znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 501/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr.   B. F.,   PhD., Advokátska kancelária F., s.   r. o.,   B., vedené pod sp. zn. Rvp 10914/2012, Rvp 10915/2012, Rvp 10916/2012, Rvp 10917/2012, Rvp 10918/2012, Rvp 10919/2012 a sp. zn. Rvp 10920/2012 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoE   134/2012   z 15.   mája   2012   v spojení   s postupom   a uznesením   Okresného   súdu Lučenec sp. zn. 14 Er 916/2008 z 23. februára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej   Bystrici   sp. zn. 1 CoE   253/2012   z 11.   júna   2012   v spojení   s postupom a uznesením   Okresného   súdu   Lučenec   sp.   zn.   14   Er   1003/2007   z 23.   februára   2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE 37/2012 z 31. mája   2012   v spojení   s postupom   a uznesením   Okresného   súdu   Lučenec   sp.   zn.   9   Er 150/2008 z 2. januára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE 68/2012 z 31. mája 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Lučenec sp. zn. 9 Er 1014/2007 z 5. januára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej   Bystrici   sp. zn. 14 CoE 212/2012   zo   4.   júna   2012   v spojení   s postupom a uznesením   Okresného   súdu   Lučenec   sp.   zn.   10   Er   1014/2010   z 27.   januára   2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE 61/2012 z 31. mája   2012   v spojení   s postupom   a uznesením   Okresného   súdu   Lučenec   sp.   zn.   9   Er 968/2009 z 12. januára 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE 192/2012 z 25. apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Lučenec sp. zn. 8 Er 712/2009 z 5. januára 2012 a takto  

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10914/2012 až sp. zn. Rvp 10920/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10914/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. júla 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 CoE 134/2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 Er 916/2008, postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoE 253/2012 z 11. júna 2012   v spojení   s postupom   a uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   14   Er   1003/2007   z 23. februára 2012, postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 15 CoE 37/2012 z 31. mája 2012 v spojení s postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Er 150/2008 z 2. januára 2012,   postupom   a uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 17 CoE 68/2012   z 31.   mája   2012 v spojení s postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Er 1014/2007 z 5. januára 2012, postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 14 CoE 212/2012 zo 4. júna 2012 v spojení s postupom   a uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   10   Er   1014/2010   z 27.   januára   2012, postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 17 CoE 61/2012 z 31. mája 2012 v spojení s postupom   a uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   9 Er   968/2009   z 12.   januára   2012 a postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoE 192/2012 z 25. apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 8 Er 712/2009 z 5. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z vlastných   zdrojov.   Sťažovateľka   poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok   dojednaných   v úverových   zmluvách.   Keďže   dlžníci   dobrovoľne   nezaplatili svoje dlhy, tieto sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednaní v zmluvách o úveroch obsahujúcich aj rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania   pred   ňou   zvoleným   rozhodcovským   súdom   –   spoločnosťou   S.,   a.   s.,   B. Rozhodcovské rozsudky tohto súdu sa stali exekučnými titulmi na vykonanie exekúcie. Súdny   exekútor   na   základe   poverení   udelených   okresným   súdom   začal   nútený   výkon rozhodnutí, t. j. exekúcie. V priebehu exekučného konania okresný súd svojimi uzneseniami exekúcie   vyhlásil   za   neprípustné   a zastavil   ich.   Krajský   súd   na   odvolania   sťažovateľky svojimi   napadnutými   rozhodnutiami   potvrdil   okresným   súdom   vydané   prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

3.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   napadla   právne   závery   okresného   súdu a krajského súdu a vytkla im ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec.

3.1   Podľa sťažovateľky okresný súd porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým,   že   v napadnutých   rozhodnutiach   rozhodol   nad   rámec   zverenej   právomoci,   svojím postupom jej ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutia formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva. Sťažovateľka   predovšetkým   namieta,   že   všeobecný   súd,   ktorý   koná   ako   súd   exekučný, nie je oprávnený vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci   (revízny   postup),   a ak   právny   poriadok   upravuje   nástroje   právnej   kontroly a zodpovednostné   mechanizmy   ochrany práv   subjektov,   nemôže   ich   nahrádzať vlastnou činnosťou. Poukázala predovšetkým na právoplatnosť rozhodcovských rozsudkov. Podľa tvrdení sťažovateľky tým, že exekučný súd konal nad rámec zverenej právomoci, porušil princíp   legality   a zásadu   začatia   konania   na   návrh,   rovnosť   účastníkov   konania   i právo na spravodlivý súdny proces, čím došlo k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

3.2   Krajský   súd   podľa   tvrdení   sťažovateľky   v bode   1   označené   práva   porušil predovšetkým   tým,   že   nedostatočne   zistil   skutkový   stav,   pretože   nevykonal   náležité dokazovanie   a svoje   rozhodnutia   založil   na   skutočnostiach,   ktorých   existencia   nebola dokázaná,   pričom   svoje   rozhodnutia   formuloval   na   základe   nesprávneho   právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva.

