znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 501/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN a. s., Šoltésovej   420/2,   Považská   Bystrica,   zastúpenej   spoločnosťou   ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA   ŠTRBÁŇ,   s. r. o., Ulica   1.   mája   1455/5,   Púchov,   konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   Branislava   Štrbáňa,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, základného   práva   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp. zn. 6   Co   190/2011   z 13.   decembra   2011 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 112/2014 z 19. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RAVEN a. s. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   RAVEN   a.   s.,   Šoltésovej   420/2,   Považská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k   dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 6   Co   190/2011   z 13.   decembra   2011 a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 112/2014 z 19. februára 2014.

Ako   z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   rozsudkom   Okresného   súdu   Považská   Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 150/2009-207 z 30. júna 2011 bola sťažovateľke z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľke V. Š. sumu 8 868,27 € s príslušenstvom, ako aj zaplatiť náhradu trov konania. Konanie v časti o zaplatenie sumy 989,27 € okresný súd samostatným uznesením č. k. 4 C 150/2009-206 z 30. júna 2011 zastavil. Predmetný rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 150/2009-207 z 30.   júna   2011   bol   v napadnutej   časti   potvrdený   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 6 Co 190/2011 z 13. decembra 2011.

Výška bezdôvodného obohatenia bola v súdnom konaní vedenom okresným súdom stanovená na základe znaleckého posudku č. 40/2011 znalkyne T. K., so závermi ktorého sťažovateľka   nesúhlasila   a   navrhovala   vykonať   kontrolné   znalecké   dokazovanie   tak v konaní vedenom na okresnom súde, ako aj v konaní vedenom na súde krajskom, čo však ani jeden zo súdov nevykonal.

V sťažnosti sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že v analogickej právnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 158/2011 bola výška bezdôvodného obohatenia za   užívanie   nehnuteľností   určená   znaleckým   posudkom   Ústavu   súdneho   inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline v podstatne nižšej sume, ako to bolo v znaleckom posudku vypracovanom T. K. Keďže podľa sťažovateľky išlo o dôkaz, ktorý bez svojho zavinenia nemohla predložiť v pôvodnom konaní a ktorý jej nesporne mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie v merite veci, podala návrh na obnovu konania z dôvodov podľa § 228 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“).

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   4   C   191/2013-82   zo   7.   novembra   2013   návrh sťažovateľky na obnovu konania zamietol. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou krajský súd namietaným uznesením č. k. 5 Co 112/2014-98 z 19. februára 2014 rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   ňou   navrhované   vykonanie   kontrolného   znaleckého dokazovania, ktoré tak okresný súd, ako aj krajský súd neuskutočnil, predstavovalo jediný dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať rozhodujúce skutočnosti v pôvodnom súdnom konaní, a ovplyvniť tak rozhodnutie v merite veci v jej prospech. Uvedeným postupom všeobecných súdov   tak   bola   sťažovateľka   postavená   do   nevýhodnejšej   pozície   proti   druhej   strane konania, čím bol porušený princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti občianskeho súdneho konania, a tým aj základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny, ako aj právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, ako aj uznesením   krajského   súdu   sťažovateľka   odôvodnila   tým,   že   v   prípade   vykonania kontrolného znaleckého dokazovania by bola zaviazaná zaplatiť bezdôvodné obohatenie a trovy konania v podstatne nižšej výške, ako bola priznaná právoplatným rozhodnutím. Týmto postupom všeobecných súdov tak bolo zasiahnuté aj do jej majetkovej sféry, pričom krajský   súd   sa   podľa   sťažovateľky   vo svojom   uznesení   nevysporiadal   s   jej   námietkou o tvrdenom porušení základného práva vlastniť majetok, čo je súčasne porušením § 157 ods. 2 OSP, a teda je rozhodnutím arbitrárnym a nepreskúmateľným.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo spoločnosti RAVEN a.s.... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/190/2011 zo dňa 13.12.2011 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/112/2014 zo dňa 19.02.2014, porušené bolo. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   6Co/190/2011   zo   dňa   13.12.2011 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/112/2014 zo dňa 19.02.2014 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Spoločnosti   RAVEN   a.s....   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 284,08 €,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Trenčíne   povinný   vyplatiť   na   účet   spoločnosti ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA ŠTRBÁŇ, s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.A   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozsudkom krajského súdu

