znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 501/2011-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka   prerokoval   sťažnosť   S.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   A.   C.,   Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 1 Cdo 123/2009 z 20. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   S.   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 123/2009 z 20. decembra 2010 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   501/2011-15 zo 14. decembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 123/2009 z 20. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní pred všeobecnými súdmi sa bývalá   zamestnankyňa   sťažovateľa   ako   žalobkyňa   domáhala   proti   sťažovateľovi zaplatenia   2   035,65   €   s   príslušenstvom   z   titulu   náhrady   škody   následkom   neplatného právneho úkonu v intenciách § 17 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Zákonník   práce“).   Neplatným   právnym   úkonom, následkom ktorého mala vzniknúť požadovaná škoda, bola kolektívna zmluva podpísaná 29. mája   2002   medzi   sťažovateľom   a S.,   závodným   výborom   S.   (ďalej   len   „kolektívna zmluva“). Podstata žalobného návrhu spočívala v tvrdení, že pokiaľ by v inom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 C 31/2005 nedošlo k vysloveniu neplatnosti kolektívnej zmluvy, prináležalo by žalobkyni na základe uzavretej kolektívnej zmluvy zvýšené odstupné o trojnásobok priemernej mesačnej mzdy z dôvodu skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.  

3. Z dokazovania pred všeobecnými súdmi vyplynulo, že medzi účastníkmi nebolo sporné platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou z organizačných dôvodov, sporný nebol ani nadväzujúci nárok žalobkyne na odstupné podľa Zákonníka práce, ktoré jej aj bolo   vyplatené,   nebol   sporný   priemerný   mesačný   zárobok   žalobkyne a   ani   uzatvorenie kolektívnej zmluvy, z ktorej čl. 8 bodu 1 vyplýval nárok na ďalšie odstupné nad rámec Zákonníka práce, ktoré bolo predmetom konania. Pre právne posúdenie nároku žalobkyne bola   rozhodnou   skutočnosť,   že   predmetná   kolektívna   zmluva   bola   právoplatným súdnym rozhodnutím   v   inom   konaní   určená   za   neplatnú.   Okresný   súd   rozsudkom sp. zn. 15 Ct 22/2003   z   1.   apríla   2008   žalobu   zamietol   a   svoje   rozhodnutie   odôvodnil s poukazom na čl. 2 základných zásad Zákonníka práce, ustanovenia § 1 ods. 2, § 17 ods. 3 a § 76 ods. 1 Zákonníka práce a ustanovenia § 34, § 37 ods. 1 a § 38 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) predovšetkým tým, že ak by zo strany sťažovateľa došlo k plneniu na základe neplatnej kolektívnej zmluvy, na strane žalobkyne by došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré by musela vydať.

4.   Na   základe   odvolania   žalobkyne   Krajský   súd   v   Bratislave   rozsudkom sp. zn. 10 Co 38/2008 z 8. októbra 2008 (ďalej len „krajský súd“ a „rozsudok krajského súdu“)   zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   tak,   že   žalobe   vyhovel.   Krajský   súd vychádzajúc z rovnakého skutkového stavu ako prvostupňový súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil otázku, či žalobkyňa mala po vyslovení neplatnosti kolektívnej   zmluvy   právo   na   náhradu   škody,   ktorá   jej   mala   vzniknúť   práve   z   dôvodu neplatnosti kolektívnej zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu, keď na zistený skutkový stav veci síce aplikoval správny právny predpis (Zákonník práce a Občiansky zákonník v znení   účinnom   v   čase   rozviazania   pracovného   pomeru   medzi   účastníkmi),   avšak ho nesprávne vyložil. Krajský súd na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho právneho názoru, že pokiaľ žalobkyni vzniklo právo na vyplatenie odstupného nad rámec Zákonníka práce   podľa   kolektívnej   zmluvy,   ktorá   platila   u   sťažovateľa,   bola   jeho   zamestnancom oznámená a podľa nej sa sťažovateľ riadil, tak po vyslovení jej neplatnosti právoplatným súdnym rozhodnutím patrí žalobkyni právo na náhradu škody podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce   a v   súlade   s   čl.   2   základných   zásad   Zákonníka   práce   v   sume   rovnajúcej   sa odstupnému, ktoré by jej bolo vyplatené v prípade, ak by sťažovateľ neskôr nesledoval vyslovenie   neplatnosti   kolektívnej   zmluvy.   Krajský   súd   ďalej   uviedol,   že   neplatnosť kolektívnej   zmluvy   ako   právneho   úkonu   nemôže   byť   žalobkyni   na   škodu,   keďže   túto neplatnosť sama nespôsobila.

5. Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd vec nesprávne posúdil, a preto podľa § 241 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov podal proti jeho odvolaciemu rozsudku dovolanie. Sťažovateľ v dovolaní uviedol, že kolektívnu zmluvu nemožno považovať za neplatnú, ale za neexistujúci právny úkon, s ktorým   nemožno   spájať   nijaké   relevantné   právne   účinky   a   na   ktorý   je   neprípustná aplikácia § 17 ods. 3 Zákonníka práce. Taktiež dôvodil na to, že kolektívna zmluva nie je právnym úkonom medzi sporovými stranami, ale normatívnym právnym aktom, z ktorého nemožno odvodzovať právo žalobkyne na náhradu škody.

6. Najvyšší súd sa nestotožnil s námietkami sťažovateľa, argumentáciu odvolacieho krajského súdu   považoval za vecne a právne správnu a jeho dovolanie zamietol. Podľa názoru sťažovateľa rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny, odchyľujúci sa od kogentných ustanovení príslušných právnych predpisov, čo má za následok porušenie jeho základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka, že sa (rovnako ako krajský súd) nesprávne vysporiadal s otázkou následkov   neplatnosti   kolektívnej   zmluvy   ako   právneho   úkonu   z hľadiska   dôvodnosti aplikácie § 17 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého neplatnosť právneho úkonu nemôže byť   zamestnancovi   na   ujmu,   ak   neplatnosť   nespôsobil   sám.   Sťažovateľ   svoju   sťažnosť z ústavnoprávneho hľadiska odôvodnil v podstatnom takto:

„Otázka   zmlúv   je   v   Zákonníku   práce   riešená   odlišne   od   úpravy   v   Občianskom zákonníku, pretože Zákonník práce vo svojom ustanovení § 18 jednoznačne ustanovuje, že v rámci pracovného práva je možné uzatvoriť len také zmluvy, ktoré výslovne ustanovuje Zákonník   práce,   prípadne   osobitný   pracovnoprávny   predpis.   Naproti   tomu   Občiansky zákonník umožňuje uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená, za predpokladu, že neodporuje účelu alebo obsahu tohto zákona (§51 Občianskeho zákonníka). Pre účely pracovného práva je však potrebné aplikovať právnu úpravu obsiahnutú v Zákonníku práce prednostne pred úpravou v Občianskom zákonníku.

Ak   ide   o   neplatný   právny   úkon   pre   rozpor   so   zákonom   alebo   pre   obchádzanie zákona, vždy ide o absolútnu neplatnosť, teda o právny úkon, ktorý dodatočne nemožno konvalidovať. Je preukázané, že v predmetnom prípade kolektívna zmluva bola uzatvorená kanceláriou   sťažovateľa,   ktorá   nie   je   ani   samostatnou   právnickou   osobou   oprávnenou na právne   úkony   v   mene   právne   spôsobilého   subjektu,   ktorým   je   sťažovateľ,   je   iba vnútornou organizačnou zložkou, teda niekým, kto na to nemal ani právnu spôsobilosť ani spôsobilosť na právne úkony. Tu preto nejde iba o nedostatok formy predpísanej zákonom v zmysle   §   17   ods.   2   ZP,   ale   priamo   o   nedostatok   právomoci   (kompetencie)   -   právnej spôsobilosti kancelárie sťažovateľa ako konajúceho účastníka kolektívnej zmluvy, ako aj o nedostatok právnej spôsobilosti konať toho, kto konal v mene sťažovateľa pri uzatváraní kolektívnej   zmluvy,   lebo   kancelária   sťažovateľa   nebola   oprávnená   v   zmysle   Stanov sťažovateľa konať navonok za sťažovateľa a ani konať za sťažovateľa ako zamestnávateľa pri kolektívnom vyjednávaní.

