jej   neprospech považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnené. Ústavnému súdu totiž vôbec neprislúcha prehodnocovať   dokazovania,   ako   ich   vykonali   všeobecné   súdy.   O porušenie   ústavou zaručených práv sťažovateľky by mohlo ísť až v prípade, že by skutkové a následne právne závery boli   v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami; a taký prípad sa nedal identifikovať ani po podanej sťažnosti.

10. Ústavný súd preskúmal odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako   aj   odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu   a dospel   k záveru,   že   obsahuje   dostatok skutkových   a právnych záverov, ktoré odôvodňujú jeho výrok.   Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že vo veci bolo vykonané podrobné dokazovanie, ktoré nebudí žiadne   pochybnosti   o jednostrannosti   či   nesprávnosti   v ich   posúdení.   Z vykonaného dokazovania vyplynuli okresnému súdu také skutkové a právne závery, ktoré krajský súd opodstatnene považoval za správne a dostatočné. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by nasvedčovala tomu, že by krajský súd pri preskúmaní rozsudku okresného súdu hodnotil   dôkazy   jednostranne   v neprospech   ktoréhokoľvek   účastníka   konania,   pretože odvolanie podala nielen sťažovateľka, ale aj žalobca. Ústavný súd preto dospel k záveru, že v konaní krajského súdu nedošlo k porušeniu práva na súdnu ochranu, jeho rozhodnutie nemožno   považovať   za   arbitrárne   či   svojvoľné   a bez   náležitého   odôvodnenia,   a preto sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.

11.   Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   už   jej   ďalšími   návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2011