V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 6 Co 190/2011   z 13.   decembra   2011   nadobudol   právoplatnosť   a vykonateľnosť 20. januára 2012 a sťažnosť sťažovateľky z 20. mája 2014 bola ústavnému súdu doručená 21. mája 2014, teda zjavne až po uplynutí lehoty dvoch mesiacov uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   v   časti   namietajúcej   porušenie   jej   základných   a   iných   práv   rozsudkom krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

II.B K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   krajského   súdu,   preto   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sústredil na posúdenie   jej   opodstatnenosti   s   prihliadnutím   na   argumentáciu   sťažovateľky o nedostatočnom vysporiadaní sa krajského súdu s jej námietkami a nesprávnom právnom posúdení jej návrhu na obnovu konania.

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“),   z   ktorej   vyplýva,   že „právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).   Obdobne   ESĽP   v   rozsudku   Ruiz   Torija   c.   Španielsko   z   9.   decembra   1994, Annuaire, č. 303-B uviedol, že „právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôkazy,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

V   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   ústavný   súd   poukazuje   aj na svoju   stabilizovanú   judikatúru,   v   ktorej   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich do právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

Z   obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľka   namieta   nesprávnosť a arbitrárnosť uznesenia krajského súdu, ktorým bolo v merite veci potvrdené uznesenie okresného   súdu   č.   k.   4   C   191/2013-82   zo   7.   novembra   2013   o   zamietnutí   jej   návrhu na obnovu konania. Vzhľadom na tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd sa v namietanom uznesení nevysporiadal dostatočne s podstatou jej námietok, ktoré podľa nej odôvodňujú opodstatnenosť obnovy konania v jej veci, ústavný súd preskúmal, či je toto dôvodné.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol:„Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako aj postup súdu prvého stupňa, ktorý mu predchádzal a zistil, že napadnuté uznesenie je vo výroku vecne   správne.   Súd   prvého   stupňa   návrh   navrhovateľa   na   obnovu   konania   zamietol z dôvodu, že znalecký posudok č. 92/2013, vypracovaný USI v Žiline, na ktorý sa odvoláva navrhovateľ ako na dôkaz, ktorý bez svojej viny nemohol v pôvodnom konaní použiť a ktorý by mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, by musel už v čase pôvodného konania objektívne existovať, čo v danom prípade rozhodne splnené nebolo. Je zrejmé, že vzhľadom k   dátumu   vyhotovenia   predmetného   znaleckého   posudku   konajúce   súdy   k   týmto skutočnostiam   v   čase   vyhlásenia   ich   rozhodnutia   nemohli   prihliadať.   Odvolací   súd   tak zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že nenariadenie kontrolného znaleckého dokazovania súdom prvého i druhého stupňa v pôvodnom konaní nemôže zakladať dôvod na povolenie obnovy predmetného konania, nakoľko je vecou úvahy vec prejednávajúceho súdu,   či   považuje   v   danej   procesnej   situácii   za   potrebné   doplniť   dokazovanie   ďalším kontrolným znaleckým skúmaním...