Z právnoteoretického hľadiska v prípade predmetnej kolektívnej zmluvy ide o non negotium, nie o negotium nullum, ide nielen o absolútnu neplatnosť pre rozpor so zákonom pre nedostatok formy, ale o ničotný (neexistentný) právny úkon (non negotium), t. j. taký úkon, s ktorým nemožno spájať nijaké relevantné právne účinky (následky), pretože bol uzatvorený tým, kto nemal ani právnu subjektivitu, spôsobilosť na práva a povinnosti ani spôsobilosť na právne úkony, spôsobilosť konať v právnych vzťahoch ako zamestnávateľ pri kolektívnom vyjednávaní. Z takéhoto ničotného, nejestvujúceho právneho úkonu nemôžu vzniknúť nijaké práva a povinnosti ani účastníkom kolektívnej zmluvy ani zamestnancom, a preto nemôže vzniknúť ani nárok na odstupné ktorémukoľvek zamestnancovi sťažovateľa a nad rámec daný Zákonníkom práce.

V tejto súvislosti treba osobitne zdôrazniť, že aplikácia § 17 ods. 3 ZP na ničotné úkony   je   neprípustná,   lebo   by   sa   tým   vlastne   konvalidovali   právne   neexistujúce   práva a povinnosti.

Z   právneho   hľadiska   vôbec   nemôže   obstáť   prisúdenie   nároku   ako   dôvodného na základe názoru, že neplatnosť kolektívnej zmluvy nemôže byť na ujmu navrhovateľky pani M. ako zamestnankyne sťažovateľa (§ 17 ods. 2 ZP), lebo tu nejde o neplatnosť iba podľa § 17 ods. 2 ZP, ale o neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, takže sa musí uplatniť názor, že pri ničotnom právnom úkone prichádza do úvahy použitie § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 4 ZP, a nie § 17 ods. 3 ZP. Aplikácia ustanovení o náhrade škody predstavuje nenáležitú aplikáciu v predmetnej veci neaplikovateľných ustanovení a obchádzanie iných ustanovení, a teda de facto i de iure znamená postup in fraudem legem, teda obchádzanie kogentných ustanovení zákona, ktoré upravujú nárok na odstupné, ustanoveniami o náhrade škody. Zo strany právneho zástupcu išlo   o   umelú   právnu   konštrukciu,   ktorý   keď   zistil,   že   neuspeje   so   žalobou   založenou na domáhaní   sa   odstupného,   prekvalifikoval   odôvodnenie   žaloby   na   nárok   z   titulu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu. V konaní však bolo dostatočne preukázané, že sťažovateľ neporušil nijakú spoju právnu povinnosť voči navrhovateľke, následkom ktorej by mohla vzniknúť škoda navrhovateľke. Pokiaľ došlo v procese kolektívneho vyjednávania k porušeniu zákona, čo vyústilo v neplatnosť kolektívnej zmluvy, je to bez právnej relevancie na   právny   pomer   navrhovateľky   so   sťažovateľom,   pretože   ak   svoje   povinnosti   pri kolektívnom vyjednávaní porušili primárne zástupcovia zamestnancov, nešlo tu o právny úkon medzi navrhovateľkou a sťažovateľom, ale o normatívny právny akt, neplatný právny predpis,   z   ktorého   nemožno   odvodzovať   práva   navrhovateľky   ani   na   odstupné   ani na náhradu škody....

V odôvodnení rozhodnutia bol odvolací súd povinný ozrejmiť, z akého dôvodu je právny   názor   sťažovateľa   neakceptovateľný,   čo   podľa   jeho   názoru   v   dostatočnej   miere neučinil. Sťažovateľ z odôvodnenia rozhodnutia nemohol dospieť k názoru, že jeho právne názory (opätovne uvedené aj v tejto sťažnosti) sú irelevantné, pretože v dostatočnej miere neboli postavené tvárou v tvár právnemu názoru protistrany, ako aj názoru odvolacieho súdu. Sťažovateľ je názoru, že aplikáciu právnych predpisov uskutočnenú odvolacím súdom ne¬možno považovať za ústavne konformnú. O skutočnosti, že požiadavka komplexného zodpovedania   právneho   problému   v   rozhodnutí   všeobecného   súdu   predstavuje   súčasť ústavného   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodol   Ústavný   súd   SR   napr.   v   rozhodnutí č. II. ÚS 358/08.