4.   V nadväznosti   na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného   súdu   a krajského   súdu,   ako aj porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu, zruší napadnuté rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

8.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 10914/2012,   Rvp   10915/2012,   Rvp   10916/2012,   Rvp   10917/2012, Rvp 10918/2012, Rvp 10919/2012 a sp. zn. Rvp 10920/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky   a okresného   súdu   a   krajského   súdu,   proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj k namietanému   porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

10. Pokiaľ ide   o napadnuté rozhodnutia   okresného súdu,   ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   tak   ako   v iných   obdobných   sťažnostiach   sťažovateľky   doručených ústavnému súdu (napr. rozhodnutím sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012).

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu

11. Zo sťažností vyplýva, že napadnutými rozhodnutiami (pozri I. časť odôvodnenia tohto   rozhodnutia,   pozn.)   krajský   súd   potvrdil   rozhodnutia   okresného   súdu   o   vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty (námietky) sťažovateľky týkajúce   sa   najmä   právomocí   všeobecných   súdov,   spôsobilosti   exekučných   titulov, posúdenia   zmlúv   o úvere,   ich   obsahu   a   náležitostí   ako   zmlúv „v   zmysle   zákona o spotrebiteľských úveroch“ a iné sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, o ktorých už ústavný súd v minulosti rozhodol tak, že ich vo vzťahu k odvolacím súdom odmietol ako zjavne neopodstatnené (napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp.   zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II.   ÚS 379/2011 zo 7. septembra   2011   a sp.   zn.   I.   ÚS   382/2012   z 22.   augusta   2012),   keď   v odôvodnení týchto rozhodnutí (okrem iného) uviedol, že považuje za ústavne akceptovateľný právny názor   odvolacích   súdov,   že   nespôsobilý   exekučný   titul   (rozhodcovský   rozsudok) je dôvodom   na vyhlásenie   exekúcie   za   neprípustnú,   resp.   na   zastavenie   exekučného konania, že tieto súdy aplikovali na vec sa vzťahujúce všeobecne záväzné právne predpisy (zákony)   podľa   ich   obsahu   a rozhodli   aj   v   zmysle   ustálenej   judikatúry   formulovanej Najvyšším   súdom Slovenskej   republiky (rozsudok sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997   publikovaný   v Zbierke   stanovísk   a   rozhodnutí   pod   č.   R   58/1997),   a teda   že rozhodnutia odvolacích súdov nezasahujú neprípustným spôsobom do práv sťažovateľky, porušenie   ktorých   namietala.   Keďže   dôvody   odmietnutia   analogických   sťažností   sú sťažovateľke   dobre   známe,   ústavný   súd   ich   v danom   prípade   nepovažoval   za   potrebné duplicitne citovať a sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

12. Ústavný súd ďalej konštatuje, že je zarážajúce, že sťažovateľka, ktorá je právne zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   nerešpektuje   zákon   o ústavnom   súde, a napriek   viacerým   upozorneniam   (napr.   I.   ÚS   283/2012,   III.   ÚS   328/2012, III. ÚS 329/2012   a   iné)   naďalej   predkladá   také   sťažnosti,   ktoré   neobsahujú   náležitosti ustanovené   citovaným   zákonom.   V posudzovaných   prípadoch   síce   sťažovateľka   v petite sťažností   označila   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorými   malo   dôjsť   k porušeniu   jej označených   práv, a zároveň   na   úvodnej   strane   svojich   sťažností   uvádza   ako   prílohy „dokumenty podľa textu“, no napriek tomu ústavnému súdu (okrem splnomocnení) žiadne písomné   podklady   nedoručila.   Keďže   nedostatky   zákonom   predpísaných   náležitostí vyplývajúce   z podaní   sťažovateľov   ústavný   súd   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti, sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

13. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomu rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2012