Nemožnosťou   použiť   skutočnosti,   rozhodnutia   alebo   dôkazy   bez   svojej   viny v pôvodnom konaní v zmysle ust. § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie   v   súdnom   konaní   alebo   nemožnosť   označiť   či   predložiť   tieto   skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu. Nejde o prípady nevykonania možného   dokazovania   súdom   o   tých   skutočnostiach,   rozhodnutiach   a   dôkazoch,   ktoré účastníci   konania označili,   avšak súd ich nepokladal za   rozhodujúce,   a   preto sa   k ich dokazovaniu neprikročilo (R 19/1975). Nemožnosť v danom prípade musí mať objektívny charakter, zatiaľ čo v prejednávanej veci mala nemožnosť spočívať v subjektívnom prístupe súdov   prvého   i   druhého   stupňa,   odmietajúcom   nariadiť   vo   veci   kontrolné   znalecké dokazovanie. Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že ani prípadná vecná nesprávnosť   rozhodnutia,   plynúca   z   pochybení   pri   právnom   posúdení   veci,   z   ktorej navrhovateľ pri spochybňovaní výsledkov znaleckého dokazovania a na to nadväzujúcich záverov súdov prvého a druhého stupňa v pôvodnom konaní musí nevyhnutne vychádzať, nemôže   byť   relevantným   dôvodom   zakladajúcim   procesnú   prípustnosť   obnovy   konania podľa   ust.   §   228   ods.   1   O.s.p.   (ZSP   č.   15/2000,   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR sp. zn. 4 Cdo 83/99).   Takýmto   dôvodom   zároveň   nemôžu   byť   ani   prípadné   pochybenia procesného charakteru, na nápravu ktorých sú k dispozícii iné opravné prostriedky.“

Podľa § 228 ods. 1 OSP právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak

a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,

b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci...

Podľa   §   230   ods.   1   OSP   návrh   na   obnovu   konania   treba   podať   v   lehote   troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť.

Podľa   §   232   ods.   1   OSP   návrh   na   obnovu   konania   prejedná   súd,   ktorý   o   veci rozhodoval v prvom stupni.

Podľa § 234 ods. 1 OSP návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne, alebo obnovu konania povolí.

Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľke bol umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ňou podaného návrhu na obnovu konania vo veci   konal   a   rozhodol,   pričom   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   sťažovateľka nepreukázala žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní (o zaplatenie sumy 8 868,27 € s príslušenstvom vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 C 150/2009). Krajský súd v danej veci (totožne s okresným súdom) najmä konštatoval, že dôkaz, ktorý sťažovateľka považuje za dôvod na povolenie obnovy konania musel objektívne existovať už v čase pôvodného konania, pričom tento vznikol až následne, čo podľa názoru ústavného súdu vyplýva z § 228 ods. 1 OSP a súčasne plne korešponduje   so   zásadou   zakotvenou   v   §   154   OSP,   podľa   ktorej   pre   rozsudok   je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Pokiaľ sa sťažovateľka domnieva, že okresný súd v pôvodnom konaní nevykonal ňou navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (kontrolný znalecký posudok), uvedené dôvody mohla uplatniť formou podania riadneho opravného prostriedku (odvolania) v súlade s § 205 ods. 2 písm. c) OSP. Túto možnosť   však   sťažovateľka   nevyužila.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   považuje odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu za dostatočne objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.

Reálne   garantovanie   a   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   v   konaní o obnove konania neznamená, že by všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory účastníka súdneho konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   namietané   uznesenie   krajského   súdu   bolo   arbitrárne a nebolo náležite zdôvodnené, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti krajského súdu   (I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   50/04).   Krajský   súd   (v   spojení   so   skutkovými   a   právnymi závermi vyjadrenými   v   odôvodnení   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   4   C   191/2013 zo 7. novembra   2013)   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne konformným   spôsobom vysporiadal   s námietkami   sťažovateľky,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02, A.   B.   v.   Slovenská   republika,   rozsudok   zo   4.   marca   2003   a   v   ňom   odkaz   na   ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo na revíziu   súdneho   konania   [bližšie   pozri   Svák,   J.:   Ochrana   ľudských   práv   z   pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 369 – 370; (m. m. IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 403/09)].

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že námietky sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sú zjavne neopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.C K namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu

Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľky, teda základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny, ako aj práva na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ústavný   súd   po   preskúmaní uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv sťažovateľky, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval   príslušné   právne   normy.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že medzi namietaným uznesením krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy   (resp.   podľa   čl. 11 ods.   1 a 4 listiny), ako aj právom podľa   čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto   práv   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   v   dôsledku   čoho   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014