Sťažovateľ   taktiež   upozorňuje   na   vnútornú   rozpornosť   rozhodnutia   dovolacieho súdu,   a   to   na   nesúlad   jeho   výroku   a   odôvodnenia.   Hoci   dovolací   súd   v   odôvodnení konštatoval,   že   neplatnosť   kolektívnej   zmluvy,   a   tým   aj   škoda,   vznikla   tak   pričinením zamestnávateľa (sťažovateľa),   ako aj odborovej organizácie zastupujúcej zamestnancov, túto   skutočnosť   nezohľadnil   pri   vyčíslení   nároku   na   náhradu   škody,   ktorý   priznal navrhovateľke. V zmysle rozhodnutia je teda sťažovateľ povinný hradiť celú škodu, a to napriek skutočnosti, že v krajnom prípade ju zavinil len čiastočne.

Na   základe   vyššie   uvedeného   má   sťažovateľ   za   preukázané,   že   rozhodnutie dovolacieho   súdu   je   arbitrárne,   zásadným   spôsobom   sa   odchyľujúce   od   príslušných zákonných ustanovení, ako aj v rozpore s doterajšou judikatúrou a ako také sa nedostatočne vysporadúva   s   právnymi   názormi   sťažovateľa,   čím   mu   chýba   potrebná   presvedčivosť. Rozhodnutie dovolacieho súdu z týchto dôvodov nemožno považovať za ústavne konformné, ale naopak, za zásadným spôsobom porušujúce sťažovateľovo právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“

7. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, zrušil rozsudok najvyššieho súdu, vrátil vec na nové konanie, priznal sťažovateľovi primerané zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania.

8. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listom z 27. februára 2012 vyjadril najvyšší   súd,   v   zastúpení   predsedu,   v   ktorom   uviedol,   že   dôvody   uvedené   v   ústavnej sťažnosti   sú   v   podstate   zhodné   s   dovolacími   námietkami,   s   ktorými   sa   najvyšší   súd v napadnutom   rozsudku   dostatočne vysporiadal   v súlade   so   zaužívanou praxou,   a preto neobstojí zmienka o jeho arbitrárnosti.

9. Na základe súhlasu oboch účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o   ústavnom   súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.  

10.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.  

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

13. Podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi   na   ujmu,   ak   neplatnosť   nespôsobil   sám.   Ak   vznikne   zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť.

14. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje, že každý má právo na to,   aby sa   v jeho veci v konaní pred   všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie   ústavne   súladne   interpretovanej   platnej   a   účinnej   normy   na   zistený   stav   veci (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06, I. ÚS 423/10).

15. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní   o   sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

16. Z uvedených dôvodov ústavný súd skúmal obsah sťažnosti a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu iba v tom smere, či konajúcim súdom   zvolená interpretácia právnych predpisov   nebola   neodôvodnená   až   do   takej   miery,   že   by   to   mohlo   mať   za   následok porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

17. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva: „Sporným   zostalo   právne   posúdenie   kolektívnej   zmluvy   a   nárok   žalobkyne na náhradu   škody podľa   §   17 ods.   3 Zákonníka práce   po vyhlásení   kolektívnej   zmluvy za neplatnú.

Postup pri uzatváraní kolektívnych zmlúv ustanovuje osobitný predpis (§ 231 ods. 2 Zákonníka práce). Týmto predpisom je zákon o kolektívnom vyjednávaní. Podľa § 2 tohto zákona,   kolektívne   zmluvy   upravujú   individuálne   a   kolektívne   vzťahy   medzi zamestnávateľmi   a   zamestnancami   a   práva   a   povinnosti   zmluvných   strán.   Môžu   ich uzatvárať   príslušné   odborové   orgány   a   zamestnávatelia,   prípadne   ich   organizácie. Podnikové   kolektívne   zmluvy   sú   uzatvárané   medzi   príslušným   odborovým   orgánom   a zamestnávateľom.

Podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník.

Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Podľa   §   18   Zákonníka   práce,   zmluva   podľa   tohto   zákona   alebo   iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Na   základe   uvedených   ustanovení   možno   konštatovať,   že   podniková   kolektívna zmluva ako zmluva uzatvorená podľa príslušných ustanovení pracovného práva - Zákonníka práce   a   zákona   o   kolektívnom   vyjednávaní,   za   subsidiárnej   pôsobnosti   Občianskeho zákonníka   je   dvojstranným   právnym   úkonom,   uzatváraným   medzi   zamestnávateľom a príslušným   odborovým   orgánom.   Krajský   súd   správne   kolektívnu   zmluvu   považoval za dvojstranný právny úkon. Obsah tohto právneho úkonu totiž vychádza z autonómneho postavenia   zmluvných   partnerov a   z princípu   zmluvnej   voľnosti.   Predmetom jej   úpravy je okrem iného aj výhodnejšia úprava v porovnaní so zákonom. Po podpísaní sa kolektívna zmluva   stáva   záväznou   s   rovnakými   právnymi   následkami   ako   zákon.   Má   normatívny charakter, ktorý jej dáva jej obsah (úprava pracovných a mzdových podmienok, podmienok zamestnávania a iné). Z kolektívnej zmluvy vznikajú práva a povinnosti tak subjektom, ktorí ju uzavreli, ako aj individuálne neurčeným subjektom - zamestnancom. Normatívnu funkciu však plní iba vtedy, ak jej obsah (resp. sama zmluva) nie je neplatný. Tým, že je zároveň, vzhľadom   na   spôsob   jej   vzniku,   zmluvou   -   dvojstranným   právnym   úkonom,   môže   byť posudzovaná z hľadiska ustanovení o neplatnosti právnych úkonov i ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce.

V preskúmavanom prípade bolo preukázané, že právoplatným súdnym rozhodnutím bola určená neplatnosť kolektívnej zmluvy (nie neexistencia). Týmto rozhodnutím sú súdy v súlade s § 134 O.s.p. viazané....

Odvolací   súd,   vychádzajúc   správne   z   právneho   názoru,   že   kolektívna   zmluva je pracovnoprávnym úkonom a vychádzajúc z právoplatného súdneho rozhodnutia o určení jej   neplatnosti,   podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   potom   aj   správne vyvodil,   že táto   neplatnosť   nemôže byť   žalobkyni na   ujmu,   keďže ako mal   preukázané, neplatnosť   sama   nespôsobila   a   správne   zaviazal   žalovaného   k   povinností   nahradiť žalobkyni škodu, ktorá jej vznikla následkom neplatnej kolektívnej zmluvy. Z ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce vyplýva, že neplatnosť sa týka všetkých pracovnoprávnych úkonov — jednostranných i dvojstranných právnych úkonov,   ktoré   so zamestnávateľom uzatvára sám zamestnanec ako aj právnych úkonov, ktoré so zamestnávateľom uzatvára príslušný   odborový   orgán   zastupujúci   všetkých   zamestnancov,   keďže   ukladá zamestnávateľovi povinnosť nahradiť škodu zamestnancovi, ktorá mu vznikla následkom neplatného právneho úkonu   všeobecne,   bez   akéhokoľvek   vylúčenia   niektorých právnych úkonov (napr. ktoré so zamestnávateľom uzatvára príslušný odborový orgán).

Odvolací   súd   správne,   podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, poukázal aj na čl. 2 vetu druhú základných zásad Zákonníka práce, podľa ktorej výkon práv a   povinností   vyplývajúcich   z   pracovnoprávnych   vzťahov   musí   byť   v   súlade   s   dobrými mravmi;   nikto   nesmie   tieto   práva   a   povinnosti   zneužívať   na   škodu   druhého   účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Dokazovaním nebolo preukázané, že by žalovaný nevedel o uzatvorení kolektívnej zmluvy. Práve naopak, ako už dovolací súd vyššie uviedol, táto zmluva u žalovaného platila až do jej určenia za neplatnú.

