znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 501/2015-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 5052/2015 a sp. zn. Rvp 5939/2015 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   a zároveň   namietaného   porušenia   čl.   47   Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniami sp. zn. 4 CoE 114/2014 z 28. januára 2015 a sp. zn. 8 CoE 85/2014 z 30. januára 2015 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2 Er 419/2008 z 9. októbra 2014 a sp. zn. 4 Er 57/2007 z 25. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené pod sp. zn. Rvp 5052/2015   a   sp.   zn.   Rvp   5939/2015 s p á j a   na   spoločné   konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 501/2015.

2.Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. apríla 2015 a 30. apríla 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   zákazu   diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 4 CoE 114/2014 z 28. januára 2015 a sp. zn. 8 CoE 85/2014 z 30. januára   2015   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu“)   v spojení s uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2 Er 419/2008 z 9. októbra 2014 a sp. zn. 4 Er 57/2007 z 25. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Stará Ľubovňa“).

2.   Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   (už   mnohonásobne   a   pravidelne   sa opakujúcej,   pozn.)   atakuje   závery   vyplývajúce   z rozhodovacej   činnosti   uvedeného okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktorým   vytýka   ich   nesprávnosť   z hľadiska   právneho posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych   predpisov vzťahujúcich   sa   na   ich   postup   a   rozhodnutia   v exekučných   konaniach   vedených pred uvedenými   všeobecnými   súdmi   a zároveň   poskytuje   ústavnému   súdu   vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.

3. V petite podaných sťažností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom a napadnutými rozhodnutiami   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa   a krajského   súdu,   ktoré   ďalej   zruší a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.

II.

4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112 ods. 1 OSP (ďalej len „OSP“) v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v   súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

7.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 5052/2015   a   sp.   zn.   Rvp   5939/2015   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť v osobe sťažovateľky   a krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami Okresného súdu Stará Ľubovňa

8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Stará Ľubovňa, ústavný súd vzhľadom   na už   uvedené   poukazuje   na   skutočnosť,   že   proti   týmto   bolo   možné   podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

10. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa   ústavný   súd   už   zaoberal   v uplynulom   období   a v ktorých   atakovala   právne   závery všeobecných   súdov   vo   vzťahu   k právnemu   posudzovaniu   notárskych   zápisníc,   ako   aj rozsudkov   rozhodcovského   súdu   ako   exekučných   titulov   koncipovaných   na   podklade neprijateľných   podmienok   v úverových   zmluvách   vrátane   posúdenia   zmlúv   o úvere koncipovaných   formulárovou   formou   ako   spotrebiteľských   zmlúv   v nadväznosti na podmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len,,Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. 2. 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a krajského súdu v odvolacom konaní v rozpore s § 214 ods. 1 OSP a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej   právnej   argumentácii   a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   aj   v prípade   týchto   sťažností. Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s odôvodnením   svojich predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp. zn. I. ÚS   220/2011   z 9. júna   2011,   sp.   zn. I. ÚS 227/2012   zo   16.   mája   2012,   sp. zn. I. ÚS 379/2012   z 22. augusta   2012, sp. zn. I. ÚS 381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I.   ÚS   409/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS 410/2012   z 22. augusta   2012, sp.   zn. I. ÚS 3/2013   zo 16. januára   2013,   sp. zn. I. ÚS 110/2013   z 20.   februára   2013,   sp.   zn. I. ÚS 146/2013   z 13. marca   2013,   sp. zn. I. ÚS 157/2013   z 13. marca   2013,   sp.   zn. I. ÚS 745/2013   z 11.   decembra   2013,   sp. zn.   I. ÚS 99/2014   z 5. marca   2014,   sp.   zn. I. ÚS 100/2014   z 5.   marca   2014,   sp. zn. I. ÚS 212/2014   zo 7. mája   2014,   sp.   zn. II. ÚS 473/2011   z   20.   októbra   2011,   sp. zn. II.   ÚS   303/2011   z 24.   augusta   2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn.   II.   ÚS   79/2013   zo   7.   februára   2013, sp. zn. II.   ÚS   365/2013   z 26. júna   2013, sp. zn. II.   ÚS   344/2013   z 19.   júna   2013,   sp. zn. II. ÚS   562/2013   z 30.   októbra   2013, sp. zn. III.   ÚS   178/2014   zo 4. marca   2011,   sp. zn.   III.   ÚS   242/2011   z   31.   mája   2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 173/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 176/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 178/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 214/2014 z 25. marca 2014, sp. zn.   III.   ÚS   297/2014   z 24.   apríla   2014,   sp. zn. IV.   ÚS   299/2012   zo   7.   júna   2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 181/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 182/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 183/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 186/2014 z 20. marca 2014, sp. zn.   IV.   ÚS   187/2014   z 20.   marca   2014...),   ktoré   skončili   odmietnutím   podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných   prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory,   a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia. Zároveň ústavný súd prízvukuje, že sťažovateľka ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (rozsudok Európskeho súdu Slovenskej republiky vo veci Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002, sťažnosť č. 64336/01, ako aj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp. zn. 5 Cdo 218/2009, sp. zn. 3 Cdo 51/2011, sp. zn. 3 Cdo 186/2012 a sp. zn. 7 Cdo 56/2011).