Pokiaľ   sa   dovolateľ   stotožnil   s   rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   svoje zamietajúce rozhodnutie odôvodnil tým, že plnením žalovaného by došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobkyne, k uvedenému dovolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné.

Podľa   §   222   ods.   1   Zákonníka   práce,   ak   sa   zamestnanec   bezdôvodne   obohatil na úkor   zamestnávateľa   alebo   ak   sa   zamestnávateľ   bezdôvodne   obohatil   na   úkor zamestnanca, musí obohatenie vydať.

Podľa § 222 ods. 2 Zákonníka práce, bezdôvodné obohatenie na účely tohto zákona je   majetkový   prospech   získaný   plnením   bez   právneho   dôvodu,   plnením   z   neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Majetkový   prospech   získaný   plnením   z   neplatného   pracovnoprávneho   úkonu je za určitých   okolností   bezdôvodným   obohatením.   Ak   však   v   dôsledku   neplatnosti pracovnoprávneho úkonu vznikla zamestnancovi škoda, v súlade s § 17 ods. 3 Zákonníka práce   vzniká   zodpovednosť   zamestnávateľa   za   túto   škodu.   Záväzok   z   bezdôvodného obohatenia vzniká len vtedy, ak majetková ujma z neplatného pracovnoprávneho úkonu nepredstavuje   škodu   zamestnanca.   Záväzky   z   bezdôvodného   obohatenia   majú   aj v pracovnoprávnych   vzťahoch   subsidiárnu   povahu,   z   čoho   vyplýva,   že   povinnosť   vydať bezdôvodné   obohatenie   je   daná   len   vtedy,   ak   nie   sú   splnené   predpoklady   pre   vznik zodpovednosti za škodu. Ak vznikla zamestnancovi škoda následkom neplatného právneho úkonu,   záväzok   z   bezdôvodného   obohatenia   nevzniká.   Pokiaľ   zamestnávateľ   uhradí zamestnancovi túto škodu, nejde o plnenie bez právneho dôvodu - právnym dôvodom je tu zodpovednosť za škodu.“

18.   Základná   námietka   sťažovateľa   spočívala   v   tvrdení,   že   vzhľadom   na   to,   že predmetnú kolektívnu zmluvu signoval účastník bez právnej spôsobilosti, nemožno hovoriť o neplatnosti kolektívnej zmluvy, ale ide o ničotnosť právneho úkonu, čo a priori vylučuje akúkoľvek možnosť uplatnenia náhrady škody z neplatného právneho úkonu v intenciách § 17   ods.   3   Zákonníka   práce.   Najvyšší   súd   sa   s   takýmto   tvrdením   nestotožnil a v odôvodnení svojho rozsudku argumentoval, že v danom prípade bola konajúcim súdom právoplatne vyslovená neplatnosť kolektívnej zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu, a nie jej ničotnosť, čo má rozhodujúci vplyv na aplikáciu relevantného ustanovenia § 17 ods. 3 Zákonníka práce. Ústavný súd k právnym záverom najvyššieho súdu dopĺňa, že všeobecné   súdy   a   ani ústavný   súd   nespochybňujú sťažovateľom   vyslovený   postulát,   že právna teória rozlišuje neplatnosť a ničotnosť (neexistentnosť) právneho úkonu. Ničotný úkon sa z právno-teoretického pohľadu považuje za neexistujúci úkon. Neplatný právny úkon je existujúci právny úkon, na ktorý však objektívne právo neviaže tie právne následky, ktoré   spája   s   platným   právnym   úkonom.   Uvedené   právno-teoretické   východiská   však nemajú   vplyv   na   vyslovený   záver   odvolacieho   i   dovolacieho   súdu   v   prerokovávanom prípade. Pracovnoprávna teória opakovane zdôrazňuje ochrannú funkciu pracovného práva, ochrana slabšej strany je stále základným a najdôležitejším cieľom sledovaným pracovným právom, vo   svojej   podstate ide   o   raison   d´etre   existencie   samotného pracovnoprávneho kódexu a nadväzujúcej právnej úpravy. A práve v súlade so svojou ochrannou funkciou pracovnoprávna   úprava   (i   teória)   z   hľadiska   právnych   následkov   nerozlišuje   medzi ničotným   a   neplatným   právnym   úkonom.   To   znamená,   že   pre   možnosť   domáhania   sa náhrady škody v zmysle § 17 ods. 3 Zákonníka práce je irelevantné, či ten-ktorý právny úkon sa považuje za neplatný alebo či ide o jeho ničotnosť (neexistenciu).

19.   Nemožno   súhlasiť   ani   s   tvrdením   sťažovateľa,   že   nárok   na   náhradu   škody zamestnanca z neplatného právneho úkonu podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce, možno požadovať len z dôvodov neplatnosti uvedených v ustanovení § 17 ods. 2 Zákonníka práce a nie   z   dôvodov   neplatnosti   predpokladaných   Občianskym   zákonníkom.   Takto sťažovateľom uplatnený výklad relevantných ustanovení § 17 ods. 2 a 3 Zákonníka práce je prísne formalistický, popierajúci skutočný význam právnej normy. Ustanovenie § 17 ods. 2 Zákonníka práce zakotvuje zvýšenú ochranu zamestnanca rozšírením dôvodov neplatnosti právnych úkonov najmä vo vzťahu k účasti zástupcov zamestnancov pri jednostranných úkonoch zamestnávateľa, ktorá však nemôže byť na ujmu zamestnanca, kým ju výlučne sám nespôsobí. Uvedené ustanovenie § 17 ods. 2 Zákonníka práce nenahrádza, ale len dopĺňa dôvody neplatnosti podľa Občianskeho zákonníka. Nadväzujúce ustanovenie §   17 ods. 3 Zákonníka   práce   pojednávajúce   o   náhrade   škody   zamestnanca   následkom   neplatného právneho úkonu sa potom ratio legis viaže na akýkoľvek právnou normou (Občianskym zákonníkom alebo Zákonníkom práce) ukotvený dôvod neplatnosti.

20. Neobstojí ani tá časť argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti, že najvyšší súd zaujal svojvoľný záver o tom, že sťažovateľ je povinný nahradiť celú škodu, aj keď podľa sťažovateľa „v krajnom prípade ju zavinil čiastočne“. V pracovnom práve je zodpovednosť zamestnávateľa za škodu postavená na objektívnej zodpovednosti, kde sa ako predpoklad nevyžaduje   prvok   zavinenia.   V   súlade   s   uvedeným   je   konštruovaná   aj   zodpovednosť za škodu   spôsobená   zamestnancovi   následkom   neplatného   právneho   úkonu.   Z   dikcie citovaného § 17 ods. 3 Zákonníka práce („... ak neplatnosť nespôsobil sám“) vyplýva, že neplatnosť právneho úkonu môže byť na ujmu zamestnanca, iba ak neplatnosť právneho úkonu spôsobí zamestnanec výlučne sám pri existencii plného zavinenia na jeho strane. Inými slovami, ak v dôsledku neplatného právneho úkonu vznikla zamestnancovi škoda, zodpovedá za ňu zamestnávateľ v plnom rozsahu i v takom prípade, ak neplatnosť právneho úkonu spôsobil hoci len sčasti, v krajnom prípade aj vtedy, ak škoda vznikla objektívne bez zavinenia   zamestnanca,   a   to   za   podmienky,   že   sú   splnené   ďalšie   predpoklady zodpovednosti.  