11.   Na   podporu   svojej   argumentácie   iba   upriamuje   pozornosť   sťažovateľky aj na rozhodnutie   Súdneho   dvora   sp. zn. C-76/10   zo 16. novembra   2010   vydané vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98   až   C-244/98,   C-473/00,   C-168/05,   C-243/08,   C-40/08,   C-227/08   a C-76/10) dotýkajúcu   sa   problematiky   spotrebiteľského   práva,   ktoré   podporujú   právne   závery ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe. V ostatnom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.), v ktorom   Súdny   dvor   výslovne   deklaroval,   že „možnosť   súdu   skúmať   nekalú   povahu podmienky   aj   bez   návrhu   predstavuje   vhodný   prostriedok   na   dosiahnutie   výsledku stanoveného   v článku   6   smernice   93/13,   teda   zabránenie   tomu,   aby   bol   jednotlivý spotrebiteľ   viazaný   nekalou   podmienkou,   a zároveň   na   dosiahnutie   cieľa   stanoveného v článku   7   tejto   smernice,   pretože   takéto   preskúmanie   môže   mať   odradzujúci   účinok smerujúci   k ukončeniu   používania   nekalých   podmienok   v zmluvách   uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“.

12. Taktiež už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a je účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutím exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci. K sťažovateľkou namietanému postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (právna úprava ktorých bola účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012), ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak by tento postup nebol zo strany všeobecných súdov dodržaný (nariadenie pojednávania pred vyhlásením   exekúcie   za   neprípustnú   a jej   zastavenie,   pozn.),   nepredstavoval   by   také porušenie   označených   práv   sťažovateľky,   ktoré   by   svojou   intenzitou   bolo   spôsobilé zasiahnuť do ňou onačených práv v takom smere, aby   ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie (napr. I. ÚS 367/2014).

13.   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   stabilne   uprednostňuje   materiálne   poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich   účelu   a   zmyslu,   pričom   pri   riešení   (rozhodovaní)   konkrétnych   prípadov   sa   nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS   182/07,   II.   ÚS   410/2010).   Priorizovanie   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich   z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych   konaniach   (alebo   iných   právom   upravených   konaniach   pred   orgánom   verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy. Inými slovami, ústavný súd predstavuje súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), z čoho vyplýva, že nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani nie   je   inštančne   nadriadený.   Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavne zaručených   základných   práv   a   slobôd   jednotlivca.   To   znamená,   že   ústavný   súd   nie   je oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádza k porušeniu   bežnej   zákonnosti   alebo   iným   nesprávnostiam,   ktoré   svojou   podstatou spočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).

14.   V kontexte   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažovateľkou   podané   sťažnosti týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti a nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde. Ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania sťažovateľkou podané sťažnosti odmietol bez podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods. 2 posledná veta zákona o ústavnom   súde).   Keďže   boli   sťažnosti   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

15. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania   neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015