21.   Ústavný   súd   sa   zaoberal   aj   namietanou   obsahovo   odlišnou   judikatúrou všeobecných   súdov,   keď   sťažovateľ   poukázal   na   odlišný   právny   záver   v   rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 103/03 (Rc 35/2005). Ústavný súd k tomu v prvom rade uvádza, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej prax je vecou najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08). Z dôvodu presvedčivosti tohto nálezu však ústavný súd v súlade so závermi najvyššieho súdu poukazuje na to, že sťažovateľom označené obsahovo odlišné rozhodnutie najvyššieho súdu vychádza i z rozličného skutkového stavu (v označenom prípade predmetom konania nebol   nárok   na náhradu   škody,   ale nárok   z   kolektívnej   zmluvy,   ktorej   platnosť nebola spochybnená; spornou bol dátum skončenia jej účinnosti), a preto ho nemožno na dané okolnosti prípadu aplikovať. Aj z tohto pohľadu možno napadnutý rozsudok najvyššieho súdu považovať za legitímny a v súlade s označeným základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

22. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade   s dobrými   mravmi; nikto   nesmie   tieto   práva   a povinnosti   zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov (čl. 2 Zákonníka práce). Citovaný článok 2 základných zásad Zákonníka práce zakotvuje pozitívny príkaz výkonu   práv a povinností   vyplývajúcich   z pracovnoprávnych   vzťahov,   ktorým   je súlad s dobrými   mravmi.   Negatívnou   hranicou   výkonu   subjektívnych   práv   a   povinností vyplývajúcich   z   pracovnoprávnych   vzťahov   je   zákaz   zneužívať   tieto   práva   na   škodu druhého účastníka. Na základe vyžiadaného spisu ústavný súd zistil, že z   vykonaného dokazovania pred všeobecnými súdmi je nesporné, že sťažovateľ poznal okolnosti uzavretia kolektívnej   zmluvy   i   jej   obsah   najneskôr   v   okamihu   jej   uzavretia,   sťažovateľ   taktiež oznámil zamestnancom jej uzavretie a jej obsahom sa aj riadil. Kolektívna zmluva platila u sťažovateľa až do jej určenia za neplatnú. Návrh na vyslovenie neplatnosti kolektívnej zmluvy podal sťažovateľ až po začatí konania o vyplatenie zvýšeného odstupného v zmysle kolektívnej zmluvy, pričom je zrejmým, že okolnosti neplatnosti kolektívnej zmluvy boli sťažovateľovi   známe   už   pri   jej   samotnom   uzatváraní.   Žalobkyňa   ako   zamestnankyňa sťažovateľa preto legitímne očakávala, že v prípade výpovede zo strany zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce jej podľa kolektívnej zmluvy prináleží zvýšené odstupné o trojnásobok priemernej mesačnej mzdy. V tejto súvislosti ústavný súd podporne podotýka,   že   ak   odvolací   súd   i   dovolací   súd   zhodne   považovali   konanie   sťažovateľa za rozporné   s   dobrými   mravmi,   nemožno   proti   tomu   namietať.   Pri   nachádzaní   hranice zneužívania práva konajúce súdy správne vyhodnotili, že v okolnostiach daného prípadu treba predovšetkým rešpektovať prvotnú vôľu účastníkov pri uzatváraní kolektívnej zmluvy s prihliadnutím na účel, ktorý sa týmto právnym úkonom sledoval. Aj táto argumentácia svedčí v prospech správnosti záveru najvyššieho súdu.

23. Napokon sa ústavný súd zaoberal aj namietaným nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku. Ústavný súd uznáva, že právo sťažovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súčasne však konštatuje, že toto právo neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu jasne a   zrozumiteľne   podáva   výklad,   akými   úvahami   sa   súd   spravoval,   z   akého   dôvodu a na základe   akých   právnych   predpisov   bolo   vo   veci   rozhodnuté.   Vychádzajúc   z už uvedených ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia najvyššieho súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces.  

24. Ústavný súd zdôrazňuje, že posúdenie merita veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným   už ani preto,   že   ústavný   súd   nie   je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

25. Uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, že základné právo a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu porušené nebolo, tak ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

26. Pokiaľ ide o žiadosť sťažovateľa zrušiť napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a priznať mu primerané zadosťučinenie a úhradu trov konania, ústavný súd uvádza, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže ústavný súd vyslovil, že v sťažnosti označené   práva   sťažovateľa   porušené   neboli,   jeho   uvedenými   návrhmi   sa   pri   svojom rozhodovaní už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012